znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 404/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   L.,   a.   s.,   B.,   právne   zastúpenej   advokátkou Mgr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 16 C 136/2001-1688 z 5. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2013 doručená sťažnosť spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej len   „okresný   súd“)   č.   k.   16   C 136/2001-1688 z 5. marca 2012   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013, ktorou žiada vydať tento nález:

„Krajský   súd   v   Nitre   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co/115/2012   zo   dňa   24.   01.   2013, ako aj Okresný súd Nitra rozsudkom sp. zn. 16 C/136/2001 zo dňa 05. 03. 2012 porušili základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co/115/2012   zo   dňa 24. 01. 2013   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Nitre   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a   jej   príloh,   sťažovateľ bol ako   žalobca   účastníkom   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 16 C 136/2001, v ktorom sa domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvo financií Slovenskej republiky podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969   Zb.“)   zaplatenia   sumy   1   767   011,88   €   s   úrokom   z   omeškania   9   %   ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia.

Sťažovateľ získal licencie na dovoz vína v celkovom objeme 12 500 hl z krajiny pôvodu Rumunsko. Colný úrad v N. (ďalej len „colný úrad“) vydanou jednotnou colnou deklaráciou (ďalej len „JCD“) č. 0616503700421 z 30. apríla 1997 prepustil sťažovateľovi do voľného obehu biele víno a vymeral colný dlh 9 403 241 Sk a JCD č. 0616503700513 z 23. mája 1997 colný dlh 9 376 300 Sk, pričom v oboch prípadoch colný dlh pozostával z cla pri colnej sadzbe 86,7 %, zo spotrebnej dane a dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ však   požiadal   Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej   republiky   o   udelenie   preferenčnej colnej sadzby pre dovoz vína z Rumunska vo výške 25 % na vystavené licencie (kvóta na dovoz vína s preferenčnou sadzbou nebola vyčerpaná), a preto mala byť použitá colná sadzba   25 %,   a   nie   86,7 %.   Sťažovateľ   požiadal   o   vrátenie   cla,   avšak   colný   úrad rozhodnutím   č.   692/Ht   zo   6.   augusta   1998   žiadosti   sťažovateľa   nevyhovel   a   jeho rozhodnutie   potvrdilo   aj   Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné riaditeľstvo“)   rozhodnutím   č.   10825/98-5312/98-1   z   9.   novembra   1998.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Sž 157/98 z 27. júla 1999 rozhodnutie colného riaditeľstva č. 10825/98-5312/98-1 z 9. novembra 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Colné riaditeľstvo rozhodnutím č. 8814/99-3377/99/1 z 8. októbra   1999   zrušilo   rozhodnutie   colného   úradu,   ktorý   vo   veci   znova   rozhodol rozhodnutím   č.   1348/99-Ht   z   2.   novembra   1999   tak,   že   vyhovel   žiadosti   sťažovateľa o vrátenie   nesprávne   vyrubeného   cla.   Colný   úrad   vrátil   sťažovateľovi   7 175 197 Sk 10. novembra   1999.   Po   bezvýslednom   predbežnom   prerokovaní   nároku   so   žalovaným (celková suma 20 239 738,10 Sk z titulu priamej škody a ušlého zisku) uplatnil sťažovateľ svoj   nárok na náhradu škody   na okresnom   súde,   pričom   uplatnený nárok (po zmenách žaloby   pripustených   okresným   súdom)   pozostával   z   úroku   z   omeškania   16,5   %   ročne za obdobie,   počas   ktorého   nemohol   nakladať   so   zadržanými   finančnými   prostriedkami ako rozdielom cla 7 157 180 Sk, rozdielom dane z pridanej hodnoty 45 012 Sk; uhradených poplatkov   za   licencie   9   220   Sk;   správnych   poplatkov   za   certifikáty;   alikvótnej   sumy poplatkov   za   laboratórne   expertízy   8   370   Sk   (dovezené   boli   v   dôsledku   neoprávnene vyrubeného cla iba dva druhy vína z piatich); pomerný nárok za tri druhy nedovezených vín za   dovezenie   vzoriek   14 566 Sk;   tlač   a   návrh   etikiet   na   fľaše,   ktoré   sa   nenaplnili 271 103 Sk; úrok 15,5 % z prostriedkov určených na nakúpenie fliaš, prepraviek a paliet (3 432   523,90   Sk)   za   obdobie   od   28.   júla   1997   do   10.   novembra   1999   predstavujúci 1 300 315,20   Sk;   suma   zaplatená   sťažovateľom   za   skladovanie   prebytočných   obalov v temperovaných priestoroch 1 346 000 Sk; nárast cenovej kalkulácie v dôsledku zvýšenia nákladov oproti pôvodne rozpracovanej kalkulácii, ak by nedošlo k nesprávnemu vyrubeniu cla   vo   výške   13 979 062 Sk,   a   účelne   vynaložené   náklady   na   bránenie   práva prostredníctvom advokáta vo výške 358 759,90 Sk.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   16   C   136/2001   z   5.   mája   2005   konanie v časti o zaplatenie sumy 11 571 Sk zastavil, žalovaného zaviazal sťažovateľovi zaplatiť 47 238   421   Sk   s 9   %   ročným   úrokom   z   omeškania   od   1.   januára   2005   do   zaplatenia, vo zvyšku sťažovateľovu žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania.

O   odvolaniach   sťažovateľa   a   žalovaného   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 9 Co 171/2005-793 z 28. apríla 2006 tak, že rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcej i zamietajúcej časti, ako aj vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   zrušenia   rozsudku   okresného   súdu   boli   procesné pochybenia, keď okresný súd nemal ujasnené označenie žalovaného. Sťažovateľ totiž najprv ako   žalovaného   označil   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky,   neskôr   Slovenskú republiku – Ministerstvo   financií Slovenskej republiky. Okresný súd následne na návrh sťažovateľa uznesením z 28. septembra 2006 pripustil, aby do konania pristúpil na strane žalovaného ďalší účastník konania ako žalovaný v 2. rade,   a to Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   16   C   136/2001-1198   z   11.   februára   2008   žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol, žalovaného v 2. rade zaviazal sťažovateľovi zaplatiť 47 238 421 Sk s 9 % ročným   úrokom   z omeškania   od   1. januára 2005 do   zaplatenia, vo zvyšku sťažovateľovu žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Neuznal náhradu škody za nákup prepraviek, paliet (ide o tovar so širokou škálou   využitia)   a   náklady   právneho   zastupovania   (sťažovateľ   si   ich   mal   uplatniť v správnom súdnictve), z priamej škody a pri ušlom zisku uznal časť nároku, vychádzajúc zo znaleckého posudku.

O odvolaní sťažovateľa a žalovaného v 2. rade rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9   Co   105/2010-1281   zo   4.   decembra   2008   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu v zamietajúcej časti potvrdil, vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanému v 2. rade v časti nad sumu 20 239 738,10 Sk s úrokom z omeškania zmenil tak, že žalobu zamietol, a vo vyhovujúcom výroku do tejto sumy s úrokom z omeškania a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie.   Zrušovací   výrok   krajský   súd   odôvodnil   tým,   že   okresný   súd sa nedostatočne   zaoberal   príčinnou   súvislosťou   medzi   vznikom   škody   a   nezákonným rozhodnutím   a   svoje   rozhodnutie   v   tejto   časti   dostatočne   neodôvodnil.   Pokiaľ   zmenil vyhovujúci výrok vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nad sumu 20 239 738,10 Sk, urobil tak z dôvodu, že predmetom predbežného prerokovania nároku sťažovateľa bola iba táto suma   a   predmetom   následného   súdneho   konania   môže   byť   iba   predbežne   prerokovaný návrh. Potvrdenie zamietnutia žaloby voči žalovanému v 1. rade odôvodnil krajský súd tým, že žalovaný v 1. rade nemá právnu subjektivitu a nie je v spore pasívne legitimovaný.

O dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu (okrem výroku o potvrdení rozsudku   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   žalovanému   v   1.   rade)   rozhodol   najvyšší   súd uznesením č. k. 4 Cdo 110/2009-1328 z 23. septembra 2010 tak, že dovolanie vo vzťahu k zrušujúcemu výroku odmietol a potvrdzujúci a zmeňujúci výrok rozsudku krajského súdu vo   vzťahu   k   žalovanému   v   2.   rade,   ako   aj   výrok   o   náhrade   trov   konania   vo   vzťahu k žalovanému v 2. rade zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie zmeňujúceho výroku rozsudku krajského súdu odôvodnil tým, že ide o pokračujúci nárok na náhradu škody, a preto zmenu žaloby už nemožno podmieňovať splnením zákonnej podmienky podľa § 9 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb.

Krajský   súd   následne   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   žalovanému v 2. rade aj pokiaľ ide o vyhovujúci výrok nad sumu 20 239 738,10 Sk, a vec aj v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V rozhodnutí vyslovil, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je preukázaná vo vzťahu k tej časti žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáha škody spočívajúcej v nemožnosti nakladania so sumou 7 175 197 Sk, ktorú   zaplatil   navyše   štátu,   avšak   v   ostatných   nárokoch   sťažovateľa   príčinná   súvislosť preukázaná dosiaľ nebola. Podnikateľský zámer sťažovateľa podľa názoru krajského súdu nebol zmarený vyrubením vyššieho cla, ale tým, že šťažovateľ nemal zazmluvnený odbyt vína a následne pri dovoze iba dvoch druhov vín toto nedokázal predať.

Pretože   konanie   vo   vzťahu   k   žalovanému   v   1. rade   bolo   právoplatne   skončené na základe   skoršieho   rozhodnutia   okresného   súdu,   okresný   súd   ďalej   konal   už   iba so žalovaným v 2. rade a rozsudkom č. k. 16 C 136/2001-1688 z 5. marca 2012 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 106 698,82 € s 9 % úrokom z omeškania od 1. januára 2005 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu sťažovateľa zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania   rozhodne   po   právoplatnosti   tohto   rozsudku.   Okresný   súd   vec   právne   posúdil v zmysle   ustanovení   zákona   č.   58/1969   Zb.   a   dospel   k   záveru,   že   nárok   sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je daný. Pre vyhovenie žalobe boli však splnené podmienky iba pokiaľ ide o náhradu škody do sumy 106 698,82 €, ktorá pozostávala z úrokov z omeškania zo súm zaplatených podľa oboch JCD na cle a dani z pridanej hodnoty odo dňa ich zaplatenia až do dňa ich vrátenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, pretože v konaní sťažovateľ nepreukázal, že táto škoda, resp. ušlý zisk mu vznikla v dôsledku nesprávne vyrubeného cla, a teda nezákonného rozhodnutia štátu.

O   odvolaní   sťažovateľa   a   žalovaného   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej aj zamietajúcej časti ako vecne správny [§ 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)]   potvrdil   a   odvolanie   sťažovateľa   do   vyhovujúcej   časti   a   do   výroku o náhrade trov konania rozsudku okresného súdu odmietol [§ 218 ods. 1 písm. b) OSP].

Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 nadobudol právoplatnosť 2. apríla 2013.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   pre   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 1 ústavy a   práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   dohovoru   rozsudkom   okresného súdu č. k. 16 C 136/2001-1688   z   5. marca 2012   a   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 9 Co 115/2012-1775   z 24.   januára   2013   odôvodnil   tým,   že   súdy   síce   uznali vznik škody, avšak rozhodli, že táto nevznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím colných orgánov. Ako ďalej sťažovateľ uviedol, výšku škody odvodzoval od znaleckého posudku č. 18/2004 z 10. marca 2004 a jeho dodatku z 22. decembra 2004 vypracovaných znaleckou   organizáciou   C.,   a.   s.,   podľa   ktorého   priama   škoda,   ktorú   sťažovateľ   utrpel predstavovala sumu 34 663 523 Sk a ušlý zisk k 31. decembru 2004 sumu 18 569 244 Sk, teda spolu 53 232 767 Sk. Žalovaný v konaní predložil vlastný znalecký posudok č. 1/2004 z 25. mája   2004   znalca   doc.   Ing.   J.   Ď.,   ktorý   škodu   sťažovateľa   vyčíslil   sumou 33 496 232 Sk. Znalecký posudok č. 5/2007 Expertízneho a edukačného inštitútu B. vysokej školy práva vypracovaný v konaní zistil, že výpočet škody znaleckou organizáciou C., a. s., je   správny   a   vykonal   korekciu   len   v časti   škody   z   neúčelne   vynaložených   nákladov (zo sumy 264 813 Sk na sumu 262 769 Sk). Súdy mali v konaní za preukázané, že nárok sťažovateľa na náhradu škody je daný. Záver súdov o tom, že v zamietnutej časti nároku na náhradu škody nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, je podľa názoru sťažovateľa s ohľadom na dôkazy vykonané v konaní nepresvedčivý,   neodôvodnený,   príliš   formalistický,   povrchný   a   v   konečnom   dôsledku arbitrárny.   Súdy   vo veci   podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodli   v rozpore   so   zisteným skutkovým   stavom,   keďže   ignorovali   podstatnú   časť   vykonaných   dôkazov   svedčiacich v prospech tvrdení sťažovateľa. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, tento sa s odkazom na § 219 ods. 2 OSP v celom rozsahu stotožnil so závermi a argumentáciou rozhodnutia   okresného   súdu.   Nevysporiadal   sa   však   s argumentmi   sťažovateľa prednesenými   v   priebehu   konania   a v odvolaní,   ignoroval   ich a iba   skonštatoval,   že   už okresný súd dal odpovede na všetky podstatné dôkazy a argumenty veci, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ veci. Krajský súd vychádzal z toho, že zmenšenie majetku   sťažovateľa   nebolo   spôsobené   priamo   nezákonným   rozhodnutím,   ale   iba v dôsledku sprostredkovaného pôsobenia. Tento názor krajského súdu neobstojí, pretože bez podrobného   odôvodnenia   a   bez   opory   vo vykonanom   dokazovaní   spochybňuje, že k distribúcii   cez   predajnú   sieť   V.,   š.   p.,   nedošlo   z   dôvodu   tvrdeného   sťažovateľom (v dôsledku   neudelenia   preferenčnej   sadzby   stúpla   cena   vína   a na trhu   nebola akceptovateľná),   ale   preto,   že   podnikateľský   zámer   zlyhal   v dôsledku   toho,   že   medzi sťažovateľom   a V.,   š.   p.,   nedošlo   k   uzatvoreniu   zmluvy   o konzorciu,   pretože   sa   strany nedohodli   na   podstatných   otázkach.   Pokiaľ   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že dôvodom nepodpísania tejto zmluvy preto nemohli byť nezákonné rozhodnutia štátu a z tohto dôvodu nie je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, pripisoval zmluve o konzorciu nepochybne väčší význam, než mala. Navyše, krajský súd dospel k tomuto záveru v rozpore s výpoveďou Ing. Š., ktorý uviedol, že napriek tomu, že zmluva podpísaná nebola, bola uzatvorená. Krajský súd povýšil svoju teóriu na argument a preukázaný fakt a tvrdenie svedka   do   úvahy nevzal. Súdy   sa   navyše   nijako nevysporiadali s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými aj v jeho odvolaní a nijako nezdôvodnili, prečo ignorovali závery znaleckých   posudkov;   prečo   osobitne   posudzovali   jednotlivé   zložky   náhrady   škody, keď v konečnom dôsledku išlo o komplexný obchodný prípad; nevzali do úvahy svedecké výpovede   pracovníkov   vrcholového   manažmentu   V.,   š.   p.,   ktorí potvrdili,   že   obchod sa nerealizoval iba v dôsledku nezákonne vyrubeného cla a daní, v dôsledku čoho stúpla cena vína na takú sumu, ktorá na trhu nebola akceptovateľná, a preto sťažovateľ mohol s ohľadom na cash flow nakúpiť iba 48 % plánovaného objemu vína a iba v dvoch druhoch, a nie piatich; prečo nevzali súdy do úvahy osobitnú situáciu na trhu s vínom v roku 1997, keď bol po víne vysoký dopyt v dôsledku zlej úrody v roku 1996; prečo sa súdy sústredili na formálne   skúmanie   písomného   podnikateľského   zámeru   sťažovateľa   a   ignorovali jednotlivé fakticky vykonané kroky pri príprave a realizácii obchodu; nevzali do úvahy výpoveď svedka Š., ktorý potvrdil, že spolupráca sťažovateľa s V., š. p., vo svojej podstate závisela iba na tom, ako rýchlo sťažovateľ vybaví certifikácie a aká bude cena vína; nie je pravdou, že by zámer stroskotal pre nedostatok finančných prostriedkov aktérov obchodu, pretože   tieto   boli   zabezpečené   z úveru   od   C.   Ltd.   V.,   čo   bolo   preukázané   úverovou zmluvou; súdy pripísali neodôvodnený význam aj skutočnosti, že v danom období prešiel podnik V., š. p., privatizáciou, keďže spolupráca medzi sťažovateľom pokračovala plynule aj   po   tom,   čo   sa   nástupcom   V.,   š.   p.,   stala   spoločnosť   V.,   s.   r.   o.,   do   ktorej   prešiel i vrcholový   manažment;   zmluva   o konzorciu   nebola   podpísaná   pre nedohodnutie podmienok spolupráce, ale iba pre neakceptovateľnú cenu vína; svojvoľná je i domnienka okresného   súdu   o   tom,   že náhrada   škody   vzniknutej   nákupom   prepraviek   a paliet sťažovateľovi   nepatrí   pre možnosť   ich   iného   využitia,   a   prekvapujúce   je i nepriznanie nákladov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred najvyšším súdom napriek tomu, že išlo   o   zastupovanie   v   priamej   príčinnej   súvislosti   s   nezákonným   postupom   colných orgánov. Keďže rozhodnutia súdov nedávajú okrem iného ani odpoveď na tieto otázky, sú nepreskúmateľné   pre nedostatok   dôvodov   a   sú   arbitrárne.   Celý   postup   súdov je poznačený   zvýhodňovaním   žalovaného   na   úkor   sťažovateľa   a   uprednostňovaním záujmov štátu pred ochranou práv sťažovateľa. Rozhodnutia súdov ignorujú zmysel a účel zákonných   ustanovení   upravujúcich   konanie   o   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   na   úkor   subjektívnych   práv   sťažovateľa,   princípov   spravodlivého   súdneho konania a právnej istoty.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,   čl.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   dohovoru   rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 136/2001-1688 z 5. marca 2012 a rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho práv došlo jednak rozsudkom okresného súdu   č.   k.   16   C   136/2001-1688   z   5.   marca   2012   a   jednak   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 136/2001-1688 z 5. marca 2012.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   ústavný   súd   preto   skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade odvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľa   bolo   dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 136/2001-1688 z 5. marca 2012, a to z dôvodu nedostatku svoje právomoci.

Podstatou sťažnosti na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 bolo tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého bolo rozhodnutie krajského súdu arbitrárne, nedostatočne   odôvodnené,   nevysporiadalo   sa   s   argumentmi   sťažovateľa   a bolo   založené na nesprávnom   vyhodnotení   výsledkov   vykonaného   dokazovania   vo   vzťahu   k   príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 9 Co 115/2012-1775 z 24. januára 2013 uviedol:

«Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   zaviazal   odporcu   zaplatiť navrhovateľovi 106.698,82 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 106.698,182 eura od 01. 01. 2005 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.   Ďalším   výrokom   návrh   vo   zvyšku   zamietol   a   napokon   posledným   výrokom rozhodol tak, že o náhrade trov konania a trovách štátu rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 151 ods. 3 OSP....

Navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody voči štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu na podklade predloženého znaleckého posudku vypracovaného znaleckou organizáciou B., s. r. o., B., ktorá vo svojom znaleckom posudku č. 02-09/2001 vyčíslila škodu navrhovateľa na sumu 32.072.276 Sk a ušlý zisk na sumu 16.641.648 Sk. Znaleckým dokazovaním, nariadeným súdom prvého stupňa, znalecká organizácia C., a. s. B. v znaleckom posudku č. 18/2004 zo dňa 10. 03. 2004 a dodatku č. 1 zo dňa 22. 12. 2004 vyčíslila škodu z dôvodu vyrobenia nesprávne pridelenej colnej sadzby dovezeného vína vo výške   34.663.523   Sk   (1.150.618,17 eura)   ako   priamu   škodu   a   ušlý   zisk   za   použitia úročiteľa ku dňu 31. 12. 2004 vo výške 18.569.244 Sk (616.385,98 eura), teda celkovú škodu   navrhovateľa   vyčíslila   na   sumu   53.232.767   Sk   (1.767.004,15   eura).   Z   dôvodu podania trestného oznámenia na konateľa spoločnosti C., a. s. bol vypracovaný v konaní kontrolný znalecký posudok č. 5/2007 znaleckým ústavom – Expertízny a edukačný inštitút B.   vysokej   školy   práva   v   B.   Uvedeným   kontrolným   znaleckým   posudkom   bolo   zistené, že výpočet   škody   znaleckou   organizáciou   C.,   a.   s.   bol   správny   v   časti   výšky   škody z nesprávne   vyrubeného   cla   a   DPH,   nákladov   na   skladovanie,   úrokov   z   úveru,   škody z nepredaného   vína,   nákladov   na právne   zastupovanie   a   rovnako   potvrdil   aj   správnosť vyčíslenia ušlého zisku. V časti škody bola vykonaná korekcia len v časti škody z neúčelne vynaložených nákladov, kedy pôvodne C., a. s. vyčíslila škodu na 264.813 Sk (8.790,18 eura) a znalecký ústav na sumu 262.769 Sk (8.722,33 eura).

V   konaní   bola   predložená   zmluva   o   úvere   uzatvorená   s   navrhovateľom,   ako dlžníkom, dňa 09. 04. 1997 so spoločnosťou C. Ltd., ako veriteľom, na základe ktorej veriteľ požičal navrhovateľovi sumu 1,6 mil. DEM na dobu 6 mesiacov na zaplatenie dovozných poplatkov, dovozného cla, spotrebnej dani, ako aj všetkých nákladov spojených s naplnením vína do fliaš. Dohodnutý ročný úrok bol 8 % a úver mal byť zaplatený do 31. 12. 1997. Ďalej bola v konaní predložená zmluva o konzorciu zo dňa 10. 03. 1997 medzi C. Ltd., navrhovateľom a V., š. p. N., predmetom ktorej malo byť založenie hospodárskej záujmovej spoločnosti formou firemnej konzorcie za účelom dovozu rumunského kvalitného vína a jeho naplnenie a predaj na slovenskom trhu. Táto zmluva nebola podpísaná za stranu V., š. p. Dňa 15. 04. 1997 bola uzatvorená zmluva o spolupráci medzi navrhovateľom a V., š. p., predmetom ktorej bolo len plnenie vína za úplatu v množstve 1.200.000 litrov za dohodnú cenu 4 Sk (fľaša bez DPH).

Súd prvého stupňa nárok navrhovateľa posúdil v zmysle ust. §§ 1, 3, 4, 9, 10, 18, 20 a 22 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Pri   určení   škody   vychádzal   z   ust.   §   442 Občianskeho   zákonníka,   pretože   aj   samotný   zák.   č.   58/1969   Zb.   neobsahuje   osobitnú úpravu   rozsahu   náhrady   škody   ani   ušlého   zisku.   Pri   stanovení   rozsahu   náhrady   škody vychádzal zo znaleckého posudku č. 5/2007 Expertízneho a edukačného inštitútu B. vysokej školy práva v B. Navrhovateľovi priznal škodu v súvislosti s nesprávne vyrubeným clom a DPH z licencie D 970443516 vo výške 1.601.293 Sk (53.153,19 eura), čo predstavovali úroky z omeškania od doby, kedy navrhovateľ zaplatil nesprávne vyrubené clo do doby ich vrátenia na jeho účet Colným úradom N. (za 924 dní) a od toho sa odvíjajúcu nesprávne odvedenú DPH vo výške 826.623 Sk, ktorá mala byť vrátená 30. 04. 1997, pričom bola vrátená až dňa 11. 06. 1997, pretože Daňový úrad vychádzal z nesprávnych údajov, ktoré mu poskytol Colný úrad N. Pri úrokovej sadzbe 17,6 % za počet dní 42 to predstavuje sumu 16.741   Sk   (555,70   eura).   Z   rovnakých   dôvodov   navrhovateľovi   priznal   aj   výšku   škody za nesprávne vyrubené clo a DPH z licencie D 970443518 vo výške 1.596.375 Sk, ktorá bola navrhovateľovi vrátená dňa 10. 11. 1999. Za obdobie od 23. 05. 1997 do 10. 11. 1999 vznikla   navrhovateľovi   škoda,   lebo   nemohol   s týmito   finančnými   prostriedkami   voľne disponovať. Pri dvojnásobku diskontnej sadzby vyhlásenie NBS ku dňu vzniku omeškania táto sadzba predstavovala 17,6 %   za počet dní 901,   to znamená,   že úroky sú vo výške 1.555.864   Sk   (51.645,22   eura).   V   dôsledku   nesprávne   vyrubeného   cla   bola   vymeraná nesprávna   DPH,   keď   namiesto   sumy   2.838.629   Sk   mala   byť   vymeraná   správne   DPH vo výške 2.014.955 Sk, teda rozdiel predstavuje sumu 823.974 Sk, ktorá mala byť vrátená ku dňu 23. 05. 1997, ale bola vrátená až dňa 03. 09. 1997. Úrok z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 823.674 Sk predstavuje za počet dní 102 sumu 40.511 Sk (1.344,72 eura). Spolu súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu škody pre nesprávne vyrubené clo a DPH z dvoch licencií vo výške 106.698,82 eura. Spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OSP v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. táto ku dňu 01. 01. 2005 predstavovala vo výške 2-násobku 9 %. Odporcu tak zaviazal zaplatiť priznanú istinu vo výške 106.698,82 eura spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania od 01. 01. 2005, tak ako navrhovateľ žiadal priznať úrok z omeškania po úprave petitu.

Súd prvého stupňa ostatné zložky náhrady skutočnej škody za neúčelne vynaložené náklady a to za licencie, certifikáty,   laboratórne expertízy, vzorky vín,   etikety,   grafický návrh, za dovoz zvyšných troch druhov vín, ktoré boli vybavené, ale k ich dovozu nedošlo z dôvodu zmarenia podnikateľského zámeru a nedostatku finančných prostriedkov, ktoré bolo vypočítané alikvotne z celkových 5 licencií za 3 nedovozené druhy vín, súd nepriznal, lebo nebolo preukázané, že táto škoda vznikla v dôsledku nesprávne vyrubeného cla, a teda nezákonného rozhodnutia. Z rovnakých dôvodov súd nepriznal ani škodu – ušlý zisk, ktoré boli   predmetom   znaleckého   dokazovania.   Súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie v zamietajúcej   časti   podrobne   odôvodnil,   pričom   poukázal   na   vykonané   dokazovanie, na listinné dôkazy, na výpovede svedkov a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 132 OSP. Podľa § 219 ods. 2 OSP, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, keď mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle ust. § 132 OSP a vec správne posúdil po právnej stránke...

Zodpovednosť   štátu   za   nezákonný   alebo   nesprávny   postup   výkonu   štátnej   moci, ktorý má za následok škodu je občiansko-právny vzťah. Zákon č. 58/1969 Zb. bol vo vzťahu k Občianskemu   zákonníku   zákonom   špeciálnym,   a   preto,   pokiaľ   tento   špeciálny   zákon neobsahoval   vlastnú   úpravu,   právne   vzťahy   sa   riadili   Občianskym   zákonníkom   (§   20 zák. č. 58/1969 Zb.)...

Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je   v   rozpore   s   ust.   §   157   ods.   2   OSP,   keď   je   nepreskúmateľné,   svojvoľné,   arbitrárne, nereagujúce na jednotlivé vyčerpávajúce podania navrhovateľa, najmä zo dňa 03. 10. 2011, ako aj na extrémny rozpor so skutočným obsahom vykonaného dokazovania, odvolací súd tieto námietky nepovažoval za dôvodné...

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   dospel   k   záveru, že namietaným rozhodnutím nebolo porušené právo na spravodlivý proces, ktoré zahrňuje právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odvolací   súd   splnenie   povinnosti súdom   prvého   stupňa   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ako   aj   na   hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP, posudzoval vzhľadom na daný konkrétny prípad, vzhľadom na charakter daného konania, rozsiahlosť konania, rozsiahle vyjadrenia – predovšetkým navrhovateľa, množstvo vykonaných dôkazov, a dospel k záveru, že námietka navrhovateľa v tomto smere nie je dôvodná. Vzhľadom na obrovský rozsah vykonaného dokazovania, ako aj na obsiahle podania navrhovateľa, nebolo možné požadovať od súdu prvého stupňa, aby   dal   odpoveď   na   každý   argument   navrhovateľa   a   na   všetky   otázky,   ktoré   nastolil navrhovateľ.   Súd   prvého   stupňa   svojim   rozhodnutím,   podľa   názoru   odvolacieho   súdu, dal odpovede na podstatné dôkazy a argumenty tohto prípadu, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ veci. Rovnako tak pri vykonávaní a hodnotení dôkazov súd prvého stupňa   postupoval   v   zmysle   §   132   OSP   a   tieto   hodnotil   podľa   svojej   úvahy   jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a na základe zisteného skutkového stavu dospel i k správnemu právnemu záveru. Bolo vecou súdu, ako s prípadnými rozpormi medzi vykonanými dôkazmi naloží.   To,   že   nebolo   rozhodnuté   v   celom   rozsahu   podľa   predstáv   navrhovateľa ako účastníka konania, pričom rozhodnutie súdu je plne v súlade s objektívnym právom, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

K   ďalším   námietkam   navrhovateľa   uvádzaným   v   odvolaní   odvolací   súd   uvádza, že v konaní nebolo sporné,   že danú vec je potrebné posúdiť podľa zák.   č. 58/1969 Zb. Zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   je   objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie) a nie je možné sa jej zbaviť a ktorá je zároveň založená na súčasnom splnení troch podmienok: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Keďže samotný zák. č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škoda, neupravuje jej rozsah, náhrady a nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou,   v tomto   smere   je   potrebné   aplikovať   príslušné   ustanovenia   všeobecnej   úpravy Občianskeho zákonníka obsiahnuté v § 442.

V zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému   ušlo   (ušlý   zisk).   Skutočnou   škodou   je   ujma,   ktorá   znamená   zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do pôvodného stavu. Skutočnou škodou   môže   byť   aj   ujma   spočívajúca   v   poskytnutí   finančných   prostriedkov   na   úkony štátneho orgánu alebo na úhradu trov konania pred ním, ktoré v dôsledku jeho nesprávneho postupu   sa   ukázali   ako   zbytočne   vynaložené.   Ušlý   zisk   predstavuje   zmarený   majetkový prospech (preukázateľné zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného), ktoré bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nestalo sa tak v dôsledku škodnej   udalosti   (v   danej   veci   v   dôsledku   nezákonného   rozhodnutia   colných   orgánov). Existencia príčinnej súvislosti medzi vydaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (vzťah   príčiny   a   následku)   je   daná   vtedy,   ak   vznikne   škoda   následkom   nezákonného rozhodnutia, teda, ak sú nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, alebo inak povedané, nebyť nezákonného rozhodnutia, ku škode by nedošlo. Atribútom   príčinnej   súvislosti   je   „priamosť“   pôsobenia   príčiny   a   následku,   pri   ktorej príčina   priamo   –   bezprostredne   predchádza   následku   a   vyvoláva   ho.   Vzťah   príčiny a následku   musí   byť   preto   priamy,   bezprostredný,   neprerušený;   nestačí,   že   je   iba sprostredkovaný.   Pri   zisťovaní   príčinnej   súvislosti   treba   v   dôsledku   toho   skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Za ušlý zisk je preto potrebné považovať ujmu spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.   Nepostačuje   pritom   samotná   pravdepodobnosť   zvýšenia   majetkového   stavu v budúcnosti,   ale   musí   byť   naisto   preukázané   –   a   v   tomto   smere   je   dôkazné   bremeno na poškodenom, že nebyť protiprávneho konania, majetkový stav poškodeného by sa zvýšil. Popri určitej dohode, resp. zmluve,   ktorá poškodenému zaručovala určitý zisk, tu musí byť spravidla   aj   spomínaný   „obvyklý   pravidelný   chod   vecí“.   Pre   posúdenie   dôvodnosti nároku je podstatné, že stratená obchodná (zárobková) príležitosť musí byť preukázaná v reálnej podobe, pretože ušlý zisk nie je možné odvodzovať len zo zmarenia zamýšľaného zárobkového zámeru (rozsudok NS ČR 25 Cdo 4313/2008, rozsudok NS SR 5 Cdo 198/2009 zo dňa 30. júna 2008).

Podľa odvolacieho súdu z postupu sledu jednotlivých skutkových okolností v danej veci   bolo   nesporné,   že   nezákonné   rozhodnutia   colných   orgánov,   ktorými   nepriznali navrhovateľovi preferenčné clo na dovezené víno z Rumunska, boli významným článkom reťazca príčin a následkov. Náprava (vrátenie neoprávnene vyrubeného cla) bola zjednaná až cez   zákonné ust.   § 233   a §   239 Colného zákona,   kedy v konečnom   dôsledku došlo k reparácii   Jednotných   colných   deklarácií   a   k   správnemu   rozhodnutiu   o   výške preferenčného cla. Cez inštitút ustanovení § 233 a § 234 Colného zákona o vrátení cla sa v konečnom   dôsledku   dosiahla   zmena   pôvodných   Jednotných   colných   deklarácií,   ktoré nepriznali   navrhovateľovi   preferenčné   clo.   Napriek   uvedenému   na   základe   vykonaného dokazovania odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že zo sledu relevantných   príčin   a   následkov   vyplynulo,   že   zmenšenie   majetku   navrhovateľa   nebolo spôsobené   priamo   nezákonným   rozhodnutím.   Vzhľadom   na   toto   nie   priame,   ale sprostredkované   pôsobenie   nezákonného   rozhodnutia,   dospel   odvolací   súd   k   zhodnému názoru, že v danom prípade nebola daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a   náhrady   škody,   ktorej   sa   navrhovateľ   (okrem   priznanej)   domáha.   Z   vykonaného dokazovania   vyplynulo,   že   navrhovateľ   úspech   svojho   podnikateľského   zámeru odvodzoval od   zmluvy   o   konzorciu   zo   dňa   10.   03.   1997   (č.   l.   236),   ktorá   mala   byť uzatvorená medzi spoločnosťami C. Ltd., spoločnosťou L., a. s. (navrhovateľom) a V., š. p. N. Uvedená zmluva bola za spoločnosť C. a L., a. s. podpísaná dňa 10. 03. a 12. 03. 1997. Zmluva o konzorciu za spoločnosť V., š. p. N. nebola podpísaná. Účelom tejto zmluvy malo byť   založenie   hospodársky   záujmovej   spoločnosti   formou   firemnej   konzorcie   za   účelom dovozu rumunského kvalitného vína, ako aj jeho napĺňanie a predávanie na slovenskom trhu, pričom sa strany zmluvy zaviazali prísne dodržiavať práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o konzorciu. Ďalej v § 2 uvedenej zmluvy sa konštatuje, že uvedené spoločnosti (strany zmluvy)   na jednej   strane   kvôli nedostatku finančných prostriedkov a na druhej strane kvôli chýbajúcemu technickému vybaveniu a poznatkom na trhu nemôžu vykonávať uvedené   aktivity   samy.   Z   týchto   dôvodov sa   zúčastnené   spoločnosti   rozhodli   založiť konzorcium,   ktoré   poskytuje   zúčastneným   spoločnostiam   možnosť   spoločne   uskutočniť plánované   aktivity.   Spoločnosť C.   mala   byť   oprávnená   k financovaniu   dodávok vína, ako aj k obstaraniu a dodávky vína v cisternách do V., š. p. Navrhovateľ – spoločnosť L.,   a.   s.   bola   oprávnená   k   dovozu   vína,   k obdržaniu   všetkých   potrebných   dovozných schválení, certifikátov, ako aj k preplateniu s dovozom spojeného cla, poplatkov a daní. Ďalej je oprávnená nákupom potrebných fliaš, korkov, etikiet, záklopiek, prepraviek, ako aj ich   prepravu   do   N.   Rovnako   je   zodpovedná   za   predaj   vína   na slovenskom   trhu, za zaplatenie vína a splatenie úveru. Spoločnosť V. mala poskytnúť výrobné zariadenia svojho podniku pre vyprázdnenie cisterien, uskladnenie filtrovania a naplnenie vín do fliaš. Zmluva   o spolupráci   s V.,   š.   p.   N.,   predmetom   ktorej bolo   plnenie vína,   napokon   bola uzatvorená dňa 15. 04. 1997. V. (podľa zmluvy o konzorciu) mala pomáhať navrhovateľovi pri   predaji   vína   prostredníctvom   svojej   obchodnej   siete,   s   týmto   súvisiace   detaily sú súčasťou   zvláštnej   zmluvy   o   poskytovaní   služieb.   Napriek   tomu,   že   uvedená   zmluva o konzorciu nebola podpísaná zo strany V., š. p. N., navrhovateľ v konaní tvrdil (vyjadrenie č. l. 1415),   že   k   distribúcii   cez   predajnú   sieť   V.   nedošlo   z   toho   dôvodu,   že v dôsledku neudelenia preferenčnej sadzby cla stúpla cena vína, ktorá nebola na trhu akceptovateľná, nebolo možné v priamej príčinnej súvislosti doviezť sortiment piatich druhov vín, ktoré by boli   lepšie   a   výhodnejšie   predajné   na   trhu,   pretože   sa   cash-flow   musel   prispôsobiť zmeneným   podmienkam   oproti   plánovaným.   Z   dôvodu   navýšenia   predajnej   ceny   vína spolupráca   prebiehala   s V.   len   na   úrovni   fľaškovania.   V   konaní   nebolo sporné, že Ministerstvo pôdohospodárstva SR rozhodlo o zrušení spoločnosti V., š. p. bez likvidácie ku dňu 30. 04. 1997. Keďže likvidácia uvedenej spoločnosti podľa výpovedí účastníkov v konaní prebiehala dlhšiu dobu, bolo bezpochyby, že v čase prípravy zmluvy o konzorciu bolo zrejmé, že spoločnosť V., š. p. bude zrušená.

Vykonaným   dokazovaním,   najmä   svedeckými   výpoveďami   nebolo   sporné, že navrhovateľ bol v jednaní so zástupcami V., š. p., pričom okrem dohody o fľaškovaní vína mali prebiehať jednania i ohľadne distribúcie dovezeného vína v sieti odberateľov V., š. p. Svedok Ing. M. Š. uviedol, že zmluva o konzorciu z marca 1999 bola len návrhom, nebola podpísaná, pričom ďalšia spolupráca s navrhovateľom bola podmienená tým, ako si rýchlo vybaví certifikácie a aká bude cena vína. Ďalej svedok uviedol, že si myslí, že na trhu boli predajné dva druhy vína v rovnakých cenových reláciách. Samotný navrhovateľ vo svojom vyjadrení (č. l. 618) uviedol, že nikdy netvrdil, že zmluva o konzorciu zo dňa 10. 03. 1997   mala   byť   podpísaná   všetkými   tam   uvedenými   subjektmi.   Zo   svedeckých   výpovedí pracovníkov V., š. p. jednoznačne vyplynulo, že takéto konzorcium sa pripravovalo. Keďže nedošlo   k   dohode   vo   všetkých   podstatných   otázkach,   tak   nedošlo   ani   k   jej   podpísaniu zo strany   zástupcov   V.,   š.   p.   Navrhovateľ   ďalej   tvrdil,   že   uvedená   zmluva   a   súvisiace jednania nasvedčujú tomu, že pri dodržaní preferenčnej colnej sadzby by sa dovezené víno z Rumunska   predávalo   prostredníctvom   existujúcej   a   fungujúcej   siete   V.,   š.   p.   To, že skutočne nedošlo k dohode o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o konzorciu podporne   svedčí   i   to,   že napokon   k   uzatvoreniu   zmluvy   s V.,   š.   p.   došlo   zmluvou o spolupráci, týkajúcej sa plnenia vína do fliaš zo dňa 15. 04. 1997. Táto zmluva bola uzatvorená skôr, ako došlo k nezákonne vymeranému clu na dovezené víno (JCD zo dňa 30. 04. 1997 a JCD zo dňa 23. 05. 1997). Nezákonné rozhodnutia colných orgánov preto nemohli   byť   v príčinnej   súvislosti   s   neuzavretím   platnej   zmluvy   o   konzorciu   zo   strany V., š. p.   zo dňa 10. 03.   1997,   pričom   svedok I.   J.   D.   uviedol,   že dátum   na   zmluve   bol uvedený ako aktuálny. Víno bolo dovezené až dňa 30. 04. 1997 a 23. 05. 1997, kedy sa na základe JCD dozvedel navrhovateľ o tom,   že mu je vyrubené clo z dovezeného vína v nesprávnej výške. Dôvodom nepodpísania zmluvy o konzorciu so zmluvnou stranou V., š. p. preto nemohli byť nezákonné rozhodnutia štátu, a preto tu chýba príčinná súvislosť medzi nesprávne   vyrubeným   clom   a   tým,   že   zmluva   o   konzorciu   zo   strany   V.,   š.   p.   nebola podpísaná. Zo svedeckej výpovede svedka Ing. A. R. nesporne vyplynulo, že práve platné uzatvorenie   zmluvy   o   konzorciu   zo   strany   V.   bolo   dôležité   pre navrhovateľa,   najmä pre rýchly predaj vína prostredníctvom jeho obchodnej siete. Práve z rýchleho predaja vína mal   navrhovateľ   získať   ďalšie   finančné   zdroje   na   nákup   ďalšieho   vína.   Zo svedeckej výpovede   Ing.   A.   R.   (č.   l.   1613),   ktorý   je akcionárom   navrhovateľa   v   podiele   10 % a zostávajúcich   90 %   sú   akcionármi   tri spoločnosti,   s   ktorými   je   personálne   prepojený, z toho 30 % je akcionárom spoločnosť C., ďalej vyplynulo, že pokiaľ ide o financovanie celého obchodu, navrhovateľ vznikol veľmi krátko pred vznikom podnikateľského zámeru, a teda   nedisponoval   žiadnym   kapitálom,   aby   mohol   zabezpečiť   finančne   takýto   veľký obchod. Rovnako spoločnosť V., š. p., s ktorou viedli rokovania, nedisponovala finančnými prostriedkami, táto spoločnosť mala poskytnúť služby a úlohou C. bolo poskytnúť potrebný kapitál, aby sa mohlo víno dodať na slovenský trh a zabezpečiť teda financovanie tohto obchodu. Navrhovateľovi tak bol poskytnutý spoločnosťou C. úver vo výške 1,6 mil. DEM, pričom táto suma nebola určená na nákup celého objemu vína, ale počítalo sa, že časť tohto objemu bude zakúpená z výnosov predaja vína. Nemalo ísť o jednorazový obchod, ale mal sa rozbehnúť pravidelný obchod   s vínom.   Svedok   ďalej   uviedol,   že spoločnosť   V.   bola v prestavbe, a preto Ing. Š. (v konaní vypočutý aj ako svedok) chcel prerokovať podpis zmluvy   aj   s   ostatnými   novými   spoločníkmi,   pričom   v   tom   období   sa   ešte   nevedelo, kedy dôjde k ukončeniu privatizácie, či ku koncu apríla, mája alebo júna. Svedok uviedol, že napriek tomu, že zmluva nebola podpísaná, bola uzatvorená.

Vychádzajúc   z   predloženej   zmluvy   o   konzorciu,   z   výpovede   svedka   Ing.   R.   ako aj ďalších svedkov vypočutých v konaní, vyjadrení navrhovateľa a z ďalšieho množstva listinných dôkazov bolo v konaní nesporne preukázané, že úspech podnikateľského zámeru navrhovateľa   súvisel   od   zdarnej   spolupráce   s   viacerými   podnikateľskými   subjektmi, čo napokon vyplýva i zo samotného znenia zmluvy o konzorciu. Všetky tri strany uvedenej dohody sa mali svojím spôsobom, a to presne stanovenou činnosťou v dohode, pričiniť o dosiahnutie stanoveného cieľa a plánovaného úspechu. Je nesporné, tak ako uzavrel súd prvého stupňa, že zamýšľaný podnikateľský zámer sa mohol dosiahnuť len sprostredkovane, pričinením sa viacerých podnikateľských subjektov, od ktorých závisel úspech výsledku. Ani predložené   zmluvy   o   obchodnom   zastúpení   uzavreté   v   období   jún   až   október   1997 a komisionárske   zmluvy   uzavreté   v   období   jún   až   december   1997   (ktoré   navrhovateľ predložil   po   zrušení   veci   odvolacím   súdom)   nepreukazujú,   že   navrhovateľ   mal   nimi zabezpečený odbyt vína a vzhľadom aj na dátumy ich uzavretia nemohli byť v príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou.

Podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodov podrobne uvedených v rozhodnutí súdu prvého   stupňa,   na   ktoré   odvolací   súd   poukazuje   ako   na   svoje   vlastné,   bolo   nesporne preukázané nie priame, ale sprostredkované pôsobenie nezákonného rozhodnutia orgánu štátu na vzniknutú škodu navrhovateľa, pričom nepostačuje iba pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu navrhovateľa v budúcnosti, ale jeho reálna podoba musí byť v konaní naisto   preukázaná.   Ušlý   zisk   nie   je   možné   odvodzovať   len   zo   zmareného   zamýšľaného podnikateľského zámeru. Samotné znalecké dokazovanie zamerané na vyčíslenie priamej škody   a   ušlého   zisku   nemôžu   nahrádzať   činnosť   súdu   pri   skúmaní   existencie   troch kumulatívnych podmienok pre náhradu škody voči štátu. Keďže otázka existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou je otázkou skutkovou, mohol otázku zodpovednosti štátu za škodu riešiť iba súd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu,   pretože   z   hľadiska   príčinnej   súvislosti   bola   právne   významná   tá   skutočnosť, že nezákonné   rozhodnutia   colných   orgánov   neboli   podstatnou   a   rozhodujúcou   príčinou vzniku škody navrhovateľa...

Pokiaľ   súd   prvého   stupňa   okrem   priznanej   sumy   (vyhovujúca   časť   rozsudku) nepriznal ďalšie nároky navrhovateľa na zaplatenie skutočnej škody a rovnako ani ušlý zisk,   ktoré   boli   predmetom   znaleckého   dokazovania,   odvolací   súd   považuje   jeho rozhodnutie za vecne správne a v podrobnostiach, okrem dôvodov uvedených samotným odvolacím súdom, poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akého dôvodu dospel k záveru, podľa ktorého   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné bremeno   a   nepreukázal príčinnú   súvislosť   medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom tvrdenej škody. Nie je už potom nevyhnutné, aby sa všeobecný súd pre naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia formalisticky vysporiadaval   aj s   nenaplnením   jednotlivých   ďalších   pre   vec   nerozhodných   tvrdení prednesených   účastníkmi   konania.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ   sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   ďalej   tvrdil,   že   toto rozhodnutie   je   založené   na   takom   výklade   a   aplikácii   dotknutých   právnych   noriem upravujúcich   príčinnú   súvislosť   medzi   nezákonným   rozhodnutím   a   vzniknutou   škodou, ktorý nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný, ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s týmto jeho názorom.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Spôsob,   akým   krajský   súd   aplikoval   ustanovenia   o   príčinnej   súvislosti   medzi nezákonným   rozhodnutím   a   vzniknutou   škodou,   nesignalizuje   možnosť   ich   ústavne nekonformného   výkladu.   Naopak,   aplikácia   práva   krajským   súdom   je   založená na stabilných   záveroch   rozhodovacej   praxe,   na   ktoré   krajský   súd   ostatne   v   odôvodnení svojho rozhodnutia aj podrobne poukázal a podľa ktorých je «existencia príčinnej súvislosti medzi vydaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (vzťah príčiny a následku) daná vtedy,   ak   vznikne   škoda   následkom   nezákonného   rozhodnutia,   teda,   ak   sú   nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, alebo inak povedané, nebyť nezákonného   rozhodnutia,   ku   škode   by   nedošlo.   Atribútom   príčinnej   súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny a následku, pri ktorej príčina priamo – bezprostredne predchádza   následku   a   vyvoláva   ho.   Vzťah   príčiny   a   následku   musí   byť   preto   priamy, bezprostredný,   neprerušený;   nestačí,   že   je   iba   sprostredkovaný.   Pri   zisťovaní   príčinnej súvislosti   treba   v   dôsledku   toho   skúmať,   či   v   komplexe   skutočností   prichádzajúcich do úvahy   ako   (priama)   príčina   škody,   existuje   skutočnosť,   s   ktorou   zákon   spája zodpovednosť za škodu. Za ušlý zisk je preto potrebné považovať ujmu spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Nepostačuje pritom samotná pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v budúcnosti, ale musí byť naisto preukázané – a v tomto smere je dôkazné bremeno na poškodenom, že nebyť protiprávneho konania, majetkový   stav   poškodeného   by   sa   zvýšil.   Popri   určitej   dohode,   resp.   zmluve,   ktorá poškodenému   zaručovala   určitý   zisk,   tu   musí   byť   spravidla   aj   spomínaný   „obvyklý pravidelný   chod   vecí“.   Pre   posúdenie   dôvodnosti   nároku   je   podstatné,   že   stratená obchodná (zárobková) príležitosť musí byť preukázaná v reálnej podobe, pretože ušlý zisk nie je možné odvodzovať len zo zmarenia zamýšľaného zárobkového zámeru.».

Pokiaľ potom krajský súd vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania tak, že síce bolo   preukázané   nie   priame,   ale   sprostredkované   pôsobenie   nezákonného   rozhodnutia orgánu štátu na vzniknutú škodu sťažovateľa, a preto odvolaniu proti zametajúcemu výroku nevyhovel, nemožno tomuto jeho záveru vyčítať, že je založený na ústavne nekonformnej aplikácii   práva.   Skutočne   totiž   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   vo   veci   sťažovateľa nepostačovala iba pravdepodobnosť zvýšenia jeho majetkového stavu v budúcnosti, ale jeho reálnu podobu bol sťažovateľ povinný preukázať v konaní.

V závere považuje ústavný súd za potrebné poukázať i na dôkaznú povahu záverov jednotlivých znaleckých posudkov vo vzťahu k dokazovaniu existencie príčinnej súvislosti. Tak   ako   to   totiž   zdôraznil   i   krajský   súd,   samotné   znalecké   dokazovanie   zamerané na vyčíslenie priamej škody a ušlého zisku nemôže nahrádzať činnosť súdu pri skúmaní otázky existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, pretože táto je otázkou skutkovou, nepatrí ju posudzovať znalcovi, ale iba súdu so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. V tomto prípade od krajského súdu ani   účel   zákona,   ani   história   jeho   vzniku,   ani   systematická   súvislosť   alebo   niektorý z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej právnej normy spôsobom, aký sťažovateľ od krajského súdu žiadal. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných noriem, konkrétne právo, rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   takom   výklade   dotknutých ustanovení   právnych   predpisov,   ktorý   nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, neobstojí sťažnosť sťažovateľa ani v tejto časti.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti, a preto sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013