znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 404/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. A., M., zastúpeného advokátkou JUDr. J. V.,   H., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   9 So/136/2011 z 29. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012 doručená   sťažnosť   V.   A.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 39 ods.   1,   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So/136/2011 z 29. marca 2012.

2. Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: «Rozhodnutím   právnej   predchodkyne   Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave č. 460 411 7640 zo dňa 11. 07. 1990 bol sťažovateľovi ako pracujúcemu v III. pracovnej kategórii priznaný invalidný dôchodok vo výške 2.307,-Sk vypočítaný vo výmere 67 % z priemerného mesačného zárobku (ďalej len „PMZ“ ) za roky 1989, 1988, 1987,1985,1982...

Na základe žiadosti sťažovateľa o prehodnotenie výšky invalidného dôchodku listom zo dňa 06. 07. 2009, Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave rozhodnutím č. 460 411 7640 zo dňa 2. novembra 2009... rozhodla tak, že sťažovateľovi od 8. 7. 2006 naďalej patrí invalidný dôchodok vo výške 8 945,-Sk mesačne.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Sociálnej   poisťovne,   ústredie   v   Bratislave   Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   zo   dňa 24. augusta 2010, sp. zn. 1Sd/35/2010-55 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave č. 460 411 7640 zo dňa 2. 11. 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   Sociálna   poisťovňa,   ústredie   v   Bratislave rozhodnutím zo dňa 09. 11. 2010, č. 460 411 7640 0... rozhodla, že sťažovateľovi naďalej patrí od 8. júla 2006 invalidný dôchodok v sume 8 946,-Sk mesačne.

Toto   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   v   Bratislave   bolo   sťažovateľovi doručené   dňa   15.   11.   2010.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne,   ústredie v Bratislave sťažovateľ v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie na Krajskom súde v Prešove. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 28. apríla 2011, č. k. 3Sd/105/2010-57 odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave potvrdil. Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. apríla 2011, č. k. 3Sd/105/2010-57, Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 9So/136/2011 ako odvolací súd rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. apríla 2011, č. k. 3Sd/105/2010-57. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 9So/136/2011 bol sťažovateľovi doručený dňa 07.05.2012.»

3. Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   tvrdí: «Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 29. marca 2012, sp. zn. 9So/136/2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúce z čl. 39 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky tým, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je arbitrárne z toho dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove v preskúmavanej veci pri vykonávaní   dokazovania   neprihliadali   na   to,   že   v   konaní   vyšlo   najavo,   že   na   základe žiadosti podanej sťažovateľom o prehodnotenie invalidného dôchodku zo dňa 06. 07. 2010 (správne   má   byť   06.   07.   2009,   pozn.),   Sociálna   poisťovňa,   ústredie   v   Bratislave   pri rozhodovaní   o nároku   sťažovateľa   vychádzala   z   nesprávne   určeného   priemerného mesačného   zárobku,   ktorý   nezodpovedal   mesačným   priemerom   hrubých   zárobkov dosiahnutým v piatich zárobkové najlepších kalendárnych rokoch sťažovateľa v rozhodnom období, v dôsledku čoho sťažovateľ poberal invalidný dôchodok v nižšej sume, ako mu podľa práva patrila.

Ide   o   porušenie   ust.   §   132   O.   s.   p.,   ktoré   má   za   následok,   že   toto   konanie   je postihnuté   vadou   konania,   ktorá   má   podstatný   vplyv   na   rozhodnutie   v   preskúmavanej právnej veci.

Určenie   výmery   priemerného   mesačného   zárobku   sťažovateľa   vychádzajúcej z priemerného   mesačného   zárobku   za   roky   1989,   1988,   1987,1985,1982   pre   účely rozhodnutia o výške invalidného dôchodku v roku 1990 bolo v rozpore s ust. § 1 ods. 3 a ust. § 12 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb.. Nezákonnosť postupu právnej predchodkyne Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave spočívala v tom, že pri stanovení PMZ, základom pre jeho určenie nebolo päť zárobkovo najlepších rokov sťažovateľa v rozhodujúcom období“.»

4. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Z dôvodu dodatočného zistenia, že dávka invalidného dôchodku   bola   priznaná   sťažovateľovi   v   nižšej   sume,   ako   mu   patrila,   bez   ohľadu na skutočnosť,   že   listom   zo   dňa   6.   7.   2009   sa   domáhal   zvýšenia   dôchodku   na   základe novopreukázanej doby zamestnania a na právoplatnosť rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku z roku 1990,   v konaní o zvýšenie invalidného dôchodku,   Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave bola povinná postupovať podľa ust. § 12 ods. 4 zák. č. 100/1988 Zb. a podľa ust. § 95 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. a rozhodnúť o zvýšení invalidného dôchodku sťažovateľa.

V odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3Sd/105/2010, odvolací súd námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávne zisteného priemerného mesačného zárobku   pre   účely   priznania   výšky   invalidného   dôchodku   vyhodnotil   ako   nedôvodné s poukazom na právoplatnosť rozhodnutia č. 460 411 7640 zo dňa 11. 07. 1990 vydaného právnou predchodkyňou Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave voči ktorému sťažovateľ mohol   podať   opravné   prostriedky.   Súd v   tomto konaní považoval   námietky sťažovateľa za nedôvodné bez toho, aby sa vyporiadal s nárokom sťažovateľa vyplývajúcim z ust § 95 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 9So/136/2011 sa v celom rozsahu stotožnil s právnym hodnotením a skutkovými dôvodmi Krajského súdu v Prešove uvedenými v odvolaním napadnutom rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporkyne - Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave bolo vydané v súlade so zákonom a preto odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 3Sd/105/2010 ako vecne správny potvrdil.“

5. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa Čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 9So/136/2011 zo dňa 29. marca 2012 bolo porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9So/136/2011 zo dňa 29. marca 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť jeho právnej zástupkyni JUDr. J. V., H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

10. Podľa § 250i ods. 1 OSP je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa   § 250i ods.   3   OSP súd   pri   preskúmavaní zákonnosti   a postupu   správneho orgánu prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

11. Podľa   §   95   ods.   1   zákona   č.   100/1988   Zb.   o sociálnom   zabezpečení   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1998 Zb“) ak sa dodatočne zistí, že sa dávka priznala alebo sa vypláca v nižšej sume, ako patrí, alebo že sa neprávom odoprela alebo že sa priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí, dávka sa zvýši alebo prizná.

12. Podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy   majú   občania   právo   na   primerané   hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

13. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v nadväznosti na to aj porušenie základného práva sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu vyplývajúceho z čl. 39 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So/136/2011 z 29. marca 2012, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Sd/105/2010 z 28. apríla 2011, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“),   z 9.   novembra   2010   o žiadosti   sťažovateľa   o   prehodnotenie   výšky   jeho invalidného   dôchodku. Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   Sociálna   poisťovňa   aj   napriek preukázanému   skutkovému   stavu   veci,   z ktorého   vyplývalo   zrejmé   nesprávne   určenie výmery priemerného mesačného zárobku ako rozhodujúcej skutočnosti pre posúdenie výšky invalidného dôchodku sťažovateľa, neodstránila tento nezákonný stav postupom podľa § 95 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. a nerozhodla o zvýšení jeho invalidného dôchodku. Tento nezákonný postup neodstránil ani krajský súd, ani najvyšší súd v napadnutom rozsudku, v ktorom sa podľa sťažovateľa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou, že ide o dodatočné zistenie   rozhodujúcich   skutočností   na   zvýšenie   invalidného   dôchodku   (t.   j.   že do priemerného mesačného zárobku sťažovateľa sa mali započítať iné roky, ktoré patrili k zárobkovo   najlepším   rokom),   a k tejto   otázke   nezaujal   žiadny   právny   záver.   Z tohto dôvodu   považuje   sťažovateľ   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   za   nepresvedčivé a v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP.

17. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku sp. zn. 9 So/136/2011 z 29. marca 2012 uviedol:

„Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne o nároku navrhovateľa   na   zvýšenie   invalidného   dôchodku   z   dôvodu   novopreukázanej   doby zamestnania a z titulu invalidity na podklade kontrolnej lekárskej prehliadky o zmene výšky invalidného dôchodku a jeho doplatenie za 10 rokov spätne...

Krajský súd nepovažoval za dôvodné námietky navrhovateľa ohľadom PMZ (pozn. priemerného mesačného zárobku), z ktorého bol invalidný dôchodok v minulosti vypočítaný, keďže preskúmavaným rozhodnutím odporkyne z 9. novembra 2010 nedošlo ku zmene výšky tohto   dôchodku,   priznanej   a   vyplácanej   k   8.   júla   2006   pred   preukázaním   ďalšej   doby zamestnania čestným vyhlásením o dobách zamestnania. Poukázal na to, že nesprávnosť PMZ, z ktorého bol invalidný dôchodok vymeraný rozhodnutím z 11. júla 1990, mohol navrhovateľ   namietať   v   minulosti   včas   podaným   návrhom   na   preskúmanie   uvedeného rozhodnutia,   čo   však   neurobil.   Uvedené   rozhodnutie   je   právoplatné   a   preto   ho   súd   už nemôže preskúmavať. Z toho istého dôvodu sa krajský súd nemohol zaoberať námietkou navrhovateľa, že podmienky invalidity spĺňal už v čase priznania čiastočnej invalidity... Dôvodné   nie   sú   ani   námietky   navrhovateľa,   že   mu   invalidný   dôchodok   nebol vymeraný za celkom 42 rokov zamestnania po 18. roku veku.

... invalidný dôchodok bol priznaný podľa zákona č. 100/1988 Zb., v zmysle ktorého sa doba zamestnania pred 18.rokom veku pre výšku dôchodku nehodnotí v prípade, že žiadateľ získal viac ako 25 rokov zamestnania, čo je i prípad navrhovateľa.

Pokiaľ   navrhovateľ   namietal   nesprávnosť   použitého   PMZ,   táto   jeho   námietka   je taktiež nedôvodná. Krajský súd správne uviedol, že výšku PMZ mohol a mal navrhovateľ namietať v prípadnom včas podanom návrhu na preskúmanie rozhodnutia z 11. júla 1990. Navrhovateľ   nepreukázal   nové   skutočnosti   o   výške   svojich   hrubých   zárobkov.   Zvýšenia dôchodku sa domáhal len z dôvodu ďalšej doby zamestnania.

18. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

19. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

20. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

21. Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho súdu   konštatoval,   že   najvyšší   súd   sa   zrozumiteľne   a jasným   spôsobom   vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré boli podstatné a mali právny význam pre jeho rozhodnutie vo veci, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov boli vykonané ústavne súladným spôsobom.

Nie   je   možné   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   nezaujal   žiadny právny   záver   k námietke,   že   v danom   prípade   išlo   o dodatočné   zistenie   rozhodujúcich skutočností pre jeho nárok na zvýšenie invalidného dôchodku a je tu dôvod na zvýšenie invalidného dôchodku podľa ustanovenia § 95 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. Podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku súd rozhoduje o opravných prostriedkoch proti   neprávoplatným   rozhodnutiam   správnych   orgánov.   Takýmto   neprávoplatným rozhodnutím v tomto prípade bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 460 411 7640 0 z 9. novembra   2010,   ktorým   sa   rozhodovalo   o žiadosti   sťažovateľa   o prehodnotenie   výšky invalidného   dôchodku   z dôvodu   novopreukázanej   doby   zamestnania   a o zmene   sumy invalidného   dôchodku   z titulu   posúdenia   zdravotného   stavu   podľa   nariadenej   kontrolnej prehliadky. Argumentácia sťažovateľa, že na výpočet jeho priemerného mesačného zárobku ako predpokladu na výpočet invalidného dôchodku neboli použité zárobkovo najlepšie roky, však   nebola   predmetom   rozhodovania   Sociálnej   poisťovne   a sám   sťažovateľ   pripustil (na s. 6 sťažnosti), že vo svojej žiadosti túto námietku neuplatnil. Zo sťažnosti sťažovateľa ani z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 9. novembra 2010 zároveň nevyplýva, že by bola skutočnosť nesprávne určenej výšky priemerného mesačného zárobku sťažovateľa pred týmto správnym orgánom sťažovateľom preukázaná.

Výška   priemerného   mesačného   zárobku   sťažovateľa   pre   účely   určenia   jeho invalidného   dôchodku   bola   určená   ešte   rozhodnutím   predchodkyne   Sociálnej   poisťovne č. 460 411 7640 z 11. júla 1990. Ide o právoplatné rozhodnutie vydané v minulosti a ako také už nemohlo byť podľa osobitnej tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v konaní   pred   krajským   súdom   ani   najvyšším   súdom   preskúmané.   S týmto   právnym záverom   krajského   súdu   sa   v napadnutom   rozsudku   stotožnil   aj   najvyšší   súd   a s týmto výkladom právnej normy podľa svojich záverov súhlasí aj ústavný súd.

Podľa ustanovenia § 250i ods. 1 a 3 OSP je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu   rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, a pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na   tie   vady   konania   pred   správnym   orgánom,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ako už bolo uvedené, výška priemerného mesačného zárobku sťažovateľa   a sťažovateľom   tvrdené   nesprávne   určenie   jej   výšky   nebolo   predmetom rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   z 9.   novembra   2010,   ktorého   nezákonnosť   sťažovateľ namietal   opravným   prostriedkom   podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku.   Navyše,   z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že navrhovateľ nepreukázal nové skutočnosti o výške svojich hrubých zárobkov a zvýšenia dôchodku sa domáhal len z dôvodu ďalšej doby zamestnania.

22. Najvyšší súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov   boli   vykonané   ústavne   súladným   spôsobom.   Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru,   že   napadnutý   rozsudok nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené v súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie nie sú ústavne neudržateľné. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľa a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé, respektíve také, ktoré by bolo v rozpore s § 157 ods. 2 OSP.

23. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   neboli   zistené   také   skutočnosti,   ktoré   by   umožňovali   vysloviť   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So/136/2011 z 29. marca 2012. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

24. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2012