znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 404/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   V.,   P., zastúpeného   spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA V., s. r. o., P., v mene ktorej konajú konatelia a advokáti JUDr.   K.   V.   a Mgr.   D.   V.,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 11 Co 5/2011-121 zo 17. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. F. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor   OSN“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 11 Co 5/2011-121 zo 17. februára 2011 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Dňa   12.2.1998,   následkom   autonehody   som   utrpel   ťažké   zdravotné   postihnutie spočívajúce   v   ochrnutí   nôh,   v   čiastočnom   ochrnutí   prstov   rúk   a   hornej   časti   trupu, poškodenia mozgovej časti hlavy. Po absolvovaní dlhodobých liečení... som začal opätovne žiť v P. Spočiatku aby som sa mohol na vozíku zo zadného vchodu bytového domu, po schodisku, ktoré malo 5 schodníc, dostať do svojho bytu, tak môj otec na umožnenie pohybu mechanického   vozíka   zriadil   2   kovové   vodiace   3m   dlhé   koľaje.  ...toto   schodisko   bolo nahradené betónovou plošinou s miernym stúpaním.

Táto výstavba a využívanie bezbariérového schodiska bola rešpektovaná susedmi skoro 9 rokov a až v poslednom období, títo susedia... sa snažia fyzicky zlikvidovať tento bezbariérový prístup s tým, že ako „vozíčkar“ nech sa umiestnim do špeciálneho ústavu a nech neobťažujem zdravých susedov bytového domu tým, že vraj bezbariérová úprava núdzového schodiska im spôsobuje ťažkosti pri chôdzi.

Som občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, som ochrnutý na dolné končatiny a svoj život a pohyb prežívam len na mechanickom invalidnom vozíku.... Podľa posudku Okresného úradu práce, odboru sociálnych vecí v P., moje zdravotné postihnutie obmedzuje funkčnosť môjho organizmu na 90 %, tzn. som len na 10 % akotak funkčný a schopný života.... na základe horeuvedeného posudku mi Okresný úrad, odbor sociálnych vecí v P., poskytol podľa zákona o sociálnej pomoci peňažný príspevok na úpravu bezbariérového bytu vo výške 250.000,-Sk.... Pri posudzovaní nároku na priznanie peňažného príspevku na bezbariérovú úpravu prístupu do bytu a celého bytu, Okresný úrad v P. nepožadoval odo mňa,   aby   som   na   túto   úpravu   požiadal   o   vydanie   stavebného   povolenia,   dokonca   ani nepožadoval   špeciálny   projekt,   ale   v   tomto   prípade   mu   postačoval   jednoduchý   náčrt výstavby   bezbariérového   prístupu   a   popis   bezbariérových   úprav   v   mojom   byte.   Ako sťažovateľ   tvrdím,   že   v   tomto   prípade   pochybenie   štátneho   orgánu   pri   schvaľovaní peňažného   príspevku   s   nevyžadovaním   stavebného   povolenia,   nemôže   byť,   po   viac   ako 8 rokov „šikanózne“ posudzované v môj neprospech a z tohto dôvodu ani nemôže niekto rozhodovať,   že   bezbariérová   úprava   vstupného   schodiska   bez   stavebného   povolania   je nelegálnou   stavbou,   a   preto   je   potrebné   ju   zbúrať   (takýto   postup   by   hrubo   odporoval dohovoru č. 317/2002 Z.z)....

Ako sťažovateľ, užívam byt č. 1 na prízemí v P., v ktorom žije v spoločnej domácnosti so mnou len moja matka... Súčasná úprava schodiska je najpriateľnejšia, najekonomickejšia a vzhľadom na jej mierny sklon v ničom nemôže ohrozovať život, zdravie a bezpečnosť ostatných mojich zdravých susedov.

... Spoločenstvo bytov a nebytových priestorov „Dobré bývanie“ v P., bez môjho pozvania a bez mojej prítomnosti dňa 17.10.2010 schválilo uznesenie, podľa ktorého mám v termíne do 15.11.2010 upraviť schodište z dvora na pôvodný stav, zrušiť nájazdovú rampu a dať tam pôvodné schodište, pretože aj neinvalidi a starší ľudia prichádzajú do bytového domu a nemôžu chodiť po terajšej nájazdovej rampe a spôsobuje im to zdravotné ťažkosti. Súčasne   navrhli,   aby   som   si   urobil   vchod   do   bytu   z prednej   strany   bytového   domu   a používal schodište pre vstup do svojho bytu, kde si môžem nainštalovať sklopné lišty tvaru U. Zároveň navrhli odstrániť parkovaciu zábranu, ktorá je pod mojim balkónom, ktorú som si   zriadil   sám   bez   súhlasu   spoluvlastníkov   bytov,   ktorá   je   osadená   na   spoločných priestoroch dvora. Ďalej, aby som odstránil zamrežovanie okien,   ktoré znehodnocuje a zohyzďuje fasádu bytového domu a zastavil orezávanie orgovánu v prednej pravej časti...»

Sťažovateľ na ochranu svojich práv sa návrhom vo veci samej podaným 2. novembra 2010   Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   uloženia   povinnosti odporcom v 1. až 5. rade zdržať sa obťažovania sťažovateľa a vážne ohrozovať výkon jeho práv k bytovému domu v P., a to konkrétne: (1) odstrániť bezbariérovú úpravu schodiska zo zadného vchodu bytového domu v P., resp. brániť vstupu sťažovateľa do bytového domu a bytu   č.   1   výmenou   zámku   na   vstupných   dverách (2)   odstrániť   parkovaciu   zábranu osadenú pod balkónom bytu č. 1 v tomto bytovom dome (3) odstrániť zamrežovanie okien bytu   č.   1   a   (4)   určiť   neplatnosť   zápisnice   zo   schôdze   spoločenstva   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov „D.“, P. (ďalej len „spoločenstvo“ alebo „odporca v 1. rade“) zo 17. októbra 2010. Sťažovateľ súčasne podal návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa ustanovení § 74 a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 215/2010 z 12. novembra 2010 uložil odporcovi v 1. rade „zdržať sa konania smerujúceho k odstráneniu bezbariérovej úpravy schodiska zo zadného vchodu bytového domu v P., brániť vstupu navrhovateľa do bytového domu a bytu č.   1   v P.,   výmenou   zámku   na   vstupných   dverách,   zdržať   sa   konania   smerujúceho   k odstráneniu parkovacej zábrany osadenej pod balkónom bytu č. 1, P., a to všetko až do právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súdu   Prešov   pod   sp.   zn. 14C/215/2010“. Vo vzťahu k odporcom v 2. až 5. rade návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, keďže títo ako vlastníci bytov a nebytových priestorov sa zúčastňujú na riadení spoločenstva prostredníctvom zhromaždenia vlastníkov.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   a to   proti   výroku,   ktorým okresný   súd   vo   vzťahu   k   odporcom   v 2.   až   5.   rade   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia zamietol. Poukázal na to, že aj napriek tomu, že všetci obyvatelia bytového domu mali vedomosť o predbežnom opatrení, odporca v 2. rade – R. D.– 17. novembra 2010 začal odstraňovať   bezbariérovú   úpravu   schodiska   v bytovom   dome   v P.,   a aj   napriek upozorneniam   právneho   zástupcu   sťažovateľa   pokračoval   v demolačných   prácach   až do príchodu polície. Policajná hliadka musela opakovane naliehať aj na odporcov v 3. až 5. rade,   aby   prestali   v búraní   schodiska   a umožnili   ho   žalobcovi   opraviť,   inak   by   nemal možnosť dostať sa von z domu. Z tohto dôvodu žiadal zmeniť uznesenie súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti.

Proti   uzneseniu   o nariadení   predbežného   opatrenia   podal   odvolanie   aj   odporca v 1. rade, ktorý ho navrhol zrušiť. Podľa odporcu v 1. rade súd prvého stupňa pochybil, keď neskúmal opodstatnenosť rozhodnutia spoločenstva a neskúmal tiež, či sťažovateľ mal na takéto   stavebné   úpravy   stavebné   povolenie.   Pre   byt   vo   vlastníctve   sťažovateľa   nebolo dosiaľ vydané rozhodnutie stavebného úradu, že ide o byt osobitného určenia. K osadeniu parkovacej zábrany sťažovateľom došlo tiež svojvoľne bez súhlasu spoločenstva.  

Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 5/2011-121 zo 17. februára 2011 odvolaním napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   v jeho   zamietavej   časti   potvrdil   a súčasne   zmenil vo výroku, ktorým súd vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti odporcovi v 1. rade zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal,   že   krajský   súd „nekonal   zákonným   spôsobom“ a súčasne porušil základný princíp súdneho konania, a to „princíp rovnosti zbraní“, keď „moje   tvrdenia   a dôkazy   žiadnym   spôsobom   neboli   rešpektované   a neboli   vykonávané podľa Dohovoru č. 317/2010 Z.z.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ citoval jednotlivé články ústavy a dohovoru OSN, ktoré podľa jeho názoru krajský súd napadnutým rozhodnutím „bezprecedentne porušil“. V tejto súvislosti ďalej uviedol:

«Konajúci sudca Krajského súdu v Prešove, svojim uznesením, ktoré je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, nehumánne, neľudsky, nemorálne a neeticky porušil už základné princípy ustanovené v Preambule tohto Dohovoru...pokiaľ slovenské predpisy sú odlišné, resp. majú výhrady oproti obsahu Dohovoru, tak tento Dohovor má prednosť a v zmysle toho   je   potrebné   aplikovať   a   vykladať   domáce   predpisy,   ako   je   napr.   stavebný   zákon, vyhláška č. 532/02 Z.z., zák. č. 189/92 Zb., ktoré upravujú stavebnotechnické podmienky pre bezbariérové úpravy pre osoby ťažko zdravotne postihnuté – imobilné, ako i bezbariérové byty, tzv. byty osobitného určenia. Je veľmi smutné, že slovenské súdy, vrátane Krajského súdu v Prešove,   nepoužíva citované interpretačné pravidlo   tohto   Dohovoru a väčšinou práva osôb s ťažkým zdravotným postihnutím („vozíčkarov“) aplikuje v prospech zdravých občanov SR len preto, že títo sú vo väčšine a nesúhlasia s bezbariérovými úpravami.»

Na základe uvádzaných dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Právoplatným uznesením 11Co 5/2011-121 zo dňa 17.2.2011 Krajského súdu v Prešove, ktorým zmenil uznesenie 14C 215/2010 Okresného súdu v Prešove boli porušené základné práva Ing. F. V., bytom P., jeho právo na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   i   jeho   základné   ľudské   práva   podľa   Medzinárodného dohovoru uverejneného pod č. 317/2010 Z. z. o právach osôb so zdravotným postihnutím.

2. Uznesenie 11Co5/2011-121 Krajského súdu v Prešove zo dňa 17.2.2011 sa zrušuje a vracia sa na opätovné rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v   Prešove   do   2   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Priznáva   trovy   konania   právneho   zastúpenia   vo   výške   vyčíslenej   právnym zástupcom sťažovateľa, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   (vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti)   je tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd   konajúci   v   jeho veci   zamietnutím   jeho návrhu   na nariadenie   predbežného   opatrenia   porušil   jeho základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva garantované dohovorom OSN.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

1. Vychádzajúc z uvedeného   sa   ústavný   súd   najprv   zaoberal   možným porušením základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   namietaným   rozhodnutím krajského súdu, ktorým bol v rámci odvolacieho konania zamietnutý jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 81/07, II. ÚS 198/05) vyslovil,   že rozhodovanie   a   rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V   súvislosti   s   preskúmavaním   predbežných   opatrení   ústavný   súd   podotýka,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje za   oprávneného   zasahovať do rozhodnutí   o predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných súdov,   a okrem   toho ide   o rozhodnutia, ktoré do   práv a povinností účastníkov konania nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku predbežných   opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje   len   za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Napriek uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané   príslušným   orgánom   a   nemôže   byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia, trvanie   ktorých   je obmedzené a   môžu   byť kedykoľvek   na návrh zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 11 Co 5/2011-121 zo 17. februára 2011, ktorým   v odvolacom   konaní   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného opatrenia, okrem iného uviedol:

«Ako z návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyplýva a konštatoval to aj súd prvého   stupňa   v   napadnutom   uznesení,   dôvodom   na   podanie   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   bola   Zápisnica   zhromaždenia   vlastníkov   bytov   ako   orgánu spoločenstva bytov a nebytových priestorov „D.“, P. zo dňa 17.10.2010. Z tejto Zápisnice vyplynulo, že zhromaždenie vlastníkov bytov prijalo rozhodnutie, podľa ktorého dáva na vedomie žalobcovi ako vlastníkovi bytu č. 1 na prízemí, aby upravil schodište z dvora na pôvodný stav, zrušil nájazdovú rampu a dal pôvodné schodnice, pretože aj neinvalidi a starší ľudia prichádzajúci do bytového domu nemôžu chodiť po terajšej nájazdovej rampe a spôsobuje im to zdravotné ťažkosti. Ďalej sa konštatuje, že nájazdová rampa bola urobená svojvoľne Ing. V., bez konzultácie so spoluvlastníkmi bytov a túto nájazdovú rampu musí odstrániť do 15.11.2010. Navrhli, aby si urobil vchod do bytu z prednej strany bytového domu a používal schodište pre vstup do jeho bytu, kde si môže nainštalovať sklopné lišty tvaru U. Súčasne navrhli ďalšie riešenie,   a to inštalovanie elektrickej plošiny cez jeho balkón,   kde   nebude   nikomu   prekážať.   Podľa   bodu   2),   zhromaždenie   vlastníkov   bytov navrhlo odstrániť parkovaciu zábranu, ktorá je pod balkónom žalobcu, ktorú zriadil sám, bez súhlasu spoluvlastníkov bytov, a ktorá je osadená na spoločných priestoroch dvora. Inštalovanie tejto parkovacej zábrany nebolo konzultované so spoluvlastníkmi. Podľa bodu 3)   tejto   Zápisnice   mal   žalobca   odstrániť   zamrežovanie   okien,   ktoré   znehodnocuje   a zohyzďuje fasádu bytového domu. Žalobca nekonzultoval so spoluvlastníkmi túto úpravu. Podľa bodu 4) mu bolo uložené zastaviť orezávanie orgovánu v prednej časti bez vyjadrenia spoluvlastníkov a podľa bodu 5) sa konštatuje, že svojvoľné obloženie stien na prízemí bytového domu bolo uskutočnené bez vyjadrenia spoluvlastníkov s tým, že spoločenstvo bude riešiť túto záležitosť na jar roku 2011. V bodoch 1) a 2) tejto Zápisnice bol termín vykonania nápravy do 15.11.2010 s tým, že pri nedodržaní tejto požiadavky budú úpravy vykonané na vrub spoločenstva. V prípade zamrežovania okien, ak nebude toto odstránené, spoločenstvo uplatní právnou cestou nápravu podaním žaloby na okresný súd.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výpis z registra Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov, podľa ktorého takéto spoločenstvo pod názvom D., so sídlom P., je zaregistrované od 17.9.2010 s tým, že oprávnenou osobou konať za toto spoločenstvo je P. K.

Z návrhu žalobcu je zrejmé, že okrem iného vo veci samej, sa tento domáha určenia neplatnosti Zápisnice zo schôdze spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov „D.“, P. zo dňa 17.10.2010.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   žalobca   sa   podanou   žalobou   okrem   iného   domáha, v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nápravy,   a   to   v tom   zmysle,   že   prehlasovaný   vlastník   bytu   alebo   nebytového   priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo   zaniká.   Z   tohto   pohľadu   takéto   rozhodnutie   zhromaždenia   vlastníkov   bytov   ako orgánu   spoločenstva   nie   je   možné   realizovať,   keďže   toto   rozhodnutie   žalobca   ako prehlasovaný vlastník napadol a jeho realizácia je možná až po tom, ako rozhodne súd. Z tohto pohľadu potom, z tohto rozhodnutia vlastníkov bytov nehrozí žalobcovi žiadna ujma, keďže takéto rozhodnutie, napriek stanovenému termínu odstránenia stavebných úprav, nie je   možné   realizovať.   V   opačnom   prípade   by   vlastníci   bytov   postupovali   v   rozpore so zákonom. Naviac, ani z hľadiska konania žalovaných v 2. až 5. rade, ako to nakoniec aj z odvolania žalobcu vyplýva, v čase rozhodovania odvolacieho súdu nehrozí také konanie, ktoré by vyžadovalo dočasnú úpravu spôsobom, akým to žalobca v návrhu uplatňuje. Z   tohto   dôvodu   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia proti žalovaným v 2. až 5. rade a súčasne zmenil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia proti žalovanému v 1. rade (§ 219 ods. 1 a § 220 O.s.p.).»

Ústavný   súd   po   preskúmaní   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   ho   možno   považovať   za   ústavne   akceptovateľné   a   udržateľné   z   hľadiska dodržania   základných   ústavnoprocesných   princípov. Vychádzajúc   z citovaného odôvodnenia   namietaného   rozhodnutia   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   skúmal dostatočne   dôvody   existencie   právneho   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania,   osvedčenie nároku   sťažovateľa,   ako   aj   naliehavosť   a   nutnosť   dočasnej   úpravy   vzťahov   medzi účastníkmi konania (hrozba ujmy musí hroziť reálne a bezprostredne), pričom jeho záver o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   vychádza   z logickej   úvahy   opierajúcej   sa   o dostatočne náležité odôvodnenie. Uvedený záver krajského súdu ani skutkové zistenia, na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľ má na vec iný názor.

Námietky   sťažovateľa   smerujúce   proti   namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu nezakladajú podľa názoru ústavného súdu reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie na ich základe ústavný súd mohol dospieť k záveru, že v danom prípade došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   jedným   z   predpokladov   pre   jeho   rozhodnutie o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojení s predbežnými opatreniami. Nevyhovenie návrhu na   vydanie   predbežného   opatrenia   nemôže   samo   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   právneho   názoru   krajského   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť   pripravený   na   to,   že   pomery   účastníkov   konania   sa   môžu   nielen   dočasne   upraviť predbežným   opatrením,   ale   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   môže   byť   aj zamietnutý.   Aj   v prípade   zamietnutia   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je garantované   právo   dotknutého   účastníka   konania   na   konečnú,   definitívnu   ochranu poskytovanú príslušným súdom rozsudkom vo veci samej.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Obdobne   ústavný   súd   nezistil   ani   žiadnu   možnosť   kvalifikovať   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   ako   priamy   zásah   do   niektorého   z práv   sťažovateľa   podľa dohovoru OSN, ktorého cieľom je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Pretože krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa v medziach zákona a spôsobom, ktorému nemožno vyčítať svojvoľnosť a ktorý je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný, ústavný súd konštatuje, že namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   nemohlo   žiadnym   spôsobom   dôjsť   ani k porušeniu   práv   sťažovateľa   garantovaných   dohovorom   OSN,   pretože   krajský   súd postupoval   plne   v   súlade   s príslušnými   zákonnými   ustanoveniami,   ktorých   výklad a aplikácia   krajským   súdom   neodporuje   ich   zmyslu   a   účelu.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nešpecifikoval, ktoré konkrétne práva podľa dohovoru OSN mali byť v jeho prípade porušené, prichádzalo do úvahy aj odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011