znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 404/08-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. F., K., zastúpenej JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 136/2008 z 25. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2008   doručená   sťažnosť   M.   F.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie veci   v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Cdo 136/2008 z 25. júna 2008, ktorou sťažovateľka žiadala vydať tento nález:

„Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru   a právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo, aby sa vec prerokovala v jej prítomnosti zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4 Cdo 136/2008 zo dňa 25.6.2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   Cdo   136/2008   zo   dňa   25.6.2008   a vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplynulo, že Okresný súd Humenné (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   P   385/2007   v   právnej   veci starostlivosti   o maloletého   M.   F.   (ďalej   len   „maloletý“),   za účasti   sťažovateľky   (matky maloletého) a otca maloletého, rozhodoval o návrhu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v H.   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   bude   predbežne   zakázaný   styk   otca maloletého s maloletým. Z tohto návrhu vyplynulo, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 CoP 7/2006 ešte zo 16. októbra 2006 upravil styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stýkať sa s ním každý párny týždeň v mesiaci po dve hodiny   v zariadení   sociálnoprávnej   ochrany   a sociálnej   kurately   v H.   na   Referáte poradenskopsychologických   služieb   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v   H. Pracovníčky tohto orgánu sa dohodli so sťažovateľkou na čase a podmienkach kontaktu a poskytli jej psychologické poradenstvo týkajúce sa prípravy dieťaťa na stretnutia s otcom, pričom   stretnutia sa   mali uskutočniť 2. júla 2007,   10. júla 2007 a 23. júla 2007,   avšak neuskutočnilo sa   ani jedno stretnutie   z dôvodu,   že maloletý bol   v starostlivosti   pediatra a psychiatra.   Keďže   z lekárskych   správ   predložených   sťažovateľkou   vyplynulo,   že   sa odporúča dôsledne zabrániť kontaktom maloletého s otcom, pretože maloletý je vystavený nadmernému stresu, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v H. navrhol predbežne zakázať otcovi styk s maloletým.

Okresný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   19   P   385/2007   z 10.   októbra   2007 (predbežným opatrením) tak, že predbežne zakázal styk otca maloletého s maloletým. Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   z lekárskej   správy   MUDr.   S.   H.   z 3. septembra   2007 vyplýva, že maloletý bol v jeho ambulancii vyšetrovaný v priebehu roku 2007 v súvislosti s reakciou   na   ťažký   stres   z kontaktu   s otcom   s doporučením   zabrániť   akémukoľvek kontaktu otca so synom. Navyše samotný maloletý požiadal svojho otca listom z 2. októbra 2007, aby ho nechal na pokoji, uviedol, že ho nemá rád a stretávať s ním sa nechce. Okresný súd ďalej zistil, že otec dieťaťa podal návrh na výkon rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 CoP 7/2006 zo 16. októbra 2006 (konanie je vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 19 Em 1/2007), v ktorom tvrdil, že sťažovateľka bráni jeho styku s maloletým. Okresný súd v konaní sp. zn. 19 Em 1/2007 vyzval sťažovateľku, aby sa rozhodnutiu krajského súdu podrobila, a následne jej uložil uznesením sp. zn. 19 Em 1/2007 zo 4. septembra 2007 pokutu. Sťažovateľka sa proti tomuto rozhodnutiu odvolala, k odvolaniu pripojila lekársku správu   MUDr.   S.   H.   z 3.   septembra   2007   a list   maloletého   otcovi   z 2.   októbra   2007. K záveru, že maloletý je značne oslabený nadmerným stresom z núteného kontaktu s otcom, dospela pri kontrolnom psychologickom vyšetrení aj PhDr. E. S., čo vyplynulo z jej správy z 19. júna 2007. Z týchto dôvodov okresný súd predbežným opatrením zakázal styk otca s maloletým.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 19 P 385/2007 z 10. októbra 2007 podal otec odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoP 29/2007 z 15. februára 2008 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil a návrh na vydanie predbežného opatrenia   zamietol.   Krajský   súd   v odvolacom   konaní   doplnil   dokazovanie   výsluchom maloletého, jeho otca a sťažovateľky. Z výsluchu otca krajský súd zistil, že naposledy sa s maloletým stretol 16. novembra 2000, maloletému nikdy neublížil a maloletý sa ho nemá prečo   báť.   Z výsluchu   sťažovateľky   vyplynulo,   že   zdravotný   stav   maloletého   je nepriaznivý, má   strach   z otca   a sama   maloletého   nijako   neovplyvňuje.   Z výsluchu maloletého pred krajským súdom   vyplynulo, že stretávať sa s otcom   nechce, hoci otec samotnému maloletému neublížil, ublížil však sťažovateľke, a v prípade, ak konanie pred súdom dopadne tak, že sa nebude musieť stretávať s otcom, so sťažovateľkou to oslávia. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na závere, že nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov nebola   v konaní preukázaná, od   posledného   rozhodnutia   krajského   súdu   o úprave   styku k styku maloletého a jeho otca nedošlo, preto, ak sa zhoršil jeho zdravotný stav, nedošlo k tomu   v dôsledku   styku   otca   s maloletým.   V závere   svojho   rozhodnutia   krajský   súd zdôraznil,   že   je   nevyhnutné   jeho   skoršie   rozhodnutie   o úprave   styku   otca   s maloletým rešpektovať, k čomu by mal prispieť i Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v H.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   CoP   29/2007 z 15. februára 2008 dovolanie, ktorým žiadala napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu. Svoje dovolanie odôvodnila tým,   že   jej   bola   odňatá   možnosť   konať pred   súdom,   z tohto   dôvodu   považovala   svoje dovolanie aj za prípustné. K odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom malo dôjsť tým, že pred výsluchom maloletého krajským súdom na pojednávaní boli sťažovateľka, jej právna zástupkyňa a otec maloletého krajským súdom vyzvaní, aby opustili pojednávaciu miestnosť,   a následne   tak   bol   vypočutý   krajským   súdom   maloletý   bez   prítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne. Stalo sa tak napriek tomu, že sťažovateľka bola účastníčkou   konania   a napriek   tomu,   že   zákon   neumožňuje   obmedziť   účasť   právnych zástupcov pri výsluchu maloletého dieťaťa. Sťažovateľka a ani jej právna zástupkyňa tak nemohli klásť otázky vyslúchanému maloletému. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie i na obsahu výpovede maloletého. Právna úprava občianskeho súdneho konania, pokiaľ ide o možnosť obmedziť prítomnosť rodičov pri výsluchu ich maloletého dieťaťa, má za cieľ umožniť súdu zistiť skutočný názor maloletého dieťaťa, keďže tento nemusí byť maloleté dieťa   často   schopné   vysloviť   otvorene   pred   svojimi   rodičmi.   Neexistuje   však   žiadny argument pre záver, že by z takéhoto dokazovania mali byť vylúčení právni zástupcovia rodičov maloletého dieťaťa, pretože v ich prípade ide spravidla z pohľadu dieťaťa o osoby cudzie, rovnako ako cudzími pre dieťa sú osoby konajúce v mene kolízneho opatrovníka.Najvyšší   súd   o podanom   dovolaní   sťažovateľky   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo 136/2008 z 25. júna 2008 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   dovolanie   sťažovateľky   nie   je   prípustné,   pretože   podľa   názoru najvyššieho súdu postupom krajského súdu nedošlo k odňatiu sťažovateľke možnosti pred krajským súdom konať, a to ani v súvislosti s výsluchom maloletého vykonaným krajským súdom   bez   prítomnosti   sťažovateľky   a jej   právnej   zástupkyne.   Najvyšší   súd   vychádzal z toho, že ak Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) nepochybne umožňuje vykonať výsluch maloletého bez prítomnosti jeho rodičov, ktorí sú účastníkmi konania, možno tento výsluch vykonať aj bez prítomnosti ich právnych zástupcov, pretože právnemu zástupcovi s plnou mocou pre celé konanie nemožno priznať v konaní viac práv, než má účastník, ktorého zastupuje.

Sťažovateľka odôvodnila v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdené porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľky napriek tomu, že bolo prípustné, pretože v konaní pred krajským súdom bola sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   z dôvodov   tak,   ako   boli   uvedené sťažovateľkou   v podanom   dovolaní,   najmä   preto,   že   sťažovateľke   a ani   jej   právnej zástupkyni nebolo umožnené klásť vyslúchanému maloletému otázky, pričom ak by takúto možnosť mali, malo by to zásadný vplyv na celkový obsah výpovede maloletého. Najvyšší súd neposkytol preto sťažovateľke ochranu, ktorú jej bol povinný poskytnúť. Ustanovenie § 100 ods. 3 OSP presne definuje okruh osôb, bez účasti ktorých možno výsluch maloletého vykonať, a to tak, že ide o rodičov maloletého dieťaťa a osoby zodpovedné za výchovu maloletého. Právny zástupca sťažovateľky nebol žiadnou z takto definovaných osôb, preto sa na právneho zástupcu rodiča ustanovenie § 100 ods. 3 OSP nevzťahuje. Ak najvyšší súd dospel k inému záveru, jeho rozširujúci výklad tohto ustanovenia nebol ústavne konformný, bol   arbitrárny   a obmedzil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé súdne konanie, a teda jeho rozhodnutie je v rozpore s objektívnym právom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   rozhodovanie a rozhodnutie   o návrhu   na   predbežné   opatrenie   v súdnom   konaní   možno   považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však len také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl., § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami (napr. I. ÚS 204/08), a to napríklad aj podaním nového návrhu na vydanie predbežného opatrenia   v prípade,   ak   medzičasom   dôjde   k zmene   pomerov   odôvodňujúcim   vydanie predbežného opatrenia v ďalšom priebehu občianskeho súdneho konania.

Ako výslovne vyplýva z petitu sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn. 4 Cdo 136/2008 z 25. júna   2008   tým,   že   najvyšší   súd   meritórne   neprerokoval   dovolanie   sťažovateľky a odmietol ho napriek tomu, že bolo podľa jej názoru prípustné, pričom navyše najvyšší súd svoje rozhodnutie založil na rozširujúcom výklade ustanovenia § 100 ods. 3 OSP, ktorý nebol ústavne konformný, bol arbitrárny, v dôsledku čoho je rozhodnutie najvyššieho súdu v rozpore s objektívnym právom.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02), ak bol postup súdu v súlade so zákonom.

Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   4   Cdo   136/2008   z 25.   júna   2008,   pokiaľ   ide o posudzovanie prípustnosti dovolania založenej na tvrdení sťažovateľky, podľa ktorého jej bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] v súvislosti s priebehom výsluchu jej maloletého dieťaťa, uviedol:

„Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie postup súdu,   ktorým   účastníkovi   odňal   možnosť   realizovať   procesné   práva,   ktoré   mu   dáva Občiansky   súdny   poriadok.   V zmysle   §   18   O.s.p.   majú   účastníci   v občianskom   súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd v prejednávanej veci v prípade matky maloletého nerešpektoval niektoré z týchto práv.

Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej   ochrany   detí,   alebo   výsluchom   maloletého   dieťaťa   aj   bez   prítomnosti rodičov   alebo   iných   osôb   zodpovedných   za   výchovu   maloletého   dieťaťa   (§   100   ods.   3 O.s.p.).

Doplnenie citovaného ustanovenia § 100 ods. 3 O.s.p. zákonom č. 353/2003 Z. z. (s účinnosťou od 1. septembra 2003) bolo vyvolané súdno-aplikačnou praxou, ktorá často vyžaduje,   aby   v záujme   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   predovšetkým   v konaniach týkajúcich sa starostlivosti o maloleté deti bolo vypočuté i maloleté dieťa. Ide o riešenie základného procesného rámca na tento úkon, ktorý doposiaľ v procesných predpisoch nebol upravený   a ktorý   je   v súlade   s článkom   3   a článkom   12   Dohovoru   o právach   dieťaťa (Oznámenie č. 104/1991 Zb.). Podľa tohto ustanovenia zákon priamo dáva súdu možnosť v konaní, ktorého účastníkom je maloleté dieťa (vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je   maloleté   dieťa   účastníkom   konania   vždy)   zistiť   názor   maloletého   dieťaťa   buď sprostredkovane,   alebo   bezprostredne   výsluchom   maloletého   dieťaťa,   a to   aj   bez prítomnosti   rodičov   alebo   iných   osôb   zodpovedných   za   výchovu   maloletého   dieťaťa. Z uvedeného je potom treba vyvodiť, že ak má súd zákonnú možnosť pri zisťovaní názoru maloletého dieťaťa jeho výsluchom v konaní (ktorého je dieťa účastníkom) vylúčiť rodičov, prípadne iné osoby zodpovedné za výchovu maloletého dieťaťa (tiež v postavení účastníkov konania) z takéhoto úkonu (t.j. legálne obmedziť výkon jedného z ich procesných práv), vzťahuje sa možnosť vylúčenia z tohto úkonu aj na zástupcov rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa bez ohľadu na to, že v ustanovení § 100 ods. 3 O.s.p. uvedené nie sú. Splnomocnený zástupca rodiča maloletého dieťaťa v súdnom konaní (s plnomocenstvom udeleným na celé konanie) totiž aj keď je oprávnený na všetky úkony, ktoré   môže   v konaní   urobiť   účastník   (§   28   ods.   2   O.s.p.),   nemá   postavenie   účastníka konania, ale osoby zúčastnenej na konaní a nemožno mu v konaní priznať viac práv, ako samotnému účastníkovi. Preto nie je odňatím možnosti účastníka (v danom prípade matky maloletého   dieťaťa)   konať   pred   súdom,   ak   súd   zisťuje   názor   maloletého   dieťaťa   jeho výsluchom   nielen   bez   prítomnosti   rodičov   alebo   iných   osôb   zodpovedných   za   výchovu maloletého dieťaťa, ale aj bez prítomnosti ich zástupcov.

Keďže   v danom   prípade   dovolanie   nie   je   podľa   §   239   O.s.p.   prípustné,   nebola preukázaná existencia dovolateľkou namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli   zistené   (ani   tvrdené)   iné   vady   uvedené   v   §   237   O.s.p.,   dospel   Najvyšší   súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie matky maloletého dieťaťa je neprípustné, preto ho odmietol (§243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   podané   dovolanie   sťažovateľky   odmietol.   Jeho odôvodnenie po formálnej stránke spĺňa všetky kritériá, ktoré musí odôvodnenie súdneho rozhodnutia spĺňať v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.

Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   v tomto   prípade   považovať   za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože najvyšší súd sa pri výklade   a aplikácii   zákonných   predpisov   vo   veci   sťažovateľky   neodchýlil   od   znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, a preto v danom prípade nemohol ani porušiť označené základné práva sťažovateľky. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Preto   odmietol   ústavný   súd   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008