znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 404/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľov   Mgr.   Z.   B.   a maloletých   F.   B.   a D.   B., zastúpených matkou Mgr. Z. B., všetci bytom P., právne zastúpení advokátkou JUDr. O. M., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 39/06 z 2. marca 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Z. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2006 doručená sťažnosť Mgr. Z. B. a maloletých F. B. a D. B. zastúpených matkou Mgr. Z. B. (ďalej len „sťažovateľka“), všetci bytom P., právne zastúpených advokátkou JUDr. O. M., P.,   v ktorej   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 39/06 z 2. marca 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil prvostupňový rozsudok   Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   14   C   12/2003-516 z 24. novembra   2005   v časti   týkajúcej   sa   styku   navrhovateľa   Ing.   A.   B.   (ďalej   len „navrhovateľ“) s maloletými deťmi tak, že tento bude oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi F. a D. každú párnu sobotu v kalendárnom mesiaci v čase od 9.00 h do 17.00 h a každý   kalendárny   rok   jeden   týždeň   v mesiaci   júl   a cez   vianočné   sviatky   od   26.   do 27. decembra s tým, že styk je oprávnený realizovať bez prítomnosti sťažovateľky.

Označený   rozsudok   považuje   sťažovateľka   za   nespravodlivý   vzhľadom   na   vek maloletých (3 a 2 roky) a skutočnosť, že deti sa navrhovateľovi odcudzili, navrhovateľ sa im pri predchádzajúcom styku nevenoval, pričom jeho styk s deťmi nepriaznivo pôsobí na ich psychický vývoj.

Sťažovateľka namieta tiež označený rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, ktoré jej boli podľa jej tvrdenia uložené duplicitne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   napadnutým   rozsudkom   porušené   jej   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd v konaní o jej sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov zaručené čl. 46 Ústavy SR na spravodlivé súdne rozhodnutie porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 16 Co 39/06 zo dňa 2. marca 2006 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konania.

3. Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000.- Sk, ktoré sa ukladá vyplatiť k rukám matky detí a náhrada trov konania v sume 5 324.- Sk na účet právnej zástupkyne.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie predsedu krajského súdu k sťažnosti. Súčasťou jeho odpovede doručenej ústavnému súdu 6. septembra 2006 bolo aj vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   č.   14   C   12/2003   Okresného   súdu vo Zvolene a zberným spisom č. 16 Co 39/2006 Krajského súdu v Banskej Bystrici, senát... nepovažuje sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú. Vo veci rozhodol podľa svojho najlepšieho presvedčenia,   vychádzajúc   zo   skutkového   stavu   zisteného   dokazovaním,   vykonaným Okresným   súdom   vo   Zvolene,   v súlade   s ustanovením   §   25   ods.   2   Zákona   o rodine. Na dôvody rozhodnutia senátu poukazujem, s nimi sa stotožňujem a dodávam, že o úprave styku   otca,   realizovaného   bez   prítomnosti   matky,   bolo   už   pred   naším   rozhodnutím rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoP 41/04 zo dňa 27. 07. 2004 predbežným opatrením o úprave styku otca s deťmi. V treťom odseku tohto uznesenia krajský súd rozhodol, že styk s deťmi je otec oprávnený realizovať do konca roku 2004 len v prítomnosti matky. Následne od 01. 01. 2005 bol už styk otca s deťmi realizovaný bez prítomnosti sťažovateľky.

Nepovažujem za odôvodnenú ani tú časť sťažnosti sťažovateľky, v ktorej uvádza, že krajský   súd   jej   uložil   duplicitne   zaplatiť   trovy   preddavkované   zo   štátnych   prostriedkov v sume 9. 000,- Sk.

Predmetným rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporkyne nahradiť trovy konania štátu v sume 9.000,- Sk na účet okresného súdu   v lehote   troch   dní.   Z dôvodov   rozsudku   vyplýva,   že   neuznal   odvolaciu   námietku odporkyne, pretože dokazovanie, ktoré vykonal okresný súd z hľadiska objektívneho zistenia skutkového stavu bolo potrebné a dôvodné. Z odvolania odporkyne nevyplýva skutočnosť, že by bola záloha 4.000,- Sk, ktorú mala zaplatiť podľa uznesenia Okresného súdu vo Zvolene č. k. 14 C 12/03 zo dňa 04. 11. 2004, zúčtovaná.

Preskúmaním spisu 14 C 12/2003 som zistila, že odporkyni bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu v sume 4.000,- Sk na účet okresného súdu v lehote troch dní   uznesením   zo   dňa   04.   11.   2004   (č.   l.   361   –   364   spisu),   tento   však   dobrovoľne nezaplatila. Podľa pokynu sudcu okresného súdu vo veci na č. l. 426 spisu, predmetné uznesenie s doložkou právoplatnosti malo byť doručené učtárni okresného súdu na predpis a vymáhanie preddavku na trovy dôkazu v sume 4.000,- Sk od odporkyne. Pokyn je zo dňa 02. 05. 2005. V spise sa však nenachádza doručenka alebo úradný záznam o tom, že by takýto úkon bol realizovaný. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 24. 11. 2005. Záloha na trovy znaleckého dokazovania v sume 4.000,- Sk odporkyňou zaplatená dovtedy nebola.

Zo spisu nepochybne vyplýva, že predavok na trovy znaleckého dokazovania do dňa rozhodnutia krajského súdu 02. 03. 2006 nebol odporkyňou zaplatený.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky Mgr. Z. B. vyplýva, že justičnou pokladnicou nebol preddavok vymožený. K úhrade tejto sumy mala byť sťažovateľka iba vyzvaná prípisom Krajského súdu v Bratislave – justičná pokladnica z dňa 23. 02. 2006.

Podľa   ustanovenia   §   151   ods.   1   O.   s.   p.   o povinnosti   nahradiť   trovy   konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Skôr rozhoduje iba výnimočne. Preto vydanie rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, je okamžikom, keď súd musí tiež rozhodnúť o nárokoch štátu podľa ustanovenia § 148 O. s. p. Aby však mohol rozhodnúť podľa tohto ustanovenia, musí si zistiť, či a v akej výške bola zaplatená záloha na   náklady   dôkazu,   a to   či   už   bola   zaplatená   dobrovoľne   alebo   na   základe   výkonu rozhodnutia...

Súd, ktorý uloží povinnosť zložiť zálohu, a ktorý podá návrh na jej vymáhanie, ak nebola   zložená   v stanovenej   lehote   dobrovoľne,   musí   tiež   navrhnúť   zastavenie   výkonu rozhodnutia podľa ustanovenia § 268 ods. 1 písm. e) O. s. p. v platnom znení, ak bolo vydané rozhodnutie podľa ustanovenia § 148 O. s. p.. Tiež účastník má právo po vydaní rozhodnutia podľa ustanovenia § 148 O. s. p. navrhnúť zastavenie výkonu rozhodnutia podľa ustanovenia § 268 ods. 1 O. s. p., pretože nie je prípustné vymáhať zálohu po tom, keď bolo vydané rozhodnutie o náhrade nákladov konania podľa ustanovenia § 148 O. s. p. Vo   vzťahu   k takémuto   záveru   je   stále   aplikovateľné   rozhodnutie   NS   ČSSR   R   26/1984, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ročník 1984, vydaných NS ČSSR. Z citovaného   právneho   názoru   teda   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa,   vzhľadom na skutočnosť,   že   odporkyňa   nezaplatila   v čase   vyhlásenia   rozsudku   zálohu   uloženú   jej uznesením   z č.   l.   361   spisu   a táto   nebola   ani   vymožená,   správne   rozhodol,   keď   uložil odporkyni povinnosť, s poukazom na ustanovenie § 148 ods. 1 O. s. p., zaplatiť na účet okresného súdu trovy preddavkované zo štátnym prostriedkov v sume 9.000,- Sk. Keďže tieto   trovy   ani   v čase   rozhodovania   krajského   súdu   neboli   zaplatené,   a ani   justičnou pokladnicou vymožené, krajský súd v tejto časti rozsudok okresného súdu potvrdil. Z č. l. 583 spisu som zistila, že pod bodom 8 dal pokyn sudca okresného súdu učtárni na   vymoženie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   a aj   odvolacieho,   vo   vzťahu   k povinnosti uloženej   odporkyni   zaplatiť   sumu   9.   000,-   Sk   trov   preddavkovaných   zo   štátnych prostriedkov. K tejto povinnosti odporkyňa podala vyjadrenie na č. l. 584 spisu, z ktorého vyplýva, že bola vyzvaná justičnou pokladnicou dňa 23. 02. 2006 na zaplatenie preddavku na trovy znaleckého dôkazu vo výške 4.000,- Sk v zmysle uznesenia z dňa 04. 11. 2004. Toto podanie odporkyne podľa jeho obsahu je možné považovať za návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia   podľa   §   268   ods.   1   písm.   e)   O.   s.   p.   vo   vzťahu   k preddavku   vymáhanom justičnou   pokladnicou.   Podanie   dala   na   vedomie   sťažovateľka   aj   Justičnej   pokladnici Krajského súdu Bratislava k č. 6780051305.“.

Vyjadrenie   predsedníčky   senátu   krajského   súdu   zaslal   ústavný   súd   na   vedomie a prípadné vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľky. Právna zástupkyňa sťažovateľky na tomto základe doručila 10. októbra 2006 ústavnému súdu podanie, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Aj keď Krajský súd v Banskej Bystrici, ako uvádza vo svojom stanovisku k sťažnosti z 30. 8. 2006, rozhodol vo veci podľa svojho najlepšieho presvedčenia, v skutočnosti taká úprava   styku   otca   s deťmi,   akú   stanovil   súd,   t.   j.   bez   prítomnosti   matky,   je   prakticky nerealizovateľná   a v rozpore   so   záujmami   maloletých   detí   a ich   riadnym   psychickým a fyzickým vývojom.

Maloleté deti jednoznačne a radikálne odmietajú ísť s otcom samy – bez ich matky. Navyše otec prichádza za deťmi s inou – cudzou osobou – ženou a ďalším dieťaťom. Takýto styk otca s deťmi je naopak na škodu riadnej výchovy detí, pokiaľ nemá byť realizovaný za prítomnosti obidvoch ich prirodzených rodičov, ale deti majú byť odtrhnuté od svojej matky, na ktorú sú zvyknutí, keďže s touto sú sústavne a táto sa o deti výlučne sama stará a poskytuje im všestrannú opateru a výchovu.

Dodávam,   že   pokiaľ   aj   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k. 15 CoP 41/04 zo dňa 27. 7. 2004 predbežným opatrením rozhodnuté že od 1. 1. 2005 styk otca s deťmi bude otec oprávnený realizovať bez prítomnosti matky, v skutočnosti takto styk otca s deťmi nikdy realizovaný nebol. Naopak – otec deti už od júla r. 2005 nenavštevoval, a takto sa deťom značne odcudzil. Preto je za takéhoto stavu aj nerealizovateľný jeho styk s deťmi bez prítomnosti matky.

Pokiaľ   ide   o trovy   konania   štátu   v sume   9.000,-   Sk,   na   ktorú   ma   súd   zaviazal, zdôrazňujem,   že   rozhodnutie   Okresného   súdu   vo   Zvolene   č.   14   C   12/2003   zo   dňa 4. 11. 2004, ktorým mi súd uložil povinnosť zaplatiť preddavok na trovy v sume 4. 000,- Sk je   právoplatné   a vykonateľné   a na   základe   tohto   Krajský   súd   v Bratislave   –   justičná pokladnica túto sumu odo mňa vymáha, tak ako som uviedla vo svojej sťažnosti. Aj keď tento   zatiaľ   vymožený   nebol,   môže   odo   mňa   stále   byť   táto   suma   na   základe   takéhoto rozhodnutia vymáhaná. Na tomto nič nemení ani ustanovenie § 148 O. s. p., tak ako toto znie, na ktoré sa Krajský súd v Banskej Bystrici odvoláva.

...   na   podanej   sťažnosti   včítane   uplatnenia   práva   na   primerané   finančné zadosťučinenie   a náhradu   trov   konania   preto   trvám,   tak   ako   som   uviedla   v samotnej sťažnosti.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z vyššie   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jej   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 39/06 z 2. marca 2006, pričom za porušenie tohto práva považuje:

a) skutočnosť, že napadnutý rozsudok krajského súdu je v časti týkajúcej sa úpravy styku navrhovateľa (otca) s maloletými deťmi nespravodlivý a je v rozpore so záujmami maloletých detí, ako aj celospoločenským záujmom o ich všestranný rozvoj,

b) skutočnosť, že napadnutým rozsudkom krajského súdu jej bola povinnosť nahradiť trovy konania preddavkovaných zo štátneho rozpočtu uložená duplicitne, keďže jej bola uložená aj právoplatným a vykonateľným uznesením okresného súdu sp. zn. 14 C 12/03 zo 4. novembra 2004.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konštatoval, že jeho časť   týkajúca   sa   úpravy   styku   navrhovateľa   s maloletými deťmi   je   riadne   odôvodnená, pričom sa opiera aj o závery vyplývajúce zo znaleckého posudku. Na tomto základe ústavný súd uzavrel, že skutkový záver, o ktorý oprel krajský súd napadnutú časť rozsudku sp. zn. 16 Co 39/06 z 2. marca 2006 je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, a preto nemohol mať za následok porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

K obdobnému   záveru   ústavný   súd   dospel   aj   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky týkajúcej   sa   uloženia   povinnosti   nahradiť   trovy   konania,   ktorá   vyplýva   z tej   časti napadnutého rozsudku   krajského súdu,   ktorou   potvrdil   rozsudok   okresného súdu   v časti o povinnosti nahradiť trovy konania štátu v sume 9 000 Sk na účet okresného súdu. Podľa názoru   ústavného   súdu   je   táto   časť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, keďže sa opiera o § 148 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a o skutkové zistenie krajského súdu, že preddavok na   trovy   znaleckého   dokazovania,   ktorý   sťažovateľke   uložil   nahradiť   okresný   súd uznesením   sp.   zn.   14   C   12/03   zo 4.   novembra   2004   sťažovateľka   do   dňa   rozhodnutia krajského súdu, t. j. do 2. marca 2006 nezaplatila. Ústavný súd vzal pri tomto svojom závere na vedomie aj vyššie citovanú argumentáciu predsedníčky senátu krajského súdu, s ktorou sa stotožnil.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2006