znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 403/2024-12

Ústavný súd Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Luboša Szigetiho v konaní podl a cl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej st ažnosti st ažovatel ky ⬛⬛⬛⬛, narodenej ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej AK PRINC & PARTNERS s.r.o., Štefánikova 26, Trnava, proti postupu Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17C/108/2008, rozsudkom Okresného súdu Trnava c. k. 17C/108/2008-304 z 10. mája 2012 a c. k. 17C/108/2008-665 z 9. februára 2021, postupu Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 23Co/46/2021, rozsudku Krajského súdu v Trnave c. k. 23Co/46/2021-772 z 9. marca 2022, postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 7Cdo/156/2022 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/156/2022 z 20. marca 2024 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú stažnost o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Stažovatelka sa ústavnou stažnostou dorucenou ústavnému súdu 11. júla 2024 domáha vyslovenia porušenia základných práv zarucených cl. 46 ods. 1 a cl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podla cl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podla cl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutiami o jej žalobe, odvolaní a dovolaní v civilnom procese, ako aj postupmi okresného, krajského a najvyššieho súdu. Stažovatelka tie ž navrhla zrušit rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátit na ďalšie konanie, priznat jej primerané financné zadostucinenie a náhradu trov konania.

II.

Argumentácia sťažovateľky

2. Okresný súd oboma stažovatelkou napadnutými rozsudkami zamietol jej žalobu, ktorou sa spolu s dnes už nebohými žalobcami (súrodencami) proti žalovaným, ktorí boli úcastníkmi kúpnej zmluvy z 21. júla 2005 (matka stažovatelky ako jedna z predávajúcich a sestra ako kupujúca), domáhala urcenia, že predmetná kúpna zmluva je v zmysle § 38 ods. 2 a § 39 Obcianskeho zákonníka neplatná. Podstata argumentácie stažovatelky ako žalobkyne spocívala v tom, že nebohý otec stažovatelky ako jeden z predávajúcich kúpnu zmluvu nepodpísal, že v case jej podpisu trpel duševnou poruchou, v dôsledku ktorej bol na tento právny úkon neschopným, a konanie žalovaných pri podpise kúpnej zmluvy bolo v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd v poradí tretím rozsudkom žalobu zamietol primárne z dôvodu procesnej neprípustnosti (žalobkyňa sa domáhala urcenia neplatn osti kúpnej zmluvy), avšak posudzoval aj meritum veci a zamietnutie odôvodnil aj tým, že a) stažovatelka ako žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že by nebohý namietanú kúpnu zmluvu nepodpísal, a b) neuniesla dôkazné bremeno v otázke, že konal v duševnej poruche, ktorá ho robí na tento úkon neschopným. Okresný súd zastával názor, že kúpna zmluva svojím obsahom a úcelom neodporuje žiadnemu zákonu, žiadny zákon neobchádza ani sa neprieci dobrým mravom.  

3. Stažovatelka podala proti v poradí tretiemu rozsudku okresného súdu odvolanie, pricom uplatnila odvolacie dôvody podla § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len,,CSP“), opätovne argumentujúc, že jej nebohý otec ako predávajúci kúpnu zmluvu nepodpísal, v case j ej podpisu bol na tento právny úkon neschopným a konanie žalovaných pri podpise kúpnej zmluvy bolo v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd posudzoval aj procesnú (ne)prípustnost žaloby a skonštatoval správnost postupu súdu prvej inštancie, ktorý ju nezami etol len z dôvodu formálno-procesných podmienok, ale zaoberal sa meritom veci. Skutkové, ako aj právne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa meritórneho prieskumu považoval odvolací súd za správne a poukázal na vycerpáva júce odôvodnenie súdu prvej inštancie (body 81 až 86 rozhodnutia), v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými v tomto smere vykonanými dôkazmi, vyhodnotil ich jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach a dospel k správnym skutkovým záverom, opierajúc sa najmä o znalecký posudok Inštitútu forenzných medicínskych expertíz c. 287/2015 vrátane jeho doplnkov c. 47/2018 a c. 81/2020, ktorého záver je zhodný so záverom znalca vyjadreného v znaleckom posudku c. 209/2010. V zmysle záverov týchto posudkov bolo u nebohého jednoznacne vylúcené, že by u neho v case podpisu kúpnej zmluvy došlo, hoci aj prechodne, k zníženiu schopnosti uvedomovat si následky svojho konania. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou odvolatelky, ktorá konanie žalovaných, resp. žalovanej v druhom rade (t. j. sestry stažovatelky ako kupujúcej) klasifikovala ako rozporné s dobrými mravmi, a v bode 67 svojho rozhodnutia uviedol: „… nebohý bol v case podpisu kúpnej zmluvy síce vážne fyzicky chorý (nie však psychicky) a uzavretie predmetnej kúpnej zmluvy bolo naplnením jeho už dlhšie trvajúcej vôle odmenit dieta, ktoré svojím rodicom dlhodobo poskytovalo starostlivos t v situácii, keď ostatné deti sa o rodicov riadne nezaujímali a nestarali. Za popísaných okolností ani odvolací súd zhodne s prvoinštancným nezistil žiadnu skutocnost, ktorá by mohla viest k záveru, že predmetný právny úkon svojím obsahom alebo úcelom sa prieci dobrým mravom a preto by mal byt v zmysle § 39 OZ neplatný.”

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala stažovatelka dovolanie. Zo s tažnostou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu je zrejmé, že dovolanie podala z dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1 CSP bez bližšej konkretizácie, avšak poukazovala na relevanciu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/28/2011 z 26. apríla 2012 (správne ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/26/2011 z 26. apríla 2012, pozn.). V dovolaní stažovatelka argumentovala zneužitím tažkého zdravotného stavu nebohého, taktiež zdôrazňovala svoju nevedomost o zámere previest nehnutelnost na žalovanú. Atakovala platnost kúpnej zmluvy pre absenciu vážnosti prejavu vôle, ktorú odôvodnila zdravotným a psychickým stavom nebohého (nebohý bol v case podpisu kúpnej zmluvy nielen hospitalizovaný v zdravotníckom zariadení, ale tiež cakajúci na vážnu operáciu mozgu a za týchto okolností sa zbavoval majetku). Dovolací súd v rozhodnutí, ktorým odmietol dovolanie stažovatelky, poukázal na to, že relevanciu zmieňovaného rozhodnutia pre predmetné konanie nezistil, keďže v ňom rámci aplikácie dobrých mravov nebola riešená právna otázka v zmysle § 421 ods.1 písm. a) CSP, od ktorej by závisel napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolací súd však, poukazujúc na závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 383/2021 z 12. novembra 2021, následne skúmal, ci individuálne okoln osti prípadu nezakladajú rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. V závere dovolací súd vyslovil, že v prejednávanej veci o takúto situáciu nejde, a skonštatoval, že rodicia žalobkyne boli ako bezpodieloví spoluvlastníci oprávnení nakladat s majetkom patriacim do BSM podla svojej vôle. Výkon ich vlastníckeho práva napriek nesúhlasu niektorých potencionálnych zákonných dedicov nie je podla obsahu spisu v rozpore s dobrými mravmi. Vzhladom na uvedené podané dovolanie podla § 447 písm. f) CSP odmietol.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

5. Stažovatelka v podanej ústavnej stažnosti v zásade rekapituluje svoju doterajšiu argumentáciu uplatňovanú napriec jednotlivými inštanciami civilného konania, osobitne zdôrazňujúc sku tkovú a právnu zložitost veci. Podstata argumentácie stažovatelky je založená na tom, že nebohý bol v case podpisu kúpnej zmluvy v tažkom zdravotnom stave s dopadom na jeho vôlové vlastnosti. Stažovatelka tiež poukazuje na stav núdze nebohého, v ktorom sa mal nachádzat v case podpisu kúpnej zmluvy. Osobitne zdôrazňuje, že k podpisu kúpnej zmluvy došlo pocas hospitalizácie nebohého v nemocnici. Takéto konanie žalovanej v pozícii kupujúcej považovala za rozporné s dobrými mravmi.

6. Stažovatelka zastáva názor, že všeobecné súdy priznali ochranu právam a právom chráneným záujmom žalovanej (kupujúcej), ktorá objektívne zneužila zdravotný stav a núdzu „predávajúceho“ vo svoj prospech, a podla názoru stažovatelky všeobecné súdy – napriek preukázanému zdravotnému stavu nebohého a (údajnému) jeho podpisu na nemocnicnom lôžku – prejudikovali, že toto konanie nie je v rozpore s dobrými mravmi. S uvedeným záverom stažovatelka nesúhlasí a ústavný súd žiada, aby posúdil, ci konanie žalovanej v prvom rade ako kupujúcej je alebo, naopak, nie je v rozpore s dobrými mravmi.

7. Stažovatelka v ústavnej stažnosti poukazuje taktiež na neefektívnost postupu súdov, pricom dĺžka konania a prietahy podla jej názoru mali dopad na rozhodnutie dovolacieho súdu. Stažovatelka klasifikuje osobitne postup najvy ššieho súdu ako neefektívny a nesústredený a namieta obmedzenie najvyššieho súdu na preberanie záverov všeobecných súdov nižšieho stupňa bez ohladu na tvrdenia stažovatelky a ňou produkované dôkazy, ktoré podla jej názoru vnášali pochybnost do svedeckých v ýpovedí, resp. vyjadrení úcastníkov konania. Tým malo dôjst k porušeniu práva stažovatelky na verejné prerokovanie veci bez zbytocných prietahov a práva na rozhodnutie v primeranej lehote, k odopretiu spravodlivosti a porušeniu práva stažovatelky na spravodlivé hodnotenie veci (t. j. porušeniu práva na spravodlivý proces).

IV.

Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

IV.1. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru všeobecnými súdmi:

8. V casti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytocných priet ahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je ústavnú st ažnost potrebné považovat za zjavne neopodstatnenú a ako takú podl a § 56 ods. 2 písm. g) zákona c. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) odmietnut.

9. Ústavný súd už vo svojich skorších rozhodnutiach judikoval, že porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytocných priet ahov podl a cl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde predstavuje tzv. „iný zásah“ (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Uvedené odôvodňuje poskytnutie ochrany tomuto základnému právu zo strany ústavného súdu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v case, keď namietané porušenie uplatneného práva ešte mohlo trvat (III. ÚS 389/2022 a tam odkazovaná judikatúra). V nadväznosti na uvedené tak ústavná st ažnost musí smerovat proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv (IV. ÚS 73/05). Pokial v case dorucenia ústavnej st ažnosti ústavnému súdu už namietané porušovanie práva netrvá, konanie o takej ústavnej st ažnosti nie je spôsobilé naplnit úcel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzt ahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytocných priet ahov (I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre l udské práva (Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o st ažnosti c. 16970/05 z 3. 3. 2009).

10. Podstatou, úcelom a cielom práva na prejednanie záležitosti v prim eranej lehote podla cl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, ku ktorému zásadne dochádza právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

11. Stažovatelkou namietané prvoinštancné, odvolacie, ako aj dovolacie konanie boli právoplatne skoncené ešte pred podaním ústavnej st ažnosti. Vzhladom na stav konaní na všetkých namietaných inštanciách už k stažovatelkou namietanému porušovaniu základn ého práva na prerokovanie veci bez zbytocných priet ahov a rozhodnutia v primeranej lehote nemohlo dochádzat.

12. V tomto smere neobstojí ani argumentácia stažovatelky o porušení základného práva na spravodlivé rozhodnutie vo veci v kontexte celkovej dĺžky trvania súdneho konania. Stažovatelka mala kedykolvek právo domáhat sa ochrany, pokial – ako sama v ústavnej stažnosti uvádza – sa v priebehu konania vyskytli kratšie, ako aj dlhšie obdobia absolútnej necinnosti súdu. Z jej argumentácie však vyplýva, že o túto ochranu sa neuchádzala. Stažovatelkou požadovaný zásah ústavného súdu už toho casu nie je spôsobilý naplnit úcel tejto ochrany, ako už ústavný súd zdôraznil a odôvodnil.

IV.2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru:

13. Vo vzt ahu k ústavnou stažnostou napadnutým rozsudkom okresného súdu a rozsudku krajského súdu nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, a v tejto casti bola preto stažnost pod l a § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá.

14. V konaní o ústavných stažnostiach ústavný súd postupuje v zmy sle princípu subsidiarity (cl. 127 ods. 1 ústavy) a jeho právomoc je daná v prípade, ak požadovanú ochranu základných práv a slobôd neposkytuje iný súd. Stažovatelka voci predmetným rozhodnutiam (kópie ktorých napriek explicitnému zneniu § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde nepripojila k ústavnej stažnosti) disponovala opravnými prostriedkami, ktoré aj využila. Tvrdenú nesprávnost rozsudkov súdu p rvej inštancie a ich právne závery vedúce k zamietnutiu žaloby namietala v odvolaniach, o ktorých rozhodol krajský súd. Nesprávnost rozsudku krajského súdu a jeho právne závery vedúce k potvrdeniu správnosti v poradí tretieho rozsudku okresného súdu namietala v dovolaní, o ktorom rozhodol najvyšší súd ústavnou st ažnost ou napadnutým uznesením. Právomoc krajského súdu rozhodnút o odvolaní a právom oc najvyššieho súdu rozhodnút o dovolaní vylucuje právomoc ústavného súdu.

15. V rozsahu proti uzneseniu najvyššieho súdu, kópia ktorého taktiež nebola k ústavnej stažnosti zo strany navrhovatelky pripojená, je ústavná s t ažnost zjavne neopodstatnená a ako taká bola podl a § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. Stažovatelka namieta (okrem porušenia práv na verejné prerokovanie bez zbytocných prietahov a prejednanie v primeranej lehote, s cím sa ústavný súd vysporiadal v predchádzajúcich bodoch svojho rozhodnutia) aj to, že týmto rozhodnutím došlo k odopretiu spravodlivosti a bolo porušené jej právo na spravodlivé hodnotenie veci. Namietané porušenie týchto práv stažovatelka odôvodnila tým, že najvyšší súd nevzhliadol v prejednávanej veci rozpor s dobrými mravmi.

16. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa neobmedzil len na preberanie záverov všeobecných súdov nižšieho stupňa (ako tvrdí stažovatelka), ale s dovolacou argumentáciou stažovatelky sa – súc ňou viazaný – riadne vysporiadal. Dovolací súd svoje nevyhovujúce rozhodnutie vo vztahu k d ôvodu podla § 421 ods. 1 písm. a) CSP odôvodnil tým, že nezistil prejudikatúru uznesenia najvyššieho súdu, relevanciu ktorého v danom prípade tvrdila stažovatelka, a vo vztahu k dôvodu podla § 421 ods. 1 písm. b) CSP tým, že z obsahu spisu nevyplývali také skutocnosti, v dôsledku ktorých by výkon práva rodicov žalobkyne ako predávajúcich bol v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd v bode 10 rozhodnutia konštatuje, že napriek nesúhlasu niektorých potencionálnych zákonných dedicov nie je výkon vlastníckeho práva podl a obsahu spisu v rozpore s dobrými mravmi. Na podporu správnosti zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia najvyšší súd osobitne zdôraznil aj závery vyplývajúce z trestného konania a svedeckú výpoveď matky stažovatelky ako predávajúce j (žalovanej), ktorá objasnila okolnosti prevodu vlastníckeho práva spochybňovaného stažovatelkou. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovatel ným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolaním st ažovatel ky a závery, ku ktorým dospel, jasne a zrozumitel ne vysvetlil.  

17. Z bodu 10 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že z argumentácie dovolatelky vyabstrahoval relevantnú právnu otázku, ktorú dovolatelka žiadala v dovolaní posúdit, a túto skúmal v kontexte § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Ústavný súd preto poznamenáva, že keďže dovolací súd realizoval meritórny prieskum právnych záverov krajského súdu, ako správna forma rozhodnutia najvyššieho súdu sa ústavnému súdu javí zamietnutie dovolania podla § 448 CSP ako nedôvodného, nie jeho odmietnutie ako neprípustného podla § 447 ods. 1 písm. f) CSP. Nezistenie okolností, ktoré by zakladali rozpor s dobrými mravmi, totiž podané dovolanie robí nedôvodným, pricom nedostatok dovolania spocívajúci v explicitnom nesformulo vaní právnej otázky stažovatelkou bol zhojený najvyšším súdom tým, že tento z argumentácie stažovatelky v dovolaní vyabstrahoval právnu otázku, ktorú v rámci meritórneho prieskumu následne posudzoval. V konecnom dôsledku však formou rozhodnutia najvyššieho súdu stažovatelka na svojich právach žiadnym spôsobom neutrpela, pretože jej dovolanie najvyšší súd riadne podrobil meritórnemu prieskumu.

18. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podl a názoru ústavného súdu z ústavného hl adiska dostatocne odôvodnené, akceptovatel né a udržatel né. Stažovat elka v ústavnej stažnosti len v minimálnom rozsahu konfrontovala udržatelnost záverov na jvyššieho súdu a zamerala sa na opakovanie podstatnej casti svojej skoršej argumentácie a namietanie nesprávnosti skutkových zistení. Z jej argumentácie v ústavnej stažnosti možno jednoznacne vyabstrahovat, že táto nesúhlasí práve so zisteným skutkovým stavom tak, ako bol v prejednávanej veci ustálený, zdôrazňujúc ignorovanie vecných a casových súvislostí prejednávanej veci. Tým sta via ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá by mala opätovne posudzovat skutkové okolnosti daného prípadu. Takéto postavenie však ústavnému súdu neprináleží, pretože nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (I. ÚS 31/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byt predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hladiska neospravedlnitelné a neudržatelné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (III. ÚS 567/2022), co však nie je tento prípad.

19. Keďže pri predbežnom prerokovaní stažnosti ústavný súd nezistil možnost porušenia stažovatelkou oznacených základných práv, reálnost ktorého by mohol posúdit po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 325/2023 a tam odkazujúca judikatúra), ústavnú stažnost v tejto casti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

20. Ústavná stažnost bola odmietnutá ako celok, preto rozhodovanie o ďalších návrhoch st ažovatel ky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie a ústavný súd sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podat opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2024

Peter Molnár

predseda senátu