znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 403/2013-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods.   1,   2 a   4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva podľa   čl.   10   ods.   1   a 2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 47/2011-257 zo 16. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti R., a. s., na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 4 Co 47/2011-257 zo 16. januára 2013   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1,   2   a   4   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   10   ods.   1   a   2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 47/2011-257 zo 16. januára 2013, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4 Co 47/2011 zo dňa 16. 01. 2013 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 47/2011 zo dňa 16. 01. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, z jej príloh a obsahu spisu Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedeného pod sp. zn. 7 C 136/2006, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania, v ktorom sa Ing. M. B., M., ako žalobca (ďalej len „žalobca“) návrhom doručeným okresnému súdu 26. júna 2006 domáhal proti nemu vydania tohto rozsudku:

«I.   Odporca   je   povinný   strpieť,   aby   navrhovateľ   v   lehote   30   dní   odo   dňa právoplatnosti   tohto   rozsudku   dal   na   náklady   odporcu   k   dispozícii   dvom   tuzemským tlačovým agentúram a trom tlačovým periodikám vydávaným v Slovenskej republike, podľa výberu   navrhovateľa,   na   uverejnenie   text   s   názvom   „Ospravedlnenie“   v   nasledovnom znení: „Odporca sa ospravedlňuje Ing. M. B. za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, ktorý mu bol spôsobený tým, že dňa 24. 6. 2003 boli v periodickej tlači s názvom Nezávislý denník N., číslo..., na strane 2 a 3 v časti: TÉMA DŇA, v článku s názvom „Našiel sa podnikateľ Š. v policajnom úkryte!“ uverejnené nasledovné výroky:

-... Podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi. Objednal si útoky na dvoch spoločníkov....

-... V skutočnosti ho ukryli policajti pred jeho vlastným spoločníkom M. B. Ten si proti nemu objednal podsvetie!...

-  ...   M.   B.,   člena   Dozornej   rady   C.,   v   sobotu   21.   júna   chytila   polícia   pri   čine. Dolapila ho vo chvíli, keď išiel zaplatiť podsvetiu za objednané služby. Boli dve – ťažká ujma   na   zdraví   jeho   spoločníka   M.   Š.   a   útok   s   rovnakými   následkami   na   ďalšieho obchodného partnera,

ktoré sú hrubo znevažujúce a osočujúce občiansku česť, dôstojnosť a bezúhonnosť Ing. M. B.

II. Odporca je povinný do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť navrhovateľovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu vo výške 5 000 000 Sk (165 969,60 €).»

Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že sťažovateľ uverejnil 24. júna 2003 v denníku N.   na   strane   2   a   3   rozsiahly   článok   s   názvom „Našiel   sa   podnikateľ   Š.   v policajnom úkryte!“ s nadtitulkom „Nezvyčajná policajná akcia. Podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi. Objednal si útoky na dvoch spoločníkov“ (ďalej len „článok“), ktorého súčasťou boli aj výroky uvedené v petite žaloby. Sťažovateľ ich uverejnením neoprávnene zasiahol do práva na   ochranu   osobnosti   žalobcu,   pretože   tieto   tvrdenia   sú   nepravdivé,   vykonštruované, zavádzajúce a vo vzťahu k žalobcovi znevažujúce, osočujúce a kriminalizujú a škandalizujú žalobcu. Jednotlivé tvrdenia boli prezentované tak, akoby boli pravdivé a nespochybniteľné, hoci pravdivé neboli, sťažovateľ tvrdil o žalobcovi skutočnosti usvedčujúce ho zo spáchania trestnej   činnosti   a   nerešpektoval   prezumpciu   neviny,   čím   zneužil   slobodu   prejavu. Uverejnením týchto výrokov sťažovateľom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v   spoločnosti   v   značnej   miere.   Žalobca   poukázal   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1 Co 158/97   z   24.   júna   1998 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2000 pod R 45/2000, odcitujúc z neho časť právnej vety, podľa ktorej zásah spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Text článku znel:«Našiel sa podnikateľ Š. v policajnom úkryte! Nezvyčajná policajná akcia. Podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi.

Objednal si útoky na dvoch spoločníkov B.– Takéto podrazy medzi podnikateľmi Slovensko ešte nezažilo. Našiel sa M. Š..., predseda Dozornej rady spoločnosti C., bohatý podnikateľ zo Z. Zmizol bez stopy 6. júna. Špekulovalo sa, že ho uniesli, alebo zavraždili. V skutočnosti ho ukryli policajti pred jeho vlastným spoločníkom M. B. Ten si proti nemu objednal podsvetie.

M. B., člena Dozornej rady C., v sobotu 21. júna chytila polícia pri čine. Dolapila ho vo chvíli, keď išiel zaplatiť podsvetiu za objednané služby. Boli dve – ťažká ujma na zdraví jeho spoločníka M. Š. a útok s rovnakými následkami na ďalšieho obchodného partnera. Informoval o tom minister vnútra V. P. Minister neprezradil, u koho si M. B. útok objednal a   koľko   za   to   zaplatil.   Od   sobotného   zatknutia   sa   však   M.   Š.   už   nemusí   ukrývať   pod policajnou ochranou. Zmiznutie bohatého... podnikateľa Š., ktorý figuroval v dvadsiatke až tridsiatke firiem, spôsobilo veľký rozruch. V piatok 6. júna sa so svojím šoférom zastavil v motoreste Z. pri T. Odišiel na toaletu a viac ho nikto nevidel. Vtedy sa všetci z jeho okolia obávali najhoršieho. Čo sa skutočne stalo s veľkopodnikateľom, nevedela ani najbližšia rodina. Jeho únos bol tak dobre utajený, že trnavská kriminálka po ňom vyhlásila celoštátne pátranie.   „Bola to jediná schodná metóda, akou bolo možné usvedčiť M.   B.“,   vyhlásil policajný viceprezident J. S. Neobvyklá policajná akcia vyvrcholila zatknutím M. B. M. Š. sa o nebezpečenstve, ktoré mu hrozilo, dozvedel až od policajtov. S fingovaným únosom   súhlasil.   Š.   býval   s   rodinou   v H.   na   Z.,   potom   v   dedinke   neďaleko   H.   na   M. Obchodník zo Z. figuroval v dozorných radách alebo ako spoločník vo viacerých firmách na celom Slovensku. Hrozba však prišla z C., o ktoré sa rozpútal konkurenčný boj medzi dvoma skupina, tzv..., ktorú reprezentoval práve predseda Dozornej rady C. Š. a... Jej záujmy presadzoval zatknutý Š. súper M. B., ktorý figuruje v obchodnom registri vo vyše desiatich firmách. V niektorých aj spolu s „uneseným“ Š.

(red, sita, foto J. B., nc).»

Článok bol doplnený fotografiou M. Š. s dieťaťom, motorestu Z., budovy s nápisom „C.“ a rodičov M. Š.

Sťažovateľ sa podanej žalobe bránil okrem poukazu na význam periodickej tlače a jej funkciu   v   demokratickej   spoločnosti   tým,   že   informácie   uverejnené   v   článku   boli informáciami, ktoré vyslovili v predchádzajúci deň minister vnútra Slovenskej republiky a viceprezident   Policajného   zboru   na   tlačovej   konferencii,   v   článku   boli   verne reprodukované a navyše, už deň pred uverejnením článku o veci informovali aj elektronické média.   Osobitne   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   jeho   hodnotiaci   úsudok „podnikateľ s mafiánskymi   spôsobmi“ je   založený   práve   na   informáciách   oficiálne   poskytnutých ministrom   vnútra   Slovenskej   republiky   a   policajným viceprezidentom,   ako   aj na   to,   že v článku nebol žalobca označený za vinného zo spáchania trestného činu – sťažovateľom opísané udalosti sú dané bez ohľadu na to, či žalobca bol alebo nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu. Sťažovateľ nesúhlasil ani s výškou náhrady nemajetkovej ujmy a vzniesol i námietku premlčania.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   136/2006-233   z   13.   októbra   2010   zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 2 500 €, v prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol   a   vyslovil,   že   o   trovách   konania   rozhodne   až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Okresný súd mal za preukázané, že sťažovateľ uverejnil článok obsahujúci výroky uvedené v petite žalobcu 24. júna 2003, ako aj to, že uznesením vyšetrovateľa z 21. júna 2003 bolo rozhodnuté o tom, že stíha žalobcu ako obvineného z prípravy trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 7 ods. 1 k § 222 ods. 1 Trestného zákona, avšak toto trestné stíhanie bolo podľa § 188 ods. 1 písm. c) a § 172 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   zastavené   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce   č.   k. 3 T 132/2005-480 zo 7. novembra 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 To 135/2006-504 zo 7. februára 2007, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchal obvinený. Následne generálnym prokurátorom Slovenskej republiky podané dovolanie proti tomuto uzneseniu bolo vzaté späť, čo vzal na vedomie najvyšší súd uznesením sp.   zn. 3 Tdo 37/2007 z 26. septembra 2007. Na otázku následkov zásahu okresný súd vypočul ako svedkov MUDr. G. B. (matku žalobcu), Ing. A. S., M. J., Ing. J. C., Ing. Ľ. Ď., JUDr. V. K. a Ing. R. F. a vykonal dôkaz aj oboznámením sa s monitoringom článkov a mediálnych výstupov z iných médií obsahujúcich informácie o téme, ktorá bola predmetom článku. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu,   pokiaľ   uverejnil   v   článku   údaje   o   žalobcovi,   že   je   podnikateľ   s mafiánskymi spôsobmi, že si objednal útoky na dvoch spoločníkov, že si proti spoločníkovi objednal podsvetie, že ho chytila polícia pri čine a dolapila ho vo chvíli, keď išiel zaplatiť podsvetiu za   objednanú   službu   –   ťažká   ujma   na   zdraví   dvoch   osôb.   Okresný   súd   považoval   za nesporné, že článok sa týkal žalobcu – hoci v ňom nebolo uvedené celé meno žalobcu, bol dostatočne identifikovateľný krstným menom a prvým písmenom priezviska, ako aj údajom, že   je   členom   dozornej   rady   C.,   a   teda   aj   osoby,   ktoré   ho   vôbec   nepoznali,   ho   mohli identifikovať   (napr.   už   len   nahliadnutím   do   obchodného   registra).   To, že   informácie uvedené v článku sťažovateľa boli uverejnené už deň predtým v iných médiách, nevylučuje zodpovednosť sťažovateľa za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu; táto skutočnosť by mohla mať vplyv iba na výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Okresný súd zdôraznil aj to, že   žalobca   bol   síce   trestne   stíhaný,   avšak   trestné   stíhanie   bolo   právoplatne   zastavené a navrhovateľ   nikdy   nebol   uznaný   vinným   z   opísaného   skutku.   Pokiaľ   sťažovateľ argumentoval   tým,   že   iba   prevzal   výroky   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky a policajného   viceprezidenta,   v   článku   informácie   neboli   podané   tomu   zodpovedajúcim spôsobom, ani jeden z výrokov nebol prezentovaný ako citácia týchto osôb. Okresný súd ďalej uviedol: „... odporca prezentoval tieto tvrdenia v napadnutom článku ako nesporné skutkové tvrdenia... neuvádzal ani že navrhovateľ je z takéhoto konania podozrivý, resp. obvinený... ale bolo to konštatované ako fakt. Teda článok obsahoval tvrdenia o trestnej činnosti   navrhovateľa...   tvrdená,   avšak   právoplatným   rozsudkom   súdu   nepreukázaná trestná činnosť, je nie len neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, ale zakladá aj nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj keby bolo vecou verejného záujmu sprostredkovávať informácie o skutkoch nesúcich znaky trestných   činov,   ktoré   v   súvislosti   so   svojou   závažnosťou   vzbudzujú   oprávnený   záujem verejnosti, média musia tiež dbať na to, že akákoľvek informácia obsahujúca meno osoby, resp. také identifikačné údaje o tejto osobe, na základe ktorých je možné ju spoznať, v akomkoľvek štádiu trestného konania, pokiaľ nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o vine tejto osoby môže predstavovať citeľný zásah do práva tejto osoby na ochranu jej osobnosti, najmä pokiaľ táto osoba nie je osobou verejného záujmu (čo navrhovateľ nebol, aspoň predtým, ako mu bolo vznesené obvinenie, pokiaľ by súd vychádzal z argumentácie odporcu o tom, že za osoby verejného záujmu sa považujú aj osoby obvinené zo spáchania závažných trestných činov).“ Hodnotiaci úsudok označujúci žalobcu za podnikateľa s mafiánskymi praktikami   nemal   svoj   skutkový   základ   a navyše,   adjektívum   „mafiánsky“   sa   spája   so slovom   „mafia“,   ktorá   označuje   tajnú   teroristickú   organizáciu,   resp.   tajný   spolok organizujúci nelegálne obchody s drogami, cigaretami, ukradnutými autami, valutami a pod. Vo   vzťahu   k   priznanej   výške   náhrady   nemajetkovej   ujmy   žalobcovi   okresný   súd konštatoval, že zodpovedá preukázaným následkom zásahu, poukázal na obsah jednotlivých výpovedí svedkov (ktorý podrobne analyzoval), ako aj na časový odstup medzi uverejnením článku a podaním žaloby. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný   súd   nepovažoval   za premlčaný,   pretože   trojročná   premlčacia   doba   plynúca   od uverejnenia článku do podania žaloby neuplynula (článok bol uverejnený 24. júna 2003, žaloba bola okresnému súdu doručená 26. júna 2006, posledný deň trojročnej premlčacej doby   pripadol   na   sobotu   a   došlo   k   jej   predĺženiu   podľa   §   122   ods.   3   Občianskeho zákonníka). Žalobu, pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľovi strpieť, aby navrhovateľ v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku dal na náklady odporcu k dispozícii dvom   tuzemským   tlačovým   agentúram   a trom   tlačovým   periodikám   vydávaným   v Slovenskej   republike   (podľa   výberu   navrhovateľa)   na   uverejnenie   text   ospravedlnenia uvedeného znenia, okresný súd zamietol s odôvodnením, že takáto forma ospravedlnenia je neprimeraná (ani sťažovateľ bližšie takúto formu ospravedlnenia neodôvodnil a nepreukázal jej primeranosť) – primeraným by bolo uverejnenie ospravedlnenia sťažovateľom v denníku N., čo však žalobca nežiadal a okresný súd bol viazaný jeho návrhom.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie sťažovateľ i žalobca.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   Co   47/2011-257   zo   16.   januára   2013   rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 136/2006-233 z 13. októbra 2010 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   47/2011-257   zo   16.   januára   2013   nadobudol právoplatnosť 22. marca 2013.

Sťažovateľ tvrdené porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 47/2011-257 zo 16. januára 2013 odôvodnil (po tom, čo zhrnul základné závery vyslovené Európskym súdom pre ľudské práva vzťahujúce sa na hranice slobody prejavu) tým, že argumentácia krajského súdu je v rozpore s obsahom základného práva na slobodu   prejavu,   ak   krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na   názore,   že „médiá   (tlač, televízia) nie sú oprávnené v ktoromkoľvek štádiu trestného konania uvádzať informácie o tom, že sa určitá osoba mala dopustiť konania, ktoré nesie znaky trestného činu. Inými slovami povedané, médiá síce môžu informovať o skutku ako takom, ale nesmú uverejniť také informácie, ktoré sú spôsobilé priamo, či nepriamo identifikovať osobu, ktorá sa ho mala dopustiť. Je pritom irelevantné, či média čerpajú z informácií poskytnutých orgánmi činnými v trestnom konaní, či ich verne reprodukujú a či uvádzajú procesné postavenie dotknutej osoby (podozrivý, obvinený, obžalovaný).“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal najmä   na   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veciach,   v   ktorých   bola zverejnená   plná   identita   osoby   podozrivej   zo   spáchania   trestného   činu   a   nedošlo   tým k porušeniu   jej   práva   na   súkromie   podľa   čl.   8   dohovoru   (White   v.   Švédsko),   resp. vo veciach,   v   ktorých   bola   založená   argumentácia   sťažovateľov   na   tvrdení,   že   pri informovaní   o   trestnej   činnosti   osoby,   ktorá   bola   identifikovateľná,   sa   spoliehali na informácie z oficiálnych verejných zdrojov (Colombani v. Francúzsko). Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že periodická tlač má právo i povinnosť informovať o skutkoch nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti, ako aj na to, že osobu podozrivú alebo obvinenú zo spáchania závažnej trestnej činnosti treba považovať za osobu verejného záujmu s tým, že ochrana jej osobnosti je potom   užšia. Ďalej sťažovateľ   zvýraznil, že pokiaľ periodická   tlač prispieva   k verejnej diskusii   o   záležitostiach   verejného   záujmu,   musí   mať   právo   spoliehať   sa   na   obsah oficiálnych správ (orgánov štátnej správy, orgánov činných v trestnom konaní a pod.) bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, a poukázal i na to, že ústavný súd už konštatoval, že samotné tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú zásahom do prezumpcie neviny, pokiaľ sú vyslovené s výhradami, ktoré   odôvodňujú   postavenie   jednotlivých   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   tiež štádium   trestného   konania   (III.   ÚS   83/01).   Pokiaľ   sťažovateľ   uviedol   v   článku   údaj rozhodujúci pre identifikáciu žalobcu (člen Dozornej rady C.) a údaj o osobe, proti ktorej mal byť útok vedený, tieto boli v danej veci relevantné, pretože údajná objednávka mala súvisieť práve s akcionárskymi právami v tejto spoločnosti. Významné je podľa názoru sťažovateľa i to, že iné média odhalili identitu žalobcu už deň pred uverejnením článku, ako aj to, že článok obsahoval údaje totožné s tými, ktoré uviedli na tlačovej konferencii deň pred uverejnením článku minister vnútra Slovenskej republiky a policajný viceprezident. Vo vzťahu   k   priznanej   náhrade   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   žalobcovi   sťažovateľ argumentoval tým, že táto je v rozpore s princípom proporcionality.

Uznesením ústavného súdu č.   k. II. ÚS 403/2013-24 zo 4. septembra 2013 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 23. októbra 2013 a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 3. októbra 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 3442/13 z 3. októbra 2013 poukázal na právny názor vyslovený v napadnutom rozhodnutí a bližšie sa k sťažnosti sťažovateľa nevyjadril.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   47/2011-257 zo 16. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a právo podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru s odôvodnením, že krajský súd svoje   rozhodnutie   založil   na   ústavne   nekonformnom   výklade   a   aplikácii   ustanovení o ochrane osobnosti, ktoré aplikoval v rozpore s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo iným, spôsobom,   ako aj slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Krajský súd rozsudok č. k. 4 Co 47/2011-257 zo 16. januára 2013 odôvodnil takto:„Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Súd   prvého   stupňa   vykonal   vo   veci   dostatočné   dokazovanie,   aplikujúc   na   vec príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav, z ktorého vyvodil správny právny záver,   svoje   rozhodnutie   náležite   v   súlade   s   ust.   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a niet k nemu v podstate ani nič viac dodať, pričom námietky navrhovateľa ako aj odporcu v ich odvolaniach nepovažoval za dôvodné.

Odvolací súd len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia uvádza, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak, že zásah bol objektívne spôsobilý na vznik ujmy na právach chránených ustanovením § 11 Obč. zák., pričom obidva predpoklady musia byť splnené. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť v spoločnosti. Nie je pritom rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do integrity osobnosti občana; ustanovenia § 11 a nasl. Obč. zák. ho totiž chráni proti rozširovaniu nepravdivých alebo jeho dôstojnosť, česť a vážnosť znižujúcich tvrdení. Neoprávneným   zásahom   je   každé   konanie,   ktoré   svojim   obsahom,   formou   a   cieľom   sa dotýka práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť a môže byť uskutočnený ústne, písomne alebo tlačou, rozhlasom, televíziou.

Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené Ústavou SR v čl. 26 ods. 1, ktoré však   nesmie   neoprávnene   zasahovať   do   cti   a   dobrého   mena   (povesti)   fyzických a právnických osôb. Dochádza tak k stretu dvoch základných práv uverejnených aj Listinou základných práv a slobôd, a to práv na ochranu osobnosti (čl. 10 Listiny) a práva na slobodu   prejavu   a   na   informácie   (čl.   17   Listiny).   Podľa   Občianskeho   zákonníka   sa neobmedzuje   sloboda   prejavu   na   základe   kritéria   pravdivosti   či   nepravdivosti   danej informácie,   ale   na   základe   intenzity   zásahu   danej   informácie   do   osobnostných   práv a slobodu prejavu tak možno obmedziť i ohľadne niektorých pravdivých informácii. Záleží tiež na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ spočíva v skutkových tvrdeniach a na ostatných okolnostiach, za ktorých   bol   uskutočnený.   K   úspešnému   uplatneniu   práva   na   ochranu   osobnosti   stačí zistenie,   že   zásah   bol   objektívne   spôsobilý   narušiť   alebo   ohroziť   práva   chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. U práva na ochranu občianskej cti následok spočíva v zníženú vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia, Ak sa dostanú prednesené výroky na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana. Vzhľadom k cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorého prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť občana pred zásahmi, ku ktorým nebol pôvodca zásahu oprávnený, nevyžaduje Občiansky zákonník   k úspešnému   uplatneniu práva na   ochranu osobnosti   zavinenie.   Preto,   kto   sa zásahu dopustil, nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani dôkazom, že bol v omyle.

Ak   je   konkrétna   fyzická   osoba   spájaná   s   kritizovanou   alebo   odsudzovanou činnosťou, resp. osobou, ide o zásah do práva na česť a dôstojnosť takejto osoby. A ak dôjde   k takémuto   zásahu   verejnou   publikáciou,   ide   o   zásah   objektívne   spôsobilý   znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere.

Fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa   domáhať,   aby   sa   upustilo   od   neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.).

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej   miere   znížená   dôstojnosť   fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosť   v   spoločnosti,   má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zák.), ktorej   výšku   súd   určí   s prihliadnutím   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy   a   na   okolnosti,   za ktorých k porušeniu práva došlo. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. predpokladá splnenie stanovených podmienok, a to, že morálne zadosťučinenie sa javí   v   konkrétnom   prípade   nepostačujúcim   a   neoprávnený   zásahom   došlo   k   zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Obč. zák. taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu   do   osobnosti   fyzickej   osoby,   pričom   závažnosť   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   sa posudzuje najmä so zreteľom na jej o intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Z hľadiska ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. je právne relevantná len taká nemajetková ujma,   ktorej   vznik   je   v   príčinnej   súvislosti   s   neoprávneným   zásahom   v   značnej   miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Čo sa týka vyjadrenia miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať   z   následnej   reakcie,   ktorú   zásah   vyvolal   v   rodinnom,   pracovnom,   či   inom prostredí fyzickej osoby. Určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, nie však jeho nepreskúmateľnou ľubovôľou. Súd musí vždy vychádzať z riadne zo isteného skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na tom ako a akým spôsobom údaje v danom prípade v predmetnom článku zasiahli dôstojnosť alebo vážnosť navrhovateľa v spoločnosti a s akými nepriaznivými dôsledkami. Musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že odporca svojimi výrokmi uverejnenými dňa 24. 06. 2006 v denníku N. zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, jeho   konanie   bolo   potrebné   kvalifikovať   ako   neoprávnený   zásah   do osobnostných   práv navrhovateľa objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť navrhovateľa v širokom okruhu verejnosti a spoločnosti. Samotná medializácia nepreukázaných skutkových tvrdení zasiahla do cti, vážnosti a dôstojnosti navrhovateľa v značnej miere. Námietky odporcu neboli dôvodné a týmito sa súd prvého stupňa aj dostatočne vysporiadal.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom navrhovateľa na ochranu osobnosti a právom odporcu na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo navrhovateľa na ochranu osobnosti. Voči navrhovateľovi bolo dňa 21. 03. 2003 vznesené obvinenie z prípravy trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 7 ods. 1 k § 222 ods. 1 Tr. ak., avšak trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené, nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu. Treba poukázať na to,   že   žiadne   štádium   trestného   stíhania,   ktoré   nebolo   právoplatne   skončené, neodôvodňuje informácie obsahujúce meno osoby, resp. také identifikačné údaje o tejto osobe,   na   základe   ktorých   je   ju   možné   spoznať,   pokiaľ   nedôjde   k   právoplatnému rozhodnutiu   o   vine   tejto   osoby.   Pokiaľ   sa   odporca   odvolával   na   to,   že   vychádzal z informácii   poskytnutých   vtedajším   ministrom   vnútra   a   viceprezidentom   PZ   SR, navrhovateľ   nenapadol   výroky,   ktoré   nie   sú   citáciou   výrokov   uvedených   osôb.   Taktiež nebola   dôvodná   obrana   odporcu,   že   uverejnené   informácie   o   navrhovateľovi   boli uverejnené   deň   pred   uverejnením   článku   vo   všetkých   elektronických   médiách,   na   ktorú skutočnosť možno prihliadnuť len pri posudzovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Najdôležitejšou   obsahovou náležitosťou   je petit.   V   ňom navrhovateľ   uvádza,   ako chce. Aby súd o jeho návrhu rozhodol, resp. ako by mal znieť výrok rozsudku. Stanovuje ním zároveň rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Presný, určitý petit je pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch (§ 153 ods. 2 O. s. p.).

Žalobný petit (návrh výroku rozsudku) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Pokiaľ je tento nesprávny, t.j. vymedzenie práv im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je   nepresné   prevzatie   takéhoto   petitu   do   výroku   rozhodnutia   by   malo   za   následok nevykonateľnosť rozhodnutia.   Uvedené požiadavky nie sú formálne,   ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby rozhodnutie bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky zamýšľané navrhovateľom (I. ÚS 233/97).

Pokiaľ   ide   o   petit   návrhu   na   morálne   zadosťučinenie   formou   uverejnenia ospravedlnenia, forma a navrhovaný spôsob musí byť primeraný forme uverejnenia výrokov a   nimi   spôsobenému   zásahu,   čo   v   danom   prípade   zo   strany   navrhovateľa   navrhované nebolo   a   odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa   o   neprimeranosti a neodôvodnenosti   navrhovateľom   požadovaného   petitu,   neadekvátnemu   s   uverejnením výrokov   v   predmetnom   článku   daného   denníka.   Námietka   navrhovateľa,   že   súd   prvého stupňa mohol jeho nároku vyhovieť v užšom zmysle a v ostatnej časti týkajúcej sa priznania morálneho zadosťučinenia jeho návrh zamietnuť, preto nebola dôvodná pretože petitom návrhu   navrhovateľa   na   morálnu   satisfakciou   formou   ospravedlnenia   je   súd   viazaný a nemôže si ho upravovať a navrhovateľom formulovaný petit nezodpovedal požiadavkám priznania mu morálneho zadosťučinenia.

Aj v časti priznania nemajetkovej ujmy a jej výšky sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa stotožnil. Navrhovateľom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy bola neprimeraná a túto náležite neodôvodnil a v konaní nepreukázal.“

Podstata   sťažnosti   sťažovateľa   spočíva   v   jeho   výhradách   k   spôsobu   aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti (§ 11 a nasl.) krajským súdom, ktorá   podľa   presvedčenia   sťažovateľa   nezodpovedá   ich   účelu   a   zmyslu   danému základným právom na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, a to najmä s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach ochrany práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 dohovoru a jej jednotlivé závery, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukázal.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

V   rámci   kontroly   ústavnosti,   ktorej   bol   podrobený   označený   rozsudok   krajského súdu, ústavný súd vychádzal z právnej úpravy týkajúcej sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a spôsobu jej aplikácie v konkrétnom prípade. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy.   Posúdenie   týchto   okolností   ponecháva   na   úvahu   súdu,   ktorá   však   nemôže   byť bezbrehá,   ale   musí   spočívať   na   logických   a   legitímnych   faktoch.   Je   nepochybné,   že mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom   dané,   pričom   táto   ich   danosť   je   závislá   od   individuality   každého   prípadu a zároveň   musí   byť   podmienená   dôvodmi,   na   ktorých   sa   priznanie   zakladá.   To   však neznamená,   že priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   musí   mať pre   určitý okruh zásahov do práv spojených s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na   základe   toho   potom   všeobecný   súd   rozhodne   o   návrhu   na   priznanie   náhrady nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   za   porušenie   práv   a   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré ho k vyslovenému záveru viedli (III. ÚS 238/08).

Argumentácia sťažovateľa však smerovala predovšetkým k ústavnej nekonformnosti záveru   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o   odpoveď   na   otázku,   či   uverejnenie   článku sťažovateľom   možno   vôbec považovať za   neoprávnený zásah sťažovateľa   do   osobnosti navrhovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je sloboda prejavu jedným z neodmysliteľných základov demokratickej spoločnosti a jednou zo základných podmienok pre jej chod a sebauplatnenie jednotlivca. Neaplikuje sa len na myšlienky alebo informácie,   ktoré   sú   prijímané   kladne   a   považované   za   neurážlivé   a   nekonfliktné,   ale rovnako aj na tie, ktoré urážajú, pohoršujú alebo znepokojujú. Také sú potreby pluralizmu, tolerancie a liberalizmu, bez ktorých niet demokratickej spoločnosti.

Sloboda prejavu však so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, a preto podlieha podmienkam   a   obmedzeniam,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov, medzi ktoré nepochybne patrí aj ochrana práv a slobôd iných.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   prípadoch   tvrdeného   porušenia   základného   práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru rozsudkom všeobecného súdu je potrebné skúmať, či   zásah do   slobody   prejavu sťažovateľa bol   ustanovený zákonom, sledoval legitímny cieľ a či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

V tomto prípade je nepochybné, že krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 47/2011-257 zo 16.   januára   2013   slobodu   prejavu   sťažovateľa   obmedzil,   že   sa   tak   stalo   na   základe zákona a zásah sledoval legitímny cieľ vyjadrený v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru (ochranu povesti tretích osôb).

Ani sťažovateľ v podanej sťažnosti nespochybňuje to, že zásah do slobody prejavu uložením   povinnosti   sťažovateľovi   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch bol krajským súdom vykonaný na základe zákona a sledoval legitímny cieľ – ochranu práv a slobôd žalobcu, tvrdí však, že v demokratickej spoločnosti nebol nevyhnutý.

Ostáva teda posúdiť, či vydanie rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 47/2011-257 zo 16. januára 2013 bolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme dosiahnutia nepochybného legitímneho cieľa ochrany práv a slobôd žalobcu.

Sťažovateľ   svoju   argumentáciu   založil   predovšetkým   na   právnom   názore (podporenom odkazmi na judikatúru Európskeho súdu pre ľudského práva), podľa ktorého sa ako vydavateľ periodickej tlače mal plné právo spoliehať na obsah oficiálne vyslovených informácií ministrom vnútra a viceprezidentom Policajného zboru, o ktorých sa súčasne vyjadril,   že   konkrétne   údaje   uverejnené   v   článku   sú   ich   vernou   reprodukciou.   Za tejto situácie   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   namieste   bolo   aj   označenie   žalobcu identifikovateľným spôsobom, a to najmä s ohľadom na závažnosť témy a okolnosť, že jeho identita už bola odhalená inými médiami.

Z   rozhodovacej   praxe   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcej   sa   ochrany slobody   prejavu   podľa   čl.   10   dohovoru   rovnako   ako   z   princípov,   na   ktoré   poukazuje sťažovateľ, vyplýva aj nevyhnutnosť posudzovať novinársky útvar ako celok, pretože iba tak možno zistiť jeho skutočné informačné posolstvo a iba z takéhoto posúdenia možno urobiť   záver   o   prípadnej   nevyhnutnosti   obmedzenia   práva   na   slobodu   prejavu v demokratickej spoločnosti rozhodnutím súdu v konkrétnom prípade.

Podľa názoru ústavného súdu pri takomto posudzovaní článku možno zistiť, že hoci niektoré jednotlivé uverejnené údaje (časti článku) sú viac či menej totožné s obsahom informácií   poskytnutých   sťažovateľovi   (a   iným   novinárom)   ministrom   vnútra a viceprezidentom   Policajného zboru, jeho celkové vyznenie predstavuje výrazný posun významu   poskytnutých   informácií.   V   takom   prípade   už   uverejnené   údaje   nemožno považovať za reprodukciu informácií ministra vnútra a viceprezidenta Policajného zboru, ale za vlastný názor novinára.

Podstata   veci   teda   nespočíva   v   tom,   ako   sa   mylne   domnieva   sťažovateľ,   že   by všeobecné súdy popreli jeho právo spoliehať sa na informácie z verejného zdroja bez ich následného overovania, prípadne založili svoje rozhodnutie na preskúmavaní pravdivosti údajov poskytnutých sťažovateľovi z verejného zdroja. Podstata veci spočíva v tom, že neobstojí   argument   sťažovateľa,   podľa   ktorého   pri   šírení   informácií   poskytnutých z verejného zdroja pre vylúčenie zodpovednosti vydavateľa za ich obsah postačuje verne reprodukovať niektoré vybrané informácie získané z verejného zdroja (vety), ak článok ako celok u priemerného čitateľa mení ich celkové vyznenie. Ospravedlniť zmenu celkového vyznenia novinárskeho útvaru nemožno potom ani odkazom na prípustnú mieru zveličenia alebo provokácie, či potrebu prípustného zjednodušenia.

Ostatne   aj   všeobecné   súdy   tento   aspekt   veci   veľmi   jasne   v   odôvodnení   svojich rozhodnutí   uviedli,   keď   konštatovali,   že „...   odporca   prezentoval   tieto   tvrdenia v napadnutom článku ako nesporné skutkové tvrdenia... neuvádzal ani že navrhovateľ je z takéhoto konania podozrivý, resp. obvinený... ale bolo to konštatované ako fakt. Teda článok obsahoval tvrdenia o trestnej činnosti navrhovateľa...“. K tomu možno doplniť, že za podstatné je potrebné považovať práve to, že z článku čitateľ nemôže zistiť, že tvrdenia ministra vnútra a policajného viceprezidenta sa vzťahujú na štádium trestného konania, keď žalobca bol iba obvinený z trestného činu, nebol právoplatne za čin odsúdený a v čase uverejnenia článku nebolo ani zrejmé, či sa trestné konanie skončí právoplatným uznaním jeho viny alebo inak. Naopak, článok vyznieva tak, akoby bolo preukázané, že sťažovateľ sa činu dopustil,   bol už z jeho spáchania usvedčený   (napr.   veta „Bola   to jediná   schodná metóda, akou bolo možné usvedčiť M. B.“). Tvrdenia v ňom sú formulované kategoricky, nepripúšťajú pochybnosť o celkovom výsledku trestného stíhania žalobcu („objednal si útoky“; „išiel zaplatiť za objednané služby“; „útok si objednal a koľko za to zaplatil“ atď.). Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   nebola   dôsledne   rešpektovaná povinnosť médií podávať informácie presné a dôveryhodné v súlade s novinárskou etikou. Článok   sťažovateľa   by   tejto   požiadavke   zodpovedal   iba   v   prípade,   ak   by   poskytol objektívnu informáciu o stave trestného stíhania sťažovateľa. O tom, že médiá podcenili povinnosť   podávať   (hoci   na   základe   údajov   získaných   z   verejného   zdroja)   presné informácie, svedčí nakoniec práve to, že trestné stíhanie žalobcu bolo neskôr zastavené a žalobca   nikdy   nebol   uznaný   zo   skutku   vinným.   Článok   by   zodpovedal   požiadavkám kladeným na prácu novinára práve vtedy, ak by z neho čitateľ mohol ako jednu z informácií zistiť i to, že jednou z možností, ako sa v článku opísaná trestná vec skončí, je i možnosť, ktorá nakoniec nastala.

Za   tejto   situácie   sťažovateľ   potom   nesprávne   vníma   aj   význam   uvedenia identifikačných   údajov   žalobcu   ako   okolnosti,   ktorú   všeobecné   súdy   považujú za neoprávnenú, hoci judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva dospieva k záveru, že identifikovateľné   označenie   osoby   podozrivej   zo   spáchania   trestného   činu   je   zásadne prípustné. Ak by článok sťažovateľa obstál pokiaľ ide o tvrdenia z hľadiska ich pravdivosti a hodnotiace úsudky z hľadiska ich primeranosti (logickej i výrazovej), iba uverejnenie údajov identifikujúcich žalobcu by nebolo okolnosťou, ktorá by odôvodňovala obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa.

Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani závažnosť témy článku či okolnosť, že identita žalobcu už bola odhalená.

Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné dodať, že osoba obvinená z trestného činu sa vznesením obvinenia skutočne stáva osobou verejného záujmu, pričom patrí do tej skupiny týchto osôb, ktorých zaradenie je odôvodňované ich vlastným konaním. Miera jej povinnosti   tolerancie   voči   kritike   je   však   výrazne   menšia   než   u   iných   osôb   verejného záujmu, nižšia než u osoby odsúdenej. Je to dané tým, že aj novinár musí neustále brať do úvahy   princíp   prezumpcie   neviny   a   skutočnosť,   že   obvineného   nemožno   považovať za páchateľa trestného činu, pričom stále nie je vylúčené, že jeho trestné stíhanie sa skončí inak než právoplatným odsúdením. Okolnosť, či žalobca v tejto veci bol alebo nebol osobou verejného záujmu, a miera jeho povinnej tolerancie ku kritike má v tejto veci význam iba vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku („podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi“).

Pokiaľ sťažovateľ namietal neproporcionálnosť uloženej náhrady nemajetkovej ujmy (2 500 €) k následkom   neoprávneného zásahu, ústavný súd zastáva názor, že následky zásahu na osobnosti žalobcu boli v tomto prípade v potrebnej miere preukázané dôkazmi, na ktorých obsah krajský súd a okresný súd poukázali (najmä výsluch jednotlivých svedkov podrobne   analyzovaný   okresným   súdom).   Náhrada   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch, na zaplatenie   ktorej   bol   sťažovateľ   zaviazaný,   nie   je   sankciou,   ktorá   by   mohla   byť hodnotená ako iná než nevyhnutná v demokratickej spoločnosti. Do úvahy je potrebné vziať i to, že uverejnené údaje na adresu žalobcu majú charakter extrémne závažných tvrdení. Pre posúdenie proporcionality zásahu do slobody prejavu treba za významné posudzovať i to, uložením akej povinnosti bola sloboda prejavu obmedzená. Ako je zrejmé v tomto prípade,   napadnutým   rozsudkom   všeobecného   súdu   nedošlo   k   uloženiu   neprimeranej či neobvykle vysokej povinnosti na peňažné plnenie.

Všeobecné   súdy   vo   veci   sťažovateľa   zjavne vykonali   porovnanie   oboch   ústavou chránených hodnôt, čo vyplýva z odôvodnenia ich rozhodnutí. Ich záver vyplývajúci z ich porovnávania   nie   je   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený,   a   tak   súčasne   ústavne neudržateľný, a preto ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať. Iba to, že sťažovateľ sa nestotožňuje   so   závermi   krajského   súdu,   ešte   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení sťažovateľom označených práv.

S ohľadom na všetky uvedené významné dôvody dospel preto ústavný súd k záveru, že rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 47/2011-257 zo 16. januára 2013 zasiahol do slobody prejavu sťažovateľa spôsobom, ktorý je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv a slobôd iných, v tomto prípade žalobcu.

Ústavný súd nezistil ani to, že by aplikované ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka boli vyložené krajským súdom v rozpore s ich účelom a zmyslom vnímaným v kontexte základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu k porušeniu označených   práv   sťažovateľa   nedošlo.   Keďže   ústavný   súd   nerozhodol   o   porušení označených   práv sťažovateľa, bolo bez ďalšieho právneho významu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch viažucich sa na vyslovenie ich porušenia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013