znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 403/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. C., V., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. C. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012 doručená sťažnosť JUDr. S. C., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ žalobou podanou na súde 13.8.2009 žiadal   od žalovaného   štátu,   v   zastúpení   ministerstvom   spravodlivosti,   zaplatenie 36.093,87 EUR, titulom úrokov z omeškania z nezákonne zadržaného platu /časti/ v období od 17.8.2000 do 31.12.2007, v ktorom mal protiprávne pozastavený výkon funkcie sudcu. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 24. 11. 2010, č. k. 19 C 272/09-251, žalobu sťažovateľa zamietol s názorom, že tento uplatňoval „fiktívny ušlý zisk a nie reálny, ktorý by predstavoval ušlý zisk na úrokoch, ktoré by získal len pri uložení zadržanej časti mzdy na účet   v   banke,   za   predpokladu,   že   by   tam   ukladal   celú   časť   svojej   mzdy   a   túto nepoužíval“.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie sťažovateľa rozsudkom z 22. 2. 2012 (správne má byť 28. 2. 2012, pozn.), sp. zn. 11 Co 23/2011, rozsudok okresného súdu potvrdil, keď sa stotožnil   s   právnym   názorom   okresného   súdu   a   k   námietkam   sťažovateľa   dodal, že „namietanú chybnú konštrukciu pojmu škoda posúdil za nedôvodnú a nezodpovedajúcu platnej právnej úprave“.

Vzhľadom na to, že krajský súd nepripustil voči svojmu rozsudku dovolanie, jeho doručením   3.   3.   2012   sa   stalo   právoplatným   a   vykonateľným   a   zároveň   aj   konečným rozhodnutím, voči ktorému sťažovateľ nemá k dispozícii žiaden iný prostriedok nápravy, než je ústavná sťažnosť.»

3. Sťažovateľ   ďalej   uviedol: «1.   Splatnosť   a   vyplácanie   platu   sudcu   bola v § 87 zákona   č.   385/2000   Z.   z.   stanovená   kogentne,   „do   15.   dňa   nasledujúceho kalendárneho mesiaca“. Štát, ktorý zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu, uvedený termín splatnosti u sťažovateľa nesporne nedodržal, keď ho vyplatil jednorázovo, s niekoľkoročným oneskorením.

Podľa § 150 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z. sa na osobitný vzťah sudcu, neupravený týmto zákonom, vzťahuje Zákonník práce. V prípade, že zamestnávateľ mešká s výplatou mzdy, je v omeškaní a v dôsledku toho je povinný zamestnancovi zaplatiť nielen mzdu, ale aj úroky z omeškania, a to vo výške podľa predpisov občianskoprávnych.

Obč. zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady   škody   /§   519/,   ktorá   veriteľovi   vznikla   tým,   že   nemohol   po   dobu   omeškania zhodnotiť   istinu   dlhu.   Aj   podľa   judikatúry   úroky   z   omeškania   so   splnením   peňažného záväzku   sú   dennou   náhradou   škody   za   stratu   možnosti   disponovať   s   dlžnou   sumou   / 4 Obo 319/1999/.   Inštitút   úrokov   z   omeškania   plní   charakter   zabezpečovací,   sankčný a kompenzačný.

2. Skutočnosť, že sa krajský súd vôbec nezaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami a súvislosťami,   porušil   požiadavku   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia,   ktorá   je   jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Dodržiavanie požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a tým vylúčiť svojvôľu; pričom zásada právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy ľubovôľu v rozhodovaní súdov zakazuje.

3. Krajský súd pri rozhodovaní v danej veci nesprávnou interpretáciou jednoduchého práva, resp. nesprávnou aplikáciou právnych noriem neuznal sťažovateľov nárok na úroky z omeškania z riadne nevyplatenej /zadržanej nezákonne/ mzdy /platu/, majúci majetkovú podstatu   a   vyplývajúcu   z   príslušných   právnych   predpisov,   čím   zasiahol   aj   do   jeho základného práva na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku, ktorá požíva ochranu ako integrálna súčasť jeho majetkových práv, individualizovateľných na základe právnej úpravy...»

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na legitímne očakávanie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. 2. 2012 (správne má byť 28. 2. 2012, pozn.), sp. zn. 11 Co 23/2011, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. 2. 2012 (správne má byť 28. 2. 2012, pozn.), sp. zn. 11 Co 23/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   5.000   EUR,   ktorú   sumu   mu zaplatí Krajský súd v Bratislave do 2 mesiacov.

4. Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR do 1 mesiaca, k rukám JUDr. E. Ľ..“

II.

5. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 87 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona, ak nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Sudca má právo pred uplynutím kalendárneho mesiaca na preddavok na plat.

10. Podľa § 150 ods. 1 zákona o sudcoch sa na osobitný vzťah sudcu primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu (Zákonník práce v znení neskorších predpisov, pozn.), ak tento zákon neustanovuje inak.

11.   Podľa   §   519   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) právo veriteľa na náhradu škody spôsobenej omeškaním dlžníka nie je dotknuté; pri omeškaní s plnením peňažného dlhu možno však náhradu škody požadovať, len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania.

12. Podľa   §   10   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa   podania   žiadosti,   môže   sa   poškodený   domáhať   priznania   nároku   alebo   jeho neuspokojenej časti na súde.

13. Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   je   Slovenská   republika   zvrchovaný,   demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

17. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

18. Podstatou   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na legitímne očakávanie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012 v konaní o náhradu škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu,   ktorú   si   sťažovateľ   uplatnil   podľa ustanovení   zákona   č.   58/1969   Zb.   Sťažovateľ   si   uplatnil   z   titulu   náhrady   škody   sumu predstavujúcu   úroky   z   omeškania   zo   zadržaných   mzdových   nárokov   za   obdobie   rokov 2001 -   2007,   keď   mu   bol   v disciplinárnom   konaní   pozastavený   výkon   funkcie   sudcu. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   č.   k.   19   C   272/09-251   z   24.   novembra   2010,   ktorým   bola   žaloba sťažovateľa o náhradu škody zamietnutá.

Sťažovateľ   namieta,   že   označené   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   riadne odôvodnené, keďže krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil ustanovenia zákona o sudcoch   upravujúce   termíny   splatnosti   mzdových   nárokov   sudcov   v   spojení s ustanovením § 519 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o posúdenie vzniku jeho nároku na zaplatenie   úrokov   z   omeškania.   Sťažovateľ   vyjadruje   nesúhlas   s   právnym   názorom všeobecných súdov vysloveným v napadnutom rozsudku a tvrdí, že zamestnávateľ, ktorý bol v omeškaní s výplatou mzdy, bol povinný sťažovateľovi zaplatiť nielen mzdu, ale aj úroky z omeškania, a to vo výške podľa predpisov občianskeho práva.

19. Okresný súd v rozsudku č. k. 19 C 272/09-251 z 24. novembra 2010 uviedol: „Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a to rozhodnutím ministra spravodlivosti zo dňa 03. 08. 2000, ktorým bol navrhovateľ dočasne pozbavený výkonu funkcie sudcu. Preto súd pri právnom posúdení nároku na náhradu škody postupoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   rozhodnutím orgánu   štátu alebo jeho   nesprávnym úradným postupom a to z dôvodu, že rozhodnutie ministra spravodlivosti bolo vydané v čase pred účinnosťou zákona   č.   514/2003   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci a o zmene niektorých zákonov....

Predpokladom   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia, ktoré   je   v   rozpore   s   objektívnym   právom,   ďalej   existencia   škody   ako   majetkovej   ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť   štátu   je   (až   na   prípady   hodné   osobitného   zreteľa)   podmienená   využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti   ďalej   predpokladá,   že   sa   nezákonné   rozhodnutie   zrušilo,   teda   zbavilo právoplatnosti (§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb).

Zákon č. 335/1991 Z. o súdoch a sudcoch, podľa ktorého bolo prijaté rozhodnutie ministra spravodlivosti zo dňa 03. 08. 2000, ktorým bol navrhovateľ dočasne pozbavený výkonu   funkcie   sudcu,   neupravuje   podanie   opravného   prostriedku   proti   takémuto rozhodnutiu, neupravuje zrušenie takéhoto rozhodnutia, teda zbavenie jeho právoplatnosti. Faktom   však   je,   že   disciplinárne   ako   aj   trestné   konanie   vedené   proti   navrhovateľovi skončilo tak, že na osobu navrhovateľa treba hľadieť ako na nevinnú, navrhovateľovi bol navrátený výkon funkcie sudcu a bola mu doplatená zadržaná časť mzdy. Vzhľadom na tieto skutočnosti, použijúc analógiu s prípadom, keď zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ust. § 4 zák. č. 58/1968 Zb. rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia   o   vznesení   obvinenia   (rozhodnutie   NS   SR   č.   1   Cdo   53/93)   súd   ustálil,   že zastavenie disciplinárneho ako aj trestného konania vedeného proti navrhovateľovi majú rovnaké dôsledky ako zrušenie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu funkcie sudcu... Zákonná   úprava   obsiahnutá   v   zákone   č.   58/1969   Zb.   pojem   škody   nevymedzuje, v otázkach, ktoré nerieši odkazuje na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd je (s poukazom na ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.) toho názoru, že v danom prípade škodu predstavuje zadržaná časť mzdy navrhovateľa, ktorá mu bola už vyplatená, preto v tomto smere náhrada škody neprichádza už do úvahy.

Za ušlý zisk sa považuje to, čo mohol poškodený dosiahnuť a čo mohol dostať pri bežnom slede udalostí, nebyť vzniku skutočnej škody.

Navrhovateľ sa domáhal škody vo výške úrokov zo zadržanej časti mzdy, vypočítanej podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka, teda vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska.

Pri takomto spôsobe výpočtu úrokov však podľa názoru súdu ide o fiktívny ušlý zisk. Reálny ušlý zisk by predstavoval, podľa názoru súdu, ušlý zisk na úrokoch, ktoré by získal navrhovateľ   pri   uložení   zadržanej   časti   mzdy   na   účet   v   banke,   za   predpokladu,   že   by navrhovateľ preukázal, že celú časť svojej mzdy ukladal na účet v banke a túto nepoužíval. Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátu, preto návrh navrhovateľ nepovažoval za dôvodný a tento v celom rozsahu zamietol.“

20. Krajský súd sa v rozsudku č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012 stotožnil so závermi   prvostupňového   súdu   a   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa   uviedol: „V posudzovanom   prípade,   pri   nespornosti   existencie   nezákonného   rozhodnutia (rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   SR...),   je   pre   rozhodnutie   vo   veci   rozhodujúce posúdenie otázky, či navrhovateľovi vznikla škoda a v prípade ak áno, či takúto škodu je možné   považovať   za   škodu   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   ako   dôsledok   nezákonného rozhodnutia. Vychádzajúc z okolností prípadu, zisteného z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa je aj odvolací súd toho názoru, že škodu, ako peniazmi vyjadriteľnú ujmu   na   majetku   poškodeného,   ktorá   vznikla   navrhovateľovi   v   príčinnej   súvislosti s označeným   nezákonným   rozhodnutím,   predstavuje   zadržaná   časť   mzdových   nárokov navrhovateľa (splatných v období dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu), ktorá mu bola   po   rozhodnutí   Disciplinárneho   súdu   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   27.12.2007, sp. zn. 2 Ds 1/2001 vyplatená, a ktorá ani nebola predmetom tohto konania. Za škodu, ani vo forme skutočnej škody, a ani vo forme ušlého zisku nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu   možné   v   priamej   príčinnej   súvislosti   s   nezákonným   rozhodnutím   považovať   úroky z omeškania zo zadržaných mzdových nárokov navrhovateľa, ním vypočítaných vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska ku dňom, v ktorých   sa   jednotlivé   mzdové   nároky   počas   obdobia   dočasného   pozastavenia   výkonu funkcie   sudcu   stali   splatnými.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   konštatuje,   že   v   konaní z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že úroky z omeškania zo zadržanej časti mzdových nárokov by bolo v posudzovanom prípade možné posúdiť ako formu majetkového prospechu navrhovateľa, ktorú sa dalo očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorá nenastala práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu.

K námietkam odvolateľa odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že slovenské právo vychádza   z   toho,   že   nahradiť   možno   len   majetkovú   škodu   s   výnimkami   možnosti odškodnenia za utrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Obč. zákonníka) a výnimiek premietnutých do ustanovení Občianskeho zákonníka vplyvom práva EU/ES (napr. § 442a, § 509 ods.2, § 741i) a do osobitných ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného   zákonníka,   resp.   osobitných   zákonov,   v   ktorých   zákonodarca   pripustil, že prípady   nemajetkovej   ujmy   sa   uhrádzajú   v   rámci   náhrady   škody   (napr.   §   13 Obč. zákonníka, § 19b Obchodného zákonníka, § 17 zák. č. 541/2003 Z. z.). S poukazom na uvedené   potom   odvolací   súd   námietku   odvolateľa,   namietajúcu   chybnú   konštrukciu pojmu   škoda   súdom   prvého   stupňa   posúdil   za   nedôvodnú   a   nezodpovedajúcu   platnej právnej úprave vzťahujúcej sa na prejednávaný prípad.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   podľa   ust.   §   219   O. s. p.   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

21. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

22.   Podľa   stabilnej judikatúry   ústavného súdu   je jedným z dôvodov   odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno vysloviť v prípade, ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   orgánu   štátu a namietaným   porušením   základných   práv.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   možno   hovoriť vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nie je opravnou   inštanciou všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS   31/05),   a preto nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

23. Rozsudok krajského súdu bol založený na záveroch z vykonaného dokazovania prvostupňového   súdu.   V   napadnutom   rozsudku   sú   uvedené   skutkové   okolnosti   veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Krajský súd sa v plnom rozsahu po   skutkovej   a   právnej   stránke   stotožnil   s   argumentáciou   okresného   súdu   v rozsudku č. k. 19 C 272/09-251 z 24. novembra 2010.

Sťažovateľ   si   uplatnil   nárok   na   náhradu   škody   vyčíslenej   vo   výške   úrokov z omeškania   zo   zadržaných   mzdových   prostriedkov   za   obdobie   rokov   2001   až   2007. Všeobecné súdy dospeli k záveru, že v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (podľa ktorého pokiaľ ide o náhradu škody, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk) skutočnou škodou v predmetnej veci, ktorá vznikla sťažovateľovi v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, predstavuje zadržaná časť jeho mzdových nárokov (ktorá nebola predmetom konania   pred   krajským   súdom   v   danej   veci)   a   uplatnený   nárok   predstavuje   ušlý   zisk sťažovateľa. Na základe vykonaného dokazovania bol krajský súd toho názoru, že nebolo preukázané, že úroky z omeškania v dôsledku zadržania časti mzdy (vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska ako žiadal sťažovateľ) by   bolo   možné   posúdiť   ako   formu   majetkového   prospechu   navrhovateľa,   ktorú   by sťažovateľ mohol očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Všeobecné súdy posúdili uplatnený nárok ako ušlý zisk, zaoberali sa interpretáciou relevantných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   definujúcich   pojem   „náhrada   škody“ a „ušlý zisk“ a konštatovali, že za ušlý zisk sťažovateľa nemožno považovať vyčíslenú sumu úrokov z omeškania zo zadržaných mzdových prostriedkov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenej škody tým, že nedošlo k takému zväčšeniu jeho majetku, aké sa pri predpokladanej činnosti za bežného chodu vecí dalo očakávať.

Povinnosťou žiadateľa bolo predovšetkým ako účastníka konania pred všeobecnými súdmi   predkladať   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   a   teda   v   danom   prípade preukázať, že ním uplatnená suma predstavuje také zväčšenie majetku, resp. zisk, ktorý za bežných okolností sťažovateľ skutočne dosahuje. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva   (s.   5),   že   krajský   súd   sa   týmito   skutočnosťami   zaoberal   a dospel   k   záveru, že z vykonaného   dokazovania   nevyplynulo,   že   úroky   z   omeškania   zo zadržanej   časti mzdových   nárokov   by bolo   možné   v   posudzovanom   prípade   považovať   za   formu majetkového prospechu sťažovateľa, ktorá by sa dala očakávať s prihliadnutím na okolnosti prípadu.

24. Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   nezohľadnenia   ustanovenia zákona o sudcoch upravujúceho termíny splatnosti mzdových nárokov sudcov pri posúdení jeho   nároku   na   zaplatenie   úrokov   z   omeškania,   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť, že sťažovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu (s. 5) vyplýva,   že   nezaplatená   časť   mzdových   prostriedkov   bola   sťažovateľovi   po zastavení disciplinárneho konania vyplatená.

V zmysle § 10 zákona č. 58/1969 Zb. by sa štát ako osoba, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, dostal do omeškania až v prípade, ak by si svoju povinnosť   nahradiť   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   nesplnil   včas,   t.   j. do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Preto, pokiaľ sťažovateľ ani netvrdil existenciu omeškania štátu so zaplatením dlžnej sumy   v   zmysle   ustanovení   zákona   č.   58/1969   Zb.   a   táto   okolnosť   nebola   predmetom preskúmavania a rozhodovania zo strany všeobecných súdov, nemohlo v predmetnej veci nastať omeškanie so zaplatením dlhu a sťažovateľovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   k argumentácii   sťažovateľa,   v ktorej   poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4 Obo 319/1999) týkajúcu sa premlčania úrokov z omeškania v prípade omeškania povinného so splnením peňažného záväzku,   uvádza,   že   ide   o odlišnú   skutkovú   situáciu   a   odlišný   právny   problém,   keďže vo veci, ktorá je predmetom konania pred ústavným súdom, omeškanie s plnením záväzku ani nenastalo.

25. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka a osobitných právnych predpisov, ktoré   by   mohli   vyvolať účinky   nezlučiteľné   s   uvedenými   označenými   článkami   ústavy a dohovoru.   Krajský   súd   sa   jasným,   právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a   právnymi   skutočnosťami,   ktoré   boli   pre   jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom. Ústavný súd po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   dospel   k   záveru,   že   napadnutý rozsudok   nevykazuje   znaky   svojvoľnosti   alebo   arbitrárnosti   a   závery   v   ňom   uvedené v súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé   súdne   konanie   nie   sú   ústavne   neudržateľné.   Krajský   súd   v   napadnutom rozsudku   podľa   názoru   ústavného súdu   dostatočne vysvetlil   dôvody,   na ktorých   založil svoje rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne, respektíve nepreskúmateľné.

Namietané uznesenie krajského súdu č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012 nemožno   z   tohto   dôvodu   považovať   za   také,   ktoré   by   trpelo   vadami   odôvodňujúcimi vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   osobitne   sa zaoberať   namietaným   porušením   čl.   20   ods.   1   a   čl.   1   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   ods.   1 dodatkového   protokolu,   keďže   tieto   námietky   sťažovateľa   sú   založené   na   totožnom skutkovom základe ako námietka porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

26. Ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru.

27. Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 23/2011-262 z 28. februára 2012, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

28. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. októbra 2012