znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 403/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť Bc.   J. S., N.,   zastúpeného advokátom Mgr.   R.   T., PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 490/2009 z 21. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2010 doručená sťažnosť Bc. J. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Sžo 490/2009 z 21. júla 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 416 z 23. novembra 2006 (ďalej len „personálny rozkaz“) bol sťažovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej len „PZ“), kde pracoval v stálej štátnej službe vo funkcii staršieho referenta Oddelenia hraničnej polície PZ R., Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície B., Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ. Dôvodom prepustenia sťažovateľa bola skutočnosť,   že „dňa   15.9.2006   v   rámci   výkonu   služby   na   hraničnom   priechode   Č.   - diaľnica, keď v čase okolo cca 15.00 hod. pricestoval na uvedený hraničný priechod z územia M. občan T. A. T., ktorý nemal udelené platné vízum pre vstup na územie S..., pričom tomuto cudzincovi povolil vstup na územie SR po tom, čo od neho a ďalších troch spolucestujúcich a to C. A. C., R. M. P. a D. G. občanov R., najskôr žiadal v nemeckom jazyku zaplatenie finančnej hotovosti vo výške 400,- Euro, keďže túto sumu cudzinci nemali, tak odvolateľ (sťažovateľ, pozn.) požiadal o 200,- Euro, ktoré následne aj prijal a vložil si ich do vrecka. Občanovi T. A. T. udelil do jeho cestovného dokladu vstupnú pečiatku č. A 014, ktorú pri nástupe do výkonu služby oproti podpisu prevzal a následne prepustil všetky uvedené   osoby   na   územie   SR,   čím   porušil   platné   právne   predpisy,   ktoré   sú   záväzné   z hľadiska podmienok vstupu cudzincov na územie SR a pravidiel vykonávania hraničnej kontroly.“. Sťažovateľ   týmto   konaním   porušil   služobnú   prísahu   a   služobnú   povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad, ktorý minister vnútra svojím rozhodnutím č. p. KM-5/PK-2007 z 12. februára 2007 zamietol a napadnutý personálny rozkaz potvrdil.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „Konanie uvedené v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   a   zakladajúce   dôvod   prepustenia   odvolateľa   zo   služobného pomeru   príslušníka   PZ...   mu   bolo   preukázané   priloženým   spisovým   materiálom.   Tento skutkový   stav   bol   zadokumentovaný   vlastným   šetrením   nadriadeného,   ktorý   ako   dôkazy podľa § 238 zákona použil najmä výsledky vlastného šetrenia, a to záznam z nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu č. p.: ČVS: UIS-231/IOZ-V-2006, ktorý obsahuje doslovný odpis výpovedí A. T., D. G., R. M. P. a C. A. C., odpis zápisnice o vykonanej rekognícii, z ktorej vyplýva opoznanie odvolateľa ako policajta, ktorý neoprávnene požadoval a prijal finančnú čiastku 200,- Euro, fotokópiu knihy inštruktáže zo dňa 15. 9. 2006, fotokópiu knihy služieb zo dňa 15. 9. 2006, fotokópiu knihy príchodov a odchodov zo dňa 15. 9. 2006, záznam nadriadeného   č.   p.:   PPZ-687-17/HCP-BA-Ru-2006   zo   dňa   2.   11.   2006,   prehľad   o odmenách a trestoch odvolateľa, Spoločnú príručku (SCH/Com-ex (99) 13) - pokyn č. p.: PPZ-975-9/HCP-HP-2005   zo   dňa   30.   1.   2006,   prezenčnú   listinu   z   oboznámenia   sa   s pokynom č. p.: PPZ-975-9/HCP-HP-2005 zo dňa 30. 1. 2006, fotokópiu str. 48 a str. 49 cestovného dokladu A. T. (č. p.: PPZ-687-12/HCP-BA-Ru-06 zo dňa 27.10.2006), na ktorej je   odtlačok   priechodovej   pečiatky,   ktorú   pri   nástupe   do   výkonu   štátnej   služby   prevzal odvolateľ, fotokópiu potvrdenia o prevzatí priechodovej pečiatky č. A 014 (č. p.: PPZ-687- 11/HCP-BA-Ru-06   zo   dňa   27.10.2006).   Z   preukázaného   skutkového   stavu   vyplýva,   že odvolateľ   umožnil   po   neoprávnenom   prevzatí   finančnej   hotovosti   cudziemu   štátnemu príslušníkovi vstup na územie SR, bez príslušných platných víz.“. Tieto dôkazy dostatočne preukázali, že sťažovateľ sa protiprávneho konania zakladajúceho dôvod jeho prepustenia, ktorým   je   zvlášť   hrubé   porušenie   služobnej   prísahy   a   služobnej   povinnosti,   skutočne dopustil.   Sťažovateľ   mal   možnosť   sa   2.   novembra   2006   oboznámiť   s návrhom   na   jeho prepustenie, ako aj s podkladovým materiálom vzťahujúcim sa na vec, avšak túto zákonnú možnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. nevyužil a záznam o oboznámení odmietol podpísať. Sťažovateľ sa v lehote stanovenej nadriadeným nevyjadril k návrhu na jeho prepustenie ani k predloženým dôkazom preukazujúcim jeho protiprávne konanie a na podporu svojich tvrdení nenavrhol žiadne dôkazy.

Zákonnosť   rozhodnutia ministra vnútra o rozklade,   ako aj personálneho rozkazu navrhol sťažovateľ preskúmať súdom, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v rámci   správneho   súdnictva.   V   správnej   žalobe   sťažovateľ   uviedol,   že   napadnuté rozhodnutia sú nezákonné a bol nimi ukrátený na svojich právach. Predovšetkým namietal nezákonnosť dôkazov získaných v rámci trestného konania (výsluch A. T. a rekognícia z 15. septembra 2006) z dôvodu, že pri týchto úkonoch bol tlmočníkom J. J., ktorý bol zároveň svedkom v predmetnej trestnej veci. Výsluchy svedkov boli vykonané v trestnom konaní pred vznesením obvinenia, pričom nemal možnosť byť osobne prítomný, resp. prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a klásť svedkom otázky. Vzhľadom na nezákonnosť získaných dôkazov nemohli byť tieto dôkazy použité v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru, v dôsledku   čoho   spáchanie   protiprávneho   konania   nebolo   sťažovateľovi   zákonným spôsobom preukázané. Sťažovateľ taktiež namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, keď sa správny orgán nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal pri výsluchu 19. októbra 2006, ako ani s dôkazmi, ktoré svedčili v jeho prospech (výsluchy svedkov R. Ď. a M. G.). Sťažovateľ tiež namietal porušenie zásady dvojinštančnosti konania o prepustení   zo   služobného   pomeru,   ako   aj   neplatnosť   prvostupňového   rozhodnutia z dôvodu, že vo výroku rozhodnutia absentuje popis skutku, ktorý mu je kladený za vinu. O žalobe sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1 S 104/2007-58 z 2. októbra 2009, ktorým žalobu zamietol. Podľa názoru sťažovateľa   krajský   súd   sa   s námietkami   uvedenými   v správnej   žalobe   nevysporiadal, v dôsledku   čoho   je   rozsudok   krajského   súdu   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov. Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   krajský   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   neúplne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal navrhnuté dôkazy, a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto proti tomuto rozsudku podal odvolanie.

Najvyšší   súd   odvolaním   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   svojím rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 490/2009 z 21. júla 2010 potvrdil.

Namietaný rozsudok najvyššieho súdu z 21. júla 2010 je podľa názoru sťažovateľa arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čo sťažovateľ odôvodnil takto:«K mojej námietke o nezlučiteľnosti funkcie svedka a tlmočníka a tým aj absolútnej nepoužiteľnosti výsluchu A. T. zo dňa 15.9.2006 a rekognície zo dňa 15.9.2006 ako dôkazov z dôvodu ich nezákonnosti... a námietke absolútnej nepoužiteľnosti výpovedí svedkov D. G., R.   M.   P.   a C.   A.   C.   z   dôvodu   porušenia   princípu   kontradiktórnosti...,   na   ktoré   týmto odkazujem,   krajský   súd   uviedol,   že   formálne   nedostatky   trestného   konania   nie   sú   pre konanie o prepustení zo služobného pomeru právne relevantné, a preto súd na ne nemôže prihliadať.

V odvolaní z 26.10.2009 som namietal, že takýto záver krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a taktiež je nepreskúmateľný s tým, že ak dôkaz bol získaný v jednom konaní v rozpore so zákonom, nemôže byť zároveň ako „zákonný“ dôkaz použitý v inom konaní a krajský súd sa vôbec nevysporiadal so súladnosťou týchto dôkazov s právnymi predpismi, ako to vyžaduje § 238 ods. 1 ZoŠS. K uvedenej zásadnej otázke sa nevyjadril ani najvyšší súd v rozsudku z 21.07.2010.... Zo zákonnosťou získania týchto dôkazov,   ktoré   tvorili   podklad   pre   personálny   rozkaz   z   23.11.2006,   bolo   povinnosťou najvyššieho súdu sa vysporiadať. Tvrdenie uvedené v personálnom rozkaze z 23.11.2006 o požadovaní a prevzatí finančnej sumy, ktoré si osvojili tak krajský súd ako aj najvyšší súd zároveň v rozpore s čl. 6 ods. 2 Dohovoru porušuje prezumpciu neviny, nakoľko tento záver je založený na nezákonne získaných dôkazoch.

V žalobe zo 16.04.2007 som ďalej namietal, že i keď som v prvostupňovom správnom konaní nenavrhol žiaden dôkaz vyvracajúci tvrdenie cudzincov o prevzatí finančnej sumy, v rámci konania o rozklade som namietal, že mi ako účastníkovi nebola umožnená účasť na výsluchoch svedkov, ktorých výpovede tvorili podklad pre rozhodnutie, a nebola mi daná možnosť,   aby   som   im   kládol   otázky,   čo   má   za   následok   porušenie   §   3   ods.   2   zákona č. 71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Správny poriadok“)   v   spojení   s   §   33   ods.   1   Správneho   poriadku,   v   dôsledku   čoho   tvrdenie v rozhodnutí   o   rozklade   z   12.02.2007,   že   spáchanie   protiprávneho   konania   mi   bolo zákonným   spôsobom   preukázané   je   vyslovene   klamlivé.   Najvyšší   súd   sa   týmito   mojimi námietkami a námietkou porušenia práva na spravodlivý proces (práva na súdnu ochranu) vôbec nezaoberal a ani inak sa s nimi nevysporiadal... Konanie o prepustenie zo služobného pomeru   nie   je   ovládané   koncentračnou   zásadou.   Že   som   skutočnosti   na   svoju   obranu a návrhy   dôkazov   prezentoval   až   v   rozklade   ešte   neznamená,   že   nebolo   povinnosťou orgánov v rámci konania o prepustenie zo služobného pomeru sa týmito zaoberať. Rovnako   sa   najvyšší   súd   nevysporiadal   s   mnou   tvrdenou   nepreskúmateľnosťou rozhodnutí... a ani s tými námietkami, že ani v rozhodnutí o rozklade z 12.02.2007 sa správny orgán nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré som v predmetnej veci uvádzal pri výsluchu   ako   zadržaný   podozrivý   dňa   15.9.2006   a   pri   výsluchu   ako   obvinený   dňa

19.10.2006, dokonca tieto ani len nebral do úvahy, rovnako že z rozhodnutí nie je zrejmé, či vôbec boli brané do úvahy výsledky mojej osobnej prehliadky dňa 15.9.2006, prehliadky iných priestorov v budove OHK PZ Č., miestnosť č. 52 dňa 25.9.2006, výsluchy svedkov R. Ď.   a M.   G.   zo   dňa   22.11.2006,   predovšetkým   tie   ich   časti,   v   ktorých   sa   vyjadrovali   k problematike vstupu cudzincov tretích krajín na územie SR... pas A. T. vrátane strany 17, a z akých dôvodov netvorili podklad rozhodnutí. Všetky tieto skutočnosti som namietal už v rozklade proti personálnemu rozkazu z 23.11.2006....

Hoci   som   v podaní   zo   dňa 25.5.2007   navrhoval,   aby   krajský   súd   z Inšpekčného odboru Západ Úradu inšpekčnej služby PZ Ministerstva vnútra SR vyžiadal spis ČVS UIS- 231/IOZ-V-2006   a   na   pojednávaní   vykonal   z   neho   listinné   dôkazy   nevyhnutné   na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí,   krajský   súd   takto   nepostupoval   a   v   odôvodnení rozsudku   z   02.10.2009   sa   s   týmto   mojim   návrhom   a   námietkami   vôbec   nevysporiadal. K posledne uvedenej námietke, ktorú som uplatnil aj v odvolaní... sa najvyšší súd žiadnym spôsobom   nevyjadril,   v dôsledku   čoho   je   rozsudok   z 21.07.2010   arbitrárny a nepreskúmateľný   a zároveň   porušujúci   moje   práva   vyplývajúce   z čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.

Rovnako   sa   najvyšší   súd   bližšie   nezaoberal   mojimi   námietkami   voči   intenzite porušenia služobnej prísahy v súvislosti so samotným prepustením cudzinca A. T. na územie Slovenskej republiky a v tejto súvislosti opomenutými dôkazmi (výsluchy svedkov R. Ď. a M. G. zo dňa 22.11.2006 a strana 17 cestovného dokladu A. T.)....

V   rozsudku   z   21.07.2010   sa   najvyšší   súd   vôbec   nezaoberal   mojou   námietkou porušenia   zásady   dvojinštančnosti   konania  ...   a   námietkou   neplatnosti   prvostupňového rozhodnutia..., na ktoré týmto odkazujem, a ani sa s nimi inak nevysporiadal, hoci som tieto v odvolaní proti rozsudku 02.10.2009 taktiež namietal.»

Pre   úplnosť   sťažovateľ   uviedol,   že „uznesením   prokurátorky   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   VII/2   Gv   294/06 z 10.06.2010 bolo podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku moje trestné stíhanie zastavené, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie... išlo o identický skutok so skutkom uvedeným v personálnom rozkaze z 23.11.2010“.Z uvedených dôvodov boli podľa sťažovateľa namietaným rozsudkom najvyššieho súdu porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 3 000 € vzhľadom na „osobitne svojvoľné a hrubé“ porušenie jeho ústavných práv a práv chránených dohovorom, ako aj dobu, po ktorú trvalo konanie o preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   490/2009 z 21.07.2010 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   garantované   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   490/2009 z 21.07.2010   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   v   jeho   prítomnosti a právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na kontradiktórne prejednanie veci v jeho prítomnosti garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   490/2009 z 21.07.2010 bolo porušené právo sťažovateľa byť považovaný za nevinného, dokiaľ vina nebola preukázaná zákonným spôsobom garantované z čl. 6 ods. 2 Dohovoru.

4.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Sžo   490/2009 z 21.07.2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, a aby sa mohol   vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným dôkazom,   zaručeného   v čl. 48 ods.   2   ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. d) dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   2   Sžo   490/2009   z   21.   júla   2010,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok prvostupňového   súdu   o   zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   v   rámci   konania   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   ministra   vnútra, ktorým   žalovaný správny orgán   v   personálnom konaní zamietol rozklad sťažovateľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

d) vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V rozsahu označených základných práv a slobôd sťažovateľ predovšetkým namietal proces dokazovania vykonaného a vyhodnoteného správnymi a súdnymi orgánmi vo veci jeho   prepustenia   zo   služobného   pomeru   (najmä   v súvislosti   s tvrdenou   nezákonnosťou získania   dôkazov),   a   tým   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov,   predovšetkým v namietanom   rozsudku.   Podľa   sťažovateľa   je   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu arbitrárny   a nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   pretože   ako   krajský   súd,   tak   aj najvyšší súd sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s námietkami sťažovateľa uvedenými v správnej žalobe a v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v občianskoprávnom   procese (I. ÚS 4/94, II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v podstatnom uviedol:„V   danom   prípade   v   preskúmavacom   konaní   bolo   základnou   právnou   otázkou posúdiť, či príslušné skutky, ktorých sa mal dopustiť žalobca, napĺňajú skutkovú podstatu ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z., ktoré služobný orgán kvalifikoval ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti a ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa ustanovenia § 192 ods. 1 zákona, policajt sa prepustí zo služobného pomeru iba ak:...

e)   porušil   služobnú   prísahu   alebo   služobnú   povinnosť   zvlášť   hrubým   spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby... Ako   vyplýva   z   administratívneho   spisu   žalovaného   mal   Najvyšší   súd   SR   za preukázané, že žalobca por. Bc. J. S. pracoval v stálej štátnej službe vo funkcii staršieho referenta odd. hraničnej polície Policajného zboru R.. Na základe personálneho rozkazu ministra   vnútra   SR   č.   416   zo   dňa   23.11.2006   bol   prepustený   zo služobného   pomeru príslušníka PZ z dôvodu, že dňa 15.09.2006 v čase od 07,00 do 19,00 hod., keď vykonával štátnu   službu   na   hraničnom   priechode   Č.,   tak   v   rámci   vykonanej   inštruktáže   mu   bola uložená úloha vykonávať hraničnú kontrolu osôb vstupujúcich na územie S., pričom v rámci výkonu služby v čase okolo 15,00 hod. pricestoval v uvedený deň na hraničný priechod z územia M. občan T. A. T. s trvalým pobytom na území N. Žalobca po vykonaní hraničnej kontroly, aj napriek tomu, že A. T. nemal potrebné platné doklady potrebné pre vstup na územie Slovenskej republiky (nemal udelené platné vízum), povolil tomuto cudzincovi vstup po tom, čo od neho a ďalších troch spolucestujúcich, ktorí boli občanmi R., najprv žiadal v nemeckom jazyku zaplatenie finančnej hotovosti vo výške 400€ a keďže títo cudzinci nemali pri sebe požadovanú finančnú čiastku, tak žalobca vyslovil požiadavku, aby mu dali 200€, a potom aby čakali v aute. Tento obnos následne žalobca aj prijal, peniaze si vložil do vrecka, občanovi T. A. T. dal do cestovného dokladu vstupnú pečiatku č. A014, ktorú pri nástupe do výkonu služby oproti podpisu prevzal a následne prepustil všetky uvedené osoby na územie S.. Ako   vyplýva   zo   spisového   materiálu   žalovaného,   tak   toho   istého   dňa,   teda 15.09.2006,   bola   vykonaná   i   rekognícia,   pričom   občan   T.   A.   T.   v priebehu   rekognície opoznal žalobcu ako policajta, ktorý mal od neho prevziať finančnú čiastku 200€.

Dňa   09.10.2006   bolo   Riaditeľstvu   hraničnej   a   cudzineckej   polície   UHCP   PZ doručené hlásenie od Úradu inšpekčnej služby PZ Ministerstva vnútra SR, v ktorom bolo uvedené,   že   dňa   29.09.2006   bolo   vyšetrovateľom   vznesené   voči   žalobcovi   obvinenie   zo zločinu prijímania úplatku v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa za   uvedené   konanie,   ktorého   sa   mal   dopustiť   dňa   15.09.2006.   Následne   žalobca   dňa 31.10.2006   prevzal   upovedomenie   o   začatí   konania   vo   veci   prepustenia   zo   služobného pomeru a bol vyzvaný na predloženie vyjadrenia. Dňa 02.11.2006 bol žalobcovi predložený návrh na prepustenie zo služobného pomeru i s podkladovým materiálom, pričom žalobca sa odmietol oboznámiť s týmto listinným materiálom a odmietol aj podpísať dôvod, pre ktorý tak učinil. Túto skutočnosť žalobca nerozporoval ani v ďalšom priebehu konania pred správnymi orgánmi a taktiež ani v preskúmavacom konaní podľa piatej časti hlavy druhej O.s.p.   Žalobca   prakticky   až   v   rozkladovom   konaní   začal   vo   veci   produkovať   príslušné dôkazné prostriedky na svoju obranu.

Pokiaľ   žalobca   poukazoval   na   príslušné   pochybenia   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní vo vzťahu k jeho osobe v priebehu trestného konania, tak v tomto smere Najvyšší   súd   SR   dáva   za   pravdu   žalovanému   správnemu   orgánu,   že   pre   konanie o prepustení zo služobného pomeru nie je rozhodujúci výsledok trestného konania v tom zmysle, či žalobca bude uznaný vinným zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, avšak   v   konaní   o   prepustení   zo   služobného   pomeru,   i   v   zmysle   ustálenej   judikatúry Najvyššieho súdu, je postačujúce preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti   zvlášť   hrubým   spôsobom   s   podmienkou,   že   ponechanie   príslušného   subjektu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Taktiež je potrebné uviesť, že služobný orgán je v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. kompetentný v personálnych veciach   konať   samostatne   a   nemá   povinnosť   prerušiť   konanie   za   účelom   vyčkania   na výsledok   trestného   konania.   Taktiež   ani   prípadný   oslobodzujúci   rozsudok   by   ešte neznamenal, že príslušník policajného orgánu sa nedopustil porušenia služobnej disciplíny. Disciplinárna   zodpovednosť   je   oveľa   širšia   ako   zodpovednosť   trestnoprávna.   V   konaní o prepustení   zo   služobného   pomeru   postačí   preukázanie   porušenia   služobnej   povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, pričom v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o   uznaní viny   je   preukázanie   spáchania skutku,   ktorý   má   povahu trestného   činu   alebo prečinu.

Konanie   žalobcu   bol   v   správnom   konaní   posudzované   ako   konanie   v   rozpore so služobnou   prísahou   a   ako   také   bolo   podľa   odvolacieho   súdu   v   správnom   konaní i dostatočne preukázané. Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu, ktorými prezentoval   formálne   nedostatky   v   trestnom   konaní   vedenom   proti   jeho   osobe,   a   to vzhľadom na odlišný charakter trestného konania.

Z   administratívneho   spisu   žalovaného   vyplýva,   že   02.11.2006   služobný   orgán predložil žalobcovi návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru, a to i s podkladovým materiálom.   Žalobca   sa   však   odmietol   oboznámiť   s   príslušnými   listinnými   dôkaznými prostriedkami a neuviedol žiaden dôvod takéhoto svojho postupu. Teda žalobca v zmysle zákona   č.   73/1998   Z.z.   žiadne   konkrétne   tvrdenia   na   svoju   obranu   neuviedol,   tiež   ani nepoukázal   na   žiadne   konkrétne   skutočnosti   a   ani   na   svoju   obranu   nenavrhol   vykonať žiaden dôkaz. Pre daný prípad takéto správanie sa žalobcu predstavovalo, že nemohol potom objektívne od služobného úradu právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by prípadne mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že služobný orgán bude a musí čakať, že takéto dôkazy si žalobca niekedy v budúcnosti zabezpečí. Žalobca objektívne ani nemohol   očakávať,   že   správny   súd   bude   suplovať   činnosť   služobných   orgánov,   a   že v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré mal a mohol predložiť v personálnom konaní ale tak neurobil.

Z administratívneho spisu žalovaného nesporne vyplýva, že žalobca pri vybavovaní A. T. ako vízového cudzinca konal v rozpore so zákonom č. 43/2002 Z.z. o pobyte cudzincov ako   i   v   rozpore   s   internými   predpismi,   s   ktorými   bol   riadne   oboznámený.   Taktiež   je nesporné,   že   žalobca   na   príslušnom   hraničnom   priechode   vybavoval   A.   T.,   tureckého štátneho občana, a o tejto skutočnosti svedčí i odtlačok príchodovej pečiatky s číslom A014, ktorá pečiatka patrila žalobcovi. Túto skutočnosť žalobca ani nerozporoval.

Z obsahu služobnej prísahy (§17 zákona) vyplýva, že policajt bude čestný, statočný a disciplinovaný,   bude   sa   riadiť   ústavou,   ústavnými   zákonmi   a   ďalšími   všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   žalovaný   správny   orgán   neporušil   zákon,   keď konanie žalobcu kvalifikoval podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona ako zvlášť hrubé porušenie služobnej   prísahy   a   služobnej   povinnosti,   pretože   žalobca   vo   svojej   funkcii   so   svojimi právami a povinnosťami bol riadne oboznámený, a ako policajt mohol a mal konať v súlade so služobnou prísahou a platnými právnymi predpismi.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   v   priebehu konania   pred   správnymi   orgánmi   bol   riadne   zistený   skutočný   stav   veci   a   boli   z   neho vyvodené i správne právne závery a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného ako súladné so zákonom potvrdiť.“

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s namietaným rozsudkom sp. zn. 4 Sžo 490/2009 z 21. júna 2010 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I. ÚS 301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   odvolaní) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   z rozboru   opravných prostriedkov   podaných   sťažovateľom   vyplýva,   že   v každom   konštantne   namieta   zistený skutkový stav, ktorý vychádza z nezákonne získaných dôkazov, ako aj nesprávne právneho posúdenia veci. Tieto sťažovateľom namietané nedostatky však boli predmetom (rozumne dostatočného) posúdenia najvyšším súdom (či krajským súdom) a taktiež sa s nimi obsiahle vysporiadal aj správny orgán v rozhodnutí o rozklade.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu, relevantných právnych noriem, ako aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vo veciach služobného   pomeru.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   IV. ÚS 110/03).   Ústavný   súd   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   že   trestné   stíhanie   vedené   proti   nemu   pre skutok   identický   so   skutkom   uvedeným   v personálnom   rozkaze   bolo   uznesením prokurátorky   Úradu   špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky č. k. VII/2 Gv 294/06-94 z 10. júna 2010 podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené z dôvodu, že „sa nepodarilo jednoznačne preukázať, že sa stal skutok, ktorý bol uvedený   v uznesení   o začatí   trestného   stíhania   a vznesení   obvinenia“,   ústavný   súd poukazuje na   tú   skutočnosť,   že   ako   to   vyplýva   z odôvodnenia   predmetného   uznesenia, uvedený   záver   prokurátorky   vychádzal   zo   stavu   dôkaznej   núdze,   keď   konštatovala: „Vyšetrovaním   vykonaným   v uvedenej   veci   neboli   produkované   také   relevantné   dôkazy, ktoré   by   preukazovali,   že   obv.   J.   S...   dňa   15.09.2006   pri   výkone   služby   na   hraničnom priechode   R.   si   nesplnil   svoju   povinnosť,   ktorá   mu   vyplývala   z pracovnej   náplne   a zo služobných predpisov tým, že neodoprel vstup občanovi T. s trvalým pobytom na území N. A. T. na územie Slovenska, za čo od neho zobral úplatok vo výške 200,-€.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže z obsahu spisu nezistil,   že   by   sťažovateľovi   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa domnieval, že rozhodnutím ministra vnútra   bol   ukrátený   na   svojich   právach.   Sťažovateľ   uplatnil   ochranu   proti   svojmu prepusteniu zo služobného pomeru v správnom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená. Súd prvého   stupňa,   ako   aj   druhostupňový   súd   zákonnosť   napadnutých   rozhodnutí   ministra vnútra preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

Vo   vzťahu   k   čl.   1   ods.   1   ústavy   je   potrebné   uviesť,   že   ústavný   súd   rozhoduje o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých   článkov   ústavy,   ktoré   vytvárajú   právny   základ ochrany   základných   práv   a   slobôd upravených v druhej hlave ústavy.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl.   48   ods.   2   ústavy   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Porušenie tohto práva namietal v súvislosti s postupom   krajského   súdu,   ktorý   nevykonal   sťažovateľom   navrhnuté   listinné   dôkazy a s návrhom sťažovateľa na vykonanie dôkazov sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal. S touto   námietkou   sťažovateľa   proti   postupu   krajského   súdu   uvedenou   v dôvodoch odvolania sa nevysporiadal ani najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nevykonal ním navrhované dôkazy, ústavný súd uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov zakotvený v zákonnej právnej úprave konania pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu, v spojení so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci   umožňuje   sudcovi   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   k takémuto rozhodnutiu   vedú   (obdobne   napr.   II. ÚS 84/02).   Inak   povedané,   súd   nemá   povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu (čl. 6   ods. 1   dohovoru),   t. j.   ak po   starostlivom   zvážení   „všetkého,   čo   vyšlo   za   konania najavo“ vrátane skutočností uvádzaných účastníkmi konania dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné (III. ÚS 283/03).

Ako vyplýva z namietaného rozsudku, najvyšší súd, ako aj krajský súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa akcentovali najmä tú skutočnosť, že sťažovateľ v prvostupňovom správnom   konaní   nevyužil   svoje   právo   vyjadriť   sa k návrhu   na   jeho   prepustenie   ani k predloženým   dôkazom, bez   relevatného   dôvodu   sa   odmietol   oboznámiť   so   spisovým materiálom, pričom neuviedol žiadne skutočnosti a nenavrhol žiaden dôkaz svedčiaci o jeho nevine.   Vzhľadom   na   uvedené   správanie   sťažovateľ   objektívne   nemohol   očakávať,   že správny súd bude suplovať činnosť služobných orgánov a v rámci správneho súdnictva bude vykonávať dôkazy, ktoré sťažovateľ mal a mohol predložiť v personálnom konaní, ale tak neurobil. Za týchto okolností, najmä ak najvyšší súd dospel k záveru, že v priebehu konania pred správnymi orgánmi bol dostatočne zistený skutočný stav veci a boli z neho vyvodené správne   právne   závery,   ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   nevykonania   dôkazov navrhnutých sťažovateľom za dostatočné a ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd uvádza, že obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy je tiež právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, t. j. namietať porušenie tohto základného práva prichádza do úvahy podľa názoru ústavného súdu len v tých prípadoch, ak ide o vykonávanie dôkazov tým súdom, ktorý sa porušenia už uvedeného základného práva mal dopustiť. V danom prípade sa mal dopustiť porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   najvyšší   súd.   Z namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   však vyplynulo,   že   najvyšší   súd   dokazovanie   nevykonával,   keď   v súlade   s   §   250ja   ods.   2 v spojení s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodol bez nariadenia pojednávania. Je teda zrejmé, že najvyšší súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy OSP,   tak   ako   to   umožňuje   §   250i   ods.   2   OSP.   Z uvedeného   vyplýva,   že   k   porušeniu označeného práva sťažovateľa v posudzovanom konaní najvyššieho súdu vôbec nemohlo dôjsť, pretože najvyšší súd konal v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy. Ústavný sú preto sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru

K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o,,občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo o oprávnenosti,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru.

Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi   štátnymi   zamestnancami   a   súkromnoprávnymi   zamestnancami,   pričom   spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov   všeobecne   nespadajú   do   pôsobnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rozhodnutie vo veci   Niegel   proti   Francúzsku   zo   17.   marca   1997).   Výnimkou   sú   len   prípady,   ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

V prípade   Pellegrin   proti   Francúzsku   (rozhodnutie   z 8.   decembra   1999,   sťažnosť č. 28541/95)   súd   priniesol   nové   tzv.   funkčné   kritérium   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1 dohovoru   na   štátnych   zamestnancov   založené   na   povahe   funkcií   a   zodpovednosti,   aké zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich držitelia   teda   držia   v rukách   časť   suverenity   štátu.   Ten   má   potom   legitímny   záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov   štátu,   ktorých   zamestnanie   je   charakteristické   špecifickými   činnosťami verejnej   správy   do   tej   miery,   v akej   táto   koná   ako   držiteľka   verejnej   moci   poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Súd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát formuloval kritéria vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého procesu, ktorými   sú   kvalifikácia   deliktu   podľa   vnútroštátneho   práva,   povaha   deliktu   z hľadiska chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a jej závažnosť.

Sťažovateľ   v súvislosti   s aplikovateľnosťou   čl.   6   dohovoru   na   jeho   prípad argumentuje   závažnosťou   sankcie   uloženej   mu   personálnym   rozkazom   a   jej   existenčný význam pre sťažovateľa odvolávajúc sa na rozhodnutie Batur proti Turecku zo 4. júla 2000 (sťažnosť č. 38604/97). V označenom prípade išlo o aplikovateľnosť čl. 6 dohovoru na disciplinárne   konanie,   v ktorom   bol   sťažovateľ   rozhodnutím   Najvyššej   vojenskej   rady vylúčený   z armády   pre   skutky   vo   veci   disciplíny   a   nemorálneho   správania.   Sťažovateľ odvolávajúc sa na čl. 6 dohovoru namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie Najvyššej vojenskej rady nepodlieha preskúmaniu súdom a v konaní o uložení sankcie nemal právo na obhajobu. K existencii „trestného obvinenia“ súd uviedol, že rozhodnutie o vylúčení z armády nemôže byť považované za trestnú sankciu uloženú v dôsledku odsúdenia za „trestný čin“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. K existencii „sporu“ o práva „občianskeho charakteru“ súd odkázal na už citované rozhodnutie Pellegrin proti Francúzsku z 8. decembra 1999 (sťažnosť č. 28541/95). Súd teda dospel k záveru, že čl. 6 ods.   1 dohovoru   sa   na tento prípad nevzťahuje, preto sťažnosť ako vecne nezlučiteľnú s ustanoveniami dohovoru vyhlásil za neprijateľnú.

Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu ústavný súd dospel k záveru, že uvedené rozhodnutie ESĽP je aplikovateľné na prípad sťažovateľa a jednoznačne vyvracia tvrdenie o aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru na disciplinárne konanie, tak ako sa to snažil sťažovateľ v sťažnosti   podporiť   práve   poukázaním na tento   prípad (pozri   tiež rozhodnutie vo   veci Vilho Eskelinen a iní proti Fínsku z 19. apríla 2007, sťažnosť č. 63235/00).

Pre úplnosť ústavný súd v súvislosti so závažnosťou uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného“ pripomína ďalšie rozhodnutia štrasburských orgánov ochrany   práva,   kedy   sankcie   neboli   dostatočne   prísne   na   to,   aby   boli   považované   za „trestné“, napr. trest odňatia slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy, prepustenie policajta zo služby a pod.

Prihliadajúc   na   výklad   a   aplikáciu   pojmov   „občianske   práva   alebo   záväzky“ a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu sťažovateľa   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   vydaného   v konaní   o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru.

Vzhľadom na záver ústavného súdu o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na prípad sťažovateľa, ktorý nemožno zahrnúť pod pojem „trestné obvinenie“, nie je na jeho prípad   aplikovateľná   ani   trestná   časť   čl.   6   dohovoru,   teda   sťažovateľom   namietané porušenie   princípu   prezumpcie   neviny   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru   a   práva   na   riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011