znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 403/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. P., N., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 120/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing.   M. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   2 Cdo   120/2008.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na poštovú prepravu 4. novembra 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   30. mája   2001   sa   začalo   exekučné   konanie   v prospech oprávnenej   M.,   a.   s.   [pôvodne   K.   (ďalej   len   „oprávnená“)],   proti   sťažovateľovi   ako povinnému o vymoženie sumy 7 343 051,90 Sk s prísl. Exekučné konanie bolo vedené na Okresnom   súde   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   Er   1244/01. Sťažovateľ podaním zo 14. septembra 2001 požadoval zastavenie exekúcie z moci úradnej z dôvodu,   že   predchádzajúca   totožná   exekúcia   vedená   pod   sp.   zn.   10   Er   61/00   bola právoplatne zastavená. Dňa 27. septembra 2001 podal námietky proti exekúcii v podstate s rovnakým   odôvodnením.   Toho   istého   dňa   požiadal   aj   o zastavenie   exekúcie   tiež z uvedeného dôvodu. Dňa 10. októbra 2003 požiadal znova o zastavenie exekúcie najmä z dôvodu, že sa exekúcia vedie proti nemu ako fyzickej osobe, no napriek tomu je v návrhu na vykonanie exekúcie   označený   iba   svojím   obchodným   menom.   Toto   podanie   doplnil 13. novembra   2003   o opakovaný   argument,   že   s ohľadom   na   predchádzajúce   zastavenie exekúcie   novej   exekúcii   bráni   prekážka   právoplatne   rozhodnutej   veci.   Uznesením okresného   súdu   č.   k.   9   Er   1244/01-140   z 26.   novembra   2003   bol   návrh   na   zastavenie exekúcie   zamietnutý   s tým,   že   odvolanie   proti   uzneseniu   nie   je   prípustné.   Podaním z 1. augusta 2006 sťažovateľ vytýkal, že súdny exekútor vydal najprv exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom   nehnuteľností   a až následne vydal   upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností. Nevyžiadal si súhlas oprávneného na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností, spojil do   jedného konania tri rôzne exekúcie vedené na dvoch súdoch, neobstaral si znalecký posudok na cenu nehnuteľností (použil znalecký posudok vypracovaný v inom exekučnom konaní, ktorý navyše bol vypracovaný nesprávne na nižšiu cenu).   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   9   Er   1244/01   z 13.   septembra   2006   návrh sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie,   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú,   ako   aj   jeho podanie o nesúhlase so znaleckým ocenením nehnuteľnosti boli zamietnuté. Dňa 3. októbra 2006 podal sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom opakoval svoje námietky. Uznesením okresného súdu č. k. 13 Er 2130/2002-145 z 24. novembra 2006 bol návrh súdneho exekútora na spojenie troch exekučných vecí vedených okresným súdom a Okresným súdom Bratislava IV zamietnutý. Dňa 6. decembra 2006 sťažovateľ namietal proti   postupu   súdneho   exekútora,   ktorý   napriek   uzneseniu   okresného   súdu   pokračoval vo výkone spojených exekúcií. Podaním zo 6. decembra 2006 namietal, že okresný súd vydal 14. júna 2006 poverenie pre zmeneného súdneho exekútora napriek tomu, že tento nie je v uznesení okresného súdu č. k. 9 Er 1244/01-197 zo 16. mája 2006 označený. Dňa 29. decembra 2006 sťažovateľ podal súdnemu exekútorovi námietky proti udeleniu príklepu na dražbe nehnuteľností. Dňa 16. januára 2007 oznámil skutočnosti, pre ktoré treba súdneho exekútora považovať za vylúčeného. Dňa 22. januára 2007 predložil ako dôkaz znalecký posudok   k exekvovanej   nehnuteľnosti   a na   jeho   základe   poukázal   na   zásadný   cenový rozdiel v jeho neprospech medzi týmto znaleckým posudkom a znaleckým posudkom iného znalca,   ktorý   sa   použil   ako   podklad   k dražbe.   Podaním   z 29.   januára   2007   vytýkal zákonnosť   vykonania   exekúcie   predajom   jeho   obchodného   podielu   v istej   obchodnej spoločnosti. Uznesením okresného súdu č. k. 9 Er 1244/01-451 z 5. októbra 2007 bola exekúcia zastavená, a to najmä z dôvodu, že v predmetnej veci už predtým bolo právoplatne rozhodnuté   o zastavení   exekúcie   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   10   Er   641/00-44 z 21. mája 2001 s právoplatnosťou dňa 28. mája 2001, a preto vec nebolo možné prerokovať znovu.   V uznesení   bolo   uvedené   poučenie,   podľa   ktorého   proti   výroku   uznesenia o zastavení exekúcie nie je odvolanie prípustné. Uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 89/2007-514 z 28. decembra 2007 bolo uznesenie okresného súdu   zrušené.   Podľa   názoru   krajského   súdu   poučenie   o neprípustnosti   odvolania   proti zastaveniu   exekúcie   bolo   nesprávne   a odvolanie   oprávneného   bolo   prípustné.   Konanie o exekúcii sa zastavilo podľa ustanovení § 103, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho   poriadku,   nie   teda   podľa   ustanovení   Exekučného   poriadku.   Nejde   preto o rozhodnutie v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku), proti ktorému odvolanie inak prípustné nie je (§ 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd nevidel dôvod postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku, a nie podľa Exekučného poriadku. Napokon dospel k záveru, že okresným súdom uvedený dôvod na zastavenie exekúcie spočívajúci v prekážke právoplatne rozhodnutej veci neexistuje. Je to tak   preto,   že   rozhodnutie   o vyhovení   námietkam   povinného   a o zastavení   exekúcie v skoršom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 641/00 bolo len z toho dôvodu, že poverenie na vykonanie exekúcie vydal vecne nepríslušný súd. Išlo teda len o procesný nedostatok vedenia exekučného konania, a nie o nedostatok brániaci výkonu exekúcie v inom konaní, na čo okresný súd aj poukázal odkazom na možnosť podania nového návrhu na exekúciu. Nedostatok konania bol odstrániteľný v inom (novom) exekučnom konaní a rozhodnutie vydané v konaní sp. zn. 10 Er 641/00 nezaložilo prekážku veci rozhodnutej, lebo okresný súd záväzne existenciu práva, resp. oprávnenia neriešil.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu 26. februára 2008 dovolanie, ktoré odôvodnil jednak tým, že proti uzneseniu okresného súdu nebolo odvolanie prípustné, ale aj tým, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci je daná skončením skoršej exekúcie, pričom spôsob a dôvod skončenia je právne bezvýznamný.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 120/2008 zo 4. júna 2008, ktoré bolo sťažovateľovi   doručené   4.   septembra   2009,   bolo   dovolanie   odmietnuté.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   pri   rozhodnutiach   vydaných   v exekučnom   konaní   je   pri   posudzovaní prípustnosti   odvolania   potrebné   skúmať,   či   sú   vydané   v bezprostrednom   režime Exekučného poriadku alebo na základe splnomocnenia obsiahnutého v ustanovení § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v režime iného zákona. V druhom prípade sa prípustnosť odvolania neposudzuje   podľa   ustanovenia   §   202   ods.   2,   ale   v zmysle   §   201   a   §   202   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku, resp. príslušných ustanovení daného osobitného predpisu. Uznesenie o zastavení exekúcie nebolo vydané v režime Exekučného poriadku, ale v režime Občianskeho   súdneho   poriadku.   Neboli   zistené   ani   vady   konania   v zmysle   ustanovenia § 237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a preto   ostatné   námietky   sťažovateľa   boli považované za právne bezvýznamné.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   9   Er   1244/01-451 z 5. októbra 2007 bolo vydané v exekučnom, a nie v občianskom súdnom konaní. Vyplýva to tak zo samotného predmetu konania, ako aj z jeho spisovej značky, preto opačný záver najvyššieho súdu je nesprávny. Keďže uznesenie okresného súdu bolo vydané v exekučnom konaní, nebolo odvolanie proti nemu prípustné. Pokiaľ najvyšší súd dovolanie napriek tomu odmietol, potom bez právneho dôvodu neprerokoval dovolanie sťažovateľa, čím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak krajský súd vyslovil, že v prípade uznesenia okresného súdu nejde o rozhodnutie   v exekučnom   konaní,   potom   vec nesprávne právne posúdil,   keď   pripustil možnosť   podania   odvolania   napriek   tomu,   že   uznesenie   okresného   súdu   bolo   vydané v exekučnom konaní. Všetky tieto skutočnosti zakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ krajský súd konal a rozhodol o odvolaní oprávnenej   napriek   tomu,   že   prípustné   nebolo,   potom   zmaril   právo   sťažovateľa   na právoplatné rozhodnutie na súde prvého stupňa, čo zakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Najvyšší   súd   tým,   že   opomenul prihliadnuť na uvedené dve vady, porušil označené základné právo sťažovateľa. Krajský súd sa pri skúmaní prípustnosti odvolania zaoberal iba prekážkou právoplatne rozhodnutej veci. Pritom opomenul, že sťažovateľ namietal v exekučnom konaní aj iné vady, s ktorými sa okresný súd vysporiadal, pokiaľ uviedol, že „námietky proti exekúcii sú dôvodné a že sú dôvody na zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p. s prihliadnutím na ustanovenie § 251 ods. 4 O. s. p.“. Okresný súd teda uznal všetky sťažovateľove námietky za   dôvodné,   teda   nielen   námietku   prekážky   právoplatne   rozhodnutej   veci.   Tieto   ďalšie námietky   zakladajú   dôvod   na   zastavenie   exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   (napr. nedodržanie procesného postupu súdnym exekútorom, spojenie troch exekúcií do jedného konania   napriek   nesúhlasnému   uzneseniu   okresného   súdu,   nesprávne   ocenenie exekvovaných nehnuteľností v neprospech sťažovateľa a pod.), teda nie podľa Občianskeho súdneho   poriadku.   Všetky   tieto   dôvody,   z ktorých   každý   jednotlivo   zakladá   dôvod   na zastavenie exekúcie, majú za následok, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné. Ak krajský súd napriek tomu odvolanie pripustil a o odvolaní meritórne konal a rozhodol v neprospech sťažovateľa, porušil tým čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 120/2008 s tým, aby bolo uznesenie   z   24.   júna   2008   zrušené.   Požaduje   tiež   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 2 000 €.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 1244/01-451 z 5. októbra 2007 vyplýva, že ním bola exekúcia zastavená. Podľa názoru okresného súdu, keďže už uznesením okresného súdu č. k. 10 Er 641/00-44 z 21. mája 2001 bola exekúcia právoplatne zastavená, nebolo možné vec znova prerokovať. Preto podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku bolo treba konanie   zastaviť.   Z poučenia   vyplýva,   že   proti   výroku   uznesenia   o zastavení   exekúcie odvolanie nie je prípustné.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoE 89/2007-514 z 28. decembra 2007 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. 9 Er 1244/01-451 z 5. októbra 2007 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu bolo odvolanie proti uzneseniu okresného súdu prípustné, a to preto, že okresný súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 103, § 159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, teda nie podľa   Exekučného   poriadku,   v dôsledku   čoho   nejde   o rozhodnutie   v exekučnom   konaní podľa   osobitného zákona, proti   ktorému   odvolanie inak prípustné   nie   je (§   202   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd nevidel dôvod postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku, a nie podľa Exekučného poriadku. Z hľadiska vecnej správnosti výroku uznesenia o zastavení konania dospel k záveru, že prekážka veci rozhodnutej ako dôvod zastavenia   exekúcie   neexistuje.   Je   to   tak   preto,   že   k   zastaveniu   skoršieho   exekučného konania vedeného pod sp. zn. 10 Er 641/00 došlo len preto, že poverenie na vykonanie exekúcie   vydal   vecne   nepríslušný   súd.   Išlo   teda   len   o procesný   nedostatok   vedenia exekučného konania, a nie o nedostatok brániaci vykonaniu exekúcie v inom konaní (na čo okresný   súd   aj   poukázal   odkazom   na   možnosť   podania   nového   návrhu   na   exekúciu). Nedostatok konania bol odstrániteľný v inom (novom) exekučnom konaní a rozhodnutie v konaní sp.   zn.   10 Er   641/00 nezaložilo prekážku   veci   rozhodnutej, lebo súd   záväzne existenciu práva či oprávnenia neriešil (pozri R 15/2005). Podľa prezentačnej pečiatky bolo uznesenie sťažovateľovi doručené 25. februára 2008.

Z dovolania sťažovateľa z 26. februára 2008 doručeného okresnému súdu toho istého dňa,   ako aj z jeho doplnenia   z 3.   marca   2008   doručeného   toho   istého   dňa   vyplýva,   že prípustnosť dovolania zakladá na ustanoveniach § 237 písm. a) a f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom odôvodnenie dovolania je totožné s argumentáciou uvedenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 120/2008 z 24. júna 2008 (správne má byť zrejme z 24. júna 2009, pozn.) vyplýva, že ním bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Sťažovateľ   vyvodil   prípustnosť   dovolania   z ustanovenia   §   237   písm.   a)   alebo   f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Obsahovo   namietal   správnosť   záveru   krajského   súdu o prípustnosti   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zastavení   exekúcie.   Dospel k záveru, že krajský súd prerokovaním veci v odvolacom konaní prekročil svoju právomoc [§ 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku], resp. sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom tým, že mu neumožnil uplatniť jeho procesné právo na právoplatné rozhodnutie súdu už prvom stupni konania [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Vzhľadom na   námietky   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti tvrdenia,   že   krajský   súd   konal   a rozhodol   o odvolaní   oprávnenej   napriek   tomu,   že   toto nebolo prípustné, čím mal konať a rozhodovať vo veci napriek tomu, že na to nemal danú právomoc a že tým odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. a) a f) Občianskeho   súdneho   poriadku].   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   okresný   súd   zastavil exekúciu   z dôvodu   existencie   prekážky   právoplatne   rozhodnutej   veci,   ktorá   je neodstrániteľnou prekážkou konania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku ako právneho predpisu   upravujúceho   všeobecné   podmienky   postupu   súdu   a účastníkov   v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu   k právam   iných   osôb.   Uznesenie   o zastavení   exekúcie   teda   nebolo   rozhodnutím vydaným   v režime   Exekučného   poriadku,   ale   v režime   Občianskeho   súdneho   poriadku. Okresný   súd   mal   preto   pri   poučení   vychádzať   z ustanovení   §   201   a   §   202   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Krajský   súd   správne   dospel   k záveru,   že   odvolanie prípustné   bolo.   Keďže   v danej   veci   bolo   odvolanie   prípustné   a vec   patrí   do   právomoci súdov,   bola   daná   právomoc   a príslušnosť   krajskému   súdu   o ňom   konať   a rozhodnúť. Krajský   súd   o odvolaní   oprávnenej   konal   a rozhodol   v súlade   so   zákonom,   a preto sťažovateľovi   týmto   postupom   všeobecného   súdu   nebola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Vo veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 239 Občianskeho súdneho poriadku a neboli zistené ani vady   konania   v zmysle   ustanovenia   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ostatné námietky   uvádzané   sťažovateľom   sú   preto   právne   bezvýznamné.   Dovolanie   bolo   preto odmietnuté ako neprípustné.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 284/09-27 z 10. septembra 2009 vyplýva, že ním   bola   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským   súdom   pod   sp.   zn.   8   CoE   89/2007.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   namietal porušenie   označeného   práva   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   CoE   89/2007-514 z 28. decembra   2007   jednak   tým,   že   krajský   súd   považoval   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 9 Er 1244/01-451 z 5. októbra 2007 nesprávne za prípustné, ale aj tým, že   (v prípade,   ak   by   aj   bolo   odvolanie   prípustné)   uznesenie   okresného   súdu   malo   byť krajským   súdom   správne   potvrdené,   keďže   je   neprípustné   viesť   v rovnakej   veci   nové exekučné   konanie   potom,   ako   predchádzajúce   exekučné   konanie   bolo   skončené,   teda z dôvodu prekážky veci rozsúdenej. Podľa názoru ústavného súdu, keďže sťažovateľ podal proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   prípustnosť   ktorého   obsahovo   vymedzil totožnými skutočnosťami, akými odôvodnil sťažnosť podanú ústavnému súdu, nebola daná jeho   právomoc   skúmať   ústavnosť   uznesenia   krajského   súdu,   pretože   táto   právomoc prislúchala v dovolacom konaní najvyššiemu súdu, čím zároveň bola vylúčená právomoc ústavného súdu. Najvyšší súd sa vo svojom dovolacom uznesení sp. zn. 2 Cdo 120/2008 z 24. júna 2009 meritórne zaoberal iba námietkou sťažovateľa, podľa ktorej proti uzneseniu okresného   súdu   nebolo   odvolanie   prípustné.   Ostatné   námietky   sťažovateľa   údajne nezakladajúce prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku považoval za právne bezvýznamné a nezaoberal sa s nimi bližšie, a to aj napriek tomu, že námietka prekážky   veci   rozsúdenej   sa   javí ako subsumovateľná pod   ustanovenie § 237 písm.   d) Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej   veci   sa   už prv   začalo   konanie.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   na   základe   dovolania sťažovateľa   nepreskúmal   uznesenie   krajského   súdu   v potrebnom   rozsahu,   nezakladá právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodnúť   o nepreskúmanej   námietke   sťažovateľa v konaní, ktorého predmetom nie je uznesenie najvyššieho súdu, ale uznesenie krajského súdu,   pričom   sťažovateľ   má   možnosť   napadnúť   uznesenie   najvyššieho   súdu   novou sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstatou   sťažnosti   sú   dve   zásadné   námietky   sťažovateľa.   Ide   jednak   o to,   že najvyšší súd (zhodne s krajským súdom) nesprávne posúdil otázku prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu, ale tiež o to, že aj keby malo byť odvolanie proti uzneseniu okresného   súdu   prípustné,   bolo   treba   toto   uznesenie   potvrdiť   na   základe   celého   radu pochybení v postupe súdneho exekútora, ktoré sťažovateľ v priebehu exekučného konania namietal.

Podľa názoru ústavného súdu prvú námietku sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Úvahy   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   z ktorých   sa   vyvodzuje   záver o prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu v predmetnom prípade, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Výklad, ktorý si v tomto smere všeobecné súdy osvojili, treba považovať za legitímny. Niet preto ani dôvodu z ústavného hľadiska doň zasiahnuť.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa možno zdôrazniť, že v rámci exekučného konania vydávané rozhodnutia   exekučných   súdov   sa   nemusia   vždy   opierať o Exekučný poriadok. Vo viacerých súvislostiach neupravených v Exekučnom poriadku treba použiť príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   generálnej   civilnoprocesnej normy. Preto je akceptovateľný záver o prípustnosti odvolania v týchto prípadoch.Ani druhá námietka sťažovateľa nie je akceptovateľná, pretože na rozhodnutie o nej nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.

Hoci   je   pravdou,   že   v priebehu   exekučného   konania   uplatnil   sťažovateľ   viacero výhrad proti procesným postupom súdneho exekútora (napr. spojenie troch exekúcií do jedného konania, nesprávne ocenenie exekvovaných nehnuteľností), okresný súd zastavil exekúciu   iba   na   základe   tej   námietky   sťažovateľa,   podľa   ktorej   nie   je   možné   viesť v rovnakej veci novú exekúciu potom, ako predchádzajúca bola skončená, teda z dôvodu prekážky   veci   rozsúdenej.   Inými   námietkami   sťažovateľa,   resp.   inými   dôvodmi   na zastavenie   exekúcie   sa   nezaoberal,   čo   je   z odôvodnenia   uznesenia   dostatočne   zrejmé. Sťažovateľ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ale ani v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu tieto ďalšie pochybenia nevytýkal.

Možno   urobiť   v tejto   súvislosti   záver,   že   hoci   sťažovateľ   z formálneho   hľadiska využil   do   úvahy prichádzajúce   opravné   prostriedky,   z materiálneho   pohľadu   vzaté   tieto ďalšie námietky v odvolacom, ale ani v dovolacom konaní neuplatnil. Tým je vylúčená právomoc ústavného súdu vo vzťahu k týmto námietkam.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že hoci sa najvyšší súd meritórne nevysporiadal s námietkou sťažovateľa o prekážke veci rozsúdenej, ktorá by mohla zakladať prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ako to bolo už konštatované v uznesení ústavného súdu   č.   k.   II.   ÚS   284/09-27 z 10.   septembra   2009), nebolo   potrebné   v tomto   konaní   túto   časť   uznesenia   najvyššieho   súdu   skúmať,   keďže sťažovateľ   túto   námietku   v sťažnosti   proti   dovolaciemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu neuplatnil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009