znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 403/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. V., P., Mgr. R. C., P., a Ing. R. C., P., zastúpených advokátom Mgr. V. L., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a podľa   čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 192/2007 z 21. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   V.   V.,   Mgr.   R.   C.   a   Ing.   R.   C.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   V.,   P.,   Mgr.   R.   C.,   P.,   a Ing.   R.   C.,   P.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. V. L., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 192/2007 z 21. mája 2008.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, jej príloh a spisu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cb   57/1999   vyplynulo,   že sťažovatelia sa ako žalobcovia domáhali žalobou doručenou krajskému súdu 12. augusta 1999   proti   spoločnosti   P.,   spol.   s r.   o.,   P.   (ďalej   len   „žalovaný“),   určenia   neplatnosti uznesenia č. 1 valného zhromaždenia žalovaného z 30. júna 1999, ktorým bol vyslovený súhlas s odvolaním   Ing. R.   C.   z funkcie   konateľa   žalovaného   a za   nového   konateľa   bol menovaný   B.   K.,   ako   aj   určenia,   že   Ing.   R.   C.   je   naďalej   konateľom   žalovaného s oprávnením samostatne konať a podpisovať za žalovaného. Žalobcovia tvrdili, že 30. júna 1999 sa valné zhromaždenie žalovaného nekonalo, hoci bolo zvolané Ing. R. C., pretože spoločníci sa dohodli na zmene termínu jeho konania. Túto skutočnosť využil spoločník P., spol.   s r.   o.,   B.,   Česká   republika,   ktorý   vytvoril   nepravdivú   zápisnicu   z údajného mimoriadneho   valného   zhromaždenia,   v ktorej   bolo   uvedené,   že   dvaja   spoločníci   sa odmietli valného zhromaždenia zúčastniť. Následne tento spoločník predložil sťažovateľom takúto nepravdivú zápisnicu, a to 2. augusta 1999 za prítomnosti údajného nového konateľa žalovaného   B.   K.   s tým,   že   sťažovatelia   v spoločnosti „skončili“ a došlo   k odvŕtaniu a výmene   zámkov   od   dverí   kancelárií   žalovaného.   Na   základe   návrhu   sťažovateľov   na vydanie predbežného opatrenia krajský súd uznesením č. k. 7 Cb 57/99-57 z 27. septembra 1999, ktoré bolo následne potvrdené najvyšším súdom ako súdom odvolacím uznesením sp. zn.   3 Obo 374/99   z 20.   januára   2000,   zakázal   B.   K.   vykonávať   úkony   smerujúce k scudzeniu alebo zaťaženiu majetku žalovaného. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. februára 2000. Vo veci samej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cb 57/99-227 z 24.   mája   2005   tak,   že   žalobu   zamietol.   Po   tom,   ako   proti   tomuto   rozsudku   podali sťažovatelia 22. augusta 2005 odvolanie, najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 280/2005 z 5. apríla 2006 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.Dňa 5. decembra 2006 na pojednávaní pred krajským súdom sťažovatelia požiadali súd, aby pripustil zmenu návrhu a to tak, že navyše krajský súd určí, že valné zhromaždenie žalovaného sa 30. júna 1999 nekonalo. Krajský súd po porade senátu vyhlásil uznesenie, ktorým zmenu návrhu nepripustil. Na tomto pojednávaní krajský súd vo veci meritórne znova rozhodol rozsudkom č. k. 7 Cb 57/1999-295 z 5. decembra 2006 tak, že čiastočne žalobe vyhovel, keď určil, že uznesenie valného zhromaždenia žalovaného z 30. júna 1999, ktorým bol odvolaný Ing. R. C. z funkcie konateľa žalovaného a za nového konateľa bol vymenovaný B. K., je neplatné, vo zvyšku (teda pokiaľ ide o určenie, že Ing. R.   C. je naďalej   konateľom   žalovaného   s oprávnením   samostatne   konať   a podpisovať   za žalovaného)   žalobu   zamietol   a žiadnemu   z   účastníkov   nárok   na   náhradu   trov   konania nepriznal.

Následne   sťažovatelia   doručili   krajskému   súdu   odvolanie   z 19.   februára   2007, ktorým žiadali odvolací súd, aby napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým krajský súd žalobu zamietol, a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že určí, že valné zhromaždenie žalovaného sa 30. júna 1999 nekonalo a že Ing. R. C. je naďalej konateľom žalovaného s oprávnením samostatne konať a podpisovať za žalovaného, a zmenil aj výrok o náhrade trov   konania   tak,   že   žalovaného   zaviaže   nahradiť   sťažovateľom   trovy   konania   v sume 51 584 Sk, prípadne aby v napadnutých častiach rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   V odvolaní   sťažovatelia   uviedli,   že   krajský   súd   nerozhodol správne, ak nepripustil na pojednávaní 5. decembra 2006 zmenu petitu podľa ich návrhu a navyše pokračoval v konaní bez toho, aby takéto jeho uznesenie nadobudlo právoplatnosť, keďže žalovaný sa pojednávania 5. decembra 2006 nezúčastnil, uznesenie nebolo písomne vyhotovené a nebolo doručené účastníkom. Už len z tohto dôvodu by mal byť rozsudok v napadnutých častiach zrušený. Rovnako tak nesprávne rozhodol krajský súd, aj pokiaľ ide o zamietnutie   návrhu   na   určenie,   že   Ing.   R.   C.   je   naďalej   konateľom   žalovaného s oprávnením samostatne konať a podpisovať za žalovaného, pretože takýto výrok podľa názoru sťažovateľov nie je nadbytočný a sťažovatelia preukázali naliehavý právny záujem na požadovanom   určení.   Pokiaľ   ide   o výrok   o náhrade   trov   konania, sťažovatelia   svoje odvolanie odôvodnili tým, že boli v konaní v prevažnej miere úspešní, a mala im byť preto priznaná náhrada trov konania. Sťažovatelia samostatným podaním doručeným krajskému súdu 20. februára 2007 žiadali opraviť výrok rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cb 57/1999-295   z 5.   decembra   2006   s tým,   že   jeho   znenie   je „oproti   výroku   vyhlásenému   na pojednávaní   trochu   pozmenené“,   a opraviť   žiadali   aj odôvodnenie   rozsudku,   a to   najmä pokiaľ ide údaj o tom, že valné zhromaždenie sa v sporný deň konalo.

Po tom, ako sťažovatelia zistili, že žalovaný 10. augusta 2007 zanikol výmazom z obchodného registra, doručili   najvyššiemu súdu   21. mája 2007 podanie označené ako „Návrh na zastavenie konania“, v ktorom uviedli, že 20. februára 2007 podali vo veci odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   o ktorom   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté,   a preto navrhli,   aby   „odvolací   súd   podľa   §   211   ods.2,   §   107   ods.   4   O.s.p.   konanie   zastavil a napadnutý   rozsudok   analogicky   podľa   §   208   O.s.p.   zrušil“.   Zároveň   týmto   podaním navrhli   zrušiť   i rozhodnutia   krajského   a odvolacieho   súdu   týkajúce   sa   ich   poplatkovej povinnosti za podané odvolanie, pretože boli vydané po tom, čo žalovaný zanikol.Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   192/2007   z 21.   mája   2008   rozhodol,   že „odvolacie konanie zastavuje“, a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2008.

Porušenie v sťažnosti označených práv sťažovatelia odôvodnili tým, že vzhľadom na pochybenia krajského súdu očakávali, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu v jeho zamietacom   výroku   a výroku   o náhrade   trov   konania   zruší   alebo   zmení,   tak   ako   to navrhovali v podanom odvolaní, a rovnako tak vyhovie aj ich návrhu na opravu výroku a odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Keď v priebehu odvolacieho konania zistili, že žalovaný zanikol, navrhli najvyššiemu súdu konanie zastaviť, avšak najvyšší súd zastavil iba konanie odvolacie a rozhodol iba o náhrade trov odvolacieho konania. Najvyšší súd tak ponechal rozsudok krajského súdu nedotknutý, v dôsledku čoho rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť tak, akoby žiadne odvolanie proti nemu podané nebolo. Najvyšší súd   mal   zastaviť   celé   konanie,   a nie   iba   konanie   odvolacie,   pretože   najvyšším   súdom aplikované ustanovenie § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sa vzťahuje   na   zastavenie   celého   konania,   v dôsledku   čoho   je   výrok   rozhodnutia najvyššieho   súdu   v rozpore   s jeho   odôvodnením,   a preto   rozhodnutie   nie   je   ani   riadne odôvodnené.   Zastaviť iba odvolacie konanie by prichádzalo do   úvahy v prípade,   ak by odvolateľ   zobral   odvolanie   späť,   to   sa   však   vo   veci   sťažovateľov   nestalo,   dôvod   na zastavenie   odvolacieho   konania   nebol   daný.   Najvyšší   súd   tak   spôsobil,   že   o návrhu   na opravu výroku rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnenia nebolo rozhodnuté a najvyšší súd sťažovateľom neposkytol súdnu ochranu a práve naopak, sťažovateľov súdnej ochrany zbavil. Nie je ústavne prijateľné, aby rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť, takémuto   následku   mal   najvyšší   súd   zabrániť.   Ak   najvyšší   súd   zastavil   iba   odvolacie konanie,   vytvoril   tak   prekážku   aj   na   zrušenie   uznesení   o poplatkovej   povinnosti v odvolacom konaní. Ak by sa sťažovatelia domáhali náhrady škody voči štátu, ktorá im vznikla trvaním konania v tejto veci, a chceli by uplatniť i nárok na náhradu škody z titulu trov   ich   právneho   zastúpenia,   najvyšší   súd   im   to   znemožnil,   pretože   právoplatnosť nadobudol aj výrok rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania. Z týchto dôvodov sú sťažovatelia presvedčení, že ich vec nebola najvyšším súdom prerokovaná spravodlivo.

Sťažovatelia žiadali vydať tento nález:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 192/2007, uznesením sp. zn. 3 Obo 192/2007 zo dňa 21. 5. 2008 porušil právo sťažovateľov 1/ Ing. V. V., 2/ Mgr. R. C. a 3/ Ing. R. C. na to, aby ich záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 192/2007 zo dňa 21. 5. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom 1/ Ing. V. V., 2/ Mgr. R. C. a 3/ Ing. R. C. sa priznáva primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť každému zo sťažovateľov 1/, 2/, 3/ v sume 20 000,-Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu všetkých trov konania, na účet ich právneho zástupcu, advokáta Mgr. V. L., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako výslovne vyplýva z petitu sťažnosti sťažovateľov, k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 192/2007 z 21. mája 2008, ktorým bolo zastavené odvolacie konanie začaté pred najvyšším súdom na základe odvolania podaného sťažovateľmi proti výrokom rozsudku č. k. 7 Cb 57/1999-295 z 5. decembra 2006, ktorými bola žaloba sťažovateľov o určenie, že Ing. R. C. je naďalej konateľom žalovaného s oprávnením samostatne konať a podpisovať za žalovaného, zamietnutá a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov   nemá   nárok   na   ich   náhradu.   Ako   ďalej   vyplýva   zo sťažnosti,   k porušeniu označených   práv   sťažovateľov   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Obo 192/2007   z 21.   mája   2008   zastavil   iba   odvolacie   konanie,   hoci   podľa   názoru sťažovateľov mal zastaviť celé konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd považuje za potrebné najprv zdôrazniť, že predmetom preskúmavania najvyšším súdom v odvolacom konaní nebol a nemohol byť výrok rozsudku krajského súdu č.   k.   7   Cb   57/1999-295   z 5.   decembra   2006,   ktorým   krajský   súd   žalobe   sťažovateľov vyhovel a určil, že uznesenie valného zhromaždenia žalovaného z 30. júna 1999, ktorým bol odvolaný Ing. R. C. z funkcie konateľa žalovaného a za nového konateľa bol vymenovaný B.   K.,   je   neplatné,   pretože   proti   tomuto   výroku   odvolanie   podané   nebolo,   čo   vyplýva z obsahu   samotného   odvolania   sťažovateľov,   ako   aj   z obsahu   ich   sťažnosti   doručenej ústavnému súdu.

Zároveň   však   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť   aj to,   že   podanie sťažovateľov   doručené   najvyššiemu   súdu   21.   mája   2007   označené   ako „návrh   na zastavenie konania“, ktorým žiadali, aby „odvolací súd podľa § 211 ods. 2, § 107 ods. 4 O.s.p.   konanie   zastavil   a napadnutý   rozsudok   analogicky   podľa   §   208   O.s.p.   zrušil“, nemožno považovať za späťvzatie odvolania, pretože jeho obsahom nie je takýto prejav vôle   sťažovateľov.   Podľa   obsahu   tohto   podania   považuje   ústavný   súd   toto   podanie   za oznámenie   sťažovateľov   adresované   odvolaciemu   súdu,   ktorým   sťažovatelia   dávajú   do pozornosti   odvolaciemu   súdu,   že   žalovaný   účastník   konania   10.   augusta   2007   zanikol výmazom z obchodného registra, a odvolací súd žiadajú, aby konanie zastavil.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Obo 192/2007 z 21. mája 2008 odôvodnil takto:

Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trenčín oddiel Sro vložka číslo 2424/R, žalovaný zanikol výmazom z obchodného registra v zmysle § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka dňa 10. augusta 2007.

Podľa   §   103   O.s.p.   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 107 ods. 4 O.s.p., ak   po   začatí   konania   zanikne   právnická   osoba,   súd   pokračuje   v konaní   s jej   právnym nástupcom a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Keďže   žalovaný   zanikol   v priebehu   odvolacieho   konania   bez   právneho   nástupcu, odvolací   súd   v súlade   s citovaným   ustanovením   odvolacie   konanie   zastavil.   Trovy odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov (§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolacie konanie zastavil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno v tomto prípade považovať za svojvoľné, zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   najvyšší   súd   sa   pri   výklade a aplikácii   zákonných   predpisov   vo   veci   sťažovateľov   neodchýlil   od   znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, a preto v danom prípade nemohol ani porušiť označené   základné   práva   sťažovateľov. Ako   vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu,   iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti netvrdia, že k porušeniu nimi označených práv došlo tým,   že   najvyšší   súd   s ohľadom   na   zánik   žalovaného   v priebehu   odvolacieho   konania postupoval nesprávne, ak ich odvolanie meritórne neprerokoval, a neposkytol im tak súdnu ochranu.   Tvrdia   iba   to,   že   najvyšší   súd   v dôsledku   zániku   žalovaného   bez   právneho nástupcu nepostupoval správne, keď zastavil odvolacie konanie, hoci mal zastaviť konanie ako   celok.   Ako   už bolo   uvedené,   je zrejmé, že najvyšší   súd nemohol   takto   rozhodnúť vo vzťahu k výroku, ktorým krajský súd čiastočne žalobe sťažovateľov vyhovel, pretože tento   nebol   predmetom   preskúmavania   odvolacieho   súdu.   Takto   sa   zmysel   sťažnosti sťažovateľov redukuje na tvrdenie, že najvyšší súd mal zastaviť nielen odvolacie konanie, ale konanie ako také, pokiaľ ide o tú časť žaloby sťažovateľov, ktorou sa domáhali určenia, že   Ing.   R.   C.   je   naďalej   konateľom   žalovaného   s oprávnením   samostatne   konať a podpisovať za žalovaného.

Krajský   súd   vo   vzťahu   k tomuto   zamietaciemu   výroku   v odôvodnení   svojho rozsudku uviedol:

Pokiaľ   sa   žalobcovia   domáhali   určenia,   že   žalobca   3/   je   naďalej   konateľom žalovaného s oprávnením konať samostatne a podpisovať za žalovaného, tak súd je toho názoru, že keďže je uznesenie č. 1 valného zhromaždenia zo dňa 30. 6. 1999 neplatné, nemohlo dôjsť k platnému odvolaniu konateľa, a to žalobcu 3/ a konateľom naďalej zostal pán Ing. R. C., a to až do doby platného odvolania, t. j. dňa 30. 9. 1999, na ktorom bol Ing. R. C. odvolaný z funkcie konateľa.

Keďže súd vyslovil neplatnosť uznesenia č. 1 valného zhromaždenia konaného dňa 30. 6.   1999   existoval   stav,   ako   do   30.   6.   1999,   a to   až   do   doby   platného   odvolania žalovaného 3/ z funkcie konateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené je nadbytočný vyššie uvedený výrok.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   v prípade,   ak   by   argumentácia   sťažovateľov vo vzťahu k nesprávnosti postupu najvyššieho súdu bola opodstatnená, takéto pochybenie najvyššieho   súdu   by   nemohlo   predstavovať   porušenie   práv   sťažovateľov   označených v sťažnosti.

Pokiaľ   sťažovatelia   údajné   dôsledky   nesprávneho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu porušujúce ich základné práva vidia v tom, že v prípade zastavenia konania v danej časti ako   takého   by   nenadobudol   právoplatnosť   rozsudok   krajského   súdu   v jeho   zamietacom výroku, nie je z ich sťažnosti zrejmé, aký praktický dôsledok porušujúci ich základné práva takýto údajne „vadný postup najvyššieho súdu“ pre nich mal. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu tak, ako je už uvedený. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že takýto výrok je záväzný pre účastníkov aj všetky orgány, rovnako záväzný je pre nich i výrok rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bolo   žalobe   vyhovené   a určená   neplatnosť   uznesenia valného zhromaždenia.

Pokiaľ ide o výrok, ktorým bolo rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, sťažovatelia poukázali na to, že nadobudnutie právoplatnosti tohto výroku ich pre prípad, že sa budú domáhať náhrady škody voči štátu, ktorá im vznikla trvaním konania v tejto veci a chceli by uplatniť i nárok na náhradu škody z titulu trov ich právneho zastúpenia, zbavuje možnosti takto postupovať. Podľa názoru ústavného súdu ak sťažovatelia tvrdia, že im trvaním konania v tejto veci vznikla škoda a ako jej súčasť by uplatňovali aj trovy konania, ktoré im vznikli v jeho priebehu, na tento ich nárok nemá žiadny vplyv výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi, resp. nepriznanie nároku sťažovateľom na ich náhradu voči žalovanému, ale významným je iba to, či sťažovatelia takéto   trovy   v konaní   skutočne   a účelne   vynaložili.   Pokiaľ   ide   o vplyv   rozhodnutia najvyššieho súdu na poplatkovú povinnosť sťažovateľov, poukazuje ústavný súd na to, že v zmysle § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov   v platnom   znení   sa   poplatok   splatný   podaním   odvolania   vráti,   ak   sa konanie zastavilo, pričom toto ustanovenie sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj na prípady zastavenia odvolacieho konania.

Ústavný   súd   považuje   za   vylúčené,   aby   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 192/2007 z 21. mája 2008 došlo k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv,   a to   pre   neexistenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   týmto   rozhodnutím   a základnými právami, ktorých porušenie sťažovatelia namietali, a preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008