znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 403/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. J., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. C., B., namietajúcu porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 14 C 238/04 z 21. júna 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 305/05 zo 6. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2006 doručená sťažnosť Ing. P. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. C., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 238/04 z 21. júna 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 305/05 zo 6. marca 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   okresný   súd napadnutým   uznesením   nariadil   predbežné opatrenie,   ktorým   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zdržať   sa   akéhokoľvek   nakladania s majetkom,   nárokmi   alebo   právami   vymedzenými   v   rozhodnutí.   Okresný   súd   týmto uznesením vyhovel návrhu odporkyne V. J. (ďalej len „odporkyňa“), čo odôvodnil tým, že menovaná listinnými dôkazmi osvedčila, že sťažovateľ za trvania manželstva svojvoľne bez účasti manželky nakladá so značnými finančnými prostriedkami a znižuje majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“), čím je ohrozený výkon súdneho rozhodnutia o zrušení BSM. Proti uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd uznesenie okresného súdu uznesením sp. zn. 4 Co 305/05 zo 6. marca 2006 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa boli napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu porušené jeho ústavou garantované práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„1. Základné práva Ing. P. J. zaručené v čl. 2/ ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Bratislava II., č. k. 14 C 238/04 zo dňa 21. 6. 2006 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 305/05 zo dňa 6. 3. 2006, boli porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II. č. k. 14 C 238/04 zo dňa 21. 6. 2005 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 305/05 zo dňa 6. 3. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II. k ďalšiemu konaniu.

3.   Okresný   súd   Bratislava   II.   je   povinný   zaplatiť   Ing.   P.   J.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 15.000, - Sk (slovom: pätnásťtisíc korún slovenských), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   zaplatiť   Ing.   P.   J.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- Sk (slovom: pätnásťtisíc korún slovenských), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ing. P. J. trovy konania vo výške 5.788,-   Sk   (slovom:   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   korún   slovenských)   na   účet   jeho advokátky JUDr. E. C. vedený v TATRA BANKE, a. s., č. ú.... do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“.

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie predsedníčky krajského súdu k sťažnosti sťažovateľa. Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 28. júna 2006, a okrem iného sa v ňom uvádza:«Z predloženej sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)   uznesením   č.   k.   14   C   238/04   zo   dňa   16.   11.   2004   zamietol   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia pred začatím konania, ktorým by súd uložil sťažovateľovi povinnosť nenakladať   s majetkom,   nárokmi   a právami.   Predmetné   uznesenie   bolo   rozhodnutím krajského   súdu   č.   k.   4   Co   17/05   zo   dňa   28.   02.   2005   zrušené   z dôvodu   jeho nepreskúmateľnosti   a nezrozumiteľnosti   a vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie. Okresný súd vydal v ďalšom konaní predbežné opatrenie č. k. 14 C 238/04 zo dňa 21. 06. 2005, v ktorom uložil sťažovateľovi povinnosť zdržať sa akéhokoľvek nakladania s majetkom,   nárokmi,   alebo právami A.,   a.   s.,   poistné zmluvy č.  ...   a č.  ...,   VÚB   Asset Management, správ. spol. a. s., podielový list (listy)v Dlhopisovom korunovom fonde, opf. VÚBAM, podielový list (listy) v Dlhopisovom eurofonde, opf. VÚBAM podielový list (listy) v Eurofonde, opf. VÚBAM, akékoľvek peňažné nároky voči VÚB Asset Management, správ. spol.,   a.   s.   vyplývajúce   z vrátenia   ktoréhokoľvek   z horeuvedených   podielových   listov   na vyplatenie, Všeobecná úverová banka,. a. s., číslo účtu..., akýkoľvek iný účet vo Všeobecnej úverovej banke, a. s., zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktorými by mohlo dôjsť k zrušeniu alebo zmene zmluvných alebo iných majetkových vzťahov voči horeuvedeným subjektom a zdržať sa akýchkoľvek peňažných alebo nepeňažných plnení voči spoločnosti D., s. r. o.. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie dôkaznými listinami predložených navrhovateľkou a aj tým, že na súde prebieha konanie o zrušenie BSM medzi účastníkmi konania a konanie o rozvod   manželstva,   pričom   tieto   konania   nie   sú   doposiaľ   právoplatne   skončené. Predmetné rozhodnutie bolo uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 305/05 zo dňa 06. 03. 2006 potvrdené. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že pokiaľ nedôjde k dohode, bude nasledovať postup podľa § 149 Obč. z. v spojení s ustanovením § 148 Obč. z., takže nariadené   predbežné   opatrenie   má   vzťah   k právnemu   vzťahu,   ktorý   má   byť   predmetom súdneho   konania   vo   veci   samej,   nakoľko   je   zrejmé,   čoho   sa   navrhovateľka   (alebo sťažovateľ)   mienia   v budúcom   súdnom   konaní   domáhať,   teda   aký   návrh   môžu   podať a rozhodnutím o ňom bude vyriešený konečným spôsobom ich právny vzťah.».

Ústavný súd zaslal vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľa na vedomie a prípadné vyjadrenie v lehote určenej ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa v určenej lehote nevyjadrila.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 14 C 238/04 z 21. júna 2005 a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 305/05 zo 6. marca 2006.

O   napadnutom   uznesení   okresného   súdu   bol   na   základe   odvolania   oprávnený rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vyplývajúca z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Pokiaľ   ide   o časť   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 305/05 zo 6. marca 2006, úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či označené uznesenie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a či v dôsledku toho nedošlo k porušeniu ústavou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Za   týmto   účelom   ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu a po zistení,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   uznesenie   tým,   že   nariadené   predbežné opatrenie   má   slúžiť   ako   zabezpečovací   prostriedok   súvisiaci   s konaním   o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, účastníkov konania, počas trvania manželstva vedenom   na   návrh   odporkyne   pod   sp.   zn.   16   C   229/04,   ako   aj   návrhom   na   rozvod manželstva vedenom pod sp. zn. 10 C 232/04 a tiež skutočnosťou, že odporkyňa potrebu dočasnej   predbežnej   úpravy   vzťahov   medzi   ňou   a sťažovateľom   osvedčila   listinnými dôkazmi   potvrdzujúcimi   nakladanie   s predmetným   majetkom,   konštatoval,   že   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   nie   je   zjavne   neodôvodnené   ani   arbitrárne   a je   z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd zároveň vzal do úvahy, že v danom prípade   ide   o rozhodnutie   krajského   súdu   o predbežnom   opatrení,   z čoho   vyplýva,   že v ďalšom   priebehu   konaní   súvisiacich   s   ním   bude   mať   sťažovateľ   možnosť   efektívne chrániť svoje ústavou garantované práva.

Z vyššie citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 305/05 zo 6. marca 2006 nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   nebol   právny   dôvod   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2006