znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 402/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti BioVita s. r. o., Opavská 26, Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Petrom   Arendackým,   Čapkova   2,   Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžhuv/1,2,3,4/2013 z 30. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti BioVita s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť spoločnosti BioVita s. r. o., Opavská   26,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžhuv/1,2,3,4/2013 z 30. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že: «V konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici   pod   sp.   zn.   23S   73/2012   sa   sťažovateľ   ako   žalobca   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutí   žalovaného   –   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej republiky... žiadajúc ich zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie.

Uvedenými   rozhodnutiami   žalovaný   ako   odvolací   orgán,   rozhodnutím   svojej predsedníčky   rozhodol   potvrdzujúco   vo   veci   rozkladov   podaných   proti   prvostupňovým rozhodnutiam   žalovaného,   ktorými   žalovaný   vyhlásil   kombinovanú   ochrannú   známku „Jamieson Natural Sources“ č. 185753, ochrannú známku „Jamieson“ (slovná v priloženej úprave)   č.   185754,   slovnú   ochrannú   známku   „JAMIESON“   č.   226398   a   kombinovanú ochrannú známku „Jamieson NATURAL SOURCES“ č. 226399 za neplatné.

Dôvodom   prvostupňového   rozhodnutia   žalovaného   bolo   konštatovanie,   že navrhovateľ...   preukázal   naplnenie   podmienok   stanovených   v§   35   ods.   3   v   nadväznosti na § 7 písm. e) zákona o ochranných známkach na vyhlásenie napadnutých ochranných známok   za   neplatné   v   plnom   rozsahu,   resp.   že   napadnuté   ochranné   známky   nespĺňali podmienky na zápis do registra, pretože napĺňali podmienku zápisnej výluky označenia v zmysle ustanovenia§ 2 ods. 1 písm. k) zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov....

Krajský súd v Banskej Bystrici konajúci o žalobách sťažovateľa tieto po tom, čo v záujme hospodárnosti konania uznesením spojil na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali na základe samostatných žalôb, tieto žaloby rozsudkom zo dňa 28. 11. 2012, č. k. 23S 73/2012 zamietol.

Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 30. 10. 2013, č. k. 6 Sžhuv/1,2,3,4/2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil....

Na základe skutkových zistení v danej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo preukázané,   že   navrhovateľ   t.   j.   spoločnosť   Jamieson   Laboratories   Ltd.   je   výrobcom vitamínov a vyživovaných doplnkov od roku 1922... Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho   spisu   (dokladov   predložených   v   správnom   konaní)   je   zrejmé,   že pôvodný   majiteľ   (M. F.)   mal   o   existencii   navrhovateľa   a   jeho   výrobkoch   vedomosť   už z pobytu   v   Kanade,   že   navrhovateľ   Jamieson   Laboratories   Ltd.   dodával   svoje   tovary na základe   Zmluvy   o   obchodnom   zastúpení   z   27.   júla   1992   spoločnosti   EUROCAN TRADING INTERNATIONAL resp. ANMAR GLOBAL ENTERPRISES INC (navrhovateľom predložené   faktúry   z   rokov   1998   a   1999),   ktorá   ich   dodávala   pôvodnému   majiteľovi napadnutých   ochranných   známok...   ktorý   ich   následne   dodával   rôznym   odberateľom v rámci Slovenskej republiky...

Odvolací   súd   na   základe   skutkových   zistení   dospel   k   zhodnému   záveru   ako   súd prvého   stupňa,   že   napriek   tomu,   že   obchodný   vzťah   medzi   navrhovateľom   (Jamieson laboratories   Ltd.   Kanada)   a   pôvodným   majiteľom   ochrannej   známky   (M. F.)   nebol bezprostredný, teda že medzi navrhovateľom a pôvodným vlastníkom ochrannej známky nebola uzatvorená priamo zmluva o obchodnom vzťahu, je odôvodnené v danom prípade konštatovať, že medzi navrhovateľom a pôvodným majiteľom existoval hospodársky vzťah, na   základe   ktorého   prepojenia   pôvodný   majiteľ   ochrannej   známky   získal   informácie o ochrannej   známke,   ktorú   využil,   resp.   zneužil   v   zmysle   článku   6septies   Parížskeho dohovoru vo svoj prospech, resp. čl. 8 ods. 3 nariadenia Rady ES č. 207/2009....

V   prejednávanej   veci pritom konanie súdov,   najmä výklad   a aplikácia použitých právnych predpisov napĺňa podľa názoru sťažovateľa znaky porušenia ústavnoprávnych princípov.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   a   rozviedol   názor   súdu   prvého   stupňa   (a   správneho orgánu), že pojem „neverného agenta“ v zmysle čl. 6septies Parížskeho dohovoru a § 7 písm. e/ zák. o ochranných známkach sa musí vzťahovať nielen na obchodného zástupcu (ktorý   pojem   výslovne   používa   zákon),   ale   aj   na   iných   obchodných   partnerov   -   a   to odberateľov. Uvedený záver však bližšie neodôvodňuje, iba odvolací súd vo všeobecnej rovine uvádza, že právnou úpravou ust. § 7 písm. e/ zák. o ochr. známkach zákonodarca vyjadruje   úmysel   zabezpečiť   vykonávanie   obchodnej   činnosti   na   základe   obchodnej spolupráce založenej na zásadách slušnosti, morálke a v neposlednom rade aj v dobrej viere obchodných partnerov... S odkazom na skutočnosť, že pojem obchodný zástupca nie je v zákone o ochranných známkach definovaný a na všeobecné obmedzenie pozitivistického prístupu k aplikácii právnych predpisov, odvolací súd konštatuje, že správny orgán vyložil pojem „obchodný zástupca“správne.

Súd však nezdôvodnil, ako tieto všeobecné zásady aplikoval na konkrétny prípad, čo je aj z ústavnoprávneho hľadiska osobitne dôležité práve v prípadoch, ak sa súd odkláňa od gramatického výkladu pojmu a jeho význam z nejakých dôvodov rozširuje. Tieto dôvody súdy a ani správne orgány nešpecifikovali.... Súd totiž pri aplikácii právnych predpisov nesmie opomenúť, že hoci zákonodarca mal pri tvorbe právnych predpisov určité ciele, tieto ciele   sa   rozhodol   dosiahnuť   spôsobom,   ktorý   do   právnych   predpisov   vložil   a   presne špecifikoval. Nie je vecou súdu a nenáleží to ani do jeho právomoci, aby v prípade, že podľa jeho názoru je možné dosiahnuť sledovaný účel lepšie inak (napr. rozšírením zákonných práv a povinností aj na iné subjekty), si prispôsoboval znenie právnych predpisov svojmu názoru a tým svojvoľne menil vôľu zákonodarcu a nahrádzal jeho pôsobnosť....

V posudzovanom prípade však pôvodný majiteľ nebol ani v najmenšej miere povinný hájiť   záujmy   zahraničného   majiteľa,   s   ktorým   nebol   v   žiadnom   obchodnom   a   ani korešpondenčnom kontakte.

V prejednávanej veci nebolo sporné, že medzi navrhovateľom (JAMIESON LABORA TORIES   LTD)   a   pôvodným   majiteľom   napadnutých   ochranných   známok   (M. F.) neexistovala bezprostredná väzba (bezprostredný obchodný alebo hospodársky vzťah) a ani žiadna obchodná (explicitná alebo implicitná) dohoda alebo zmluva.... To znamená, že postavenie pôvodného majiteľa napadnutých ochranných známok je treba vyhodnotiť ako postavenie nezávislého sub-distribútora.

V neposlednom rade treba zdôrazniť, že ani správne orgány ani oba súdy neuviedli aké kritériá alebo okolnosti je potrebné skúmať a splniť, aby bol subjekt v pozícií sub- distribútora považovaný za agenta alebo zástupcu zahraničného majiteľa ochrannej známky v   zmysle   čl.   6septies   Parížskeho   dohovoru.   Sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   je   preto v tejto   časti   nedostatočné   a   nepresvedčivé,   neumožňujúce   adresátom   rozhodnutia   ale ani iným subjektom predvídať budúce rozhodnutia, a teda nepreskúmateľné....

Na základe dôvodov uvedených vyššie je sťažovateľ toho názoru, že v posudzovanom prípade   nebola   splnená   nevyhnutná   podmienka   existencie   obchodného   vzťahu   medzi pôvodným majiteľom a navrhovateľom (pribratý účastník), ktorý by odôvodňoval posúdenie pozície pôvodného majiteľa ako zástupcu alebo agenta navrhovateľa v zmysle čl. 6septies Parížskeho dohovoru....

Sťažovateľ   musí   taktiež   namietať,   že   súdy   sa   vôbec   nevysporiadali   so   žalobnou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nesprávneho postupu žalovaného, v ktorom žalovaný ako správny orgán v sporovom konaní vyhľadal a doplnil dôkazy v prospech navrhovateľa. Žalovaný v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí priamo nabáda, že existencia zahraničnej ochrannej známky sa dá overiť v databáze zahraničného známkového úradu dostupnej   na   internete,   tak   žalovaný   priamo   vyhľadáva   dôkazy   o   existencii   určitej skutočnosti nad rámec dôkazov predložených navrhovateľom (ako sporovou stranou), čo je neprípustné vzhľadom na dikciu § 52 ods. 3 zákona o ochranných známkach....

Navrhovateľ   správneho   konania   časť   dôkazov   priradil   výlučne   iba   k   niektorým uplatneným dôvodom (odlišným od dôvodov „zlej viery“ a „neverného agenta“). Žalovaný správny   orgán   však   vyhodnotením   dôkazov,   priradených   navrhovateľom   k   odlišným dôvodom návrhu, dospel k skutkovým zisteniam a okolnostiam, ktoré neboli navrhovateľom tvrdené. Je teda zrejmé, že žalovaný pri posúdení podaných návrhov... prekročil obsah podaní navrhovateľa, ktorých obsah predstavuje v sporových konaniach pre žalovaného záväzný rozsah a obmedzenie, ktoré je žalovaný pri hodnotení dôkazov povinný rešpektovať. Postup žalovaného je nutné považovať v tomto smere za arbitrárny...

Sťažovateľ mal za to, že žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného sú nezákonné, pretože   žalovaný   prekročil   zákonný   rámec   správne   úvahy,   v   dôsledku   ktorej   rozhodol o vyhovení návrhov na vyhlásenie napadnutých ochranných známok za neplatné.... Pokiaľ potom súdy tento nedostatok neodstránili a rozhodnutia nezrušili, dopustili sa rovnakého arbitrárneho posudzovania procesných predpisov ako samotný žalovaný správny orgán. Záverom   sťažovateľ   v   súvislosti   s   vyššie   uvedenými   pochybeniami   súdu   žalobca poukazuje na to, že k nim výrazne prispelo aj procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý významne zasiahol do ústavou a medzinárodnými dohovormi garantovaných práv žalobcu   na   spravodlivý   proces,   keď   odmietol   akceptovať   ospravedlnenie   sa   riadne zvoleného   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   odročiť   pojednávanie   a   následne   vo   veci bez účasti   riadneho   zástupcu   sťažovateľa   (iba   za   účasti   na   rýchlo   zabezpečeného substituenta) pojednával a vyniesol rozsudok, hoci na takýto postup nebol zákonný dôvod.».Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„...   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   30.   októbra   2013,   č.   k. 6Sžhuv/1,2,3,4/2013 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z napadnutého uznesenia vyplýva: «Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu... je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom   predpísané   náležitosti,   teda   či   rozhodnutie   správneho   orgánu   bolo   vydané   v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho   orgánu   je   podmienená   zákonnosťou   postupu   správneho   orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia....

Odvolací   súd   po   vyhodnotení   odvolacích   dôvodov   vo   vzťahu   k   napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov...

Odvolací súd... posudzoval, či súd prvého stupňa správne aplikoval právnu úpravu ustanovenú v právnej norme § 7 písm. e/ v spojení s § 35 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. na preukázanie   naplnenia   skutkovej   podstaty   „neverného   agenta“   a   to   vo   vzťahu k ochranným známkam č. 185753 a č. 185754, a či prvostupňový súd správne a v súlade so zákonom posúdil, či v preskúmavaných správnych konaniach žalovaného došlo k takým vytýkaným   procesným   vadám   konania,   ktoré   majú   za   následok   nezákonnosť preskúmavaných   rozhodnutí   žalovaného,   v   zmysle   žalobných   a   odvolacích   námietok žalobcu, že preskúmavané správne konania sú zaťažené pochybením žalovaného porušením zásady   rovnosti   účastníkov   konania,   dispozičnej   zásady   sporového   konania,   postup žalovaného nad rámec podaného návrhu, a napokon odvolací súd posudzoval, či postupom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.... Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru,   že   správny   orgán   prvého   stupňa   v   danom   prípade   postupoval   v   intenciách citovaných   právnych   noriem,   vo   veci   si   zadovážil   dostatok   skutkových   podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutí, v konaní postupoval v súčinnosti s účastníkmi konania a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žalôb súdom prvého stupňa.“

... Odvolací   súd   na   základe   skutkových   zistení   dospel   k   zhodnému   záveru   ako   súd prvého   stupňa,   že   napriek   tomu,   že   obchodný   vzťah   medzi   navrhovateľom   (Jamieson laboratories   Ltd.   Kananda)   a   pôvodným   majiteľom   ochrannej   známky   (M. F.)   nebol bezprostredný, teda že medzi navrhovateľom a pôvodným vlastníkom ochrannej známky nebola uzatvorená priamo zmluva o obchodnom vzťahu, je odôvodnené v danom prípade konštatovať, že medzi navrhovateľom a pôvodným majiteľom existoval hospodársky vzťah, na   základe   ktorého   prepojenia   pôvodný   majiteľ   ochrannej   známky   získal   informácie   o ochrannej známke, ktorú využil, resp. zneužil v zmysle článku 6septies Parížskeho dohovoru vo svoj prospech, resp. čl. 8 ods. 3 nariadenia Rady ES č. 207/2009. Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že v danom prípade skutkové okolnosti preukazujú, že pôvodný majiteľ ochrannej známky aj napriek neexistencii zmluvy o priamom obchodnom zastúpení   navrhovateľa   bol   výlučným   distribútorom   výrobkov   navrhovateľa   na   území Slovenska,   a   svojím   konaní   t.   j.   zápisom   ochranných   známok   zhodného   označenia   do registra   ochranných   známok   bez   súhlasu   navrhovateľa   naplnil   skutkovú   podstatu „neverného agenta“ a je opodstatnené ho považovať za obchodného zástupcu...

Odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   odvolaciu   námietku,   ktorou   žalobca namietal, že súd prvého stupňa ako aj žalovaný pri aplikácii ustanovenia § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach použili nesprávny a neúmerný extenzívny výklad. Odvolací súd výklad uvedenej právnej normy súdom prvého stupňa tak ako aj žalovaného považoval v súlade   z   čl.   6septies   Parížskeho   dohovoru,   účelom   ktorej   právnej   úpravy   je   ochrana majiteľa ochrannej známky zapísanej v jednej únijnej krajine pred parazitným konaním subjektu, ktorý je s majiteľom ochrannej známky v obchodnom styku a vedomosť o tejto ochrannej známky sa pokúsi zneužiť vo svoj majetkový prospech...

Odvolací súd taktiež nemohol prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že prvostupňový súd ako aj žalovaný skutkovú podstatu „neverného agenta" nepomerne rozšírili aj na situácie sub- distribútorov...   V   danej   súvislosti   odvolací   súd   dáva   do   pozornosti,   že   zákonodarca v právnej   norme   §   7   písm.   e/   zákona   o   ochranných   známkach   pojem   „obchodného zástupcu“ nijak nedefinuje a ani z právnej úpravy čl. 6septies Parížskeho dohovoru pojem „agent alebo zástupca“ nie je definovaný, z ktorých dôvodov bolo potrebné vykonať výklad pojmu   obchodný   zástupca   alebo   zástupca   na   základe   iného   právneho   vzťahu   s   účelom a cieľom   zákonodarcu   vyjadreným   v právnej norme   ustanovenej v §   7 písm.   e/ zákona o ochranných známkach, pričom z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v nej vyjadruje   úmysel   zabezpečiť   vykonávanie   obchodnej   činnosti   na   základe   obchodnej spolupráce založenej na zásadách slušnosti, morálke a v neposlednom rade aj v dobrej viere obchodných partnerov a jeho účelom bolo zabrániť zneužívanie ochrannej známky jedným z obchodných partnerov vo vzťahu k majiteľovi zahraničnej ochrannej známky.... V súvislosti s namietnutým porušením zásady rovnosti vyjadrenej v ust. § 4 ods. 2 správneho poriadku a s následným záverom krajského súdu o jej neporušení, odvolací súd dáva   do   pozornosti,   že...   Nemožno   súhlasiť   s   argumentáciou   žalobcu,   keď   odvodzuje porušenie   uvedenej   zásady   od   skutočnosti,   že   mu   správny   orgán   nezasielal   stanovisko k rozkladu   s   jeho   prílohami,   pretože   písomnosti   mu   boli   na   jeho   žiadosť   doručené pred vydaním rozhodnutia o rozklade....

Odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   námietku   žalobcu,   ktorou   nesúhlasil s argumentáciou   súdu   prvého   stupňa,   ktorou   sa   vysporiadal   so   žalobnou   námietkou týkajúcou sa porušenia dispozičnej zásady a zásady voľného hodnotenia dôkazov zo strany žalovaného.  ...   z   odôvodnenia   preskúmavaného   rozhodnutia   vyplýva,   že   žalovaný hodnotenie vykonaných   dôkazov   náležite   odôvodnil   spôsobom   nevybočujúcim zo   zásady rozumného uváženia.

Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalobcu, ktorou namietal, že krajský súd sa nezaoberal a v dôvodoch napadnutého rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal s jeho žalobnou   námietkou   týkajúcou   sa   nesprávneho   postupu   žalovaného,   keď   žalovaný v sporovom konaní vyhľadával a doplnil dôkazy v prospech navrhovateľa.... Z rozhodnutí žalovaného a postupu im predchádzajúceho nevyplýva správnosť tvrdení žalobcu, že by pri rozhodovaní v danom prípade vyhľadával dôkazy v prospech navrhovateľa.

Odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   ani   námietku   žalobcu,   ktorou   namietal porušenie práva na spravodlivý proces súdom, keď súd prvého stupňa odmietol akceptovať ospravedlnenie sa riadne zvoleného právneho zástupcu žalobcu a odročiť pojednávanie... Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný celkovo päť krát žalobcovi na jeho žiadosť predĺžil lehotu na podanie stanoviska a predloženie podkladov, z čoho vyplýva záver o obštrukčnom konaní žalobcu. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny zástupca žalobcu požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania v inej veci.... Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako   súd   prvého   stupňa,   že   žalovaný   správny   orgán   vo   veci   vykonal   dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti s účastníkmi správneho konania, skutkové zistenia správne vyhodnotil v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnil v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.»

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, dohovoru a listiny, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014