znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 402/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. U., T., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 3, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c Ústavy Slovenskej   republiky, ako aj čl.   6 ods.   1 a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Sžf 20/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 3, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Sžf 20/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. augusta 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   rozhodnutím   – dodatočným platobným výmerom Daňového úradu P. (ďalej len „daňový úrad“) sp. zn. 670/230/12237/10/Mar z 18. marca 2010 bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty   (ďalej   len   „daň“)   za   zdaňovacie   obdobie   august   2007   vo   výške   2 024,33   €. Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. I/226/10084-80454/2010/990618-r   zo   16.   júla   2010   bolo   rozhodnutie   daňového   úradu potvrdené. Proti rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“). Rozsudkom krajského súdu č. k. 13 S 49/2010-109 z 8. marca 2011 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Sžf 20/2011-131 z 31. mája 2011 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa zistenia najvyššieho súdu daňový úrad vykonal u sťažovateľky za rok 2007 daňovú kontrolu zameranú na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   dani   z   pridanej   hodnoty“). Kontrola sa ukončila protokolom z 22. februára 2010, ktorého obsah bol so sťažovateľkou prerokovaný   16.   marca   2010.   Daňový   úrad   vykonal   rozsiahle   dokazovanie,   na   základe ktorého považoval za preukázané, že dodávatelia spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „D.“), u ktorej si sťažovateľka objednala reklamnú kampaň v médiách, túto reklamnú kampaň neodvysielali   pre   sťažovateľku,   a   preto   D.   v   skutočnosti   nedodala   objednanú reklamnú kampaň sťažovateľke. Spoločnosť R., s. r. o., majúca licenciu na vysielanie R. D., ktorá podľa   tvrdenia   sťažovateľky   mala   reklamnú   kampaň   odvysielať,   sa   v   sídle   zapísanom v obchodnom registri nenachádzala. Konateľ G. F. sa tiež v sídle spoločnosti nenachádzal a zdržiava sa v B., kde prebýva zrejme ako bezdomovec. Z jeho výpovede získanej v ďalšom daňovom konaní vyplýva, že podpísal nejaké doklady za odmenu 5 000 Sk, avšak nikdy nepodnikal a nedisponuje žiadnymi účtovnými dokladmi spoločnosti R., s. r. o. Aj bývalí zamestnanci   potvrdili,   že   konateľa   nikdy   nevideli.   Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdila,   že konateľom a riaditeľom bol I. K., treba uviesť, že v skutočnosti vykonával iba funkciu riaditeľa. Z výpovede Z. K. vyplýva, že K. mu mal dať na spálenie účtovné doklady a zmluvy, ku ktorým sa nemá nikto dostať. K. nebolo možné vypočuť na otázku odvysielania reklamy pre sťažovateľku, lebo po ťažkej chorobe 21. februára 2008 zomrel. Konateľ ďalšej spoločnosti S., s. r. o., J. V. potvrdil, že jeho spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť a o sprostredkovaní   odvysielania   reklamnej   kampane   pre   sťažovateľku   nemal   žiadnu vedomosť. Daňový úrad zistil, že J. V. dosiaľ nebol zapísaný ako konateľ v obchodnom registri, pretože ako konatelia sú stále zapísaní M. M. a P. Ž. Na základe uvedeného sú faktúry podpísané osobou, ktorá o akejkoľvek činnosti spoločnosti nemá vedomosť a navyše nie je ani osobou oprávnenou konať v jej mene. Sťažovateľkou označený svedok P. Ž. uviedol, že reklamnú kampaň realizovalo len R. D. Fakturáciu uskutočnila spoločnosť S., s. r. o., ako zmluvný partner R. D. Rozpis spotov v dokumente „Upresnenie realizácie vysielania reklamných spotov pre firmu T., s. r. o.“ na R. L. a H. F. označil ako chybu, ku ktorej malo dôjsť čerpaním mylných informácií z notebooku zamestnankyne. Zástupca R. L. uviedol, že pre sťažovateľku nebol objednaný žiaden reklamný produkt a nebola pre ňu odvysielaná ani žiadna reklama či spot v uvedenom období. Vzhľadom na uvedené skutočnosti daňový úrad vyhodnotil dôkazy predložené sťažovateľkou ako nedôveryhodné, lebo nepreukazujú po obsahovej stránke, že zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   sa   v   konaní   vyskytla   zásadná   právna   otázka posúdenia   a   rozloženia   dôkazného   bremena   medzi   daňový   subjekt   ako   platiteľa   dane a správcu   dane   v   prípade,   že   sú   pochybnosti   o   prijatí   zdaniteľného   plnenia   daňovým subjektom, ako aj pochybnosti v osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania   uviedol   spochybnené údaje o   subdodávateľoch   zdaniteľného   plnenia, pričom rovnako   ako   daňový   subjekt   ani   on   nevie   preukázať   dodanie   zdaniteľného   plnenia daňovému subjektu ako odberateľovi. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods.   1   písm.   a)   zákona   o   dani   z   pridanej   hodnoty   sú   hmotnoprávnej   povahy   a   na   ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za predpokladu dobromyseľnosti   platiteľa.   Naopak,   zákonodarca   požaduje   (vzhľadom   na   ľahkú zneužiteľnosť),   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet   uplatňuje,   preukázal   existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet ustanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Zo zistení daňového úradu je preukázané, že v tvrdeniach sťažovateľky,   ako   aj   dodávateľa   reklamných   spotov   vznikli   nezrovnalosti,   keď   neboli uvedené   presné   údaje   o   subdodávateľoch   reklamných   spotov   a   za   subdodávateľov   boli označené firmy, ktoré v miestnom zisťovaní popreli, že by reklamné spoty vyhotovili alebo odvysielali,   ďalej   že   za   subdodávateľa   bola   označená   spoločnosť,   ktorá   evidentne nevykonávala žiadnu činnosť (jej zakladateľ a konateľ je bezdomovec, ktorý poprel, že by spoločnosť   odvysielala   komukoľvek   reklamné   spoty).   Prevádzkovateľ   dodávateľa reklamných spotov nesídli na adrese uvedenej v obchodnom registri, nezdržiava sa tam ani konateľ,   spoločnosť   nekomunikuje   s   daňovým   subjektom   a   neexistujú   medzi   ním   a dodávateľom   žiadne   písomné   doklady   o   spolupráci.   Ďalej   bolo   zistené,   že   spoločnosť dodávateľa mala reklamnú kampaň zabezpečiť podľa mediálneho plánu v sieti súkromných rozhlasových staníc, ale v mediálnom pláne nebol uvedený ani čas a deň ale ani rozhlasová stanica, ktorá by mala reklamnú kampaň vysielať. Na základe týchto skutočností bol záver o   tom,   že   sa   zdaniteľné   plnenie,   ktoré   si   sťažovateľka   uplatnila   v   daňovom   priznaní, neuskutočnilo,   dostatočne   podložený   skutkovými   zisteniami   a   konkrétnymi   odkazmi   na vykonané   dôkazy   a   ich   obsah.   Preto   aj   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   bolo   potrebné dospieť k oprávneným pochybnostiam o uskutočnení zdaniteľných plnení. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V tejto súvislosti je podstatné, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, lebo je jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom,   či   bola   predmetná   služba   dodaná,   nie   je   povinný   dokazovať   jej   nedodanie,   ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení   nároku   na   odpočet   dane.   Sťažovateľka   ako   podnikateľský   subjekt   má   byť dostatočne oboznámená so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré   vyplývajú   z   daňových   zákonov.   Dá   sa   preto   oprávnene   očakávať   od   daňovníka vedomosť o tom, že má preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu   skutočne   došlo,   a   preukázať   tiež,   kto   uvedenú   službu   skutočne   poskytol. Z technického   hľadiska   bolo   na   úvahe   sťažovateľky,   či   mala   žiadať   dodávateľov reklamných spotov o poskytnutie záznamov z odvysielania týchto spotov, alebo zabezpečiť iným spôsobom dôkazy, ktoré by dostatočne preukázali dodanie objednaných služieb. Nedá sa stotožniť s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorej poskytnutie takejto služby nie je možné preukázať. Najvyšší súd skúmal aj lehotu na vykonanie daňovej kontroly a zistil, že táto trvala od 16. marca 2009 do 16. marca 2010, pričom pôvodná šesťmesačná lehota bola riadne predlžená nadriadeným orgánom.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   označených   článkov   ústavy a dohovoru.

Hoci sa sťažovateľka v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu domáhala toho, aby najvyšší súd rozhodol v rámci odvolacieho konania na pojednávaní, nestalo sa tak a k rozhodnutiu došlo bez pojednávania, neverejne a nespravodlivo.

Daňový   úrad   a   žalovaný   získali   z   jedného   obchodného   prípadu   zaplatením dodatočného platobného výmeru dvakrát odvedenú a zaplatenú daň, keďže ju zaplatila tak sťažovateľka, ako aj obchodný partner D.

Sťažovateľke vzniklo zákonné právo odpočítať si daň z reklamnej služby v deň, keď vznikla daňová povinnosť obchodnému partnerovi D. D. pritom príslušné faktúry, ako aj ich úhrady riadne eviduje vo svojom účtovníctve a daň aj priznala a vysporiadala. Existencia nielen   účtovného   vzťahu,   ale   aj   obchodno-právneho   vzťahu   a   reálnosť   obchodov   bola preukázaná   už   pri   daňovej   kontrole,   a   to   najmä   svedeckou   výpoveďou   a   zmluvou o mediálnej spolupráci uzavretou medzi sťažovateľkou a D. Najvyšší súd nezodpovedal základnú otázku, a to, aký konkrétny postup sťažovateľky pri uplatnení nároku na odpočet dane mal byť porušením zákona, a to vrátane údajného neunesenia dôkazného bremena, teda nepreukázania skutočností, ktoré majú vplyv na riadne určenie dane.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Sžf 20/2011 s tým, aby bol rozsudok z 31. mája 2011 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 261,82 €. Napokon požaduje aj odloženie vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   dostatočným   a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné sťažovateľkou uplatnený nárok na odpočet   dane   považovať   za   súladný   so   zákonom.   Preto   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet teda   ani   príčiny   na   to,   aby   ústavný   súd   do   týchto   záverov   zasiahol.   Skutočnosť,   že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Podstatou   nespokojnosti   sťažovateľky   je   skutočnosť,   že   hoci   si   reklamné   služby objednala a hoci tieto jej boli dodávateľom vyfakturované a ňou uhradené, daňový úrad a žalovaný   napriek   tomu   tvrdia,   že   odpočet   dane   vykonala   protiprávne,   pretože v skutočnosti   dodávateľ   poskytnutie   reklamných   služieb   nezabezpečil   (reklamné   spory neboli v skutočnosti odvysielané), a preto neprávom účtoval za tieto služby cenu vrátane dane.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   je   potrebné   uviesť,   že   nemožno   mať   výhrady   proti argumentácii   najvyššieho   súdu,   ktorý   vychádzajúc   z   právnej   skutočnosti,   že   dôkazné bremeno   zaťažovalo   sťažovateľku,   uzavrel,   že   sťažovateľka   nepreukázala,   že   platila   za služby naozaj poskytnuté, a preto odpočet dane v tejto súvislosti nemohol obstáť. Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   aj   na   to,   že   sťažovateľka   namieta porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   súvislosti   s   tým,   že   napriek   jej   žiadosti   vyslovenej v odvolaní najvyšší súd rozhodol v odvolacom konaní bez nariadenia pojednávania.

Najvyšší súd sa v tejto súvislosti dovoláva ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla   bez pojednávania, ak to   nie je v rozpore s verejným záujmom. Na   prerokovanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2 alebo ak vykonáva dokazovanie.

Treba   konštatovať,   že   hoci   sťažovateľka   namieta   rozhodnutie   o   odvolaní   bez nariadenia   pojednávania, vôbec neuvádza,   v   čom   konkrétne   vidí   nesúlad tohto   postupu s citovaným ustanovením. Za situácie, keď krajský súd konajúci v prvom stupni rozhodol na pojednávaní, na ktorom sťažovateľka mala možnosť uplatniť všetky podľa nej podstatné námietky,   resp.   v   odvolacom   konaní   sa   mohla   vyjadriť   písomne,   pričom   k   doplneniu dokazovania   v   odvolacom   konaní   nedošlo,   nemožno   takýto   postup   najvyššieho   súdu považovať za protiústavný.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011