znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 402/09-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. I., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 7 Tos 61/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. I.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2009 doručená sťažnosť Š. I., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Tos 61/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. novembra 2009.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného   súdu   Topoľčany (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   9   Tp   38/2008   z 28.   novembra   2008   vzatý   do   väzby s účinnosťou   od   26.   novembra   2008   od   12.40   h.   Krajský   prokurátor   v Nitre   podal   na sťažovateľa   obžalobu   okresnému   súdu   7.   mája   2009.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k. 1 T 62/09-581 z 20.   mája 2009 bolo rozhodnuté   o ďalšom   trvaní   jeho väzby po   podaní obžaloby. Toto uznesenie okresného súdu sa však stalo právoplatným až 10. júna 2009, t. j. dňom   doručenia   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   7   Tos   34/2009-591   z 3.   júna   2009 o zamietnutí sťažnosti podanej sťažovateľom. Sťažovateľ podaním zo 7. septembra 2009 požiadal   o prepustenie   z väzby.   Žiadosť   odôvodnil   s poukazom   na   to,   že   základná šesťmesačná lehota trvania jeho väzby uplynula 26. mája 2009 o 12.40 h, pričom v tejto lehote nebolo právoplatne rozhodnuté o ďalšom trvaní jeho väzby. V súlade s ustanovením § 238 ods. 3 Trestného poriadku pritom malo dôjsť k vydaniu právoplatného rozhodnutia o jeho   ponechaní   vo   väzbe   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   bola   základnou   lehotou   väzby v prípravnom   konaní.   Základná   lehota   väzby   v prípravnom   konaní   bola   v prípade sťažovateľa   šesť   mesiacov   preto,   lebo   to   vyplýva   z ustanovenia   §   78   ods.   1   Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009, a to s poukazom na prechodné ustanovenie § 567c ods. 2 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, § 78, § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   januára   2009.   Z ustanovenia   §   238   ods.   3 Trestného poriadku ale nevyplýva, že by ho bolo možné aplikovať len a len v súvislosti s § 76 Trestného poriadku v znení účinnom od 1. februára 2009, a nie aj v súvislosti s § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 1. februára 2009. Toto ustanovenie je nevyhnutné aplikovať aj v súvislosti s § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 1. februára 2009, pretože   iné   ustanovenie   upravujúce   predmetnú   otázku   Trestný   poriadok   v súčasnosti neobsahuje.   S účinnosťou   od   1.   februára   2009   bol   totiž   z ustanovenia   §   244   Trestného poriadku vypustený odsek 5, podľa ktorého ak je obvinený vo väzbe, rozhoduje súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby. V Trestnom poriadku tak zostalo od 1. februára 2009 len ustanovenie § 238 ods. 3, podľa ktorého súd musí rozhodnúť o väzbe tak, aby došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní. Znamená to teda, že v prípade   sťažovateľa   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   o väzbe   do   uplynutia   lehoty   šesť mesiacov, ktorá bola základnou lehotou väzby v prípravnom konaní. Aj do 1. februára 2009 musel súd rozhodnúť o väzbe do uplynutia základnej lehoty väzby, v súčasnosti mu však ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného poriadku prikazuje rozhodnúť tak aj právoplatne, i keď postupom podľa § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 1. februára 2009.

Uznesením okresného súdu č. k. 1 T 62/09-689 z 23. septembra 2009 bola žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zamietnutá.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Tos 61/2009   z 13.   októbra   2009   bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd sa vo svojom zamietajúcom uznesení s dôvodmi sťažovateľovej žiadosti vôbec nezaoberal, poukázal len na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, s ktorým sa vraj stotožňuje.   Pritom   v odôvodnení   uznesenia   okresného   súdu   chýba   vysporiadanie   sa s argumentáciou sťažovateľa najmä v otázke potreby právoplatného rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby do uplynutia základnej lehoty trvania väzby, a teda skutočného dôsledného postupu podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku. Argument okresného súdu, podľa ktorého je opačného názoru, než sťažovateľ, nemožno považovať za odôvodnenie rozhodnutia. Hoci okresný súd uviedol, že postupoval podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, nevysvetlil, prečo nemusí byť rozhodnutie právoplatné do uplynutia základnej lehoty trvania väzby. Okresný súd však zároveň uviedol, že ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného poriadku je možné aplikovať len v súvislosti s § 76 Trestného poriadku v znení účinnom do 1. februára 2009, hoci vzápätí dodal, že podľa tohto ustanovenia postupoval aj v prípade sťažovateľa, čím   poprel   svoje   vlastné   už   uvedené   tvrdenie.   S takýmto   odôvodnením   sa   krajský   súd stotožnil   a navyše   doplnil,   že   postup   okresného   súdu   je   správny   aj   s poukazom   na ustanovenie § 564 ods. 3, 4 a 5 Trestného poriadku, ktoré sa však veci netýka. Takéto rozhodnutie považuje sťažovateľ za arbitrárne bez skutočného vysporiadania sa (resp. bez záujmu vysporiadať sa) s dôvodmi   sťažovateľa uvedenými v jeho žiadosti   o prepustenie z väzby a v následnej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Tos 61/2009 s tým, aby bolo uznesenie   z 13.   októbra   2009   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež náhradu trov konania v sume 245,70 €. Domáha sa aj prednostného vybavenia sťažnosti vzhľadom na to, že je vo väzbe.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Tos 61/2009 z 13. októbra 2009 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T   62/09   z 13.   októbra   2009.   Podľa   názoru   krajského   súdu   v odôvodnení   uznesenia okresného   súdu   sa   podrobne   a správne   poukázalo   na   úvahy   rozhodné   pre   ustálenie existencie materiálnych a formálnych podmienok väzby u sťažovateľa. S týmito sa krajský súd stotožňuje a ako na správne na ne v podrobnostiach len odkazuje (pričom poukazuje aj na   predchádzajúce   rozhodnutia   týkajúce   sa   väzby   sťažovateľa).   K skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom dodáva, že okresný súd správne postupoval podľa ustanovení zákona č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela Trestného poriadku“). Poukazuje pritom na znenie § 564 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba   na   okresnému   súdu   predo   dňom   nadobudnutia   účinnosti   novely   Trestného poriadku, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Podľa § 564 ods. 5 Trestného poriadku konaním podľa odsekov 3 a 4 § 564 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Keďže v prípade sťažovateľa bola obžaloba podaná až po účinnosti novely Trestného poriadku, okresný súd postupoval správne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Jadrom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   do   uplynutia   základnej šesťmesačnej lehoty väzby, ku ktorému v jeho prípade došlo 26. mája 2009, mala byť väzba buď právoplatne predĺžená, alebo sťažovateľ mal byť prepustený na slobodu. Keďže väzba bola   síce   právoplatne   predĺžená,   ale   až   s dátumom   právoplatnosti   10.   jún   2009   (dňom doručenia uznesenia krajského súdu č. k. 7 Tos 34/2009-591 z 3. júna 2009), sťažovateľ mal byť   správne   26.   mája   2009   o 12.40   h   prepustený.   Keďže   sa   tak   nestalo,   domáhal   sa prepustenia z väzby žiadosťou zo 7. septembra 2009.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že k údajnému pochybeniu, ktoré sťažovateľ v podanej sťažnosti vytýka, malo dôjsť v skutočnosti v opravnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Tos 34/2009, resp. jeho uznesením z 3. júna 2009. Pri rešpektovaní právneho názoru sťažovateľa by bolo totiž povinnosťou krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 34/2009 sťažovateľa z väzby prepustiť, keďže krajský súd do 26. mája 2009 nestihol o veci rozhodnúť, a to tým menej právoplatne.

Ak bol sťažovateľ toho názoru, že jeho neprepustením z väzby v dôsledku márneho uplynutia   základnej   lehoty   väzby   26.   mája   2009   došlo   k porušeniu   označeného   článku ústavy, mal podať sťažnosť ústavnému súdu v zákonnej lehote proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Tos 34/2009-591 z 3. júna 2009, pretože porušenie označeného základného práva je v príčinnej súvislosti práve s týmto uznesením krajského súdu.

Pokiaľ sa sťažovateľ žiadosťou zo 7. septembra 2009 domáhal prepustenia z väzby z už uvedených dôvodov, žiadal tým vlastne od všeobecných súdov, aby zrevidovali svoje predchádzajúce   uznesenie   o ďalšom   trvaní   väzby,   a to   bez   toho,   aby   bolo   toto   skoršie uznesenie   v predpísanom   konaní   (napríklad   ústavným   súdom)   zrušené.   Takejto   žiadosti sťažovateľa   však   všeobecné   súdy   nemohli   vyhovieť.   Neexistuje   totiž   potrebná   miera príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a tvrdeným porušením čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009