znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 402/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Úradu vlády Slovenskej republiky vo veci č. 1473-8/2008/IP-52/OPS a postupom   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   vo   veci   č.   MF/013905/2008-152 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2008 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) vo veci č.   1473-8/2008/IP-52/OPS a postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) vo veci č. MF/013905/2008-152, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy SR,   postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-8/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. MF/013905/2008-152 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-8/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Ministerstve financií Slovenskej republiky vo veci sp. zn. MF/013905/2008-152 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ doručil 17. marca 2008 Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   podanie z 13. marca 2008 označené ako „Sťažnosť – porušenie individuálnych a subjektívnych práv zamestnancom správcu dane – Generálnym riaditeľom DR SR pri rozhodovaní o námietke proti   podriadenému   zamestnancovi   správcu   dane   (rozhodnutie   DR   SR č.   j.   I/223/9334- 15130/2008/991545-r zo dňa 11. 2. 2008)“. V tomto podaní sťažovateľ uviedol, že jeho individuálne a subjektívne práva porušil   zamestnanec správcu   dane – generálny riaditeľ daňového riaditeľstva, ktorý postupoval v rozpore so zákonom pri rozhodovaní o námietke proti postupu podriadeného zamestnanca správcu dane (námestníka generálneho riaditeľa), pričom nesprávnou činnosťou a nečinnosťou generálneho riaditeľa daňového riaditeľstva, ktorou došlo k porušeniu práv sťažovateľa, bolo to, že rozhodnutie vydal vecne a funkčne nepríslušný orgán, v rozhodnutí je uvedený nesprávny a zmätočný výrok, neobsahuje riadne a   správne   odôvodnenie,   neobsahuje   ani   odvolací   dôvod,   tvrdenie   a dôkaz   sú   uvedené v rozpore   so   zákonom,   pretože   v čase   rozhodnutia   neprebiehalo na   Daňovom   úrade   K. žiadne daňové konanie a rozhodnutie bolo vydané po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Sťažovateľ   žiadal   daňové   riaditeľstvo   týmto   podaním,   aby   prijalo   také   opatrenia,   ktoré zabezpečia, aby bol dodržaný zákonný postup pri rozhodovaní o námietke, aby rozhodoval vecne a funkčne príslušný orgán, bol používaný správny výrok a relevantné odôvodnenie a neboli uvádzané v rozhodnutiach vedomé a úmyselné nepravdy a aby proti príslušnému zamestnancovi správcu dane boli vyvodené adekvátne právne dôsledky.

Sťažovateľovo   podanie   z 13.   marca   2008   označené   ako „Sťažnosť   –   porušenie individuálnych a subjektívnych práv zamestnancom správcu dane – Generálnym riaditeľom DR   SR   pri   rozhodovaní   o námietke   proti   podriadenému   zamestnancovi   správcu   dane (rozhodnutie DR SR č. j. I/223/9334-15130/2008/991545-r zo dňa 11. 2. 2008)“ daňové riaditeľstvo vybavilo tak, že ho listom č. j. I/132/5606-28415/08/Fre Sť č. 30/08 z 19. marca 2008   postúpilo   ministerstvu   financií.   V tomto   liste   daňové   riaditeľstvo   uviedlo,   že sťažovateľ   podaním   namieta   postup   generálneho   riaditeľa   daňového   riaditeľstva   pri rozhodovaní o námietke proti postupu námestníka generálneho riaditeľa, a preto v súlade so zákonom č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“)   bolo   potrebné   podanie   postúpiť   ministerstvu   financií   ako   príslušnému orgánu.

Ministerstvo financií listom č. j. MF/013905/2008-152 z 27. marca 2008 podanie vrátilo   sťažovateľovi.   V tomto   liste   ministerstvo   financií   odôvodnilo   vrátenie   podania sťažovateľovi tým, že jeho podanie nepovažuje za sťažnosť, keďže sťažovateľ ako súdny exekútor je orgánom verejnej správy a podanie orgánu verejnej správy nie je sťažnosťou.Sťažovateľ podaním z 25. apríla 2008 požiadal o kontrolu spôsobu vybavenia svojho podania z 13. marca 2008 ministerstvom financií úrad vlády, tvrdil, že jeho podanie bolo sťažnosťou   a ministerstvo   financií   postupovalo   pri   jej   prijatí,   evidovaní   a vybavení nesprávne. Požiadal úrad vlády, aby vykonal kontrolu spôsobu vybavenia jeho sťažnosti ministerstvom financií, aby boli prijaté opatrenia a aby bola jeho sťažnosť riadne vybavená. Tvrdil, že ministerstvo financií nesprávne nepovažovalo jeho podanie za sťažnosť, pretože sťažovateľ svoju sťažnosť nepodal ako orgán verejnej správy, ale ako daňový subjekt.Úrad   vlády   oznámil   sťažovateľovi   listom   z 23.   mája   2008   č.   j.   1473-8/2008/IP-52/OPS,   ktorý   bol   doručený   sťažovateľovi   26.   mája   2008,   že   jeho   podanie   postúpil ministerstvu   financií.   Poukázal   na   vecnú   pôsobnosť   úradu   vlády   v oblasti   vybavovania sťažností,   ktorá   je   ustanovená   v zákone   č.   575/2001   Z.   z.   a zákone   č.   10/1996   Z.   z. o kontrole v štátnej správe (ďalej len „zákon o kontrole v štátnej správe“), a zdôraznil, že podanie   sťažovateľa   smeruje   proti   postupu   oddelenia   sťažností   ministerstva   financií, v dôsledku čoho úrad vlády nie je vecne príslušný na vykonanie kontroly v tomto prípade. Vecne príslušným v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) zákona o kontrole v štátnej správe v tomto prípade na vykonanie kontroly je ministerstvo financií, ktoré v zmysle § 7 ods. 1 zákona o kontrole v štátnej správe kontroluje aj vybavovanie sťažností, a toto prešetruje v rámci systému vnútornej kontroly. Kontrolu, ktorej vykonania sa sťažovateľ dožaduje, vykonáva v orgánoch verejnej správy vedúci alebo ním poverená osoba. Z týchto dôvodov postúpil úrad vlády podanie sťažovateľa na vybavenie ministerstvu financií s tým, že o výsledku vybavenia bude ministerstvo financií informovať sťažovateľa i úrad vlády.

Sťažnosť ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy došlo ministerstvom financií aj úradom vlády preto, že sťažovateľ sa domáhal svojím podaním z 13.   marca   2008   zákonom   o sťažnostiach   predpísaným   spôsobom   svojho   práva   a bolo povinnosťou ministerstva financií i úradu vlády sa podaním sťažovateľa zaoberať tak, ako im   to   predpisuje   zákon   o sťažnostiach.   Z obsahu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu vyplýva,   že   sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   podanie   z 13.   marca   2008   malo   byť považované   za   sťažnosť,   ako   také   malo   byť   aj   vybavené   a sťažovateľ   mal   byť   o jeho vybavení   vyrozumený.   Sťažnosť   sťažovateľa   tak   dosiaľ   nebola   vybavená   postupom predpísaným zákonom o sťažnostiach. Dôvodom nevybavenia sťažnosti bola skutočnosť, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý však svoje podanie z 13. marca 2008 nedoručil daňovému riaditeľstvu ako súdny exekútor a nesťažoval sa na porušenie práv ako súdneho exekútora, ale ako daňového subjektu. Žiadne ustanovenie zákona o sťažnostiach pritom nevylučuje,   aby   fyzická   osoba,   ktorá   má   postavenie   verejného   činiteľa   v inom   konaní, v ktorom   jej   práva   a povinnosti   nie   sú   definované   jej   postavením   súdneho   exekútora, nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi konania priznáva, keď základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky každému bez ohľadu   na   iné   právne   postavenie   a nikoho   nemožno   z týchto   dôvodov   poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, čo vyplýva z čl. 12 ods. 2 ústavy. Úrad vlády v rozpore s obsahom   jemu   doručeného   podania   neskontroloval   vybavenie   sťažnosti   ministerstvom financií a odkázal sťažovateľa práve na tento orgán. Tým úrad vlády odmietol vykonať kontrolu vybavenia sťažnosti napriek tomu, že je jediným orgánom, v pôsobnosti ktorého je kontrola   vybavovania   sťažností   ministerstvom   financií.   Úrad   vlády   znemožnil   takto sťažovateľovi domôcť sa jeho práva a nevybavil jeho sťažnosť predpísaným spôsobom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   zásah   do   ním   označeného základného práva, ktorý mal byť spôsobený ministerstvom financií a úradom vlády tým, že ministerstvo   financií   jeho   podanie   z 5.   marca   2008   nevybavilo   riadne   a o jeho   podaní z 25. apríla   2008 úrad   vlády   nekonal,   hoci   bol   povinný   preskúmať   postup   ministerstva financií, čo však dosiaľ neurobil, a preto zásah do práv sťažovateľa trvá.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V danom prípade bol sťažovateľovi doručený list ministerstva financií, ktorým bol vyrozumený o spôsobe vybavenia jeho sťažnosti, ako to vyplýva z fotokópie predloženej sťažovateľom,   ústavnému   súdu   s vyznačeným   údajom   o dni   doručenia,   10.   apríla   2008 a sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ 28. júla 2008. Teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v citovanom ustanovení.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) fyzická osoba alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   bola   ukrátená   na   svojich   právach   a právom chránených   záujmoch   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Sťažnosť   smerujúcu   proti   postupu   úradu   vlády   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1473-8/2008/IP-52/OPS   ústavný   súd   posudzoval   ako   neprípustnú   sťažnosť,   prípadne   ju mohol posudzovať z hľadiska nedostatku právomoci ústavného súdu.

Z ustanovenia   citovaného   §   250v   OSP   vyplýva,   že   sťažovateľ   mohol   požiadať o ochranu označených práv podľa ústavy všeobecný súd v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, keďže považuje opatrenie úradu za také, ktoré ho ukrátilo na jeho právach tým, že úrad sa nezaoberal vecne obsahom jeho sťažnosti.

Ak   sťažovateľ   takto   nepostupoval   a správnu   žalobu   v zákonnej   lehote   nepodal, potom   nevyčerpal   účinný   právny   prostriedok   daný   mu   zákonom   na   ochranu   jeho základného práva. Zároveň v takomto prípade neprichádzal do úvahy ani postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukázal), že by k nevyčerpaniu účinného právneho prostriedku   došlo z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa.

Pokiaľ   sťažovateľ   správnu   žalobu   v   zákonnej   lehote   podal   (prípadne   ak   by   mu zákonná lehota na podanie žaloby neuplynula), potom nie je daná v tejto veci právomoc ústavného súdu. Ako to totiž vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom   prípade   právomoc   poskytnúť   ochranu   mal   všeobecný   súd   v rámci   správneho súdnictva, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 12 ods. 2 ústavy, treba konštatovať, že sťažovateľ sa nedomáhal na príslušnom súde ochrany svojho označeného práva, opak netvrdí ani v sťažnosti. Keďže sťažovateľ   namietal,   že   postupom   úrady   vlády   došlo   k porušeniu   jeho   označeného základného   práva,   a keďže   proti   nečinnosti,   resp.   inému   porušeniu   jeho   práva   orgánmi verejnej   správy   poskytujú   ochranu   všeobecné   súdy   v rámci   správneho   súdnictva (II. ÚS 136/02), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti po jej predbežnom prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   zaoberať   sa   sťažnosťou sťažovateľa nemožno odstrániť.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008