znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 402/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť O. Š., P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 157/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 729/2000) a jeho rozsudkom sp. zn. 8 C 729/2000 z 26. januára 2005 v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Co 102/2005   a   jeho   rozsudkom   sp. zn.   5 Co 102/2005 z 24. mája 2006, za účasti Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2006 doručená sťažnosť O. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 157/2006 (pôvodne vedenom pod 8 C 729/2000) a jeho rozsudkom sp. zn. 8 C 729/2000 z 26. januára 2005 v spojení s postupom Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 Co 102/2005 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 102/2005 z 24. mája 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v krátkosti opisuje genézu a priebeh súdneho sporu, v ktorom sa ako žalobca domáhal, aby okresný súd uložil „odporcovi SBD P.“ (ďalej len „žalovaný“) povinnosť uhradiť mu finančnú sumu 36 440,47 Sk.

Okresný súd však 26. januára 2005 jeho žalobu v časti o zaplatenie 19 633,08 Sk zamietol a vo zvyšnej časti, v ktorej išlo o položky, ktorých správnosť vyúčtovania bola sporná a bolo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, vylúčil vec na samostatné konanie. Krajský súd 24. mája 2006 rozsudok okresného súdu v merite veci potvrdil, výrok o trovách konania zmenil a odvolanie proti výroku o vylúčení časti žaloby na samostatné konanie odmietol.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa rozhodol len „na základe svojho názoru a nie skutočností - čím porušil svoje   povinnosti - narušil   dôveru   súdu - konal   zaujato   a s klientelizmu - porušil   platné zákony - nerešpektoval Čl. 12 ods. 4 Ústavy SR...“ v konaní, ktoré prebieha už 8 rokov, došlo   k porušeniu   jeho   označených   základných   práv.   Sťažovateľ   ďalej   poukázal   aj na konanie   krajského   súdu,   ktorý „protiprávne“ potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu „aniž by   jednotlivé   položky   overil“,   čím   bol   sťažovateľ   podľa   jeho   názoru   finančne poškodený.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v návrhu   výroku   rozhodnutia (petite)   sťažnosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že: „Zrušenie   obidvoch   rozsudkov okr. a kraj.   súdu   v Trenčíne   v plnom   rozsahu,   okrem   toho,   že   nemusím   platiť   trovy a poplatky - prípadne mi prisúdiť čiastku 19.633,08 Sk - o ktorú ma súdy poškodili. Ďalej požadujem uhradiť čiastku 80.000 Sk za prieťahy v súd. konaní - nakoľko potom táto čiastka sa vyšplhá až nad 100.000 Sk - lebo súd v predmetnej veci vlastne zo svojej viny - znovu začína - i keď veci nerozumí! Súdy nerešpektovali náš návrh a žiadosť, aby sa fin. čiastky overovali   za   každý   rok   zvlášť   k vôli   prehľadnosti - čo   urobili   de   facto neprehľadné - narobili   chaos   a moju   osobu   značne   protiprávne   poškodili.   Preto   moja sťažnosť a žiadosť sú dôvodné a v súlade so zákonom!“

Zároveň   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   o   jeho   sťažnosti pred ústavným   súdom   poukazujúc na   svoju   zlú   finančnú,   sociálnu   a zdravotnú   situáciu, argumentujúc, že aj v konaní pred všeobecným súdom „bol zbavený súd. trov a oslobodený od súd. poplatkov“, a „domnieva sa, že to platí aj pre túto sťažnosť“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   každý,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy

a) K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu) odmietnuť pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu.   V súvislosti   s   namietaným   porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu z 24. mája 2006 (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, II. ÚS 132/06).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ako už bolo uvedené, okresný súd 26. januára 2005 rozhodol tak, že sťažovateľovu žalobu v časti o zaplatenie 19 633,08 Sk zamietol, zaviazal ho nahradiť žalovanému trovy konania a žalobu v časti   o zaplatenie 16 807,39 Sk   vylúčil   na samostatné konanie. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol 24. mája 2006 takto:

„Odvolací   súd   odvolanie   žalobcu   proti   výroku   o vylúčenie   časti   žaloby na samostatné konanie odmieta.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdzuje. Výrok   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   o trovách   konania   mení   tak,   že   žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.“

Z prerokovávanej veci zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil,   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z   3.   augusta   1998   (neskôr   zmenenej) domáha   od žalovaného   zaplatenia   sumy   36 440,47 Sk   z   dôvodu   vydania   bezdôvodného obohatenia ako preplatku na nájomnom a službách spojených s užívaním bytu za roky 1997 až 2002. Prvostupňový súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, „že žaloba   sťažovateľa   je   v časti   o zaplatenie   sumy   19 633,08 Sk   nedôvodná   z dôvodu, že na strane   žalovaného   nedošlo   k bezdôvodnému   obohateniu   získaním   majetkového prospechu bez právneho dôvodu“.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a odkázal na toto odôvodnenie v celom rozsahu ako na vecne správne a ďalej uviedol, že: „Celkovo súd prvého stupňa správne zamietol žalobu za uvádzané nároky v sume 19 633,08 Sk z toho dôvodu, že sa domáhal od žalovaného vrátenia preplatkov v tejto výške napriek tomu, že ich v skutočnosti nezaplatil. Nemohlo teda dôjsť na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko o tomto by sa dalo uvažovať jedine za predpokladu, že by žalobca jednotlivé platby, tak ako sa domáha ich vydania, žalovanému aj zaplatil. Rozdiel   medzi   žalovanou   sumou   36 440,47 Sk   a sumou,   ktorá   bola   zamietnutá (19 633,08 Sk)   predstavuje   sumu   16 807,39 Sk.   V tejto   časti   súd   prvého   stupňa   žalobu vylúčil na samostatné konanie s poukazom na tú skutočnosť, že ide o položky, u ktorých je sporná   správnosť   ich   vyúčtovania   a bude   potrebné   vykonať   rozsiahle   dokazovanie na preukázanie správnosti tohto vyúčtovania.“

Preto krajský súd vzhľadom na tieto skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v merite veci potvrdil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali   záver   o porušení   jeho   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu.   Sťažovateľovi   súd   neodoprel   spravodlivosť,   ibaže   jeho   odvolaniu   nevyhovel. Ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   je   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu a inú právnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

b) K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy Ústavný   súd   konštatuje,   že čl. 46   ods. 2   ústavy je   na   napadnuté   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ktoré   nerozhodovali   vo   veci   sťažovateľa   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   t. j.   podľa   ustanovení   upravujúcich   správne   súdnictvo, zjavne neaplikovateľný, a z toho dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi   namietanými   skutočnosťami   a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal (napr. I. ÚS 44/03).

c) K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavyPodľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať   sa   práv   uvedených   aj v   čl. 46   ods. 3   ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je (s účinnosťou od 1. júla 2004) zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)   a   (do   30. júna 2004)   zákon   č. 58/1969   Zb.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Pokiaľ okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľa tak, ako je to už uvedené, a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil, vykonali tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti vyplýva z   čl. 142   ods. 1   ústavy,   osobitne   tiež   zo zákona   č. 757/2004   Z. z   o zmene   a doplnení niektorých zákonov a z Občianskeho súdneho poriadku.

Výkonom   tejto   právomoci   však   oba   súdy   nemohli   v   žiadnom   prípade   zasiahnuť do základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy.   Napadnutý   postup   okresného   súdu a krajského súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvára žiadnu   prekážku   pre   uplatnenie   tohto   základného   práva   za   splnenia   predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy označenými postupmi okresného   súdu   a krajského   súdu   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 18 C 157/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 729/2000), keď uviedol, že „súd robí prieťahy“ a „vec trvá bez výsledku už 8. rokov“, čím podľa sťažovateľa „tu bol hrubo porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Keďže   ústavným   súdom   bolo   už   v danej   veci   právoplatne   rozhodnuté   nálezom č. k. I. ÚS 132/02   z 26.   februára   2003,   z dôvodu   prekážky   res   iudicata   sa   ústavný   súd v danom   prípade   zaoberal   iba   priebehom   konania   po   decembri   2002,   teda   úkonmi okresného súdu vykonanými po období, ktoré už bolo vyhodnotené uvedeným nálezom ústavného súdu.

Pri skúmaní opodstatnenosti sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prihliada ústavný súd na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné prieťahy   podľa   uvedeného   článku   ústavy   (napr.   II. ÚS 199/02,   I. ÚS 197/03, IV. ÚS 296/04).

Z vyžiadaného spisového materiálu, resp. zo zisteného priebehu konania, ústavný súd môže   poukázať   iba   na   jedno   obdobie   krátkodobej   nečinnosti   okresného   súdu,   a to od 23. decembra 2002, keď bol okresnému súdu vrátený predmetný spis z ústavného súdu, do 5. mája 2003, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 25. jún 2003, ktoré predstavuje viac ako 5 mesiacov. Je pravdou, že okresný súd 24. septembra 2003 z dôvodu krátkodobej   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   zrušil   nariadený   termín   pojednávania na 29.   september   2003,   avšak   už   28.   októbra   2003   nariadil   nový   termín   pojednávania na 8. december 2003. V súvislosti s uvedeným ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoje ďalšie rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).   Na kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Ústavný   súd   zistil,   že   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18 C 157/2006 (pôvodne vedenom pod 8 C 729/2000) od doručenia spisového materiálu z ústavného   súdu   (23.   december   2002)   do   podania   novej   sťažnosti   ústavnému   súdu (11. októbra   2006)   nemožno   na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Preto   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   považoval   za   zjavne   neopodstatnenú a z týchto dôvodov ju odmietol.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   mu   spôsobil   ujmu   na právach   aj   v zmysle   čl. 12 ods. 4 ústavy, pretože „neuznal a ani nezisťoval skutkový stav a neakceptoval (…) námietky podložené dokladmi a rozhodol len na základe svojho názoru a nie skutočností“.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v   uvedení   skutočností   svedčiacich   o   porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu, atď.).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú, ústavný súd sťažnosť odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie čl. 12   ods. 4   ústavy   rozsudkom   okresného sp. zn. 8 C 729/2000 z   26. januára 2005, ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   relevantné   námietky, z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť   súvislosť   namietaného   porušenia   označeného   článku ústavy   s predmetom   sťažnosti   a ani   bližšie   kvalifikovane   nekonkretizoval,   v čom   podľa neho spočíva tvrdené porušenie.

Ústavný   súd   k námietke   sťažovateľa,   že   okresný   súd „neuznal   a ani   nezisťoval skutkový   stav“, pripomína,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie je   zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 124/04, IV. ÚS 290/04, II. ÚS 49/05).

Ďalej ústavný súd vo svojej judikatúre vychádza z toho, že zásada uvedená v čl. 12 ods. 4 ústavy je jedna z ústavných direktív, ktorá nemôže byť zásadne priamo aplikovateľná v   individuálnych   záležitostiach   bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu   diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. II. ÚS 123/02). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu, aby   rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Ústavný   súd   napokon   pripomína,   že   nemá   právomoc   rozhodovať   o začatí disciplinárneho konania proti sudcom všeobecných súdov, ako ani o vzniknutej škode, tak ako to požaduje sťažovateľ v závere sťažnosti, keď uvádza, že by obe sudkyne „mali byť disciplinárne potrestané a zaviazané nahradiť veškerou škodu!“.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006