znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 401/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.3 Er 461/2006 a uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Chartyzákladných   práv   Európskej   únie,   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských práv a základných slobôd a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.5 CoE 46/2014 a uznesením zo 17. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   akoneprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola24. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomOkresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.3 Er 461/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a uznesením z 23. apríla 2012(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie (ďalej len „charta“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 CoE 46/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a uznesenímzo 17. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiťpodľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamov úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzizmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súduzriadeného, (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvydobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľkainiciovala začatie exekučného konania.

Potom,   ako   v   začatom   exekučnom   konaní   okresný   súd   poveril   sťažovateľkouzvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučného   konania,   napadnutým   uznesenímokresného   súdu   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú   a   exekučné   konanie   ex   offozastavené.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdupotvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, žepostupom   a   uznesením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   boli   porušené   ňou   označenézákladné   práva   podľa   ústavy   a   charty,   ako   aj   práva   podľa   dohovoru   a   dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu akosúdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanieexekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konaťpred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutiev konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľasťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento jenevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil anikrajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá§ 57   ods.   5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnychexekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalšíchzákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávneprávne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakcii   s   výkladovýmipravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993   o   nekalýchpodmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   aj   „smernica   Rady“),   pretože   podľasťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskejdoložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľasťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženiaprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanievýkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkachv spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolua   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súduv napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnutéuznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primeranéfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uzneseniakrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“).

II.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   prípravou   na   predbežné   prerokovanie   sťažnosti   zistil,že 23. októbra 2014, teda deň pred tým, ako bola podaná táto sťažnosť, bola ústavnému súdudoručená   sťažnosť   sťažovateľky   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   13857/2014,   ktorou   žiadalao vydanie rozhodnutia, ktorým by rovnako ako v prípade tejto sťažnosti ústavný súd vyslovilporušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods.1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Er 461/2006   auznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE46/2014   a   uznesením   zo   17.   júna   2014,   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   ikrajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcievedenej v prospech sťažovateľky, a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súdv tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   13857/2014   a   sp.   zn.Rvp 14176/2014   ústavný   súd   zistil,   že   nimi   sťažovateľka   namieta   postupy   a   uzneseniaokresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiadav nich   vysloviť   porušenie   tých   istých   základných   práv   a   zrušiť   napadnuté   uzneseniaokresného súdu i krajského súdu, priznať finančné zadosťučinenie a priznať úhradu trovkonania.

Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia tejto sťažnostiústavnému súdu, kedy podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie začína, t. j.24. októbra 2014, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 13857/2014 konaniezačaté o deň skôr. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn.Rvp 14176/2014 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže týmdošlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnomsúde.

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutouv sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015