SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 401/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.3 Er 461/2006 a uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.5 CoE 46/2014 a uznesením zo 17. júna 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a akoneprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola24. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomOkresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.3 Er 461/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a uznesením z 23. apríla 2012(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie (ďalej len „charta“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 CoE 46/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a uznesenímzo 17. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiťpodľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamov úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzizmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súduzriadeného, (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvydobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľkainiciovala začatie exekučného konania.
Potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesenímokresného súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie ex offozastavené.
Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdupotvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, žepostupom a uznesením okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označenézákladné práva podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkovéhoprotokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu akosúdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanieexekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konaťpred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutiev konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľasťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento jenevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil anikrajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá§ 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnychexekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalšíchzákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávneprávne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovýmipravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľasťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskejdoložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľasťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženiaprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanievýkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolua tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súduv napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnutéuznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primeranéfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uzneseniakrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
II.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti zistil,že 23. októbra 2014, teda deň pred tým, ako bola podaná táto sťažnosť, bola ústavnému súdudoručená sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn. Rvp 13857/2014, ktorou žiadalao vydanie rozhodnutia, ktorým by rovnako ako v prípade tejto sťažnosti ústavný súd vyslovilporušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods.1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 461/2006 auznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE46/2014 a uznesením zo 17. júna 2014, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu ikrajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcievedenej v prospech sťažovateľky, a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súdv tej istej veci koná.
Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 13857/2014 a sp. zn.Rvp 14176/2014 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postupy a uzneseniaokresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiadav nich vysloviť porušenie tých istých základných práv a zrušiť napadnuté uzneseniaokresného súdu i krajského súdu, priznať finančné zadosťučinenie a priznať úhradu trovkonania.
Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia tejto sťažnostiústavnému súdu, kedy podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie začína, t. j.24. októbra 2014, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 13857/2014 konaniezačaté o deň skôr. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn.Rvp 14176/2014 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže týmdošlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnomsúde.
Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutouv sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015