znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 401/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   C.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Martinom   Jánským,   Štúrova   13,   Nitra,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl. 19   ods.   2   a   čl.   41   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 26 P 139/2011-209 zo 17. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 CoP 36/2013-263 z 25. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2013   prostredníctvom   telefaxu   s   doplnením   prostredníctvom   poštovej   prepravy 23. decembra 2013 doručená sťažnosť E. C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   č.   k. 26 P 139/2011-209 zo 17. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 CoP 36/2013-263 z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza: «Dňa 17. 4. 2013 rozhodol Okresný súd v Nitre Rozsudkom, sp. zn. 26P/139/2011- 209, ktorým zmenil Rozsudok Okresného súdu Nitra, č. k. 9C/9/2009-298 zo dňa 29. 6. 2010 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/157/2010-378 zo dňa 2. 12. 2010 v časti úpravy styku otca s maloletým M. C. tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým telefonicky   každú   nedeľu   kalendárneho   týždňa   v   čase   od 18.30   hod   do   19.00   hod a prostredníctvom   internetovej   komunikácie   –   Skype   každú   stredu   kalendárneho   týždňa v čase od 18.30 hod do 19.00 hod...

Proti uvedenému Rozsudku podal sťažovateľ dňa 2. 5. 2013 odvolanie, v ktorom opakovane   namietal   účelové   tvrdenia   matky,   ktoré   nemožno   za   žiadnych   okolností považovať   za   preukázané.   Okrem   toho   sťažovateľ   poukazoval   najmä   na   príliš   upäté posudzovanie súdu,   ktorý svoje   rozhodnutie v   podstate   opiera iba   o závery znaleckého dokazovania, avšak bez posúdenia širších súvislostí...

Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   totiž   v   konaní   okrem   iného   porušené   právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces v zmysle Čl. 46 Ústavy SR, vyplývajúce aj z Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej iba ako „Dohovor“)...

V   nadväznosti   na   uvedené   ako   aj   na   citované   ustanovenia   poukazujem na bezprecedentné porušenia práv sťažovateľa, ktorému bol zakázaný osobný styk s jeho synom. Pritom bolo nadovšetku pochybnosť preukázané, že sťažovateľ je pre maloletého prirodzenou autoritou, tento ho akceptuje ako rodiča bez najmenšej známky strachu z jeho osoby. Pokiaľ by sme chceli zjednodušiť rétoriku znaleckého dokazovania, je možno vzťah sťažovateľa so svojim synom označiť ako priam príkladný!...

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spolu   s   rozhodnutím   prvostupňového   súdu   je   tak potrebné   označiť   ako   rozhodnutie,   ktoré   absolútne   žiadnym   spôsobom   nekorešponduje so skutkovým stavom,   pričom je sťažovateľovi odopierané rodičovské právo,   ktorého sa domáha. Podľa môjho názoru ide až o absurdné rozhodnutie najmä v dnešných pomeroch, kedy súdy v niektorých prípadoch doslova nútia rodičov, aby sa aspoň čiastočne starali o svoje   deti,   a   na   druhej   strane   takýmto   absurdným   spôsobom   zamedzia   výkonu rodičovských   práv   tomu,   kto   sa   k   nim   hlási   a   chce   ich   vykonávať   s   najväčšou starostlivosťou.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   E.   C.   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy bolo porušené.

2. Základné právo E. C. na zákonnú ochranu manželstvo, rodičovstva a rodiny podľa Čl. 41 Ústavy bolo porušené.

3. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 9. 2013, sp. zn. 25CoP/36/2013 a Rozsudok   Okresného   súdu   v   Nitre,   sp.   zn.   26P/139/2011-209   sa   zrušuje   a   vec   sa Okresnému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

4.   E.   C.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000,-   EUR (slovom desať tisíc euro), ktoré sú Okresný súd v Nitre spoločne s Krajským súdom v Nitre spoločne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5.   Okresný   súd   v   Nitre   spoločne   s   Krajským   súdom   v   Nitre   sú   povinní   uhradiť sťažovateľovi trovy konania, a to na účet advokáta, JUDr. Martina Jánského, so sídlom v Nitre, Štúrova 13, PSČ 949 01, č. ú. 0871483001/5600, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   2   a   čl.   41   ústavy napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, pričom v odôvodnení sťažnosti namieta   aj   porušenie   čl.   46   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, avšak v navrhovanom petite sťažnosti sa vyslovenia ich porušenia nedomáha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého tvrdenia o namietanom porušení iných ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza len v odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS   65/07,   IV.   ÚS   279/07).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ústavy.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy sú manželstvo, rodičovstvo a rodina pod ochranou zákona, pričom sa zaručuje osobitná ochrana detí a mladistvých.

1. K námietke porušenia základných   práv podľa čl. 19 ods.   2 a čl. 41 ods.   1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 26 P 139/2011-209 zo 17. apríla 2013

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie (čo aj   využil),   o ktorom   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   v danom   prípade   vylučuje   právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Z   už uvedeného   postavenia   ústavného súdu   vyplýva, že   môže preskúmavať také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   preskúmavania vtedy,   ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 25 CoP 36/2013-263 z 25. septembra 2013

V súvislosti   s touto   časťou   sťažnosti   sa   ústavný   súd pri   predbežnom   prerokovaní sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   totiž   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd ešte pred preskúmaním opodstatnenosti tejto časti sťažnosti považuje za potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   s odkazom   na   svoje ústavné   postavenie   opakovane   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„... Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku len podčiarkuje, že ani odvolací súd nespochybňuje právo otca mal. M. na udržiavanie pravidelných osobných kontaktov so synom ako jedného z dôležitých atribútov podieľajúcom sa vo všeobecnosti na zdravom vývine mal. detí nežijúcich spoločne s oboma rodičmi. Toto právo bolo v plnom rozsahu i súdom rešpektované, keď po prerušení spolužitia rodičov v rámci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností bol upravený i styk otca s maloletým a to po prvý krát rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 13. 10. 2009 č. k. 24P/513/2008-141 (i keď nie právoplatne) a následne i v rozvodovom konaní rodičov rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 29. 06. 2010 č. k. 9C/9/2009-298 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa   02.   12.   2010   č.   k.   7Co/157/2010-378,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa 20. 12. 2010. Označeným rozsudkom otcovi vzniklo oprávnenie stretávať sa s mal. dieťaťom každý   nepárny   mesiac   a   to   posledný   víkend   v   danom   mesiaci   od 17.00 hod.   od   piatka do nedele do17.00 hoď., počas letných prázdnin v mesiaci august od 01. 08. od 09.00 hod. do 15. 08. do 18.00 hod., počas vianočných sviatkov každý párny rok v čase od 25. 12. od 09.00 hod. do 01. 01. nasledujúceho roka do 18.00 hod. s tým, že si dieťa prevezme v mieste bydliska maloletého a po ukončení doby styku ho na tom istom mieste riadne a včas odovzdá matke.

...   otec   dňa   27.   11.   2011   po   skončení   určenej   doby   styku   maloletého   matke neodovzdal,   zadržiaval   ho   v   Chorvátsku,   kde   ho   zapísal   i   do   základnej   školy   a   k opätovnému návratu dieťaťa do miesta obvyklého pobytu došlo až dňa 03. 12. 2012 po predchádzajúcom vydávacom konaní. Zo strany otca tak nešlo o prvý prípad, keď obdobne už   dňa   27. 12. 2008   bez   súhlasu   a   vedomia   matky,   i   keď   v   tej   dobe   nebol   súdnym rozhodnutím upravený výkon rodičovských práv a povinností k dieťaťu, mal. M. premiestnil do Chorvátska,   z   ktorého   dôvodu   bolo   i   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   zo   dňa 05. 01. 2009   č.   k.   24P/513/2008-11   nariadené   predbežné   opatrenie,   ktorým   bola   otcovi uložená povinnosť odovzdať maloletého do starostlivosti matky a až následne v priebehu výkonu súdneho rozhodnutia bol zabezpečený návrat mal. dieťaťa na územie Slovenska. Samotný otec vo svojich viacerých vyjadreniach pred súdnymi orgánmi, naposledy i v tomto konaní na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 28. 06. 2012, neustále prezentuje odmietanie podrobiť sa rozhodnutiam slovenských súdov, pretože tieto neuznáva... S ohľadom na uvedené zistenia predmet tohto konania si vyžadoval poznať i vlastný názor mal. M. na prejednávanú vec, keďže ide o dieťa, ktoré je už schopné s ohľadom na stupeň svojho vývoja vytvoriť si tomu zodpovedajúci vlastný názor a posúdiť dosah jeho sa týkajúcich opatrení...

Odvolací   súd   preto   doplnil   dokazovanie   výsluchom   maloletého,   ktorý   výslovne uviedol, že sa s otcom stretávať nechce, týchto stretnutí sa bojí z obavy, že ho otec opätovne zoberie   do   Chorvátska,   čo   mu   neustále   zdôrazňuje   i   pri   ich   telefonických   rozhovoroch a na jeho námietky, že s ním ísť nechce, mu otec hovorí, že bude musieť. Ďalej uviedol, že nevie, či otca má rád, a preto je pre neho postačujúci telefonický a elektronický kontakt s otcom.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý mal k dispozícii), ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   prejav   interpretačnej   alebo   aplikačnej svojvôle, pričom sťažovateľova sťažnostná argumentácia v jeho sťažnosti nie je spôsobilá vyvolať pochybnosti   o jeho   neudržateľnosti   z   ústavného   hľadiska.   Ústavný   súd   zastáva názor,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a obsahom   základných   práv, ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   domáha, neexistuje   taká   príčinná   súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že sťažovateľ môže na príslušnom všeobecnom súde vždy podať návrh na zmenu rozhodnutia, ktoré napadol sťažnosťou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014