znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 401/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.   s.   r.   o.,   zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 29 R 2/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T. s. r. o.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 29 R 2/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. septembra 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v   právnej   veci   sťažovateľky   ako   dlžnej   navrhovateľky uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   29   R   2/2012   zo   14.   mája   2012   bola   povolená reštrukturalizácia   sťažovateľky   v   zmysle   §   116   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Počas schôdze veriteľov v zmysle § 126 zákona o konkurze konanej   26.   júla   2012   došlo   v   zmysle   §   126   ods.   3   zákona   o   konkurze   k   hlasovaniu veriteľov o tom, aby okresný súd vyhlásil na sťažovateľku konkurz. Stalo sa tak na podnet veriteľa   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „majoritný   veriteľ“),   pričom   v   zmysle   zásad   hlasovania vyplývajúcich z ustanovenia § 126 ods. 3 zákona o konkurze došlo k prijatiu uznesenia schôdze   veriteľov   o   vyhlásení   konkurzu   tak,   ako   to   vyplýva   zo   zápisnice   predloženej okresnému   súdu.   Traja   veritelia   prítomní   na   schôdzi   v   protiklade   so stanoviskom majoritného veriteľa vyhlásili, že trvajú na reštrukturalizačnom konaní, keďže majoritný veriteľ by zrejme znemožnil akékoľvek ich uspokojenie v prípadnom konkurze. Uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   29   R   2/2012   z   27.   júla   2012   bolo   reštrukturalizačné   konanie zastavené, ďalej bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľky a napokon bol ustanovený konkurzný správca.

Sťažovateľka   legálnou   cestou   uplatňovala   svoje   právo   na   súdnu   ochranu   pred veriteľmi formou reštrukturalizačného konania. Napadnutým rozhodnutím okresného súdu však   došlo   k   vyhláseniu   konkurzu   na   jej   majetok,   pričom   akákoľvek   spätná   konverzia na reštrukturalizačné   konanie   nie   je   možná.   Sťažovateľka   nemá   možnosť   domáhať   sa ochrany pred iným súdom než ústavným súdom, lebo podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze proti rozhodnutiam vydaným v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení nie je prípustné dovolanie, ale ani mimoriadne dovolanie. Podľa názoru sťažovateľky   okresný   súd   jej   odňal   právo   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   o zastavení reštrukturalizačného konania a vyhlásení konkurzu (§ 196 zákona o konkurze v spojení s § 201   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Pritom   reštrukturalizačné   konanie   ako   forma insolvenčného   konania   predstavovalo   pre   sťažovateľku   možnosť   splniť   svoje   záväzky z obchodnej činnosti spôsobom, ktorý bude dohodnutý v reštrukturalizačnom pláne, pričom zákonné náležitosti   na povolenie reštrukturalizácie boli zo strany   sťažovateľky   splnené. Základným dôvodom   pre povolenie reštrukturalizácie ako spôsobu   splatenia dlhov bolo zachovanie   potenciálne   výnosného   podnikania   sťažovateľky   a   realizácia   nového podnikateľského   zámeru.   Vykonaná   konverzia   reštrukturalizačného   konania   na   konanie konkurzné   predstavuje   neočakávaný   a   zásadný   zásah   do   podnikateľského   života sťažovateľky, ako aj do súkromného života jej spoločníkov či osôb konajúcich v jej mene. Napriek   závažnosti   uvádzaných   argumentov   účastníkom   konania   nebola   daná   možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie a účinne sa tak brániť proti následkom vyplývajúcim   z   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   sťažovateľky   na   základe   prejavu   vôle jediného (majoritného) veriteľa. Okresný súd v uznesení neuviedol sťažovateľku ako osobu a nepriznal jej právo podať odvolanie, čo je v rozpore so zákonom o konkurze a zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky, ale aj jej veriteľov (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy). Reštrukturalizačné konanie predstavuje snahu o kolektívnu dohodu dlžníka s veriteľmi, a to všetkými veriteľmi, o spôsobe vyporiadania existujúcich pohľadávok pod ochranou a dohľadom príslušného súdu. Nie je preto právne možné, aby jediný veriteľ (hoci majoritný) rozhodol o vstupe dlžníka do konkurzu, a tým aj de facto o zániku   možnosti   ďalej   vykonávať   podnikateľskú   činnosť   a   o   takmer   minimálnom uspokojení ostatných veriteľov bez možnosti pre týchto účinne brániť svoje práva a právom chránené záujmy.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 29 R 2/2012 s tým, aby bolo uznesenie okresného súdu z 27. júla 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 €, ako aj náhradu trov konania (právneho zastúpenia) vo výške 269,58 €. Napokon navrhuje vydať dočasné opatrenie, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 29 R 2/2012 z 27. júla 2012, a to až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

II.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 29 R 2/2012 z 27. júla 2012 vyplýva, že ním bolo reštrukturalizačné konanie vedené proti sťažovateľke ako dlžníčke zastavené. Ďalej bolo začaté konkurzné konanie proti sťažovateľke ako dlžníčke, pričom zároveň bol aj vyhlásený konkurz na jej majetok spolu s ustanovením správcu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť podľa doložky právoplatnosti 3. augusta 2012.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 R 2/2012 z 27. júla 2012 odvolanie, ktoré však potom vzala späť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Jadrom podanej sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej jej okresný súd v rozpore so zákonom odňal právo podať proti uzneseniu z 27. júla 2012 odvolanie. Práve týmto (podľa sťažovateľky nezákonným) postupom okresného súdu malo dôjsť k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Za   situácie,   keď   podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   okresného   súdu   obsahuje nesprávne poučenie o odvolaní, a to v tom zmysle, že odvolanie nie je prípustné, mala a mohla sa sťažovateľka brániť podaním odvolania s argumentáciou vysvetľujúcou jeho prípustnosť.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka takto aj postupovala (odvolanie podala), avšak potom podané odvolanie vzala späť.

Zo zisteného skutkového stavu treba dospieť k záveru, že sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, hoci podľa jej vlastného tvrdenia odvolanie bolo prípustné.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukázala), že odvolanie nepodala (resp. vzala späť) z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Vzhľadom na to neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012