znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 401/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 162/2009 z 8. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010 doručená sťažnosť P. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 162/2009 z 8. júna 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   invalidného dôchodku, čo mu však príslušnými orgánmi Sociálnej poisťovne, ako aj Krajským súdom v Bratislave bolo odmietnuté, pretože nespĺňal podmienky na jeho priznanie. S takýmto tvrdením   nesúhlasil,   domáhal   sa   znaleckého   posudku,   preskúmania   svojho   zdravotného stavu   a   vyšetrenia nestrannými znalcami,   pričom   aj sám   navrhol   znalcov   z príslušných odborov.

Na   základe   toho   sa   domáhal   zrušenia   označeného   rozsudku   najvyššieho   súdu v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Sd 119/2008-35 z 11. septembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 162/2009 z 8. júna 2010 došlo k porušeniu jeho práv.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšie judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 1/00).

Z obsahu sťažnosti vyplývalo, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva označeným rozsudkom najvyššieho súdu predovšetkým tým, že vo veci nedostatočne zistil skutkový stav a na základe toho vyvodil nesprávny právny záver.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:„Predmetom   konania   bolo   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   odporkyne o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o invalidný dôchodok.

Navrhovateľ sa domáhal priznania miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nad 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Podľa   kapitoly   XV.,   oddiel   E,   položka   3   písm.   b)   prílohy   č.   4   zákona   pri degeneratívnych zmenách na chrbtici a medzistavcových platničkách s miernym funkčným postihnutím, s prejavmi nervového a svalového dráždenia, so slabosťou svalového korzetu, s obmedzením   pohybu   v   postihnutom   úseku   je   percentuálna   miera   poklesu   schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť stanovená v rozpätí 25-35 %.

Degeneratívne zmeny na chrbtici a medzistavcových platničkách s trvalým ťažkým postihnutím   funkcie   a často   recidivujúcimi,   dlhotrvajúcim!   prejavmi   dráždenia   nervov a svalov, s ťažkou poruchou statiky a dynamiky chrbtice, s výraznou poruchou svalového korzetu podmieňujú podľa kapitoly XV, oddielu E, položky 3, písm. c/ prílohy č. 4 zákona mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozpätí 40 – 50%.

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   posudkoví   lekári   v   posudkoch   vyhodnotili zdravotnú   dokumentáciu   navrhovateľa   vrátane   odborných   vyšetrení   a   zohľadnili   ním uvádzané zdravotné ťažkosti. Závery ich posudkov, čo do vyhodnotenia zdravotného stavu a určenia   miery   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   na   35%,   nie   sú v rozpore s nálezmi a závermi odborných lekárov. Navrhovateľ ani v odvolacím konaní neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   úplnosť,   objektivitu a presvedčivosť posudkov posudkových lekárov. Zo záverov z psychiatrického vyšetrenia počas   hospitalizácie   od   10.   novembra   2009   do   9.   decembra   2009   a   4.   januára   2010 vyplýva,   že   navrhovateľ   trpí   pretrvávajúcou   somatoformnou   bolesťovou   poruchou,   bez bludov, myslenie má súvislé a bolesť je psychopatologickým príznakom, pričom psychické ochorenie   je   riešené   ambulantne,   medikamentózne.   Ani   v   odvolacom   konaní   nebol preukázaný ťažký stupeň poškodenia chrbtice s výraznou poruchou svalového korzetu, ktorý by mohol byť hodnotený podľa kapitoly XV, oddielu E, položky 3 písm. c/ alebo d/ prílohy č. 4 zákona vyššou mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Pokiaľ ide o požiadavku   o posúdenie   zdravotného   stavu   znalcom,   ani   odvolací   súd   nepovažoval   za potrebné   doplnenie   dokazovania   posudkom   znalca,   lebo   hodnotenie   zdravotného   stavu navrhovateľa posudkovými lekármi nie je v rozpore so závermi z vyšetrení u odborných lekárov. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že sa nemohol oboznámiť s posudkami posudkových lekárov, toto jeho tvrdenie odvolací súd nepovažoval za dôvodné, lebo mal kedykoľvek možnosť nahliadnuť do spisu krajského súdu, robiť si z neho výpisky, prípadne po úhrade správneho poplatku požiadať o vyhotovenie fotokópií zo spisu. Nedôvodnou a pre rozhodnutie súdu irelevantnou námietkou je aj domnienka navrhovateľa, že v budúcnosti nebude mať nárok na invalidný dôchodok. Na doplnenie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že s účinnosťou od 1.januára 2010 bolo zmenené ustanovenia § 72 ods.1 zákona o sociálnom poistení o počte rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia   ústavného súdu   do   výkonu   právomoci   najvyššieho súdu   je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010