znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 401/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 3 To 63/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2009   doručená sťažnosť M. B., P. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 To 63/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 29. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 118/2007 z 1. apríla 2008 bola sťažovateľka oslobodená spod obžaloby pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona. Rozsudok sa nestal právoplatným, lebo prokurátor podal proti nemu odvolanie. Uznesením krajského   súdu   č.   k.   3   To   63/2008-451   z 8.   júla   2009   bolo   uznesenie   okresného   súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   na   základe   pracovnej   zmluvy   pracovala   ako   inštruktorka   plávania počas plaveckého výcviku žiakov, ktorý prebiehal v plavárni. Počas plaveckého výcviku spolu s inými kolegami vykonávala funkciu inštruktora plaveckého výcviku. Posledný deň výcviku   plávali   deti „na   mokré   vysvedčenie“ a potom   mali   v bazéne   voľný   pohyb. Sťažovateľka asi dvadsať zverených detí pred vstupom do bazénu riadne poučila o tom, ako sa majú správať vo vode, najmä že nemajú prechádzať do hlbokej vody. Po poučení deti pustila do vody, pričom obdobne postupovali aj iné inštruktorky. V bazéne sa nachádzalo asi 70 – 75 detí. Počas tohto voľného pohybu inštruktori (vrátane vedúceho výuky plávania) vykonávali celkový dohľad nad deťmi. Po krátkom čase sťažovateľka započula učiteľku, ako vo vode kričí a drží na rukách chlapca, ktorému bola ihneď poskytnutá prvá pomoc, pričom privolala záchranku. Maloletý A. F. (ďalej len „maloletý“) však neskôr zomrel. Sťažovateľka   zo svojej   praxe   vie,   že ak sa   niekto   topí,   tak je to sprevádzané   určitými príznakmi, čo sa v danom prípade nestalo a čo potvrdilo aj znalecké dokazovanie, podľa ktorého vzhľadom na ochorenie maloletého nemohla reagovať na topiaceho sa, ktorý sa neprejavoval ako topiaci sa. Počas celej doby sa nič mimoriadne nevyskytlo, aby musela ona alebo niektorá iná inštruktorka, či vedúci výuky plávania reagovať. Podľa sťažovateľky išlo o nešťastnú náhodu, čo potvrdzoval aj svedok JUDr. I. B. Z podrobného dokazovania vykonaného   okresným   súdom   vyplýva,   že   maloletý   mal   nasadené   nevyhovujúce,   staré potápačské   okuliare,   do   ktorých   tieklo,   čo   s plačom   potvrdila   aj   jeho   matka,   ktorá   sa v závere konania priznala, že maloletému dovolila zobrať tieto okuliare na plavecký výcvik. Nepodarilo sa preukázať, prečo došlo k tomu, že maloletý nereagoval na topenie sa a že si to nevšimli ani deti, ani ostatní inštruktori. Čiastočne to môže vysvetliť vrodená choroba maloletého, v rámci ktorej mal oslabené reflexy a imunitu. Ani znalec nevedel uviesť podiel choroby   na   danej   situácii.   Podľa   odborného   posudku   a výsluchu   svedka   za   bezpečnosť plávajúcich   zodpovedá   jednoznačne   plavčík.   Úlohou   inštruktora   je   naučiť   plávať. Sťažovateľka popierala svoje zavinenie na utopení maloletého, lebo sa snažila urobiť všetko ako   najlepšie vedela. Na   základe takéhoto dokazovania okresný   súd   sťažovateľku   spod obžaloby oslobodil pre nenaplnenie znakov žalovaného prečinu.

Krajský súd na základe odvolania prokurátora vec prerokoval podľa § 326 ods. 1 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku uznesením č. k. 3 To 63/2008-451 z 8. júla 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že okresný súd sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie.

Sťažovateľka zastáva názor, že mala právo byť prítomná na prerokovaní svojej veci krajským súdom a rovnako mala právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. V zmysle § 326 ods. 1 Trestného poriadku môže odvolací súd rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ak je zrejmé, že chybu nemožno odstrániť   na   verejnom   zasadnutí.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   upustenie   od   ústneho pojednávania bolo v danom prípade zásahom do jej základného práva na prerokovanie veci v jej   prítomnosti,   lebo   neexistovali   žiadne   právne   relevantné   dôvody   na   nenariadenie pojednávania.   Sťažovateľke   tak   bolo   odňaté   ústavné   právo   vyjadriť   sa   k veci   pred odvolacím orgánom, a objasniť tak skutočnosti významné pre rozhodnutie. Postup, ktorým súd   odníme   účastníkovi   konania   možnosť   zúčastniť   sa   na   pojednávaní   a vyjadriť   sa ku všetkým   skutočnostiam,   je   nielen   porušením   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ale   aj   porušením princípu kontradiktórnosti súdneho konania. V právnom štáte je neprípustné a nehorázne, aby sa sťažovateľka ako obžalovaná a jej obhajkyňa dozvedeli o skutočnosti, že odvolací súd   zrušil   rozsudok   prvostupňového   súdu   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   z médií,   a to z regionálneho denníka MY a z internetových spravodajských serverov. Konkrétne sa tak stalo   9.   júla   2009.   Po   tomto   prekvapujúcom   zistení   sťažovateľka   preverovala   aj prostredníctvom súdnej kancelárie okresného súdu skutočný stav konania, pričom ani súdna kancelária nemala vedomosť o medializovanom rozhodnutí krajského súdu. Jeho uznesenie bolo sťažovateľke doručené takmer až dva mesiace po jeho vynesení, a to 31. augusta 2009. Z ustanovenia § 326 ods. 1 Trestného poriadku striktne vyplýva, že o odvolaní rozhoduje odvolací súd na verejnom   zasadnutí. Preto   podľa   názoru   sťažovateľky   mal krajský súd rozhodnúť o odvolaní prokurátora na verejnom zasadnutí, ktoré je z hľadiska výkladu tohto ustanovenia prioritné. Pripúšťa síce aj neverejné zasadnutie z taxatívne uvedených dôvodov, ktoré však v danom prípade neboli naplnené. Sťažovateľka nenamieta skutočnosť, že došlo k zrušeniu rozsudku okresného súdu, ale to, že krajský súd mal tak urobiť na verejnom zasadnutí. Neobstojí totiž tvrdenie, že chyba sa nedala na verejnom zasadnutí odstrániť. Predsa aj na verejnom zasadnutí mohol krajský súd po vypočutí sťažovateľky, obhajcu a prokurátora   rozhodnúť   podľa   §   321   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   aj   keď   je sťažovateľka presvedčená, že uznesenie krajského súdu je nesprávne aj z vecného, resp. obsahového hľadiska. Preto aj argumentácia v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je nedôvodná. Sťažovateľka sa nestotožňuje s dôvodmi uznesenia krajského súdu ani   z vecného,   ale   ani   z procesného   hľadiska.   Krajský   súd   sa   nesprávne   vysporiadal s vykonaným dokazovaním. Svoje rozhodnutie nesprávne právne zdôvodnil, keď tvrdil, že sťažovateľka mala povinnosť „dôsledne sledovať, či majú zverené deti ponorené dýchacie cesty   a akú   dlhú   dobu“. Zo žiadnych   predpisov   totiž   takáto   povinnosť   sťažovateľke nevyplývala   a jej   prípadná   realizácia   by   bola   absurdná   a v praxi   nerealizovateľná. Povinnosťou sťažovateľky bolo naučiť deti plávať.

Ústavne zaručené právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom vo všetkých typoch konaní pred súdmi dáva súdu povinnosť umožniť účastníkovi realizáciu tohto práva, pretože   každý   dôkaz,   ku   ktorému   sa   má   právo   vyjadriť,   môže   obsahovať   na   základe vyjadrenia zistenia významné pre rozhodnutie súdu. Právo byť prítomný na prerokovaní svojej   veci   aj   v prípade,   že   konanie   bolo   vyhlásené   za   neverejné,   rovnako   ako   právo vyjadriť   sa   ku   všetkým   navrhovaným   dôkazom,   nemôže   byť   obmedzené   ani   zákonom (PL. ÚS 14/98 z 22. júla 1999). Vychádzajúc z tohto záveru ustanovenie § 326 ods. 1 druhej vety   Trestného poriadku   naráža na zásadu   vyplývajúcu z čl. 48 ods.   2 ústavy, ktorá   je v zmysle judikatúry ústavného súdu realizovateľná priamo ex constitutione.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1   a 3   a čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 3 To 68/2008 (správne má byť zrejme sp. zn. 3 To 63/2008, pozn.). Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 331,93 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,84 €.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 To 63/2008-451 z 8. júla 2009 vyplýva, že ním bol podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku zrušený oslobodzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 118/2007 z 1. apríla 2008 a podľa § 322 ods.   1 Trestného poriadku bola vec vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   preskúmal   podľa   §   317   ods.   1   Trestného poriadku, pričom v postupe okresného súdu nezistil chyby, ktoré by už samé osebe zakladali dôvod na jeho zrušenie. Pokiaľ ide o zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku okresného súdu, tento   nezistil   zo   strany   sťažovateľky   nevenovanie   dostatočnej   pozornosti   a dôslednej a sústavnej   kontroly   voľnému   pohybu   detí   v bazéne.   Nemal   ďalej   preukázané,   že   by maloletý   v počiatočnej   fáze prejavoval známky topenia   sa,   v dôsledku   čoho   podľa   jeho názoru sťažovateľka nemala dôvod reagovať na topiaceho sa. V rámci právneho posúdenia veci   dospel   k záveru,   že   úlohou   inštruktora   plávania   pri   plaveckom   výcviku   žiakov základných škôl je naučiť ich plávať, pričom za bezpečnosť plávajúcich zodpovedá plavčík. Preto ani nedospel k záveru, že by sťažovateľka v danom prípade zavinila smrť maloletého tým, že by porušila svoje povinnosti.

Podľa názoru krajského súdu sa okresný súd dôsledne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami   významnými   pre   rozhodnutie,   pričom   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia Trestného zákona. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé, ako sa tento vysporiadal   s okolnosťami   svedčiacimi   v neprospech   sťažovateľky   (tieto   podrobne rozoberá). Nevysporiadanie sa s týmito skutočnosťami, ktoré treba považovať za podstatné pre rozhodnutie, znamená pochybenie zakladajúce dôvod na zrušenie rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Nebolo možné stotožniť sa ani s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého pri plaveckom výcviku žiakov základných škôl vo vodných rekreačných zariadeniach je úlohou inštruktora plávania naučiť žiakov plávať, pričom za bezpečnosť   plávajúcej   osoby   zodpovedá   plavčík,   keďže   podľa   zákona   č.   29/1984   Zb. o sústave   základných   a stredných   škôl   (školský   zákon)   v znení   neskorších   predpisov subjekty   zabezpečujúce   výchovu   a vzdelanie   sú   povinné   zaistiť   bezpečnosť   a ochranu zdravia žiaka pri činnostiach, ktoré priamo súvisia s výchovou a vzdelaním. Preto právny názor okresného súdu o neexistencii zodpovednosti sťažovateľky za bezpečnosť zvereného maloletého pri plaveckom výcviku je v rozpore s ustanovením § 149 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s ustanovením § 138 písm. h) Trestného zákona, čo odôvodňuje zrušenie rozsudku podľa   § 321   ods.   1   písm.   d)   Trestného   poriadku.   Nemožno   súhlasiť   ani   so   závermi okresného   súdu   súvisiacimi   s použitím   potápačských   okuliarov   maloletým,   ako   aj so zistením jeho vrodenej choroby. Správne je zistenie, podľa ktorého maloletý používal potápačské okuliare, ktoré boli nevhodné do bazénu a navyše poškodené. Okresný súd túto skutočnosť   vyhodnotil   v prospech   sťažovateľky,   s čím   sa   nemožno   stotožniť.   Plavecký výcvik nebol zameraný na výcvik plávania v potápačských okuliaroch, a preto sťažovateľka nemala   preverené,   či   je   maloletý   schopný   bezpečne   používať   potápačské   okuliare vo vodnom   prostredí.   Pritom   pri   potápačských   výcvikoch   inštruktori   osobitne   trénujú používanie potápačských okuliarov, ako aj správanie sa v prípade ich poškodenia, čo samo osebe   svedčí   o dôležitosti   natrénovania   ich   bezpečného   používania.   Z hľadiska zodpovednosti   sťažovateľky   za   bezpečnosť   zvereného   maloletého   bolo   jej   povinnosťou skontrolovať funkčnosť používaných okuliarov a v prípade zistenia ich poškodenia mala ich používanie zakázať bez ohľadu na to, či používanie okuliarov povolila maloletému matka. Keďže výcvik nebol zameraný na potápanie v potápačských okuliaroch, sťažovateľka bola oprávnená   úplne   zakázať   ich   používanie,   a to   tak   v rámci   samotného   výcviku,   ako   aj v rámci   voľných   hier   vo   vode.   Ak   sťažovateľka   konkludentne   súhlasila   s používaním potápačských okuliarov maloletým vo vode, pričom z vykonaného dokazovania sa zdá byť pravdepodobné, že maloletý sa bazéne potápal, čo mu sťažovateľka osobitne nezakazovala, bola potom povinná registrovať ponory maloletého a priebežne ich sledovať z hľadiska času trvania   ponorenia   jeho   dýchacích   ciest   vo   vode.   Pokiaľ   ide   o zistenú   vrodenú   vadu maloletého, je potrebné stotožniť sa so záverom okresného súdu, že táto skutočnosť mohla mať vplyv na priebeh jeho topenia sa. Keďže nikto nevidel počiatočnú fázu jeho topenia sa, okresný   súd   v súlade   so   zásadou   „v   pochybnostiach   v prospech   obvineného“   dospel ku skutkovému   záveru,   že   maloletý   v počiatočnej   fáze   topenia   sa   neprejavoval   typické fyzické známky topenia. Zistenie vrodenej choroby u maloletého nič nemení na tom, že sťažovateľka bola povinná reagovať na náznaky krízovej situácie, za ktoré treba považovať aj ponorenie dýchacích ciest do vody z hľadiska trvania tohto ponoru. Bolo povinnosťou sťažovateľky dôsledne sledovať, či majú zverené deti ponorené dýchacie cesty vo vode, a na akú dlhú dobu. Sťažovateľku nemôže zbaviť zodpovednosti ani jej obrana, podľa ktorej nebolo v jej silách ustriehnuť činnosť zverených žiakov v bazéne. V takomto prípade totiž sa mala dožadovať vyčlenenia osobitného priestoru pre svojich zverencov, alebo zakázať svojej skupine voľné hry vo vode za daných podmienok. Úlohou okresného súdu bude znovu ustáliť skutkový stav veci na základe dôsledného vyhodnotenia vykonaných dôkazov, so zameraním na vyriešenie skutkových otázok už naznačených a zistený skutkový stav správne právne posúdiť, riadiac sa už uvedenými právnymi názormi krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   321   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok   aj   pre   chyby   v napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Podľa   §   321   ods.   1   písm.   d)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec spravidla súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

Podľa   §   322   ods.   3   prvej   vety   Trestného   poriadku   odvolací   súd   rozhodne   sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Podľa § 322 ods. 4 Trestného poriadku odvolací súd nemôže sám

a) uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený,

b) uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.

Podľa   §   326   ods.   1   Trestného   poriadku   o   odvolaní   rozhoduje   odvolací   súd   na verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom zasadnutí môže urobiť rozhodnutie

a) podľa § 316 ods. 1 alebo 3,

b) podľa § 318, § 320 ods. 1, § 321 ods. 1 alebo 2, ak je zrejmé, že chybu nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.

Podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku odvolací súd môže konanie doplniť dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť.

Jadrom podanej sťažnosti sú v podstate dve zásadné námietky:

a)   Predovšetkým   ide   o to,   že   krajský   súd   rozhodol   v odvolacom   konaní   na neverejnom   zasadnutí,   čím   zmaril   právo   sťažovateľky   na   to,   aby   bola   prítomná   na prerokovaní svojej veci a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Stalo sa tak i napriek tomu, že žiadne relevantné dôvody na nenariadenie pojednávania (správne má byť zrejme verejného zasadnutia, pozn.) v zmysle § 326 ods. 1 Trestného poriadku neexistovali.   Hoci   toto   ustanovenie   pripúšťa   rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí z dôvodov   taxatívne   uvedených,   tieto   v danom   prípade   neboli   naplnené.   Nešlo   totiž o chybu,   ktorá   by   sa   nedala   na   verejnom   zasadnutí   odstrániť,   keďže   aj   na   verejnom zasadnutí mohol krajský súd po vypočutí sťažovateľky, obhajcu a prokurátora rozhodnúť podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

b) Ďalej sťažovateľka namieta, že sa nestotožňuje s dôvodmi uznesenia krajského súdu z vecného, ale ani procesného hľadiska, keďže krajský súd sa nesprávne vysporiadal s vykonaným dokazovaním a v rozpore so zákonom tvrdí, že sťažovateľka mala povinnosť „dôsledne   sledovať,   či   majú   zverené   deti   ponorené   dýchacie   cesty   a akú   dlhú   dobu“. Zo žiadnych   predpisov   totiž   takáto   povinnosť   sťažovateľke   nevyplývala,   pričom   jej prípadná realizácia by bola absurdná a v praxi nerealizovateľná. Povinnosťou sťažovateľky bolo naučiť deti plávať.

Námietku   sťažovateľky   uvedenú   v bode   a)   považuje   ústavný   súd   za   zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru sťažovateľky neboli splnené podmienky na rozhodnutie o odvolaní na neverejnom zasadnutí v zmysle § 326 ods. 1 Trestného poriadku, lebo v danom prípade chybu   bolo   možné   odstrániť   aj   na   verejnom   zasadnutí.   Sťažovateľka   teda   vyvodzuje porušenie označených článkov ústavy z toho, že podľa nej došlo k porušeniu zákona, teda príslušného ustanovenia Trestného poriadku.

Stanovisko sťažovateľky je neakceptovateľné.

Podľa   §   326   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   hoci   odvolací   súd   rozhoduje o odvolaní v zásade na verejnom zasadnutí, môže tak urobiť aj na neverejnom zasadnutí, ak je   zrejmé,   že   chybu   vyplývajúcu   (okrem   iného)   z ustanovenia   §   321   ods.   1   Trestného poriadku nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.

Podľa názoru krajského súdu v danom prípade sa okresný súd dopustil dvoch chýb uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku, a to tým, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ako aj tým, že došlo k porušeniu ustanovenia Trestného zákona. Je zrejmé, že prinajmenšom prvé z uvedených dvoch   pochybení   je   takého   rázu,   že   by   nebolo   možné   odstrániť   ho   ani   na   verejnom zasadnutí,   keďže   nie   je   v právomoci   odvolacieho   súdu   doplniť dôvody   prvostupňového rozhodnutia o také okolnosti významné pre rozhodnutie, s ktorými sa   prvostupňový súd nevysporiadal.   Sťažovateľkou   akcentovaná   skutočnosť,   že   aj   po   vykonaní   verejného zasadnutia bolo možné rozhodnúť vo veci tak, ako to krajský súd urobil, je nepodstatná, keďže rozhodujúcou skutočnosťou je, či možno chybu na verejnom zasadnutí odstrániť. Napriek tomu, že sťažovateľka vyvodzuje porušenie označených článkov ústavy iba z toho, že malo dôjsť k porušeniu príslušných ustanovení Trestného poriadku, vzhľadom na formuláciu   námietky   zdôrazňujúcu,   že   rozhodnutím   na   neverejnom   zasadnutí   bola sťažovateľka pripravená o možnosť byť prítomná na prerokovaní svojej veci a vyjadriť sa ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   považuje   ústavný   súd   za   nevyhnutné   zaoberať   sa uplatnenou námietkou aj zo širšieho ústavnoprávneho pohľadu.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy možno vyvodiť právo každého na prerokovanie jeho   veci   v jeho   prítomnosti   s tým,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom. Pri výklade tohto ustanovenia ústavy sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prihliada na výklad čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Hoci čl. 6 dohovoru výslovne právo účastníka konania byť prítomný na pojednávaní neuvádza, z viacerých jeho ustanovení je zrejmé, že takéto právo existuje.

Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak v trestných veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov, požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Nedostatok verejného   prerokovania   veci   na   druhom   a treťom   stupni   možno   ospravedlniť   povahou konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Napríklad   konanie,   v ktorom   sa   prejednávajú   výlučne   právne   otázky,   môže   vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému príležitosť, aby sa   mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c.   Švédsko).   V ďalších   rozhodnutiach   sa ustálilo,   že   osobná   prítomnosť   obžalovaného   pred   odvolacím   súdom   nemá   rovnakú dôležitosť ako na súde prvého stupňa. Štát má určitý priestor na uváženie (une marge d´ appréciation), či a za akých okolností možno pripustiť odvolacie konanie na neverejnom zasadnutí. Treba pritom brať do úvahy osobitosti odvolacieho konania, ako aj otázky, ktoré treba v odvolacom konaní vyriešiť (Kamasinski c. Rakúsko). Ďalej je podstatné, že aj pri uznaní významu zásady verejnosti súdneho konania nemožno z čl. 6 dohovoru ani v prípade odvolacieho súdu s úplnou jurisdikčnou právomocou vyvodiť právo na verejné zasadnutie o odvolaní nezávisle od povahy otázok, ktoré treba rozhodnúť. Hoci verejnosť je jedným z prostriedkov na dosiahnutie dôvery voči súdom, ale iné ohľady, ako napríklad právo na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov a nutnosť rýchle vybaviť napadnuté veci,   taktiež prichádzajú do úvahy pri rozhodovaní, či je verejné zasadnutie o odvolaní potrebné, ak bol proces   v prvej   inštancii   konaný   v prítomnosti   obžalovaného   (napr.   Fejde   c.   Švédsko, Helmers c. Švédsko).

Zo všeobecného hľadiska možno konštatovať, že Trestný poriadok dáva odvolacím súdom takzvanú úplnú jurisdikciu, pretože odvolacie súdy sú v zásade oprávnené skúmať tak skutkové, ako aj právne otázky. Napriek tomu však má jurisdikcia odvolacích súdov určité obmedzenia. V okolnostiach daného prípadu sa javí ako podstatné, že odvolací súd môže   sám   rozhodnúť   rozsudkom   vo   veci   (odlišným   od   prvostupňového   rozsudku),   ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku   správne   zistený   alebo   doplnený   dôkazmi   vykonanými   pred   odvolacím   súdom (§ 322 ods. 3 prvá veta Trestného poriadku). Odvolací súd nemôže sám uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený [§ 322 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku].

Možno   konštatovať,   že   jurisdikcia   odvolacieho   súdu   v prípade   preskúmavania oslobodzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa je neúplná v tom, že odvolací súd nemôže rozhodnúť vo veci opačne, teda uznať obžalovaného vinným. To znamená, že ak odvolací súd z akýchkoľvek dôvodov dospeje k záveru, podľa ktorého oslobodzujúci rozsudok súdu prvého   stupňa   neobstojí,   nemá   prakticky   inú   možnosť,   ako   takýto   rozsudok   zrušiť a v prevažnej väčšine prípadov vec vrátiť súdu prvého stupňa.

V ďalšom je potrebné premietnuť zásady vyplývajúce z už citovanej judikatúry na prerokovávaný prípad.

Treba   predovšetkým   konštatovať,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nie   je rozhodnutím, ktorým by sa trestné stíhanie vedené proti sťažovateľke ukončilo v merite veci, keďže krajský súd nevydal konečné rozhodnutie o vine či nevine sťažovateľky. Ďalej je podstatné, že krajský súd nevykonával v rámci odvolacieho konania vôbec žiadne dokazovanie. Vychádzal iba z obsahu spisu okresného súdu.

Napokon   zásadný   význam   má   okolnosť,   aké   otázky   bolo   potrebné   v odvolacom konaní   riešiť.   Z tohto   pohľadu   treba   zdôrazniť,   že   krajský   súd   sa   nijako   nezaoberal dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal a vyhodnotil, a teda ani otázkou vierohodnosti týchto dôkazov. Dospel totiž k názoru, že okresný súd rozhodol bez toho, aby vyhodnotil všetky vykonané   dôkazy,   keďže   podľa   jeho   názoru   absentuje   hodnotenie   takých   vykonaných dôkazov, ktoré sa zdajú byť v neprospech sťažovateľky. Preto ani neprikázal okresnému súdu   vykonané   dokazovanie   opakovať   či   doplniť.   Úlohou   okresného   súdu   je   totiž   iba vyhodnotiť   všetky   vykonané   dôkazy,   teda   aj   tie,   ktoré   sú   v neprospech   sťažovateľky a s ktorými sa okresný súd nevysporiadal. Okrem toho sa krajský súd zaoberal aj niektorými právnymi   závermi   okresného   súdu   (týkajúcimi   sa   napr.   rozsahu   zodpovednosti sťažovateľky, resp. plavčíka), ktoré označil ako neprijateľné.

Vychádzajúc zo skutočností už uvedených nemožno postup krajského súdu, ktorý rozhodol   o odvolaní   na   neverejnom   zasadnutí,   považovať   za   svojvoľný   s následkami porušenia označených základných práv sťažovateľky.

Na rozhodnutie o námietke sťažovateľky uvedenej v bode b) nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   právomoc,   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že sa krajský súd nesprávne vysporiadal s vykonaným dokazovaním a nesprávne ustálil   jej   povinnosť dôsledne   sledovať,   či   zverené   deti   majú ponorené dýchacie cesty a akú dlhú dobu, v ďalšom konaní pred okresným súdom (ako aj v prípadnom   ďalšom   odvolacom   konaní)   bude   mať   ešte   sťažovateľka   možnosť   svoje pohľady   na   vec   presadzovať   pred   všeobecnými   súdmi.   Preto   v danom   štádiu   konania právomoc poskytnúť ochranu označeným článkom ústavy v danej súvislosti majú všeobecné súdy, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009