znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 401/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. V.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava IV   v   konaní   o návrhu na zastavenie   exekúcie   vedenom   pod   sp. zn.   Er 946/00   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 CoE 144/05,   za účasti   Okresného   súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2006 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojich záležitostí v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie vedenom pod sp. zn. Er 946/00 a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn.   8 CoE 144/05.   Sťažovateľ   má   v predmetnom   exekučnom   konaní   postavenie povinného.

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľa,   že postupom   okresného súdu,   jeho nečinnosťou v konaní o rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie (ďalej len „návrh“) vedenej na návrh oprávnenej P., a. s., v konkurze, Ž., došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru. Sťažovateľ poukázal na tú skutočnosť, že okresný súd rozhodol o jeho návrhu po viac ako 3 rokoch, keď ho 7. apríla 2005 zamietol.

Ďalej   sťažovateľ   poukázal   aj   na   konanie   krajského   súdu,   ktorý   do   dňa   podania sťažnosti ústavnému súdu (22. septembra 2006) nerozhodol o jeho odvolaní z 29. septembra 2005 proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v návrhu   výroku   rozhodnutia (petite) sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil že:

„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV.   vo   veci   sp. zn. Er 946/00 porušené.

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   vo   veci   sp. zn. 8 CoE 144/05 porušené.

Krajskému   súdu   v Bratislave   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 CoE 144/05 konal bez zbytočných prieťahov.“

Zároveň sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom týchto orgánov a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a po začatí konania pred ústavným súdom toto rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu (m. m. IV. ÚS 248/04 - uznesenie o predbežnom prerokovaní sťažnosti, IV. ÚS 46/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. Er 946/00

Okresný súd, ako už bolo uvedené, rozhodol o návrhu sťažovateľa 7. apríla 2005 tak, že ho zamietol. Písomným vyhotovením rozhodnutia a jeho doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto je možné posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím o návrhu   sťažovateľa   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Označené   rozhodnutie okresného   súdu   podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   29.   septembra   2006   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 CoE 144/2005 potvrdené ako vecne správne (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05),   avšak   ku dňu   vydania   tohto   rozhodnutia   ešte   nenadobudlo   právoplatnosť. Z uvedeného   vyplýva,   že   vo veci   samej   (t. j.   o návrhu   sťažovateľa)   už   okresný   súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní toho súdu (okresného súdu), ktorý o jeho veci v okamihu podania sťažnosti nekonal, pričom v tom čase prebiehalo vo veci sťažovateľa odvolacie konanie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   sťažovateľa ústavnému súdu už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a napokon ani postup krajského súdu. Tento stav viedol ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (podobne   napr.   IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 144/05

Sťažovateľ namietal aj nečinnosť krajského súdu v označenom odvolacom konaní.

Sťažovateľ okrem iného uviedol, že „na základe viacerých nahliadnutí do súdneho spisu bolo zistené, že do augusta 2006 bol odvolací súd nečinný“, preto 11. augusta 2006 podal sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke krajského súdu, ktorá mu prípisom z 31. augusta 2006 doručeným 7. septembra 2006 oznámila, že predlžuje lehotu na vybavenie   jeho   sťažnosti „z   dôvodu   zabezpečenia   všetkých   podkladov   na   jej   riadne vybavenie“.   Podľa   vyjadrenia   krajského   súdu   sťažovateľova   sťažnosť   na prieťahy   bola vybavená odpoveďou z 26. septembra 2006.

Vychádzajúc   z informácie   krajského   súdu,   že   o odvolaní   sťažovateľa   bolo 29. septembra 2006 rozhodnuté, ústavný súd konštatuje, že využitie právneho prostriedku nápravy   (sťažnosť   sťažovateľa   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   pred   krajským   súdom) pred tým, ako sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd, sa v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo   ako   účinný   prostriedok   nápravy.   Po   podaní   sťažnosti   na   prieťahy   predsedovi krajského súdu (11. augusta 2006) možno z ďalšieho postupu vo veci vyvodiť, že krajský súd   na predmetnú   sťažnosť   adekvátne   reagoval   a   prijal   v   primeranej   lehote   potrebné opatrenia, keď 29. septembra 2006 rozhodol o odvolaní sťažovateľa. V dôsledku toho došlo aj k odstráneniu namietaného protiprávneho stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou krajského   súdu,   čo   podľa   názoru   ústavného   súdu   v okolnostiach   prípadu   znamená, že sťažnosť v tejto časti nie je z tohto dôvodu opodstatnená.(napr. II. ÚS 143/06)

Preto   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa považoval za zjavne neopodstatnenú, a z týchto dôvodov ju odmietol.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že výrok, ktorým sa sťažovateľ domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   je   viazaný   na vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení označených práv, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť   smeruje.   Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   po jej predbežnom prerokovaní, označeným návrhom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006