znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 400/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť P. L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 21 C 205/2007-252 z 27. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 318/2011-286 z 8. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   účinný   opravný prostriedok   podľa   čl. 13   dohovoru   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava III   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 21 C 205/2007-252 z 27. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 318/2011-286 z 8. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 318/2011 z 8. októbra 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 21 C 205/2007-252 z 27. mája 2011; označeným rozsudkom okresného súdu   bol   zamietnutý   jeho   návrh,   ktorým   sa   domáhal   náhrady   nemajetkovej   ujmy   proti žalovanému MAC TV s. r. o., Bratislava. Sťažovateľ svoje tvrdenie odôvodnil tým, že „potvrdzujúce“   rozhodnutie   krajského   súdu „neobstojí   tak   z hľadiska   práva   ale   ani z hľadiska zdravého rozumu, najmä, ak sa vezme v úvahu, že všeobecné súdy priznávajú v sporoch o ochranu osobnosti odškodné vo výške aj 150 tis eur a to zväčša za oveľa menej závažné veci, porušenie práva, ako je to v mojom prípade...“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva „na súdnu   ochranu,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   opravný   prostriedok, atď...“,   zrušil   tento   rozsudok   a   prikázal   krajskému   súdu   nahradiť   mu   trovy   právneho zastupovania.

Sťažovateľ   súčasne   ústavnému   súdu   oznámil,   že   pre   nedostatok   finančných prostriedkov   požiadal   o   ustanovenie   advokáta   na   svoje   zastupovanie   v   konaní   pred ústavným súdom Centrum právnej pomoci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, mohol   sťažovateľ   podať odvolanie, čo   aj využil,   o ktorom   bol   oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní sťažovateľa   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci

2.   K namietanému   porušeniu   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci   nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal napadnutý   rozsudok   krajského súdu,   pričom   zistil,   že krajský   súd   v   odvolacom   konaní preskúmaval   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   tento   zamietol   žalobu sťažovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú odvodzoval zo skutočnosti, že žalovaný (MAC   TV   s.   r.   o.,   Bratislava)   v konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 21 C 205/2007 ho ešte pred právoplatným odsúdením označil za brutálneho vraha, čo mu malo spôsobiť ujmu na jeho strane a strane jeho blízkej rodiny, ktorú pociťuje ako vlastnú.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (súdnu   ochranu)   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Avšak svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa (III. ÚS 85/09).

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je i právo, aby bola vec účastníka konania posúdená podľa relevantnej právnej normy, ktorá sa ňu vzťahuje, a aby aplikovaná právna norma bola vykladaná v súlade s jej účelom a zmyslom.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   318/2011 z 8. októbra   2013   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   21   C   205/2007-252 z 27. mája 2011,   všeobecné   súdy   pri   rozhodovaní   o   sťažovateľovom   nároku   vychádzali z ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Okresný súd, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom aplikovali pri svojom rozhodovaní   príslušné právne normy, keď najmä poukázali na skutočnosť, že predpokladom   úspešného   uplatnenia   práva   na   ochranu   osobnosti   je   nielen   preukázanie skutočnosti,   že   došlo   k   neoprávnenému   zásahu,   ale   zároveň   tiež   preukázanie,   že   tento neoprávnený   zásah   bol   objektívne   spôsobilý   privodiť   sťažovateľovi   ujmu   na   právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Z dokumentácie,   ktorú   mal ústavný   súd   k dispozícii,   vyplýva, že   okresný   súd na zistenie skutkového stavu vykonal rozsiahle dokazovanie, v ktorom bolo preukázané, že 17. januára 2007   bol   sťažovateľ   vo   viacerých   spravodajských   médiách   označený   celým menom, priezviskom, vekom, bydliskom v spojitosti s tým, že brutálnym spôsobom spáchal tri vraždy. K tomu, aby mohli vo veci konajúce súdy označiť tento zásah za taký, na základe ktorého by sa mohol úspešne domáhať súdnej ochrany svojich práv (vrátane nároku na priznanie nemajetkovej ujmy), musí byť aj podľa názoru ústavného súdu splnená aj druhá podmienka, a to, že   ide o zásah, ktorý je (reálne)   spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených § 11 Občianskeho zákonníka, čo sa však u sťažovateľa nepreukázalo.

Krajský súd v rozsudku potvrdzujúcom výrok okresného súdu argumentoval najmä tým,   že „Dokazovaním,   ktoré   súd   prvého   stupňa   vykonal   vo   veci   mal   preukázané,   že navrhovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 1 T 1/2005 dňa 17. 1. 2007 uznaný za vinného z trestných činov vraždy troch ľudí a nedovoleného ozbrojovania, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie s výkonom v III. nápravnovýchovnej skupine. V deň vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku bola táto skutočnosť odvysielaná v televíznych spravodajstvách viacerých médií...

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáha v tomto konaní od odporcu zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur z dôvodu, že odvysielaním predmetnej reportáže o navrhovateľovi dňa... neoprávnene zasiahol do osobnosti navrhovateľa tým, že zverejnil údaje o navrhovateľovi pri nerešpektovaní prezumpcie neviny, keďže trestné konanie voči nemu   v   tento   deň   nebolo   právoplatne   ukončené.   Odvysielaná   reportáž   holá   spôsobilá negatívne ovplyvniť výsledok trestného konania voči nemu, došlo k zásahu do ochrany jeho dobrého   mena   a   súkromia   zverejnením   podobizne   navrhovateľa,   osobných   údajov a nepravdivých tvrdení.“.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd ďalej uviedol:«Odvolací súd sa oboznámil s celým spisovým materiálom, rozsudkom súdu prvého stupňa,   odvolacími   námietkami   navrhovateľa,   pričom   zistil,   že   súd   prvého   stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje v zásadných otázkach za vecne správne.

Na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa vychádza z toho, že médiá hrajú v spoločnosti významnú rolu v oblasti informovania verejnosti o otázkach celospoločenského záujmu, informovanie verejnosti o závažných trestných činoch a ich stíhaní súdmi je podstatnou informáciou, na ktorú má verejnosť právo.

Z   rozsudku   ESĽP   vo   veci   News   Verlags   GmbH   &   CoKG   proti   Rakúsku   zo   dňa 11. 1. 2000   vyplýva,   že   úloha   tlače...   zahrňuje   aj   informovanie   verejnosti   o   súdnych konaniach   a   ich   komentovanie,   ktoré   za   predpokladu,   že   neprekračujú   určité   hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva iných alebo riadny chod spravodlivosti, prispieva k verejnosti konania, a sú tak v súlade s ústavnou požiadavkou, aby súdne konania boli verejné.   Nie   len   že   informačné   médiá   majú   za   úlohu   poskytovať   takého   informácie   a myšlienky,   ale verejnosť má právo ich prijímať. Médiá pri informovaní verejnosti však musia dbať na dodržanie pomeru práva na šírenie informácií k právu na ochranu osobnosti. Avšak medze prípustnosti komentovania prebiehajúcich trestných konaní nemôžu zahrňovať výroky, ktoré by pravdepodobne poškodili šance dotknutej osoby o spravodlivý súd alebo podkopali dôveru verejnosti v úlohu súdu v chode spravodlivosti.

Pri   posudzovaní   prípadného   zásahu   médiami   poskytnutou   informáciou do osobnostných práv, v každom konkrétnom prípade je potrebné skúmať mieru tvrdeného porušenia   základného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   kontexte   so   slobodou   prejavu a s právom na informácie, a to so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania a ochrany týchto práv. Pre priznanie nároku je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, teda aby existovala príčinná súvislosť medzi nimi. Podstatné je tiež, aby zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nie je možné tolerovať. Podľa platnej judikatúry v Slovenskej a aj v Českej republike je treba rešpektovať určité   špecifiká   bežných   informačných   médií,   ktoré   v   určitých   prípadoch   musia predovšetkým aj s ohľadom na časový priestor (v periodickej tlači s ohľadom na rozsah príspevku),   ktorý   majú   určený   pre   informovanie   najširšej   verejnosti,   pristupovať k informáciám   s   určitým   zjednodušením,   a   nie   je   možné   bez   ďalšieho   tvrdiť,   že   každé zjednodušenie musí viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. Ťažko je možné trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení v poskytnutých informáciách a podstatným je preto vždy to, či celkové vyznenie určitých informácií zodpovedalo pravde.

Aj podľa odvolacieho súdu v danom prípade zo strany odporcu došlo k prekročeniu zákonnej licencie ta, ako to konštatoval súd prvého stupňa, keďže bolo porušené právo navrhovateľa na zachovanie prezumpcie neviny tým, že TV JOJ ho označila ako brutálneho vraha   ešte   v   čase,   kedy   nebolo   rozhodnutie   súdu   právoplatné.   Táto   skutočnosť   bola   v konaní preukázaná uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor všeobecnej kriminality zo dňa 27. 7. 2007, sp. zn. ČVS:ORP- 535/1-OVK-B3-2007 o začatí trestného stíhania..., v ktorom sú uvedené citácie z reportáže, ako   aj   prepisom   reportáže...   Z   toho   dôvodu   nebolo   potrebné   v   lej   to   súvislosti   ďalšie dokazovanie, a to vyžiadaním konkrétneho obrazového záznamu z Ministerstva vnútra SR, ako sa toho pred súdom prvého stupňa domáhal navrhovateľ a túto skutočnosť namietal aj v odvolaní.   Obrazový   záznam   by   len   potvrdil   to,   čo   súd   prvého   stupňa   mal   riadne preukázané   vyššie   uvedenými   listinnými   dôkazmi.   Nevykonanie   dôkazu   obrazovým záznamom   však   nemá   žiaden   význam   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Je   bez   pochýb,   že na obrazovom   zázname   bol   navrhovateľ   zobrazovaný,   ako   ho   viedli   na   pojednávanie v putách, ako mu boli putá snímané a podobne. Išlo o reálne zobrazenie skutočnosti, kedy médiá nie sú obmedzované alebo limitované a môžu zobraziť osobu aj takýmto spôsobom. Navrhovateľ bol v tom čase už vo výkone väzby zo zákonných dôvodov, a ako s takou osobou   s   ním   bolo   potrebné   zaobchádzať   uvedeným   spôsobom   (jeho   dovedenie na pojednávanie v putách s eskortou). Takéto zaobchádzanie nebolo v rozpore so zákonom, a preto ani nemožno hovoriť o tom, že médiá zobrazením osoby v takejto situácií prekračujú mieru primeranosti.

K   zásahu   do   práv   navrhovateľa   došlo   len   jedným   výrokom   TV   JOJ,   a   to   jeho označením za brutálneho vraha. Z obsahu prepisu reportáže totiž vyplýva, že všetky ostatné informácie boli v súlade s už vyneseným rozsudkom, kde sa vo výroku spomínalo spáchanie vrážd obzvlášť brutálnym spôsobom. Obsah reportáže v ďalšom znel v podmieňovacom spôsobe, teda že „... navrhovateľ mal spáchať trestný čin...;... mal zavraždiť priateľku...“. Označenie   navrhovateľa   ako   brutálneho   vraha   predstavuje   iba   fragment   mozaiky informácii o navrhovateľovi, ktoré boli médiami prezentované a ktoré navrhovateľ vyvolal vlastným   protiprávnym   konaním.   Uvedená   formulácia   v   celkovom   kontexte   reportáže nemohla vyznieť ako jednoznačné konštatovanie viny navrhovateľa, keďže reportáž končila tým,   že   navrhovateľ   má   možnosť sa voči rozsudku odvolať,   čim vlastne bola   verejnosť informovaná o tom, že rozhodnutie nie je konečné.

Aj s poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu treba zobrať do úvahy aj to,   že   hoci   zásah   do   práva   na   dodržanie   prezumpcie   neviny   zo   strany   TV   JOJ   bol preukázaný, čo sa však týka jeho intenzity, nemožno hovoriť o porušovaní a zasahovaní do ľudských práv s cieľom zneužívať situáciu navrhovateľa na zvýšenie sledovanosti televíznej stanice. Takáto skutočnosť totiž z obsahu reportáže nie je zrejmá. Samotný obsah reportáže zodpovedal skutočnosti, jedine jeho forma, slovné vyjadrenie a označenie navrhovateľa ako brutálneho vraha prekročilo prípustnú mieru, teda je v rozpore so zákonom a právom na ochranu osobnosti.

Tým navrhovateľovi podľa § 13 ods. 1 OZ vzniklo právo na upustenie od zásahov, odstránenie následkov a primeranú satisfakciu, napr. vo forme ospravedlnenia. Takéhoto plnenia   sa   však   navrhovateľ   nedomáhal,   keďže   podľa   jeho   vyjadrenia   už   pre   neho vzhľadom na časový odstup nemá nejaké ospravedlnenie zmysel. Navrhovateľ sa domáhal len priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, a to vo výške 165.000,- eur. Podľa   §   13   ods.   2   OZ,   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce   zadosťučinenie   podľa odseku 1najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť   v   spoločnosti,   má   fyzická   osoba   tiež   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch.

Pri posudzovaní dôvodnosti nároku uplatneného podľa citovaného ustanovenia treba vychádzať   z   režimu,   ktorý   toto   upravuje.   Na   to,   aby   súd   mohol   priznať   náhradu nemajetkovej   ujmy   je   potrebná   značná   miera   zníženia   dôstojnosti   a   vážnosti   osoby v spoločnosti,   ak   by   primerané   zadosťučinenie   podľa   ods.   1   nebolo   postačujúce.   Teda náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len vtedy, ak ide o závažnú ujmu na právach fyzickej osoby, ktorá ju vzhľadom na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, na intenzitu zásahu, dĺžku jeho trvania, jeho dopady a dôsledky, pociťuje ako ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by prípadnú ujmu tak v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ ide o vyjadrenie   miery,   ako   bola   zásahom   znížená   dôstojnosť   alebo   vážnosť   osoby   v spoločnosti,   treba   vychádzať   z   následnej   reakcie,   ktorú   zásah   vyvolal   v   rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere, môže jej byť výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V danom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu nešlo o taký zásah, v dôsledku ktorého by bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľa, resp. takúto skutočnosť navrhovateľ   nepreukázal.   Po   odvysielaní   reportáže   sa   nenarušili   rodinné   vzťahy   medzi navrhovateľom   a   jeho   blízkymi   príbuznými,   ktorí   sním   kontakt   neprerušili,   naďalej   ho vo výkone väzby a trestu navštevovali. Ani na rodinu navrhovateľa nemalo odvysielanie reportáže taký dopad, že by to odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Hoci okolie reagovalo na reportáž, nešlo o také reakcie, ktoré by vážne narušovali integritu rodiny, resp. jej fungovanie, alebo ju akýmkoľvek spôsobom izolovali od okolia a podobne. Hoci otec navrhovateľa vypovedal, že od tretej osoby počul, že s ním kolegovia nechcú pracovať počas nočnej práce, naďalej riadne pracoval a jemu do očí to nikto nepovedal. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že sa ostatné deti v obci Ž. odmietali počas určitej doby hrať s jeho synom, nebola preukázaná súvislosť s odvysielanou reportážou TV JOJ. Všetky výpovede svedkov sú všeobecné, neurčujú konkrétny časový interval tvrdených následkov. Sami svedkovia sa vyjadrili, že obyvatelia obce Ž. o stíhaní navrhovateľa vedeli už od roku 2002, od kedy bol vo väzbe.

V   súvislosti   s   tvrdeným   znížením   vážnosti   navrhovateľa   v   spoločnosti   je nezanedbateľná skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase odvysielania reportáže už vo výkone väzby a doteraz je vo výkone trestu odňatia slobody. Jeho spoločenské postavenie v tom čase   bolo   diskvalifikované   najmä   tým,   že   bol   vo   väzbe,   ktorá   v   prípade,   že   by   bola nezákonná (čo v tomto prípade nebola), by odôvodňovala priznanie vzniknutej ujmy. Z toho dôvodu   bolo   relevantné   skúmať   postavenie   navrhovateľa   ako   väzňa   z   hľadiska,   či následkom   odvysielania   reportáže   bolo   zhoršené   jeho   postavenie   v   danom   prostredí, z hľadiska podmienok výkonu trestu, resp. následkov v podobe nemožnosti nadväzovania vzťahov   s   ostatnými   väzňami.   Takéto   skutočnosti   však   preukázané   neboli,   a   to   ani výpoveďou svedka K. (spoluväzeň), ktorý uviedol, že po odvysielaní spornej reportáže väzni na navrhovateľa pokrikovali urážlivé výroky. Výpoveď tohto svedka však vykazovala veľké rozpory v porovnaní s jeho skoršou výpoveďou v inom konaní, v ktorom si navrhovateľ uplatňoval rovnaké nároky voči inému médiu. Preto súd prvého stupňa túto jeho výpoveď správne vyhodnotil ako nedôveryhodnú.

Zjavne ani sám navrhovateľ nepociťoval svoje postavenie ako problém, keď sa s ním nezveril   ani   svojej   rodine,   ktorej   sa   podľa   výpovede   svedkov   –   rodinných   príslušníkov sťažoval len na stravu. Teda navrhovateľ opäť nepreukázal, že okrem pokrikovania na neho zo strany iných väzňov, čo trvalo len určitý čas, by v dôsledku práve tejto reportáže došlo k následkom, ktoré opisuje v návrhu na začatie konania a ktorými odôvodňuje uplatnený nárok. Okrem toho sám navrhovateľ uviedol, že počas výkonu trestu v I. bolo správanie odsúdených voči nemu v poriadku.

Ako už bolo vyššie uvedené, na to, aby bolo možné súdom priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch, musí navrhovateľ vždy preukázať splnenie podmienok podľa § 13 ods. 2 OZ, ktoré je pre takéto rozhodnutie základným predpokladom. V danom prípade navrhovateľ nepreukázal, že by bola reportážou odvysielanou... v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo jeho vážnosť v spoločnosti.

Zverejnenie   namietaných   informácii   v   reportáži   nemohlo   ovplyvniť   ani   výsledok súdneho konania. Súd je nezávislý a nestranný orgán, ktorý sa zo zákona nemôže nechať ovplyvňovať verejnou mienkou.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta chyby v protokolácii výpovedí do zápisnice, nie   je   v   zápisniciach   zaznamenané,   že   by   nesprávnosť   protokolácie   hneď   namietal. Námietky tohto druhu po niekoľkých mesiacoch sú právne irelevantné. Každá námietka účastníka proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov, ktorej súd nevyhovie, musí byť totiž v zápisnici uvedená (§ 40 ods. 3 O. s. p.).

K ďalšej námietke, že súd zle viedol výsluchy, čo malo značne poškodiť navrhovateľa treba uviesť, že svedok by mal pri výsluchu uviesť všetko, čo o prejednávanej veci vie a právny zástupca navrhovateľa mal možnosť sám klásť svedkom otázky, ktoré by podľa jeho   názoru   mohli   pozitívne   ovplyvniť   výsledok   súdneho   konania.   Z   obsahu   zápisníc vyplýva, že súd viedol výsluchy svedkov spôsobom, ktorý smeroval k zisteniu skutkového stavu (nešlo o účelové otázky v neprospech navrhovateľa)...

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.»

Vychádzajúc najmä z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského   súdu   je   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnený   a nemožno   ho považovať   za   arbitrárny.   Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   interpretácia   ustanovenia   §   11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   okresným   súdom i krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   na meritórne   preskúmanie uvedeného rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu sp.   zn.   14   Co   318/2011   z   8.   októbra   2013   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom označených práv garantovaných ústavou a dohovorom, a preto jeho sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014