znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 400/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   M.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   H.,   B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 17 Cpr 1/2003 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 399/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 Cpr 1/2003 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 399/10. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. septembra 2012.Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 17 Cpr 1/2003-495 z 8. júna 2010 bola sťažovateľka ako žalovaná zaviazaná zaplatiť Z. B. (ďalej len „žalobkyňa“) 6 272,29 € brutto so 17,6 % úrokom z omeškania počítaným od 17. februára 2003 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Prisúdená suma mala predstavovať bezdôvodné obohatenie získané sťažovateľkou od žalobkyne ako neprávom   prevzatá   náhrada   mzdy.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   399/10-520 z 26. júla   2011   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Uvedené   rozsudky   sa   stali právoplatnými 11. augusta 2011.

Sťažovateľka bola toho presvedčenia, že rozsudky všeobecných súdov sú v rozpore so   zákonom,   a   to   predovšetkým   z   dôvodu,   že   o   nesprávnom   ustálení   mesačnej   výšky náhrady mzdy v sume vyššej, akoby jej prináležala, nevedela, a preto spornú sumu náhrady mzdy prevzala v dobrej viere. Uplatňovala aj ďalšie námietky týkajúce sa správnej výšky sumy, ktorá jej mala byť neprávom vyplatená.

Sťažovateľka 2. apríla 2012 podala proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podnet na mimoriadne dovolanie prostredníctvom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   VI/1   Pz   369/12-11   z 3.   júla   2012 doručeným sťažovateľke 10. júla 2012 jej bolo oznámené, že generálny prokurátor 2. júla 2012 podal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, a to v časti výroku týkajúceho sa povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 17. februára 2003 až do zaplatenia. Mimoriadne dovolanie bolo sťažovateľke doručené spolu s výzvou z 9. júla 2012, aby sa k nemu vyjadrila.

Podľa názoru sťažovateľky posledným dňom zákonnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   je   10.   september   2012,   keďže   oznámenie   o   odložení   jej   podnetu na mimoriadne dovolanie v časti výroku týkajúcej sa istiny jej bolo z generálnej prokuratúry doručené 10. júla 2012.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 8. júna 2010 a krajského súdu z 26. júla 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 17 Cpr 1/2003-495 z 8. júna 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 399/10-520   z   26.   júla   2011   nadobudol   právoplatnosť   ešte   11.   augusta   2011,   pričom   sťažnosť ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu až 10. septembra 2012, musí byť považovaná za oneskorenú.

Na uvedenom závere nič nemení argumentácia sťažovateľky, ktorá poukazuje na to, že nepriaznivé rozsudky všeobecných súdov sa pokúsila zvrátiť cestou podnetu na podanie mimoriadneho   dovolania   prostredníctvom   generálneho   prokurátora,   pričom   sťažnosť ústavnému súdu podala v rámci dvojmesačnej lehoty počítanej od doručenia oznámenia o odložení jej podnetu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu mimoriadne dovolanie, na podanie ktorého je aktívne legitimovaný iba generálny prokurátor, nemožno považovať za opravný prostriedok, ktorý by zákon účinne poskytoval sťažovateľke na ochranu jej označených práv, keďže ona sama nie   je   oprávnená   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   použiť   (na   rozdiel   od   iných mimoriadnych opravných prostriedkov, akými sú dovolanie, resp. obnova konania). Preto podanie podnetu na mimoriadne dovolanie neodsúva začatie plynutia lehoty na podanie sťažnosti v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012