znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 400/2011-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, na zákonného sudcu a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo V/1/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obdo V/1/2009   p o r u š i l   základné právo JUDr. M. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V/1/2009-823 z 28. februára 2011   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. M. T.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 396,61 € (slovom   tristodeväťdesiatšesť   eur   a   šesťdesiatjeden   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. T. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. M. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   400/2011-15   zo   14.   septembra   2011   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. M. T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu, na zákonného sudcu a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods.   1   a   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Obdo V/1/2009.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 15. apríla 2012 a najvyšší súd vo vyjadrení z 20. februára 2012 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je správkyňou konkurznej podstaty úpadcu D., a.   s.   „v   konkurze“   (ďalej   len   „úpadca“),   na   majetok   ktorého   bol   vyhlásený   konkurz uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27 K 203/2002 z 8. januára 2004. Úpadca ešte pred vyhlásením konkurzu podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o zaplatenie peňažnej pohľadávky proti dlžníkovi T., a. s. (ďalej len „žalovaná“). Súdne konanie je vedené pod sp. zn. 52 Cb 36/2000. Spoločnosť S. po začatí súdneho konania 27. decembra 2002 podala návrh na pripustenie zmeny účastníka na strane žalobcu, ktorý odôvodnila zmluvou o postúpení žalovanej pohľadávky z úpadcu na ňu ako na postupníka. Uznesením krajského súdu sp. zn. 52 Cb 36/2000 z 19. apríla 2004 bola zmena účastníka pripustená tak, že z konania vystúpil úpadca a na jeho miesto vstúpila ako nová žalobkyňa spoločnosť S. (ďalej len „žalobkyňa“). Hoci podľa § 14 ods. 1 písm. a) a h) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov vyhlásenie konkurzu má aj ten účinok, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a   povinností,   ktoré   súvisia   s   nakladaním   s   majetkom   podstaty,   prechádzajú   na správcu a zanikajú úpadcove príkazy, plnomocenstvá, prokúry a dosiaľ neprijaté návrhy na uzavretie zmluvy,   krajský   súd   vychádzal   zo   splnomocnenia,   ktoré   úpadca   ešte   pred   vyhlásením konkurzu   29.   mája   2002   udelil   JUDr.   J.   V.   na   zastúpenie   v   konaní,   i   keď   v čase rozhodovania   krajského   súdu   bol   už   konkurz   vyhlásený   a   uznesenie   doručil   tomuto splnomocnencovi, ktorý ho prevzal 10. augusta 2004. Toto doručenie vzhľadom na uvedené skutočnosti   nebolo   možné   považovať   za   riadne   doručenie.   Uznesenie   bolo   napokon doručené   sťažovateľke   ako   jedinej   oprávnenej   osobe   až   na   jej   výslovnú   žiadosť   ako správkyne   konkurznej   podstaty   9.   júna   2008.   Podľa   názoru   krajského   súdu   na   základe predložených   dôkazov   bolo   preukázané,   že   nastala   právna   skutočnosť,   s   ktorou   právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Podľa presvedčenia   sťažovateľky   však   zmluva   o   postúpení   pohľadávky   vo   výške 144 790 608,16 Sk s prísl. z 28. januára 2002, ktorou žalobkyňa preukazovala prevod práv, je absolútne neplatná, a to z viacerých dôvodov, ktoré sťažovateľka podrobne rozvádza. Uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 6 Obo 145/2008-782 z 31. októbra 2008 bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolanie podala neoprávnená osoba, pretože ho podala sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty v postavení vedľajšieho účastníka na   strane   žalobkyne.   Ako   vedľajší   účastník   na   strane   žalobkyne   sťažovateľka   nemohla účinne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   keďže   v   čase,   keď   uznesenie o pripustení   zmeny   žalobcu   nadobudlo   právoplatnosť,   sťažovateľka   nebola   účastníčkou konania   a   jej   odvolacia   lehota   bola   limitovaná   odvolacou   lehotou   účastníka.   Navyše, odvolanie proti vôli účastníka konania ani nesmela podať. Uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/1/2009 z 28. februára 2011 bolo dovolanie sťažovateľky proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka v podanom dovolaní sama uznala, že v čase podania odvolania proti uzneseniu krajského   súdu   (9.   septembra   2008)   bola   vedľajším   účastníkom   na   strane   žalobkyne v zmysle uznesenia krajského súdu z 13. marca 2007, ktoré sa stalo právoplatným 3. mája 2007. Preto v uvedenom procesnom postavení nebola oprávnená na podanie odvolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   označených   článkov   ústavy a dohovoru. Z rozhodnutí všeobecných súdov totiž vlastne vyplýva, že účastník konania stráca opravný prostriedok,   pokiaľ po vydaní rozhodnutia   sa   stane v tom istom   konaní vedľajším účastníkom. Pritom k vzniknutej procesnej situácii došlo v dôsledku viacerých okolností. Pochybil krajský súd, keď uznesenie doručoval právnemu zástupcovi, ktorého mandát   už   zanikol,   pričom   riadne   doručenie   uznesenia   sa   vykonalo   až   v   roku   2008. Medzitým sa sťažovateľka stala vedľajším účastníkom v konaní. V právnom štáte nie je možné na takúto neštandardnú a právnym predpisom nepredvídanú situáciu hľadieť striktne formálne   a   odňať   tým   sťažovateľke   možnosť   podať   riadny   alebo   mimoriadny   opravný prostriedok. Akceptácia záveru najvyššieho súdu by vlastne znamenala, že môže existovať situácia,   keď   riadny   alebo   mimoriadny   opravný   prostriedok   je   prípustný,   ale   niet   toho (účastníka), kto by ho mohol uplatniť. Takáto interpretácia znamená formálnu, a nie reálnu ochranu základného práva podľa čl. 46 ústavy. Najvyšší súd nedal odpoveď na otázku, ako mala sťažovateľka postupovať, pokiaľ chcela svoje právo podať odvolanie alebo dovolanie účinne   uplatniť,   a   či   mala   vykonať   úkony   potrebné   na   to,   aby   prestala   byť   vedľajším účastníkom. Pritom zákon niekomu, kto sa stal vedľajším účastníkom, neponúka žiaden procesný nástroj, ako má z konania v postavení vedľajšieho účastníka na základe vlastného procesného   úkonu   vystúpiť.   Nie   je   úplne zrejmé   ani   to,   na   základe   akého   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   bolo   dovolanie   odmietnuté.   Uznesenie   je   v   tejto   časti nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Napokon, uznesenie je založené na posudzovaní vecnej správnosti   odvolacieho   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Preto   treba   považovať za   vnútorné protirečenie, keď podľa výroku uznesenia sa dovolanie odmietlo pre neprípustnosť, hoci v skutočnosti   z   odôvodnenia   uznesenia   vyplýva,   že   dovolanie   nebolo   považované za dôvodné, a v takomto prípade malo byť zamietnuté.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V/1/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 28. februára 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

Z   vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu,   zastúpeného   predsedom   obchodno-právneho kolégia, č. k. KP 4/2011-75 (Nobs 129/2011) z 20. februára 2012 doručeného ústavnému súdu 2. marca 2012 vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo. Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   bolo   jej   dovolanie   odmietnuté,   nie   je   akceptovateľné, pretože z uznesenia zjavne vyplýva, že dovolanie bolo odmietnuté podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 243b ods. 5 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, ako neprípustné. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou, podľa ktorej je uznesenie založené na posudzovaní vecnej správnosti odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu, pričom v takomto prípade malo byť dovolanie správne zamietnuté, a nie odmietnuté. V skutočnosti sa najvyšší súd so zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť otázkou vecnej správnosti   odvolacieho   uznesenia   nezaoberal.   Musel   sa   zároveň   povinne   zaoberať   aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd teda iba ozrejmoval nedôvodnosť namietanej vady podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku.   Najvyšší   súd   je   presvedčený,   že   sa   adekvátne   zaoberal   všetkými podstatnými   skutočnosťami   a   preskúmateľným   spôsobom   sa   s   nimi   vysporiadal   tak, ako to zjavne   vyplýva   z   odôvodnenia   jeho   uznesenia   spĺňajúceho   kritériá   ústavnej akceptovateľnosti. Odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok. Sťažovateľka svojimi tvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom   pre   namietanie   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivý proces.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 15. apríla 2012 doručenej ústavnému súdu 19. apríla 2012 vyplýva, že najvyšší súd zotrváva na svojom postoji, v zmysle ktorého predmetom   dovolacieho   konania   malo   byť   rozhodovanie   o   dovolaní   sťažovateľky   ako vedľajšej   účastníčky,   a teda   nie   ako   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   pôvodného žalobcu (úpadcu) proti uzneseniu o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu. Pôvodný žalobca   (úpadca)   tak   ostal   ukrátený   o   riadny   opravný   prostriedok   (odvolanie)   proti rozhodnutiu   o   jeho   „vystúpení“   z   konania   (dokonca   na   podklade   návrhu   tretej   osoby odlišnej od úpadcu), hoci ho riadne a včas podal. Tým prišiel o prvú a jedinú možnosť akokoľvek   sa   procesne   relevantným   spôsobom   vyjadriť   k   otázke,   či   skutočne   došlo k tvrdenému prevodu práva, o ktoré v konaní šlo, a teda či tu bol dôvod na zmenu v osobe žalobcu.   Výsledkom   procesných   pochybení   všeobecných   súdov   a   zvláštnej   zhody skutkových   a   procesných   okolností   bol   potom   ústavne   neakceptovateľný   stav   odňatia akejkoľvek možnosti úpadcu podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o jeho vystúpení z   konania.   Najvyšší   súd   žiadnym   spôsobom   nevyvrátil   dôvody,   v   existencii   ktorých sťažovateľka   vidí   porušenie   označených   práv.   Možno   konštatovať,   že   najvyšší   súd rezignoval na akúkoľvek obranu proti tvrdeniam sťažovateľky.

II.

Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Obdo   V/1/2009-823   z   28.   februára   2011 vyplýva,   že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   ako   vedľajšieho   účastníka na strane   žalobkyne   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   č.   k.   6   Obo   145/2008-782 z 31. októbra 2008. Sťažovateľka namietala existenciu vady konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá podľa jej názoru spočívala v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní, ktorý bez ďalšieho konštatoval nutnosť odmietnutia odvolania proti uzneseniu krajského súdu s tým, že odvolateľom je v danom prípade vedľajší účastník na   strane   žalobkyne   ako   osoba   neoprávnená   na   podanie   odvolania.   Podľa   názoru sťažovateľky najvyšší súd v odvolacom konaní takto rozhodol bez toho, aby si najskôr uvedomil, že súčasne tá istá   osoba (sťažovateľka) je v danom   čase   zároveň   aj jedinou osobou oprávnenou podať odvolanie v mene úpadcu ako pôvodného žalobcu, a to ako jeho zástupkyňa   v postavení   správkyne   konkurznej   podstaty,   teda   nie   z   pozície   vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno so sťažovateľkou súhlasiť a treba konštatovať neexistenciu namietnutej vady konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Popritom   treba   akceptovať   názor   sťažovateľky,   podľa ktorého v danom prípade ide o netypickú procesnú situáciu. Objektívne je zo spisového materiálu skutočne zjavné, že v čase, keď úpadca ako pôvodný žalobca prostredníctvom sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty úpadcu podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2004 o pripustení zámeny účastníka konania na strane žalobcu, bola   sťažovateľka   ako   správkyňa   konkurznej   podstaty   vedľajším   účastníkom   na   strane žalobkyne na základe uznesenia krajského súdu z 13. marca 2007 právoplatného 3. mája 2007, týkajúceho sa jej vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne. Je pravdou,   že   toto   uznesenie   bolo   vydané   po   vydaní   uznesenia   o   pripustení   zámeny účastníka na strane žalobcu, avšak zároveň pred uplynutím lehoty na podanie odvolania úpadcu ako pôvodného žalobcu proti uzneseniu o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu.   Námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   nesprávneho   postupu   krajského   súdu   pri doručovaní uznesenia o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu nemá pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle vytknutej vady podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku opodstatnenie, lebo pochybenie krajského súdu pri doručovaní tohto uznesenia sa konvalidovalo tým, že krajský súd na základe žiadosti sťažovateľky z 26. mája 2008 doručil uznesenie   o   pripustení   zámeny   účastníka   na   strane   žalobcu   už   správne   úpadcovi   ako pôvodnému   žalobcovi,   a   to   prostredníctvom   sťažovateľky   ako   správkyne   konkurznej podstaty úpadcu. Stalo sa tak 9. júna 2008. Keďže na základe tohto doručenia následne podal úpadca ako pôvodný žalobca včas odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa najvyšší súd v odvolacom   konaní   zaoberal   a   neodmietol   ho   pre   jeho   oneskorené   podanie,   nemožno súhlasiť   s   tým,   že   by   už   toto   pôvodne   chybné   doručovanie   malo   za   následok   odňatie možnosti úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi konať pred súdom tým, že by sa mu odňala možnosť podať v zákonnej lehote riadny opravný   prostriedok.   Na margo uvedeného je potrebné poznamenať, že napriek riadnemu doručeniu uznesenia krajského súdu úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi až 9. júna 2008 musel mať tento, resp. osoba oprávnená v jeho mene   konať   (sťažovateľka   ako   správkyňa   konkurznej   podstaty   úpadcu),   vedomosť o uznesení minimálne pred 11. septembrom 2006, pretože v tento deň podala krajskému súdu návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu späť zo žalobkyne na úpadcu, resp. pre prípad nevyhovenia návrhu na zámenu žiadala o svoje pripustenie do konania ako vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalobkyne,   o   čom   krajský   súd   rozhodol   uznesením z 13. marca 2007. Sťažovateľka sama v dovolaní uznala, že v čase podania odvolania proti uzneseniu   krajského   súdu   o   pripustení   zámeny   účastníka   na   strane   žalobcu,   teda

9. septembra 2008, bola vedľajším účastníkom na strane žalobkyne v zmysle uznesenia krajského   súdu   z 13. marca   2007,   ktoré   sa   stalo   právoplatným   3.   mája   2007.   Preto   jej námietka,   podľa   ktorej   je   ako   správkyňa   konkurznej   podstaty   úpadcu   ako   pôvodného žalobcu oprávnená podať odvolanie proti uzneseniu o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu, je v rozpore s tým, že procesne je vedľajším účastníkom od 3. mája 2007, keď nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   krajského   súdu   o   jej   pripustení   do   konania   ako vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalobkyne.   Najvyšší   súd   preto   v   odvolacom   konaní rozhodol   správne,   keď   odvolanie   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   218   ods.   1   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Na základe uvedeného nie je daná existencia sťažovateľkou namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom najvyšší súd v dovolacom konaní nezistil ani žiadne iné vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté uznesenie zrušiť. Preto bolo dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo(…) prejednaná(…) súdom(…),   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(…)

Sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   vystupovala   tak   v   odvolacom,   ako   aj   v   dovolacom konaní v postavení úpadcu ako pôvodného žalobcu, a nie ako vedľajší účastník.

Najvyšší súd je presvedčený, že sťažovateľka ako vedľajší účastník nebola oprávnená podať odvolanie, a preto odmietnutie jej dovolania bolo správne a náležite zdôvodnené.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým prisvedčiť najvyššiemu súdu, podľa ktorého   v   čase,   keď   úpadca   ako   pôvodný   žalobca   prostredníctvom   sťažovateľky   ako správkyne konkurznej podstaty podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2004   o   pripustení   zámeny   účastníka   konania   na   strane   žalobcu,   bola   sťažovateľka   ako správkyňa konkurznej podstaty považovaná za vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne v zmysle uznesenia z 13. marca 2007. Toto uznesenie bolo vydané síce po vydaní uznesenia o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu, avšak zároveň pred uplynutím lehoty na podanie odvolania úpadcu ako pôvodného žalobcu proti tomuto uzneseniu.

Keďže sa s týmito závermi stotožňuje aj sťažovateľka, sú teda medzi účastníkmi konania nesporné.

Naproti   tomu   ako   sporný   sa   javí   ďalší   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého námietka sťažovateľky   týkajúca   sa   nesprávneho postupu   krajského   súdu   pri   doručovaní uznesenia   o   pripustení   zámeny   účastníka   nemá   pre   posúdenie   prípustnosti   dovolania v zmysle   vytknutej   vady   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku opodstatnenie, lebo pochybenie krajského súdu pri doručovaní uznesenia sa konvalidovalo tým,   že   krajský   súd   uznesenie   doručil   úpadcovi   ako   pôvodnému   žalobcovi,   a   to prostredníctvom   sťažovateľky,   pričom   podané   odvolanie   nebolo   odmietnuté   ako oneskorené. Najvyšší súd preto nemôže ani súhlasiť s tým, že by už toto pôvodné chybné doručovanie malo za následok odňatie možnosti úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi konať pred súdom tým, že by sa mu odňala možnosť podať v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

„Zmyslom ústavného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť.“ (I. ÚS 62/97)

Základné právo na súdnu ochranu si v materiálnom zmysle vyžaduje takú aplikáciu zákonných   ustanovení   o   procesnom   postupe   všeobecného   súdu,   ktorá   zabezpečí   reálny prístup   účastníka   konania   k   súdu,   a   to   vrátane   odvolacieho   súdu.   A fortiori   to   platí v prípade, ak všeobecný súd chybne postupoval. Z ústavného hľadiska sa javí ako popretie samej podstaty práva na prístup k súdu, ak účastník konania prišiel o prístup k odvolaciemu súdu (o meritórne konanie a rozhodnutie o odvolaní) v dôsledku pochybenia samotného všeobecného súdu.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že o vedľajšom účastenstve sťažovateľky v konaní je možné uvažovať iba v prípade, ak pôvodný žalobca (za ktorého teraz koná sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty) stratil svoje postavenie žalobcu. Sťažovateľka totiž nemôže byť súčasne žalobkyňou, ale aj vedľajším účastníkom v tom istom súdnom konaní.

Z   uvedeného   dôvodu   je   celkom   neakceptovateľná   a   vnútorne   protirečivá   právna konštrukcia   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej   sťažovateľku   bolo   treba   pri   doručovaní uznesenia krajského súdu z 19. apríla 2004 považovať za žalobkyňu, avšak pri rozhodovaní o jej odvolaní sa   už malo vychádzať z toho,   že je vedľajším   účastníkom, ktorý   nie je oprávnený podať odvolanie.

Za osobitej procesnoprávnej situácie, ktorá vznikla nesprávnym postupom krajského súdu pri doručovaní uznesenia z 19. apríla 2004, bolo treba vychádzať nielen pri doručovaní uznesenia   sťažovateľke,   ale   aj   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   proti   nemu   z   toho,   že sťažovateľka   koná   v   mene   úpadcu   ako   pôvodného   žalobcu.   Znamená   to   nielen   to,   že odvolanie, ktoré podala, bolo včasné, ale aj to, že išlo o odvolanie oprávneného subjektu, o ktorom sa malo meritórne konať a rozhodnúť.

Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého dovolanie opierajúce sa o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku bolo neprípustné pre nenaplnenie tejto skutkovej podstaty, sa vo svetle už uvedeného javí ako arbitrárny a ústavne neudržateľný, pretože vo svojich   dôsledkoch   znamená   popretie   samej   podstaty   základného   práva   na   súdnu ochranu vo vzťahu k právu na prístup k odvolaciemu súdu. Došlo preto k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Naproti tomu nemožno prisvedčiť námietke sťažovateľky, podľa ktorej je dovolacie uznesenie vnútorne rozporné, keďže najvyšší súd na jednej strane v dôvodoch uznesenia meritórne hodnotí dovolacie argumenty sťažovateľky ako nedôvodné, avšak v rozpore s tým z   výroku   uznesenia   vyplýva,   že   dovolanie   odmietol   ako   neprípustné.   Podľa   názoru sťažovateľky z procesnoprávneho hľadiska prichádzalo do úvahy v takomto prípade nie odmietnutie, ale zamietnutie dovolania, teda meritórne rozhodnutie.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Zo znenia citovaného ustanovenia a z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie, prípustnosť ktorého sa opiera o ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho   poriadku,   je   prípustné   len   za   splnenia   dvoch   podmienok.   Dovolateľ   musí predovšetkým tvrdiť existenciu niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení, no okrem toho   táto   vada   musí   byť   aj   objektívne   daná.   Inými   slovami,   dovolanie   opierajúce   sa o ustanovenie   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   byť   buď   odmietnuté   ako neprípustné,   alebo   mu   môže   byť   vyhovené.   Neprichádza   teda   do   úvahy   zamietnutie takéhoto   dovolania   ako   procesne   prípustného,   avšak   vecne   nedôvodného   (na   rozdiel od dovolania,   ktorého   prípustnosť sa   opiera   o ustanovenie   § 238   a §   239 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V/1/2009-823 z 28. februára 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom ústavného   súdu.   Sťažovateľku   bude   treba   do   meritórneho   rozhodnutia   o   odvolaní   proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2004 považovať za žalobkyňu. Ak bude jej odvolaniu vyhovené, potom i naďalej bude mať procesné postavenie žalobkyne. V opačnom prípade bude prichádzať do úvahy status vedľajšieho účastníka.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 396,61 €,   a   to   za   dva   úkony   právnych   služieb   v   roku   2011   (prevzatie   a   príprava zastupovania, sťažnosť) po 123,50 € a za jeden úkon právnych služieb v roku 2012 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo výške 127,16 €, ako aj za dva režijné paušály po 7,41 € a za jeden režijný paušál 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Hoci sťažovateľka tvrdila, že došlo aj k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, neuviedla žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by porušenie týchto základných práv mohlo vyplývať. Preto v tejto časti nebolo možné jej sťažnosti vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012