znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 400/09-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. R. B., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo 9/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 9/2008 p o r u š i l   základné právo spoločnosti V., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   9/2008 z 12. augusta 2009   z r u š u j e   a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti   V.,   spol.   s r.   o., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume   500,58   € (slovom   päťsto   eur   a päťdesiatosem   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. R. B., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti V., spol. s r. o., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 400/09-15   z 26.   novembra   2009   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   V.,   spol.   s r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Obdo 9/2008. Zároveň sa odložila vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 9/2008 z 12. augusta 2009   vo   výroku   o povinnosti   sťažovateľky   nahradiť   spoločnosti   F.,   a.   s.   (ďalej   len „žalobkyňa“), trovy dovolacieho konania v sume 486,79 € (14 665 Sk) na účet právneho zástupcu. Napokon návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Cob 94/2007-433 z 26. novembra 2007 ústavný súd nevyhovel.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním zo 16. februára 2010 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 20. januára 2010 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od sťažovateľky zaplatenia   sumy   546   662   Sk   a sumy   393   346,80   Sk,   teda   spolu   940   008,80   Sk s príslušenstvom. Suma 546 662 Sk bola vyfakturovaná faktúrou č. 0003/00 zo 4. októbra 2000 (ďalej len „prvá faktúra“) a suma 393 346,80 Sk faktúrou č. 0005/00 (ďalej len „druhá faktúra“) zo 4. decembra 2000, pričom podľa tvrdenia žalobkyne mala byť nimi vyúčtovaná cena za dielo.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 14 Cb 289/2002-354   z 29.   marca   2007   bola   žaloba   zamietnutá   a žalobkyňa   zaviazaná zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 292 023 Sk. Okresný súd považoval za preukázané, že sťažovateľka koncom 90-tych rokov vykonávala rekonštrukciu Hotela pod Zámkom, pričom v roku 1999 poverila M. B. (ďalej len „B.“) riadením všetkých prác na tejto stavbe vrátane vedenia účtovníctva a podpisovania zmlúv s dodávateľmi. B. v mene sťažovateľky objednal u žalobkyne 24. januára 2000 celkom 2 140 m2 obkladov a dlažieb. Na   základe   tejto   objednávky   žalobkyňa   dodávala   obklady   a dlažby   a vykonávala   ich montáž.   Okrem   iných   faktúr   prvou   faktúrou   s termínom   splatnosti   14.   októbra   2000   si žalobkyňa vyúčtovala cenu za dodávku obkladov a dlažieb o výmere 919 m2 a vykonanie omietok   pod   obklad   za   826   hodín   po   120 Sk   v celkovej   výške   816 662 Sk,   z ktorej sťažovateľka vopred zaplatila zálohu 70 000 Sk a neskôr 200 000 Sk. Sumu 546 662 Sk sťažovateľka   odmietla   zaplatiť,   pretože   práce   a tovar   v takejto   výške   žalobkyňa sťažovateľke   nedodala.   Ďalej druhou   faktúrou   s termínom   splatnosti   30. decembra   2000 žalobkyňa   vyúčtovala   cenu   vo   výške   393   346,80   Sk   za   dodávku   obkladov   a dlažieb o výmere 594 m2 po 550 Sk a montáž obkladov a dlažieb za cenu 52 Sk. Sťažovateľka túto faktúru   odmietla   zaplatiť,   lebo   ju   považovala   za   nedôvodne   vystavenú.   Podľa   názoru okresného súdu bolo predmetom sporu len to, či žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie sumy 940 008,80 Sk, t. j. na doplatenie ceny za dielo a kúpnej ceny z titulu nezaplatených faktúr.   Okresný   súd   z vykonaných   dôkazov   zistil,   že   žalobkyňa   svoje   tvrdenia   o tejto skutočnosti   nepreukázala,   a teda   neuniesla   dôkaznú   povinnosť   týkajúcu   sa   vlastných tvrdení. Sťažovateľka si objednala 2 140 m2 obkladov a dlažieb, avšak z knihy dodávok vyplýva, že sťažovateľka, resp. poverení zamestnanci prevzali celkom 1 945 m2 obkladov a dlažieb. Žalobkyňa pritom tvrdila, že dodala sťažovateľke 2 396 m2 obkladov a dlažieb, čo je však v rozpore so všetkými znaleckými posudkami, ktoré vypracovali traja znalci. Podľa prvého znalca v hoteli bolo položených 1 695,27 m2 obkladov a dlažieb, podľa druhého 1 727 m 2 a podľa tretieho 2 638,91 m2, resp. 2 986,3 m2. Okrem toho sama žalobkyňa uznala, že aj iné firmy dodávali a položili obklady a dlažby o výmere 927 m2. Žalobkyňa nepreukázala ani to,   že by urobila omietky   vo   výmere   1   758   m2 za   826   hodín. Podľa konštatovania   okresného   súdu   žalobkyňa   nepredložila   žiadny   doklad   o tom,   že   dodala sťažovateľke 2 396 m2 obkladov a dlažieb a že jej urobila omietky pod obklad. Z knihy dodávok, ktorá je zároveň dodacím listom, takéto tvrdenie žalobkyne nevyplýva, keďže je v ňom   zapísané   prevzatie   iba   1   945   m2 obkladov   a dlažieb.   Pracovný   list   priložený k sporným faktúram nepovažoval okresný súd za hodnoverný doklad, pretože sa z neho nedá   zistiť,   koľko   štvorcových   metrov   omietok   urobila   žalobkyňa,   či   toto   vyúčtovanie zodpovedá   skutočnosti,   a koľko   dodala   obkladov   a dlažieb.   Ani   znaleckými   posudkami nebolo tvrdenie žalobkyne preukázané a rovnako ani výpoveďami svedkov.

Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   16   Cob   94/2007-433   z 26.   novembra   2007   bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni požadované sumy s príslušenstvom, ako aj náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku tým, že konanie je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 9/2008 z 12. augusta 2009 bolo dovolanie zamietnuté, keďže podľa najvyššieho súdu vytýkaná vada v odvolacom konaní (neaplikácia ustanovenia   §   213   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   zistená   nebola.   Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený   právnemu zástupcovi sťažovateľky 14. septembra 2009, kedy sa stal aj právoplatným.

Podľa sťažovateľky rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru najmä z týchto dôvodov:

Sťažovateľka   v dovolaní   namietala,   že   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu ako okresný súd, a to bez toho, aby postupoval podľa ustanovenia § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Kým okresný súd v rozsudku konštatoval, že pracovný list priložený k sporným faktúram nie je hodnoverným dokladom,   pretože   sa   z neho   nedá   zistiť,   koľko   štvorcových   metrov   omietok   urobila žalobkyňa, či toto vyúčtovanie zodpovedá skutočnosti, a koľko dodala obkladov a dlažieb, zatiaľ podľa krajského súdu bolo preukázané, že žalobkyňa dodala sťažovateľke v súlade s objednávkou 2 140 m2 obkladov a dlažieb, a to pracovnými listami, ktoré sú podpísané sťažovateľkou. Obdobne, kým podľa okresného súdu ani znaleckými posudkami nebolo preukázané   dodanie   2   396   m2 obkladov   a dlažieb,   zatiaľ   podľa   krajského   súdu   bolo preukázané, že žalobkyňa dodala sťažovateľke v súlade s objednávkou 2 140 m2 obkladov a dlažieb, čo nevylučujú ani znalecké posudky. K týmto odlišným skutkovým zisteniam dospel krajský súd bez opory v dôkazoch, resp. bez vykonania dokazovania. Je neprípustné, aby odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam majúcim rozhodujúci význam pre posúdenie veci len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdov prvého stupňa. Hoci krajský súd sa nepochybne odchýlil od skutkového záveru okresného súdu, stalo sa tak bez toho, aby zopakoval potrebné dokazovanie. Najvyšší súd konštatoval, že krajský súd sa zaoberal otázkou skutočného dodania fakturovaných prác a tovarov nad rámec potrebnosti so   zreteľom   na   požiadavku   stručnosti   odôvodnenia   rozsudku,   lebo   na   posúdenie   veci aplikoval ustanovenie § 323 ods. 1 a 2 a § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Pochybil v tom, že sa obmedzil iba na citáciu uvedených ustanovení bez toho, aby sa odvolal na príslušné písomné doklady v spise tak, aby bolo zrejmé, že vec posúdil z iného právneho zreteľa, podľa iných právnych ustanovení a v konečnom dôsledku preto dôvodne a správne.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   a najvyšší   súd   vec   nesprávne   právne   posúdili v súvislosti s otázkou, či sťažovateľka uznala svoj záväzok tým, že ho čiastočne splnila. Krajský súd citoval ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Aplikujúc toto ustanovenie krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľka čiastočným plnením prvej faktúry uznala aj zvyšok dlhu v žalovanej výške 546 662 Sk. Tento záver je však nesprávny, lebo čiastočné plnenie záväzku môže mať účinky jeho uznania iba v tom prípade, ak možno usudzovať, že svojím plnením uznáva dlžník aj zvyšok záväzku. Sťažovateľka však výslovne odmietla zaplatiť zvyšok dlhu z uvedenej faktúry s odôvodnením, že tovar v tejto hodnote jej nebol dodaný. Z tohto vyjadrenia sťažovateľky jasne vyplýva, že nie je splnená podmienka ustanovená v § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Krajský súd preto v tomto rozsahu vec nesprávne právne posúdil, lebo použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval. Najvyšší   súd   tento   nesprávny   postup   potvrdil,   keď   vytýkanú   vadu   právneho   posúdenia v konaní   nezistil,   hoci   zároveň   uviedol,   že   krajský   súd   svoj   rozsudok   síce   odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, avšak neodôvodnil ho náležite tak, aby aj z odôvodnenia bolo zrejmé, ako a na základe akých dôkazov aplikoval ustanovenie § 323 a § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že bez opory vo vykonaných dôkazoch je jednak záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   jej   mala   žalobkyňa   dodať   nad   rámec   písomnej objednávky   256   m2 tovaru,   ktorý   mala   spolu so   súvisiacimi   prácami   prevziať,   ako   aj ustálenie, že žalobkyňa preukázala aj dodávku obkladu na atiku, sokel, na 1-PP a na 1-NP. Z celého odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, na základe akého dôkazu sa dospelo k týmto záverom, ktoré zamietnutím dovolania potvrdil aj najvyšší súd.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl. 6 ods.   1   dohovoru   v konaní vedenom   najvyšším   súdom   pod sp.   zn. 1 Obdo   9/2008   s tým,   aby   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 12.   augusta   2009,   ako   aj rozsudok krajského súdu z 26. novembra 2007 zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

Z vyjadrenia   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   z 20.   januára   2010   doručeného ústavnému súdu 8. februára 2010 vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní náležite vysporiadal   s dovolacou   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   krajský   súd   vychádzal z iného skutkového stavu ako okresný súd, hoci dokazovanie nedoplnil, ale ani nezopakoval v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku dostatočne   vysvetlil,   z akého   dôvodu   neakceptoval   túto   námietku   sťažovateľky. Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania vyplýva, že krajský súd sa zameral aj na otázku uznania pohľadávky. Najvyšší súd preto považoval postup krajského súdu za dostatočne transparentný, a to tak pokiaľ ide o zisťovanie skutkového stavu, ako aj právne posúdenie veci.   Najvyšší   súd   zrejme   vychádzal   aj   z toho,   že   aj   keď   krajský   súd   do   zápisnice z odvolacieho pojednávania neuviedol, že dokazovanie opakuje, išlo však výlučne o listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise, a preto bol oprávnený hodnotiť ich z hľadiska skutkového, ako aj právneho. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku spočívajúci v tom, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, zistený nebol. Pritom najvyšší súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi   dovolania,   a preto   dôvodnosť   dovolania   preskúmaval   iba   v tomto   rozsahu. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že rozsudok najvyššieho súdu bol nepredvídateľný, keďže vychádzal z iného právneho názoru, takáto námietka nebola v dovolaní uvedená, a preto najvyšší súd nebol ani oprávnený rozsudok krajského súdu preskúmavať z tohto hľadiska. Javí sa, že sťažovateľka dôvodne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu. S touto námietkou sa zaoberal najvyšší súd, v zásade konštatoval jej dôvodnosť, keď uviedol, že krajský súd rozsudok neodôvodnil náležite. Toto pochybenie krajského súdu však   najvyšší   súd   nepovažoval   za   takú   procesnú   vadu,   ktorá   by   zakladala   dôvodnosť dovolania. Na základe uvedených dôvodov nemožno rozsudok najvyššieho súdu považovať za arbitrárny, a preto podaná sťažnosť nie je dôvodná.

Z repliky sťažovateľky zo 16. februára 2010 doručenej ústavnému súdu 23. februára 2010 vyplýva, že najvyšší súd sa náležite nevysporiadal s vytýkanou vadou spočívajúcou v neaplikovaní ustanovenia § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podmienkou toho, aby sa odvolací súd mohol odchýliť od skutkových zistení prvostupňového súdu, je, že musí dokazovanie sám opakovať, prípadne ho doplniť, a tak zadovážiť si rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Je neprípustné, aby odvolací súd dospel ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k odlišnému záveru o dôvodnosti žaloby iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa nepochybne odchýlil od skutkového   záveru   okresného   súdu,   avšak   pritom   nezopakoval   dokazovanie   opätovným vykonaním   tých   dôkazov,   z ktorých   okresný   súd   čerpal   pri   ustálení   skutkového   stavu. Sťažovateľka preto trvá na tom, že odvolacie konanie trpelo vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, s čím sa najvyšší súd náležite nevysporiadal. Krajský súd a najvyšší súd nesprávne právne posúdili vec, pokiaľ ide o uznanie záväzku čiastočným plnením zo strany sťažovateľky. Krajský súd citoval ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka   a aplikujúc   toto   ustanovenie   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   čiastočným plnením prvej faktúry uznala aj zvyšok dlhu vo výške 546 662 Sk. Krajský súd však pritom opomenul zohľadniť podmienku citovaného ustanovenia, podľa ktorej má čiastočné plnenie záväzku účinky uznania záväzku iba v tom prípade, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva   aj   zvyšok   záväzku.   Sťažovateľka   však   výslovne   odmietla   zaplatiť   zvyšok   dlhu s odôvodnením,   že tovar   v tejto   hodnote   jej   nebol dodaný.   Z tohto   jej   vyjadrenia   jasne vyplýva, že nie je splnená podmienka ustanovená v § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Sťažovateľka preto trvá na tom, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec v uvedenom rozsahu a najvyšší súd tento nesprávny postup krajského súdu potvrdil. Súčasťou práva na spravodlivé   súdne   konanie je   aj   princíp   predvídateľnosti   práva   vzťahujúci   sa   nielen   na predvídateľnosť účinku právnych noriem, ale aj na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, resp. výsledku súdneho konania. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie rozhodnutia. Interpretácia príslušných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   a Obchodného   zákonníka   krajským   súdom   a najvyšším súdom vykazuje znaky svojvôle.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu do práv žalobkyne,   doručil   ústavný   súd   podanú   sťažnosť,   uznesenie   ústavného   súdu   č. k. II. ÚS 400/09-15 z 26. novembra 2009, vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, ako aj repliku sťažovateľky žalobkyni s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z vyjadrenia   žalobkyne z 31.   marca   2010   doručeného   ústavnému súdu   13.   apríla 2010   vyplýva,   že   sťažnosť   nepovažuje   za   dôvodnú.   Už   okresný   súd   považoval   za preukázané,   že   žalobkyňa   dodávala   sťažovateľke   na   základe   jej   objednávky   obklady a dlažby a vykonávala aj montáže a omietky. Tieto skutočnosti ani neboli v konaní sporné. Predmetom   sporu   bolo   len   to,   či   žalobkyni vznikol   nárok   na   doplatenie   ceny   za   dielo a kúpnej ceny z titulu neuhradených faktúr v celkovej výške 940 008,80 Sk. Okresný súd vychádzal   zo   stanoviska,   že   dôkazné   bremeno   zaťažuje   žalobkyňu,   a považoval   ňou uplatnený nárok na základe vykonaných dôkazov za nepreukázaný, keď dodanie dlažieb a obkladov   nepovažoval   za   preukázané objednávkami,   dodacími   listami   ani   znaleckými posudkami. Skutočnosť, že sťažovateľka na úhradu prvej faktúry zaplatila žalobkyni zálohu 70 000 Sk a sumu 200 000 Sk, reflektoval síce okresný súd vo svojom rozsudku, avšak bez toho, aby túto skutočnosť aj právne posúdil (na rozdiel od krajského súdu, ktorý ju posúdil podľa   §   323   a   §   407   ods.   3   Obchodného   zákonníka).   Krajský   súd   považoval   zhodne s okresným   súdom   za   preukázané,   že   sťažovateľka   si   u žalobkyne   objednala   dodanie obkladov a dlažieb, ich montáž a omietky, a taktiež považoval za preukázané, že k dodaniu objednaného tovaru a prác aj došlo. Z porovnania odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu však plynie, že základom zmeňujúceho rozsudku krajského súdu nie sú odlišné skutkové zistenia, ale odlišné právne posúdenie veci (založené predovšetkým na odlišnom právnom posúdení nespornej čiastočnej úhrady prvej faktúry) majúce za následok iné rozloženie dôkazného bremena medzi účastníkmi konania. Totiž v dôsledku domnienky trvania dlhu v čase jeho uznania dôkazné bremeno o zániku dlhu, resp. dôkazné bremeno o tom, že dlh nevznikol, zaťažovalo sťažovateľku. Dôvodom zmeny rozsudku okresného súdu teda nie sú odlišné skutkové zistenia, ale v podstate len dôsledok uznania záväzku sťažovateľkou   čiastočnou   úhradou   faktúry   v podobe   prenesenia   dôkazného   bremena   zo žalobkyne   na   sťažovateľku.   Sťažovateľka   teda   bola   v konaní   zaťažená   dôkazným bremenom týkajúcimi sa preukázania nedodania dlažieb a obkladov žalobkyňou v hodnote zodpovedajúcej   žalovanej   sume,   ktoré   neuniesla,   a preto   bola   správne   krajským   súdom zaviazaná zaplatiť žalovanú sumu. Pokiaľ sa v niektorých okolnostiach skutkové zistenia krajského   súdu   odlišujú   od   skutkových   zistení   okresného   súdu,   tieto   časti   odôvodnenia rozsudku krajského súdu možno napraviť postupom podľa § 165 Občianskeho súdneho poriadku, a to bez priameho vplyvu na konečné rozhodnutie vo veci, a to práve v dôsledku právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom   podľa   ustanovení   §   323   a   §   407   ods.   3 Obchodného zákonníka. Aj keby takýto postup možný nebol, išlo by iba o nepodstatné vady,   ktoré   by   nemohli   mať   vplyv   na   konečné   rozhodnutie,   a to   ani   keby   znamenali porušenie   ustanovenia   §   213   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V tejto   súvislosti žalobkyňa poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorej, ak ide o listiny, ktorými bol vykonaný dôkaz v konaní pred súdom prvého stupňa, môže odvolací súd tieto dôkazy sám hodnotiť a dôjsť k iným skutkovým záverom, ako súd prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie opakoval. Žalobkyňa pritom poznamenáva, že táto judikatúra možno   nie   je   celkom   konformná   s ustálenou   judikatúrou   a právnou   doktrínou.   Celá konštantná judikatúra požiadavku opakovania dôkazov v prípade, že sa odvolací súd odchýli od skutkového zistenia urobeného prvostupňovým súdom, vzťahuje len na prípad, keď išlo o zistenie urobené na základe výpovede účastníkov konania a svedkov, ktorí boli vypočutí v konaní.   Len   v prípade   dôkazu   výsluchom   svedkov   alebo   účastníkov   je   potrebné,   aby odvolací   súd   opakoval   dôkazy,   ktoré   boli   vykonané   prvostupňovým   súdom,   a to predovšetkým preto, že pri hodnotení týchto dôkazov spolupôsobia okrem vecného obsahu výpovedí   aj ďalšie   skutočnosti,   ktoré   nemôžu   byť v protokole   zachytené,   ako   napríklad presvedčivosť vystúpenia vypovedajúcej osoby, plynulosť, neistota a kolísavosť výpovede, ochota vypovedať presne na dané otázky a pod. Tieto skutočnosti však vplyv na hodnotenie listinných dôkazov nemajú. Preto sa odvolací súd môže odchýliť od interpretácie obsahu listinných dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom bez toho, aby dôkaz touto listinou musel opakovať. Ide pritom o hodnotenie dôkazu, ku ktorému sa účastníci mali možnosť vyjadriť   po   jeho   vykonaní   prvostupňovým   súdom,   pričom   odvolací   súd   má   k svojmu rozhodnutiu podklady rovnocenné s tými, z ktorých vychádzal aj prvostupňový súd. Nie je preto   vadou   konania, ktorá   by mohla mať za následok   nesprávne rozhodnutie vo veci, skutočnosť,   že   odvolací   súd   vyšiel   z listinných   dôkazov,   ktoré   prvostupňový   súd nepovažoval   za   dostatočné,   bez   toho,   aby   zopakoval   dôkaz   týmito   listinami.   Čiastočné plnenie záväzku je uznaním zvyšku dlhu, ak je možné usudzovať, že dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ak pri čiastočnom plnení dlžník zvyšok záväzku neuznáva, je potrebné, aby pri takomto čiastočnom plnení uvedenú skutočnosť veriteľovi oznámil. Sťažovateľka žalobkyni pri čiastočnej úhrade prvej faktúry neoznámila, že zvyšok záväzku neuznáva, a preto   sťažovateľkou   vykonané   čiastočné   úhrady   mali   za   následok   uznanie   zvyšku   jej záväzku. Sťažovateľka výslovne odmietla zaplatiť zvyšok dlhu s odôvodnením, že tovar v tejto (fakturovanej) hodnote nebol dodaný, až v priebehu súdneho konania, takže právne posúdenie   veci   najvyšším   súdom   (a   rovnako   aj   krajským   súdom)   podľa   §   407   ods.   3 Obchodného zákonníka nie je nesprávne. Žalobkyňa preto navrhuje sťažnosť zamietnuť. Z repliky sťažovateľky z 22. apríla 2010 doručenej ústavnému súdu 26. apríla 2010 vyplýva,   že   so   žalobkyňou   nesúhlasí   a trvá   na   podanej   sťažnosti.   Žalobkyňa   situáciu týkajúcu sa uznania záväzku sťažovateľkou neposúdila správne a rovnako ani krajský súd a najvyšší súd. Sťažovateľka totiž výslovne odmietla zaplatiť zvyšok dlhu s odôvodnením, že tovar v požadovanej hodnote jej nebol dodaný. Z toho jasne vyplýva, že nie je splnená jedna z podmienok ustanovených v § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Neobstojí ani názor   žalobkyne,   podľa   ktorého,   ak   ide   o listiny,   ktorými   bol   vykonaný   dôkaz   pred prvostupňovým   súdom,   môže   odvolací   súd   tieto   dôkazy   sám   hodnotiť   a dôjsť   k iným skutkovým záverom bez toho, aby dokazovanie opakoval. Sťažovateľka poukazuje na iné judikáty   z Českej   republiky,   podľa   ktorých   ak   odvolací   súd   na   základe   vlastného dokazovania dôjde k odchylným skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd, dochádza tým k porušeniu zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Podľa ďalšieho názoru odvolací súd sa   od skutkového zistenia, ktoré urobil prvostupňový súd na základe ním vykonaných dôkazov, môže odchýliť len vtedy, ak tieto dôkazy sám opakoval a zabezpečil si tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné zhodnotenie týchto dôkazov. Podľa názoru sťažovateľky   je   neprípustné,   aby   odvolací   súd   dospel   k svojim   odlišným   skutkovým zisteniam iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým súdom.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 14 Cb 289/2002-354 z 29. marca 2007 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba žalobkyne proti sťažovateľke o zaplatenie sumy 940 008,80 Sk s prísl.   Podľa   názoru   okresného   súdu   na základe   vykonaných dôkazov   žalobkyňa svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia, o ktoré opierala uplatňovaný nárok, nepreukázala, teda si nesplnila dôkaznú povinnosť týkajúcu sa vlastných tvrdení.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 16 Cob 94/2007-433 z 26. novembra 2007 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumy 393 346,80 Sk s 15,5 % ročným úrokom z omeškania od 31. decembra 2000   do   zaplatenia   a sumy   546   662   Sk   s 15,5   %   ročným   úrokom   z omeškania   od 20. októbra   2000   do   zaplatenia,   ako   aj   náhradu   trov   prvostupňového   konania   v sume 465 427,50 Sk a náhradu trov odvolacieho konania v sume 31 212 Sk. Krajský súd najprv citoval   znenie   ustanovení   § 323   ods.   1   a 2   a   §   407   ods.   3   Obchodného   zákonníka a zdôraznil, že čiastočné plnenie záväzku dlžníka spôsobuje účinky uznania zvyšku dlhu. Ďalej konštatoval, že medzi účastníkmi bolo sporné, aké množstvo obkladov a dlažieb si sťažovateľka   objednala   a aké   množstvo   jej   žalobkyňa   dodala.   Bolo   preukázané,   že žalobkyňa   dodala   sťažovateľke   v súlade   s objednávkou   2   140   m2 obkladov   a dlažieb. Vyplýva   to   z pracovných   listov   podpísaných   sťažovateľkou,   z výpovede   B.,   ako   osoby poverenej vedením celej stavby, a nevylučujú to ani znalecké posudky. Nad rámec písomnej objednávky dodala žalobkyňa sťažovateľke 256 m2 tovaru, pričom sťažovateľka tento tovar a s ním súvisiace práce prevzala. Rovnako bola preukázaná dodávka obkladu na atiku, sokel na 1-PP a na 1-NP. Vzhľadom na uvedené je nárok žalobkyne dôvodný. Preto bolo potrebné rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 9/2008 z 12. augusta 2009 vyplýva, že ním   bolo   zamietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 16 Cob 94/2007-433 z 26. novembra 2007. Podľa názoru najvyššieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku krajského súdu opierala uplatnený nárok o tvrdenie,   že   sťažovateľka   uplatnený   nárok   uznala.   Na   odvolacom   pojednávaní 20. novembra 2007 štatutárny zástupca žalobkyne, pokiaľ ide o pravdivosť jeho tvrdenia, poukázal   na   príjmové   a výdavkové   listy   s pečiatkou   a podpisom   sťažovateľky.   Na   tieto tvrdenia reagoval právny zástupca   sťažovateľky   námietkou, že v tom   čase sťažovateľka tvrdeniam žalobkyne, pokiaľ ide o dodané množstvo tovaru, verila, avšak následne zistila, že   im   veriť   nemožno,   čo   potvrdilo   aj   dokazovanie   na   okresnom   súde.   V odpore   proti platobnému rozkazu zo 17. apríla 2003 právny zástupca sťažovateľky tvrdil, že žalobkyňa vzala návrh späť z dôvodu, že došlo k dohode o späťvzatí návrhu, pretože sťažovateľka sporné   faktúry   uhradila,   o čom   priložil   ako   dôkaz   výdavkové   a príjmové   listy z 15. novembra 2002 na sumy 546 662 Sk a 393 346,80 Sk. Obsah týchto dokladov je v rozpore s dovolacím tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého sumu 546 662 Sk z faktúry č. 0003/00   zo   4.   októbra   2002   odmietla   zaplatiť,   pretože   práce   a tovar   v takejto   výške žalobkyňa   nedodala.   Protirečí   to   aj   ďalšiemu   tvrdeniu,   že   druhou   faktúrou   vyúčtovala žalobkyňa cenu vo výške 393 346,80 Sk za dodávku obkladov a dlažieb vo výmere 594 m2 po 550 Sk a montáž obkladov a dlažieb za cenu 52 Sk, pričom sťažovateľka mala odmietnuť zaplatenie   faktúry,   pretože   bola   vystavená   bezdôvodne.   Sťažovateľka   k dovolaniu nepriložila   žiaden   dôkaz   pravdivosti   svojho   tvrdenia.   Zo zápisnice   z pojednávania okresného súdu konaného 20. mája 2003 vyplýva, že hoci právna zástupkyňa žalobkyne poukazovala   na   uznanie   pohľadávky   sťažovateľkou   tvrdením   o jej   úhrade,   avšak   na zohľadnení tejto skutočnosti v prvostupňovom konaní netrvala a aj v odvolaní sa zamerala na   preukazovanie   dodania   objednaného   tovaru   a prác,   pričom   uznanie   pohľadávky sťažovateľkou zrejme spomenula prakticky len v závere odvolania. V súvislosti s námietkou sťažovateľky   o existencii   vady   majúcej   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci (nezopakovaním dokazovania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) treba uviesť, že krajský súd, keďže na posúdenie veci aplikoval ustanovenie § 323 ods. 1 a 2 a § 407   ods.   3   Obchodného   zákonníka,   sa   v odôvodnení   rozsudku   zaoberal   otázkou skutočného dodania fakturovaných prác a tovarov nad rámec potrebnosti so zreteľom na požiadavku stručnosti odôvodnenia rozsudku a na úkor toho, aby v odôvodnení zvýraznil nielen citáciou § 232 ods. 1 a 2 a § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ale aj odvolaním sa na príslušné písomné doklady v spise, že vec posúdil z iného právneho zreteľa, podľa iných právnych   ustanovení   a posúdil   ju   tak   dôvodne   a správne.   Najvyšší   súd   vytýkanú   vadu spočívajúcu v neaplikácii ustanovenia § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nezistil. Krajský súd svoj rozsudok síce odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ale neodôvodnil ho náležite tak, aby aj z odôvodnenia bolo zrejmé, ako a na   základe   akých   dôkazov   aplikoval   ustanovenie   §   323   a   §   407   ods.   3   Obchodného zákonníka. Pre rozhodnutie najvyššieho súdu je však podstatné, že nezistil danosť vady označenej   sťažovateľkou.   Nenáležité,   resp.   dôvod   aplikovania   príslušného   ustanovenia nevysvetľujúce odôvodnenie rozhodnutia nie je dôvodom, pre ktorý by bolo možné podať proti   rozhodnutiu   dovolanie.   Je   tiež   nesporné,   že   takéto   odôvodnenie   vyplynulo   najmä z obsahu odvolania, pričom zápisnica z odvolacieho pojednávania svedčí o tom, že krajský súd sa zameral aj na otázku uznania pohľadávky.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 14 Cb 289/2002, a to zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom sp. zn. 16 Cob 94/2007 z 20. novembra 2007 vyplýva, že po podaní správy o doterajšom priebehu konania bol oboznámený rozsudok okresného súdu z č. l. 354. Ďalej vystúpila právna zástupkyňa žalobkyne, potom štatutárny zástupca žalobkyne, právny zástupca   sťažovateľky   a štatutárny   zástupca   sťažovateľky.   Vzápätí   opakovane   vystúpila právna   zástupkyňa   žalobkyne   a po   nej   právny   zástupca   sťažovateľky.   Napokon   došlo k záverečným   rečiam   právnej   zástupkyne   žalobkyne   a právneho   zástupcu   sťažovateľky. Bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bolo pojednávanie odročené na 26. november 2007 pre účely vyhlásenia rozsudku.

Zo   zápisnice   o pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   sp.   zn.   16   Cob   94/2007 z 26. novembra 2007 vyplýva, že došlo k vyhláseniu rozsudku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie   a zakázať   pokračovanie   v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Podľa   §   213   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom   v čase rozhodovania krajského súdu ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Ústavný súd poznamenáva, že totožné znenie je v súčasnosti uvedené v ustanovení § 213 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 323 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.

Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nespočíva   len   v tom,   že   osobám   nemožno   brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom, je   v zásade   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 26/94).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Jadrom   sťažnosti   sú   dve   námietky.   Sťažovateľka   predovšetkým   vytýka,   že   hoci krajský súd vychádzal z odlišného skutkového stavu, stalo sa tak bez toho, aby v potrebnom rozsahu sám zopakoval dokazovanie v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Okrem   toho   namieta,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd   vec   nesprávne   právne   posúdili v súvislosti s otázkou, či sťažovateľka uznala svoj záväzok tým, že ho čiastočne splnila, lebo v skutočnosti podľa jej názoru k uznaniu záväzku nedošlo.

Podľa najvyššieho súdu aj keď krajský súd do zápisnice z odvolacieho pojednávania neuviedol, že dokazovanie opakuje, išlo však výlučne o listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise, a preto bol oprávnený hodnotiť ich z hľadiska skutkového aj právneho. Rozsudok krajského súdu je síce nedostatočne odôvodnený, nejde však o takú procesnú vadu, ktorá by zakladala dôvodnosť dovolania.

Žalobkyňa zdôrazňuje, že základom zmeňujúceho rozsudku krajského súdu nie sú odlišné skutkové zistenia, ale odlišné právne posúdenie veci založené najmä na odlišnom právnom   posúdení   nespornej   čiastočnej   úhrady   prvej   faktúry   majúce   za   následok   iné rozloženie dôkazného bremena medzi účastníkmi konania. Potrebu zopakovať dokazovanie podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak, že sa vzťahuje len na účastnícke, resp. svedecké výpovede, nie však už na listinné dôkazy.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv ustáliť niektoré podstatné okolnosti tejto veci.

Prvou   faktúrou   vyúčtovala   žalobkyňa   sťažovateľke   cenu   za   dodávku   obkladov a dlažieb a za vykonanie omietok vo výške 816 662 Sk. Z fakturovanej sumy sťažovateľka uhradila 70 000 Sk a neskôr ešte 200 000 Sk. Zvyšok vo výške 546 662 Sk neuhradila. Druhou faktúrou žalobkyňa vyúčtovala sťažovateľke za dodávku obkladov a dlažieb, ako aj za ich montáž cenu vo výške 393 346,80 Sk. Sťažovateľka z tejto faktúry neuhradila nič. Pohľadávka   žalobkyne   z oboch   faktúr   v celkovej   výške   940   008,80   Sk   bola   následne predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi. Okresný súd (vychádzajúc z toho, že dôkazné bremeno preukázať existenciu žalovanej pohľadávky zaťažuje žalobkyňu) dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala dodanie tovaru a prác v žalovanom rozsahu. Naproti tomu krajský súd (vychádzajúc z toho, že dôkazné bremeno vyvrátiť existenciu žalovanej pohľadávky zaťažuje vzhľadom na uznanie záväzku sťažovateľku) uzavrel, že sťažovateľka dôkazné   bremeno   neuniesla   a existenciu,   resp.   trvanie   svojho   uznaného   záväzku   voči žalobkyni nevyvrátila. Napokon je podstatné, že je po právnej stránke zhoda v tom, že dôkazné bremeno, ktoré spravidla zaťažuje žalobcu, je v prípadoch   uznania záväzku zo strany žalovaného na žalovanom.

Z právneho hľadiska treba predovšetkým konštatovať, že obe námietky sťažovateľky vo svojej podstate splývajú v jednu námietku. Tvrdené nesprávne právne posúdenie otázky uznania záväzku zo strany sťažovateľky čiastočnou úhradou prvej faktúry malo spôsobiť presun   dôkazného   bremena na sťažovateľku,   čo   následne   viedlo   k odlišným   skutkovým zisteniam   krajského   súdu   v neprospech   sťažovateľky.   Preto   je   podstatné,   či   možno nesprávne posúdenie dôkazného bremena považovať za vadu právneho posúdenia veci, ale najmä to,   či   odlišné   posúdenie   dôkazného bremena   oprávňuje odvolací   súd   k odlišným skutkovým zisteniam bez vykonania (zopakovania) dokazovania v odvolacom konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   otázka   posudzovania   dôkazného   bremena   je integrálnou   súčasťou   zisťovania   skutkového   stavu   a hodnotenia   dôkazov.   Nejde   teda o právne   posudzovanie   veci,   ktorým   treba   spravidla   rozumieť   hmotnoprávne   posúdenie (subsumpciu). Znamená to zároveň, že ustálenie odlišného skutkového stavu v odvolacom konaní   v dôsledku   odlišného   posúdenia   dôkazného   bremena   neznamená   odlišné   právne posúdenie veci, ale jej odlišné skutkové posúdenie, ktoré predpokladá postup podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V zásade preto postup podľa tohto ustanovenia musí byť zachovaný aj v prípade, ak odvolací súd chce zmeniť skutkové zistenia prvostupňového súdu z dôvodu, že tento nesprávne posúdil otázku dôkazného bremena.

Najvyšší súd a žalobkyňa sú toho názoru, že ustanovenie § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   sa   nevzťahuje na listinné   dôkazy   nachádzajúce   sa   v spise,   lebo tieto možno   skutkovo   a právne   hodnotiť   (prehodnocovať)   aj   bez   ich   formálneho   vykonania. Žalobkyňa navyše zdôrazňuje, že len v prípade účastníckych, resp. svedeckých výpovedí existujú   okolnosti   nevyplývajúce   zo   zápisnice   (presvedčivosť   a plynulosť   výpovede, neistota, kolísavosť, ochota odpovedať presne na dané otázky), ktoré odôvodňujú potrebu opakovania výsluchov v odvolacom konaní. Ústavný súd vníma váhu tejto argumentácie, napriek tomu ju však nepovažuje z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľnú.

Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

V danom prípade krajský súd konal a rozhodoval na pojednávaní, pričom zasadal v trojčlennom senáte. Preto účastníci konania mali právo na to, aby sa mohli k dôkazom vykonaným v odvolacom konaní vyjadriť. Na tomto ich práve nič nemení skutočnosť, že dôkazy boli vykonané už aj okresným súdom, pričom už vtedy mali možnosť sa k nim vyjadriť,   pretože   mali   právo   na   to,   aby   sa   cielene   vyjadrili   k opakovaným   dôkazom z pohľadu   posúdenia   otázky,   či   došlo,   alebo   nedošlo   k uznaniu   záväzku   s následkami presunu dôkazného bremena. Krajský súd mal účastníkov konania viesť ku kontradiktórnej výmene názorov   na   túto   otázku.   Právo   vyjadriť   sa   k vykonaným   dôkazom   je súčasťou základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vykonanie listinných dôkazov postupom podľa § 129 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   má   pri   senátnom   rozhodovaní   aj   ten   význam,   že   sa   účastníci   konania   môžu presvedčiť,   či   listinné   dôkazy   boli   prečítané   (resp.   oznámený   ich   obsah) v súlade   s ich skutočným obsahom tak, aby všetci členovia senátu získali o nich presnú informáciu. Napokon   treba   v tejto   súvislosti   zdôrazniť,   že   jednoznačné   znenie   §   213   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku ani neumožňuje taký výklad, podľa ktorého by sa povinnosť opakovať dokazovanie mala vzťahovať len na niektoré druhy dôkazov.

Možno   urobiť   záver,   že   krajský   súd   postupoval   v priamom   rozpore   so   znením ustanovenia § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako okresný súd bez vykonania vlastného dokazovania v odvolacom konaní. Takýto postup treba   považovať   za   arbitrárny.   Najvyšší   súd   toto   pochybenie   nenapravil.   Preto   došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Zodpovedá   tiež   skutočnosti,   že   krajský   súd   svoje   odlišné   závery   zdôvodnil   len celkom nedostatočne, keď iba odcitoval znenie ustanovení § 323 ods. 1 a 2 a § 407 ods. 3 Obchodného   zákonníka   bez   toho,   aby   čo   len   označil   dôkazy   (tým   menej   ich   obsah), z ktorých   vyvodil,   že   došlo   zo   strany   sťažovateľky   k uznaniu   záväzku.   Pritom   treba zdôrazniť, že sťažovateľka čiastočne uhradila len prvú faktúru, lebo druhá faktúra zostala celá neuhradená. Táto skutočnosť by si vyžadovala podrobnú skutkovú a právnu analýzu z pohľadu otázky, či na základe čiastočnej úhrady prvej faktúry bolo možné považovať za uznaný aj záväzok sťažovateľky z druhej faktúry, na ktorú nič uhradené nebolo. Bolo treba zvážiť aj to, či záväzok z oboch faktúr bol, alebo nebol uznaný písomne postupom podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka tak, ako to naznačuje najvyšší súd, keď poukazuje na tvrdenia sťažovateľky uvedené v jej odpore proti platobnému rozkazu zo 17. apríla 2003. K tomu treba poznamenať, že písomné uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka   predpokladá   jednostranný   adresovaný   písomný   právny   úkon   dlžníka   voči veriteľovi, ktorého obsahom je uznanie záväzku.

Treba napokon dodať, že najvyšší súd, ktorý v dovolacom konaní nemôže vôbec vykonávať dokazovanie (§ 243a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je oprávnený nahrádzať chýbajúce hodnotenie dôkazov zo strany krajského súdu, teda primárne hodnotiť dôkazy,   ktoré   sám   nevykonal.   Pritom   podstatná   časť   rozsudku   najvyššieho   súdu   je zameraná práve na doplnenie chýbajúcich argumentov v rozsudku krajského súdu.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 9/2008 z 12. augusta 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).   V ďalšom   bude   povinnosťou   najvyššieho   súdu   riadiť   sa   právnym   názorom ústavného súdu.

Právny   zástupca   sťažovateľky   požadoval   priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   sumu   500,58   €.   Ide   o odmenu   za   dva   úkony právnej služby v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť ústavnému súdu) po   115,90   €,   ako   aj   o dva   úkony   právnej   služby   v roku   2010   (replika   na   vyjadrenie najvyššieho súdu a replika na vyjadrenie žalobkyne) po 120,23 €. Ďalej priznal aj režijný paušál, a to dvakrát po 6,95 € a dvakrát po 7,21 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľky, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 16 Cob 94/2008-433 z 26. novembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie len vo vzťahu voči najvyššiemu súdu, a preto predmetom preskúmania mohol byť iba postup a rozsudok najvyššieho súdu (bod 4 výroku nálezu).

Právoplatnosťou   tohto   nálezu   zanikne   dočasné   opatrenie   vydané   uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 400/09-15 z 26. novembra 2009 (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   nálezu   rozumieť   jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2010