znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 400/06-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   z predsedu   Jána Lubyho,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Ladislava   Orosza   na   neverejnom zasadnutí   12.   apríla 2007   prerokoval   prijatú   sťažnosť PharmDr.   A.   P.,   Lekáreň   S.,   M., zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   T.,   ktorou   namietala porušenie   svojho   základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 293/05 zo 14. júna 2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   sp. zn. 4 Co 293/05   zo   14. júna 2006 p o r u š i l   základné právo PharmDr. A. P., Lekáreň S., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 4 Co 293/05   zo   14.   júna   2006 z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť PharmDr. A. P., Lekáreň S., trovy právneho zastúpenia v sume 6 887,72 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatsedem slovenských korún a sedemdesiatdva halierov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. II. ÚS 400/06   z   22. novembra 2006   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť PharmDr. A. P., Lekáreň S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp. zn. 4 Co 293/05 zo 14. júna 2006.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   v podaní z 29. decembra 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 18. decembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto vo svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 293/05 zo 14. júna 2006 s tým, aby bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, a uložil krajskému súdu uhradiť trovy jej právneho zastúpenia.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa súdnou cestou domáhala voči žalovanému zaplatenia istiny 298 389,04 Sk s príslušenstvom z dôvodu poplatku z omeškania, pričom suma vychádzala zo sadzby poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za každý deň omeškania   s úhradou   faktúr   vyúčtovaných   žalovanému   sťažovateľkou   za   vydané   lieky a zdravotnícke   pomôcky   pre   poistencov   žalovaného.   Pri   uplatnení   nároku   sťažovateľka vychádzala   z ustanovenia   § 38   ods. 4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994   Z. z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zdravotnom poistení“), podľa ktorého bol poplatok z omeškania za každý deň omeškania 0,1 %. Žalovaný namietal, že k omeškaniu s platbami za faktúry došlo až po 1. júni 2003, keď už platilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého bol poplatok z omeškania už iba vo výške 0,01 % denne. Sťažovateľka s právnym názorom žalovaného nesúhlasila a poukázala na nález ústavného súdu zo 17. mája 2004, ktorý   bol   uverejnený   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“) pod č. 396/2004 s tým, že uvedeným nálezom bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v novelizovanom znení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13   ods. 3   a 4   ústavy.   Ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   novelizovaného   ustanovenia účinného od 1. júna 2003, ktorým sa výška poplatku z omeškania znížila z 0,1 % denne na 0,01 % denne. V dôsledku nálezu ústavného súdu stratilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení   účinnosť   15. júla 2004,   keď   bol   nález   uverejnený v Zbierke zákonov. To znamená, že v čase podania žaloby sťažovateľkou 31. decembra 2004 nebolo toto ustanovenie účinné a v čase vynesenia rozsudku krajského súdu nebolo už ani platné. Krajský súd však napriek tomu vo svojom rozhodnutí vychádzal z neústavnej právnej normy a zaujal stanovisko, podľa ktorého sťažovateľke za omeškanie žalovaného s platením faktúr po 1. júni 2003 priznal poplatok z omeškania iba v dennej výške 0,01 %.

Podľa názoru sťažovateľky uvedeným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu tým, že krajský súd aplikoval vo veci takú právnu normu,   o ktorej   ústavný   súd   rozhodol,   že   nie   je   v súlade   s ústavou,   pričom   rozsudok krajského súdu bol vydaný v čase, keď už aplikovaná právna norma stratila tak účinnosť, ako aj platnosť. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 4. septembra 2006.

Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti z 18. decembra 2006   doručenom   ústavnému   súdu   19.   decembra   2006   okrem   iného   argumentoval stanoviskom predsedníčky odvolacieho senátu krajského súdu, v ktorom bolo uvedené:«Senát 4 Co poukazuje na právny názor uvedený v rozsudku č. k. 4 Co 293/2005-59 zo   dňa   14. 06. 2006.   Pri   rozhodovaní   veci   sa   odvolací   súd   riadil   právnym   názorom vysloveným   v   uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ÚS   SR“) č. k. III. ÚS 24/2006-9   zo   dňa   11. 01. 2006   v tom,   že   poplatok   z   omeškania   je   potrebné počítať do 01. 06. 2003 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania, od 01. 06. 2003 (po novele zákona o zdravotnom poistení zákonom č. 138/2003 Z. z.) do 14. 07. 2004 vo výške 0,01 % za každý   deň   omeškania   a   od   vyhlásenia   nálezu ÚS SR   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov SR“) dňa 15. 07. 2004 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania.»

Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení ďalej poukázal na to, že: «V danej veci boli predmetom konania faktúry splatné od 05. 06. do 05. 07. 2003, teda v období od 01. 06. 2003 do 14. 07. 2004, kedy bol poplatok z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania. Požiadavku navrhovateľky na prerušenie konania odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, pretože ÚS SR už zaujal k tejto problematike právny názor v hore uvedenom uznesení. Senát 4 Co preto vyslovil právny názor, že rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.»

Nálezom č. k.   III. ÚS 24/2006-9   z   11. januára 2006,   na   ktorý   sa   odvoláva podpredseda   krajského   súdu   v citovanom   vyjadrení   k sťažnosti,   rozhodol   ústavný   súd v obdobnej   veci   tak,   že   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenú argumentujúc tým, že „ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení upravujúce výšku poplatku z omeškania na sadzbu 0,01 % stratilo účinnosť 15. júla 2004, to znamená, že   na   poplatky   z omeškania,   pri   ktorých   vzniklo   právo   na   ich   vyúčtovanie   v období od 1. júna 2003 (účinnosť novely č. 138/2003 Z. z., ktorá zmenila poplatok z omeškania na 0,01 %)   do 14. júla   2004,   je   potrebné   aplikovať   ustanovenie   § 38   ods. 4   zákona o zdravotnom   poistení   v znení   účinnom   od   1.   júna   2003,   to   znamená   vo   výške   0,01 % za každý deň omeškania. Uvedené vyplýva z toho, že podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je záväzný od jeho uverejnenia v Zbierke zákonov. Právny predpis, ktorého nesúlad s ústavou ústavný súd vyslovil, stráca účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Z týchto ustanovení zákona   o ústavnom   súde   a z   čl. 125   ústavy   vyplýva,   že   účinky   nálezu   ústavného   súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou vznikajú do budúcnosti – ex nunc, nie spätne. Teda nález ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov nemá účinky do minulosti – ex tunc. V danom   prípade   by   išlo   o   nedovolenú   retroaktivitu.   Teda   ak   nález   ústavného   súdu o nesúlade § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s ústavou bol uverejnený v Zbierke zákonov   15.   júla   2004,   tak   poplatok   z omeškania   je   potrebné   počítať   do   1.   júna   2003 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania, od 1. júna 2003 (novela zákona o zdravotnom poistení č. 138/2003 Z. z.) do 14. júla 2004 vo výške 0,01 % za každý deň z omeškania a od vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov 15. júla 2004 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania“.

K vyjadreniu   podpredsedu   krajského   súdu   zaujala   29. decembra 2006   stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľky, ktorá s ním vyslovila nesúhlas z dôvodov, ktoré tvoria podstatu argumentácie v jej ústavnej sťažnosti. Navyše dodala, že: „... aj môj právny názor vychádza   z čl. 1   Ústavy   SR,   ktorý   proklamuje   právnosť   štátu   Slovenskej   republiky a z judikatúry Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera   v účinný   a platný   právny   predpis.   Preto   poukazujem   na   to,   že v čase   vynesenia rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   4 Co 293/05   zo   dňa   14. 6. 2006,   nebolo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona 273/94 Z. z. v znení novely 138/2003 Z. z. ani účinné ani platné.

Preto považujem rozsudok Krajského súdu v tejto veci za protiústavný a súčasne porušujúci základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca   v tejto   veci   členom   IV. senátu.   Vzhľadom   na   to   vo   veci   samej   o sťažnosti sťažovateľa   rozhodoval   IV.   senát   ústavného   súdu   v zložení   uvedenom   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 293/05 zo 14. júna 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 24 C 81/05 z 9. mája 2005, pričom žalovanej nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol: „Odvolací   súd   preskúmal   vec   podľa   § 212   ods. 1   O. s. p.   na   pojednávaní   podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa domáhala proti odporkyni zaplatenia   poplatku   z   omeškania   vo   výške   0,1 %   za   každý   deň   omeškania   z   faktúr č. 0420030028,   0420030033,   0420030037   a   04220030042   podľa   § 38   ods. 4   zák. č. 273/94 Z. z. pred jeho novelou zákonom č. 138/03 Z. z. účinným od 1. 6. 2003, ktoré boli uhradené po lehote a mali splatnosť od 5. 6. do 5. 7. 2003. Zákon č. 273/94 Z. z. v znení platnom   do   31. 5. 2003   upravoval   v   ust.   § 38   ods. 4   právo   zdravotníckych   zariadení   – na poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania v prípade nedodržania lehoty splatnosti odo dňa splatnosti účtovného dokladu - faktúry. Výška tohto poplatku z omeškania   bola   zákonom   č. 138/03   Z. z.   účinným   od   1. 6. 2003   zmenená   na   0,01 % za každý deň z omeškania. Ustanovenie § 38 ods. 4 upravujúce výšku poplatku z omeškania na sadzbu 0,01 % stratilo účinnosť 15. 7. 2004, t. j. dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu   SR   o   jeho   nesúlade   s   ústavou   v   zbierke   zákonov,   to   znamená,   že   na   poplatky z omeškania, pri ktorých vzniklo právo na ich vyúčtovanie v období od 1. 6. 2003, kedy nadobudla   účinnosť   novela   zák.   č. 138/03   Z. z.,   ktorá   zmenila   poplatok   z   omeškania na 0,01 %   do 14. 7. 2004,   je   potrebné   aplikovať   ust.   § 38   ods. 4   účinné   od   1. 6. 2003 vo výške   0,01 %   za   každý   deň   omeškania,   čo   vyplýva   z   toho,   že   podľa   § 41   ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. o ústavnom súde nález ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je záväzný   od   jeho   uverejnenia   v   zbierke   zákonov   a   právny   predpis,   ktorého   nesúlad s ústavou ústavný súd vyslovil stráca účinnosť   dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Z tohto zákonného ustanovenia a z čl. 125 Ústavy SR vyplýva, že účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou vznikajú do budúcnosti - ex nunc,   nie   spätne.   Preto   keď   nález   ústavného   súdu   o   nesúlade   § 38   ods. 4   zákona   o zdravotnom poistení s ústavou bol uverejnený v Zbierke zákonov 15. 7. 2004, poplatok z omeškania je potrebné počítať do 1. 6. 2003 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania, od 1. 6. 2003 do 14. 7. 2004 vo výške 0,01 % za každý deň omeškania a od 15. 7. 2004 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania (Uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 24/06-9). Takže keď sa odporca dostal s plnením do omeškania v mesiacoch jún až júl 2003 u všetkých štyroch faktúr, to zn. v čase účinného ust. § 38 ods. 4 od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004, vznikol mu nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy 912.470,90 Sk za 161 dní omeškania v sume 14.690,78 Sk, zo sumy 32.875 za 147 dní omeškania v sume 483,26 Sk zo sumy 964.825,90 Sk za 144 dní omeškania v sume 13.893,49 Sk a zo sumy 39.749,90 Sk za 145 dní omeškania v sume 576,37 Sk spolu v sume 29.643,37 Sk, keď odporkyňa počet dní   omeškania   vyčíslila   o   4   dni   menej,   čo   navrhovateľka   nenamietala.   Požiadavka navrhovateľky v odvolacom konaní na prerušenie tohto konania podľa § 109 ods. 2 O. s. p. s prihliadnutím na sťažnosť podanú na Ústavný súd SR nebola dôvodná, nakoľko samotné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde neznamená, že   namietané   rozhodnutia   všeobecných   súdov   budú   zrušené,   pretože   pri   predbežnom prerokovaní návrhu Ústavný súd SR len rozhoduje či prijíma návrh na ďalšie konanie a navyše   predmetná   otázka   bola   už   riešená   aj   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   SR a Ústavného súdu SR.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd   okrem   iného   vyslovil   aj   nesúlad   ustanovenia   § 38   ods. 3   a 4   zákona   o zdravotnom poistení   s čl. 20   ods. 1   druhou   vetou   v spojení   s čl. 13   ods. 3   a 4   ústavy.   Nález   bol uverejnený v Zbierke zákonov 15. júla 2004 pod č. 396/2004 Z. z.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom (...).

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5   sa   vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stratou   účinnosti,   prípadne   platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   § 41b   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Za   výnimku   z princípu,   podľa   ktorého   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným   súdom,   treba   považovať   viaceré   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde. V danom prípade ide o ustanovenia, z ktorých vyplývajú účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov.

Podľa právneho názoru sťažovateľky povinnosťou všeobecného súdu je aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená,   že hmotnoprávne   účinky   nesúladného   ustanovenia   sa   uverejnením   nálezu   ústavného   súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti   tomu   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   treba   hmotnoprávne   účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty   sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti,   a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   skončené   (judikované).   Ďalej   sú   to   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne skončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia   § 41b   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov po uverejnení nálezu zostávajú síce nedotknuté,   avšak   povinnosti   uložené   takýmito   rozhodnutiami   nemožno   nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok   mu   vzhľadom   na   aplikáciu   nesúladného   právneho   predpisu   nebol   priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2. Hoci   ústava   a   zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť   vo   veciach   neskončených   právoplatne   v momente   uverejnenia   nálezu   o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v tejto   súvislosti   pripomenúť,   že   podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v konkrétnej prerokúvanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu tohto nesúladného právneho predpisu   cestou   ústavného   súdu,   ktorý   môže   nesúlad   právneho   predpisu   vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by malo byť to, že všeobecný súd daný právny predpis nebude   pri   rozhodovaní   veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd, nemalo   by   oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   vyslovenie   nesúladu   žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte   v čase,   keď   bol   tento   predpis   platný   a účinný   a vzťahovala   sa   naň   prezumpcia ústavnosti.

Vzhľadom   na   to   možno   konštatovať,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov nálezu   ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je arbitrárna. Je totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Takýto   názor   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   sp. zn. PLz. ÚS 1/06   z 11. októbra 2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odlišným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti   na aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č. k.   PL. ÚS 38/03-39   zo   17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.

Z tohto nálezu vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný pri rozhodovaní aplikovať znenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj   rozsudok   sp. zn. 4 Co 293/05   zo   14.   júna   2006 o také   znenie   § 38   ods. 4   zákona o zdravotnom   poistení,   ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   platné   ani   účinné, t. j. rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu   sp. zn. 4 Co 293/05   zo   14. júna 2006 bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 293/05 zo 14. júna 2006, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   v súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to 2 x 2 730 Sk a 2 x 164 Sk režijný paušál, t. j. spolu 5 788 Sk. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 %, t. j. o 1 099,72 Sk, podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   boli   priznané   v celkovej   sume 6 887,72 Sk.

Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 4. januára 2007 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007