SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 40/2016-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 12887/2014,Rvp 12888/2014, Rvp 13329/2014, Rvp 13330/2014, Rvp 13331/2014, Rvp 13332/2014,Rvp 13333/2014, Rvp 13587/2014, Rvp 13588/2014, Rvp 13589/2014, Rvp 13590/2014,Rvp 13591/2014, Rvp 13592/2014, Rvp 13593/2014, Rvp 13594/2014, Rvp 13595/2014,Rvp 13596/2014, Rvp 13846/2014, Rvp 13906/2014, Rvp 13907/2014, Rvp 13908/2014,Rvp 13909/2014, Rvp 13910/2014,Rvp 13911/2014, Rvp 13912/2014, Rvp 13913/2014,Rvp 13914/2014, Rvp 14513/2014, Rvp 14514/2014, Rvp 14515/2014, Rvp 14516/2014,Rvp 14593/2014, Rvp 14853/2014, Rvp 14854/2014, Rvp 14855/2014, Rvp 14856/2014,Rvp 14857/2014, Rvp 14858/2014, Rvp 15199/2014, Rvp 15200/2014, Rvp 15201/2014,Rvp 15202/2014, Rvp 15468/2014, Rvp 15469/2014, Rvp 16231/2014, Rvp 16232/2014,Rvp 16233/2014, Rvp 16234/2014, Rvp 16235/2014, Rvp 16236/2014, Rvp 16237/2014,Rvp 16400/2014, Rvp 16401/2014, Rvp 16402/2014, Rvp 17018/2014, Rvp 17019/2014,Rvp 17020/2014, Rvp 17021/2014, Rvp 17022/2014, Rvp 17023/2014, Rvp 17024/2014,Rvp 17025/2014, Rvp 17091/2014, Rvp 17092/2014, Rvp 17093/2014, Rvp 17094/2014a Rvp 17095/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.6 CoE 37/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 12887/2014), sp. zn. 21 CoE 182/2012 z 13. februára2013 (Rvp 12888/2014), sp. zn. 1 CoE 43/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 13329/2014,Rvp 13331/2014), sp. zn. 21 CoE 44/2013 z 19. júna 2013 (Rvp 13330/2014), sp. zn.2 CoE 186/2012 z 10. apríla 2013 (Rvp 13332/2014), sp. zn. 7 CoE 19/2013 z 28. marca2013 (Rvp 13333/2014), sp. zn. 1 CoE 196/2012 z 5. februára 2013 (Rvp 13587/2014),sp. zn. 10 CoE 4/2013 zo 6. marca 2013 (Rvp 13588/2014), sp. zn. 1 CoE 205/2012z 12. februára 2013 (Rvp 13589/2014), sp. zn. 6 CoE 32/2013 z 28. februára 2013(Rvp 13590/2014), sp. zn. 6 CoE 3/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 13591/2014), sp. zn.21 CoE 3/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 13592/2014), sp. zn. 21 CoE 183/2012 z 20. marca2013 (Rvp 13593/2014), sp. zn. 3 CoE220/2012 z 25. apríla 2013 (Rvp 13594/2014),sp. zn. 20 CoE 76/2012 z 10. septembra 2012 (Rvp 13595/2014), sp. zn. 9 CoE 38/2013z 28. februára 2013 (Rvp 13596/2014), sp. zn. 21 CoE 177/2012 z 13. februára 2013(Rvp 13846/2014), sp. zn. 20 CoE 67/2012 z 1. augusta 2012 (Rvp 14513/2014), sp. zn.21 CoE 105/2012 z 27. júna 2012 (Rvp 14514/2014), sp. zn. 2 CoE 3/2013 zo 6. mája 2013(Rvp 14515/2014), sp. zn. 10 CoE 39/2012 z 10. decembra 2012 (Rvp 14516/2014), sp. zn.1 CoE 17/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 13906/2014), sp. zn. 8 CoE 72/2013 z 26. apríla 2013(Rvp 13907/2014), sp. zn. 7 CoE 4/2013 z 27. februára 2013 (Rvp 13908/2014), sp. zn.20 CoE 240/2012 z 30. apríla 2013 (Rvp 13909/2014), sp. zn. 6 CoE 13/2011 z 28. februára2013 (Rvp 13910/2014), sp. zn. 1 CoE 186/2012 z 3. decembra 2012 (Rvp 13911/2014),sp. zn. 1 CoE 9/2013 z 25. marca 2013 (Rvp 13912/2014), sp. zn. 9 CoE 17/2013z 31. januára 2013 (Rvp 13913/2014), sp. zn. 1 CoE 205/2012 z 12. februára 2013(Rvp 13914/2014), sp. zn. 9 CoE 7/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 14593/2014), sp. zn.2 CoE 209/2012 z 27. marca 2013 (Rvp 14853/2014), sp. zn. 1 CoE 204/2012 z 12. marca2012 (Rvp 14854/2014), sp. zn. 20 CoE 68/2013 z 8. decembra 2013 (Rvp 14855/2014),sp. zn. 21 CoE 103/2013 z 13. novembra 2013 (Rvp 14856/2014), sp. zn. 5 CoE 56/2013z 30. apríla 2013 (Rvp 14857/2014), sp. zn. 3 CoE 13/2012 z 24. januára 2013(Rvp 14858/2014), sp. zn. 1 CoE 195/2012 z 3. decembra 2012 (Rvp 15199/2014), sp. zn.6 CoE 81/2012 z 28. februára 2013 (Rvp 15200/2014), sp. zn. 20 CoE 242/2012 z 3. apríla2013 (Rvp 15201/2014), sp. zn. 9 CoE 91/2013 z 27. júna 2013 (Rvp 15202/2014), sp. zn.10 CoE 50/2012 z 30. januára 2013 (Rvp 15468/2014), sp. zn. 10 CoE 54/2012z 30. januára 2013 (Rvp 15469/2014), sp. zn. 3 CoE 190/2012 z 28. marca 2013(Rvp 16231/2014), sp. zn. 6 CoE 71/2013 z 31. mája 2013 (Rvp 16232/2014), sp. zn.11 CoE 13/2013 z 8. júla 2013 (Rvp 16233/2014), sp. zn. 20 CoE 191/2012 z 3. apríla 2013(Rvp 16234/2014), sp. zn. 8 CoE 86/2012 z 25. februára 2013 (Rvp 16235/2014), sp. zn.3 CoE 97/2013 z 1. augusta 2013 (Rvp 16236/2014), sp. zn. 9 CoE 65/2012 z 29. novembra2012 (Rvp 16237/2014), sp. zn. 20 CoE 28/2013 z 25. júla 2013 (Rvp 16400/2014), sp. zn.9 CoE 31/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 16401/2014), sp. zn. 7 CoE 6/2013 z 30. januára2013 (Rvp 16402/2014), sp. zn. 10 CoE 64/2012 z 21. marca 2013 (Rvp 17018/2014),sp. zn. 20 CoE 4/2013 z 23. mája 2013 (Rvp 17019/2014), sp. zn. 9 CoE 34/2012 z 31. mája2012 (Rvp 17020/2014), sp. zn. 2 CoE 201/2012 z 27. marca 2013 (Rvp 17021/2014),sp. zn. 3 CoE 231/2012 z 23. mája 2013 (Rvp 17022/2014), sp. zn. 9 CoE 75/2013z 30. mája 2013 (Rvp 17023/2014), sp. zn. 10 CoE 62/2012 z 30. januára 2013(Rvp 17024/2014), sp. zn. 1 CoE 223/2012 z 19. marca 2013 (Rvp 17025/2014), sp. zn.21 CoE 58/2013 z 19. júna 2013 (Rvp 17091/2014), sp. zn. 5 CoE 87/2012 z 31. januára2013 (Rvp 17092/2014), sp. zn. 7 CoE 78/2012 z 28. novembra 2012 (Rvp 17093/2014),sp. zn. 3 CoE 3/2013 z 12. februára 2013 (Rvp 17094/2014), sp. zn. 2 CoE 200/2012z 27. marca 2013 (Rvp 17095/2014), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 ECdo 313/2013 z 29. mája 2014 (Rvp 12887/2014), sp. zn.3 ECdo 129/2013 z 3. júla 2014 (Rvp 12888/2014), sp. zn. 6 ECdo 163/2013 z 23. júla2014 (Rvp 13329/2014, Rvp 13331/2014), sp. zn. 1 ECdo 105/2014 z 26. júna 2014(Rvp 13330/2014), sp. zn. 4 Oboer 109/2014 z 30. mája 2014 (Rvp 13332/2014), sp. zn.4 ECdo 188/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 13333/2014), sp. zn. 1 ECdo 133/2013 z 25. júla2014 (Rvp 13587/2014), sp. zn. 5 ECdo 172/2013 z 10. júla 2014 (Rvp 13588/2014),sp. zn. 1 ECdo 173/2013 z 25. júla 2014 (Rvp 13589/2014), sp. zn. 4 Oboer 191/2013z 25. júna 2014 (Rvp 13590/2014), sp. zn. 3 Oboer 180/2013 zo 17. júna 2014(Rvp 13591/2014), sp. zn. 5 ECdo 183/2013 z 10. júla 2014 (Rvp 13592/2014), sp. zn.5 Oboer 125/2013 z 30. júna 2014 (Rvp 13593/2014), sp. zn. 6 ECdo 173/2013 z 23. júla2014 (Rvp 13594/2014), sp. zn. 5 ECdo 230/2013 z 13. marca 2014 (Rvp 13595/2014),sp. zn. 1 ECdo 275/2013 z 27. marca 2014 (Rvp 13596/2014), sp. zn. 1 Oboer 156/2013zo 17. júna 2014 (Rvp 13846/2014), sp. zn. 3 ECdo 260/2013 z 21. júla 2014(Rvp 14513/2014), sp. zn. 4 Oboer 225/2013 z 25. júna 2014 (Rvp 14514/2014), sp. zn.5 ECdo 246/2013 z 11. augusta 2014 (Rvp 14515/2014), sp. zn. 3 Oboer 300/2013z 8. augusta 2014 (Rvp 14516/2014), sp. zn. 5 Oboer 265/2013 zo 14. apríla 2014(Rvp 13906/2014), sp. zn. 3 Oboer 303/2013 z 19. júna 2014 (Rvp 13907/2014), sp. zn.1 ECdo 183/2013 z 25. júla 2014 (Rvp 13908/2014), sp. zn. 5 Oboer 275/2013 zo 17. júla2014 (Rvp 13909/2014), sp. zn. 5 ECdo 31/2014 z 27. mája 2014 (Rvp 13910/2014), sp. zn.5 ECdo 286/2013 z 10. júna 2014 (Rvp 13911/2014), sp. zn. 5 ECdo 187/2013 z 10. júla2014 (Rvp 13912/2014), sp. zn. 3 ECdo 210/2013 z 13. mája 2014 (Rvp 13913/2014),sp. zn. 1 ECdo 173/2013 z 25. júla 2014 (Rvp 13914/2014), sp. zn. 1 ECdo 157/2013zo 14. augusta 2014 (Rvp 14593/2014), sp. zn. 4 ECdo 194/2013 z 25. júna 2014(Rvp 14853/2014), sp. zn. 4 ECdo 233/2013 z 28. júla 2014 (Rvp 14854/2014), sp. zn.3 Oboer 27/2014 z 25. augusta 2014 (Rvp 14855/2014), sp. zn. 2 ECdo 31/2014 z 31. júla2014 (Rvp 14856/2014), sp. zn. 5 Oboer 296/2013 z 13. augusta 2014 (Rvp 14857/2014),sp. zn. 1 ECdo 152/2013 z 25. júla 2014 (Rvp 14858/2014), sp. zn. 2 ECdo 147/2014z 31. júla 2014 (Rvp 15199/2014), sp. zn. 3 ECdo 193/2013 z 12. augusta 2014(Rvp 15200/2014), sp. zn. 6 ECdo 193/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15201/2014), sp. zn.1 Oboer 333/2013 z 29. mája 2014 (Rvp 15202/2014), sp. zn. 2 ECdo 132/2014 z 31. júla2014 (Rvp 15468/2014), sp. zn. 6 ECdo 170/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 15469/2014),sp. zn. 2 Oboer 165/2013 z 28. augusta 2014 (Rvp 16231/2014), sp. zn. 3 ECdo 300/2013z 12. augusta 2014 (Rvp 16232/2014), sp. zn. 7 ECdo 324/2013 z 11. septembra 2014(Rvp 16233/2014), sp. zn. 5 Oboer 164/2013 z 9. septembra 2014 (Rvp 16234/2014), sp. zn.4 Oboer 240/2013 z 31. júla 2014 (Rvp 16235/2014), sp. zn. 7 ECdo 226/2014 z 20. augusta2014 (Rvp 16236/2014), sp. zn. 6 ECdo 230/2013 z 30. septembra 2014 (Rvp 16237/2014),sp. zn. 5 Oboer 139/2014 z 27. októbra 2014 (Rvp 16400/2014), sp. zn. 5 Oboer 270/2013z 15. októbra 2014 (Rvp 16401/2014), sp. zn. 1 ECdo 191/2013 z 29. septembra 2014(Rvp 16402/2014), sp. zn. 4 Oboer 206/2013 z 31. júla 2014 (Rvp 17018/2014), sp. zn.1 ECdo 30/2014 zo 14. augusta 2014 (Rvp 17019/2014), sp. zn. 7 Cdo 216/2012z 19. augusta 2014 (Rvp 17020/2014), sp. zn. 1 Oboer 205/2013 z 19. augusta 2014(Rvp 17021/2014), sp. zn. 5 Oboer 218/2013 z 11. septembra 2014 (Rvp 17022/2014),sp. zn. 5 ECdo 211/2013 z 24. septembra 2014 (Rvp 17023/2014), sp. zn. 1 ECdo 187/2013z 25. júla 2014 (Rvp 17024/2014), sp. zn. 3 Oboer 266/2013 z 18. septembra 2014(Rvp 17025/2014), sp. zn. 5 Oboer 363/2013 z 13. augusta 2014 (Rvp 17091/2014), sp. zn.4 ECdo 243/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 17092/2014), sp. zn. 5 Oboer 129/2013z 9. septembra 2014 (Rvp 17093/2014), sp. zn. 6 ECdo 172/2013 z 21. augusta 2014(Rvp 17094/2014) a sp. zn. 3 ECdo 193/2013 z 29. septembra 2014 (Rvp 17095/2014)a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 12887/2014, Rvp 12888/2014, Rvp 13329/2014, Rvp 13330/2014,Rvp 13331/2014, Rvp 13332/2014, Rvp 13333/2014, Rvp 13587/2014, Rvp 13588/2014,Rvp 13589/2014, Rvp 13590/2014, Rvp 13591/2014, Rvp 13592/2014, Rvp 13593/2014,Rvp 13594/2014, Rvp 13595/2014, Rvp 13596/2014, Rvp 13846/2014, Rvp 13906/2014,Rvp 13907/2014, Rvp 13908/2014, Rvp 13909/2014, Rvp 13910/2014,Rvp 13911/2014,Rvp 13912/2014, Rvp 13913/2014, Rvp 13914/2014, Rvp 14513/2014, Rvp 14514/2014,Rvp 14515/2014, Rvp 14516/2014, Rvp 14593/2014, Rvp 14853/2014, Rvp 14854/2014,Rvp 14855/2014, Rvp 14856/2014, Rvp 14857/2014, Rvp 14858/2014, Rvp 15199/2014,Rvp 15200/2014, Rvp 15201/2014, Rvp 15202/2014, Rvp 15468/2014, Rvp 15469/2014,Rvp 16231/2014, Rvp 16232/2014, Rvp 16233/2014, Rvp 16234/2014, Rvp 16235/2014,Rvp 16236/2014, Rvp 16237/2014, Rvp 16400/2014, Rvp 16401/2014, Rvp 16402/2014,Rvp 17018/2014, Rvp 17019/2014, Rvp 17020/2014, Rvp 17021/2014, Rvp 17022/2014,Rvp 17023/2014, Rvp 17024/2014, Rvp 17025/2014, Rvp 17091/2014, Rvp 17092/2014,Rvp 17093/2014, Rvp 17094/2014 a Rvp 17095/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktorébude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12887/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. októbra2014, 7. októbra 2014, 16. októbra 2014, 17. októbra 2014, 22. októbra 2014, 24. októbra2014, 27. októbra 2014, 4. novembra 2014, 10. novembra 2014, 13. novembra 2014,20. novembra 2014, 28. novembra 2014, 4. decembra 2014, 5. decembra 2014a 9. decembra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods.1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohtouznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupoma uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedenýmiv záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľapodmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúcevo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovskékonania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania.
V priebehu exekučných konaní bolo uzneseniami príslušných okresných súdovv sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky svojimi rozhodnutiamipotvrdil napadnuté uznesenia príslušných okresných súdov, najvyšší súd následne dovolaniasťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne v tom-ktorom konaní rozhodolaj o zamietnutí jej procesných návrhov na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupea rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť,že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtýmúčastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a malimožnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa,aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s toutoneprijateľnosťou podmienky. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdudošlo podľa sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinnýprostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásadykontradiktórnosti konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa„neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“.V tejto súvislosti sťažovateľkapoukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého mávyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnysúd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, abymohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojichprávach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnostivo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania exoffo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvaťich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujúvnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd„sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty postupoma uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedenýchkonaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vrátina ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradutrov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 12887/2014, Rvp 12888/2014, Rvp 13329/2014, Rvp 13330/2014,Rvp 13331/2014, Rvp 13332/2014, Rvp 13333/2014, Rvp 13587/2014, Rvp 13588/2014,Rvp 13589/2014, Rvp 13590/2014, Rvp 13591/2014, Rvp 13592/2014, Rvp 13593/2014,Rvp 13594/2014, Rvp 13595/2014, Rvp 13596/2014, Rvp 13846/2014, Rvp 13906/2014,Rvp 13907/2014, Rvp 13908/2014, Rvp 13909/2014, Rvp 13910/2014,Rvp 13911/2014,Rvp 13912/2014, Rvp 13913/2014, Rvp 13914/2014, Rvp 14513/2014, Rvp 14514/2014,Rvp 14515/2014, Rvp 14516/2014, Rvp 14593/2014, Rvp 14853/2014, Rvp 14854/2014,Rvp 14855/2014, Rvp 14856/2014, Rvp 14857/2014, Rvp 14858/2014, Rvp 15199/2014,Rvp 15200/2014, Rvp 15201/2014, Rvp 15202/2014, Rvp 15468/2014, Rvp 15469/2014,Rvp 16231/2014, Rvp 16232/2014, Rvp 16233/2014, Rvp 16234/2014, Rvp 16235/2014,Rvp 16236/2014, Rvp 16237/2014, Rvp 16400/2014, Rvp 16401/2014, Rvp 16402/2014,Rvp 17018/2014, Rvp 17019/2014, Rvp 17020/2014, Rvp 17021/2014, Rvp 17022/2014,Rvp 17023/2014, Rvp 17024/2014, Rvp 17025/2014, Rvp 17091/2014, Rvp 17092/2014,Rvp 17093/2014, Rvp 17094/2014 a Rvp 17095/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobesťažovateľky, krajského súdu, ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, abyjeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnostiposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdunie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problémsťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmaťprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavnýsúd tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov potvrdzujúcim rozhodnutiaokresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľkaoznačila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňouoznačených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiachmožno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo satýka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, akovo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd jenielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvekštádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia navykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolopotrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súduv obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskejrepubliky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňujes dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn.III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn.III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončiliodmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdovo vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretožerozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené(resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenieexekúcií.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdunotoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol akozjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktorédospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislostiodkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobnýchsťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súduodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnejneopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutýmiuzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté akoneprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedenýchv § 238 OSP.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššiehosúdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedoldôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a tojednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môžeuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jejriešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkamuvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolaciehokonania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa§ 237 OSP.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru akonedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšiekonanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdua namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdunemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedávyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postupobčianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti akozjavne neopodstatnené.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupenajvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy, spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, abypredtým podal žiadosť Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia č. k.IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, v ktoromústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnejotázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenieSpolkového ústavného súdu Nemecka 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgickuz 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšienapr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu najvyššieho súduv napadnutých konaniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení základnéhopráva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 chartya z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedaliúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, žesťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z užuvádzaných dôvodov z uznesení príslušných okresných súdov, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručeníuznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie protiuzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčenéuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sakrajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia príslušných okresných súdov ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásadakontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní naoboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručenéhoaj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto častiodmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Keďže boli sťažnosti sťažovateľky ako celokodmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnenýchnerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sasťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súdrozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identickérozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016