znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 40/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 11 Tp 9/2014 zo 4. decembra 2014, ako ajuznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 79/2014 z 18. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. januára 2015doručené podanie ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktoré podľa obsahu možno kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   vo   veci   namietaného   porušeniazákladných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľačl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   11   Tp   9/2014zo 4. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj uznesenímKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 79/2014 z 18. decembra 2014(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný pre podozreniezo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropnýchlátok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1písm. c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestnéhozákona.

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 11 Tp 2/2014z 5. júla 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku, pričom jeho väzba začala plynúť 3. júla 2014 o 19.00 h.

Sťažovateľ pri výsluchu pred   sudkyňou   pre prípravné   konanie   uviedol,   že drogypredával, lebo potreboval peniaze na lieky a na zaplatenie nájomného, keďže je ťažko chorýna   srdce.   Spáchanie   skutku   oľutoval   a   poukázal   na   skutočnosť,   že   pomáha   políciipri vyšetrovaní predmetnej trestnej veci.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu z 5. júla 2014, ktorým bol sťažovateľ vzatýdo väzby, sa okrem iného uvádza, že „Zo spáchania skutku je dôvodne podozrivý obvinený. Z doposiaľ vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že obvinený po dlhšiu dobu zaobstarával a   viacerým   osobám   pravidelne   distribuoval   za   peňažnú   odplatu   drogy.   Menovaný   je nezamestnaný, nemá legálny zdroj príjmov. Súd je toho názoru, že u obvineného je daná dôvodná obava, že v prípade jeho ponechania na slobode by pokračoval v páchaní trestnej činnosti.“.

Podaním   z   30.   októbra   2014   požiadal   sťažovateľ   Okresnú   prokuratúru   Komárno(ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu, pričom podstata jehožiadosti spočíva v tom, že sťažovateľ urobil „racionálne zmeny a razantné kroky“ k tomu,aby jeho nezamestnanosť a nedostatok finančných prostriedkov už neboli dôvodom obavyz pokračovania   v   drogovej   trestnej   činnosti.   Na   tento   účel   sťažovateľ   predložil   čestnévyhlásenia viacerých osôb (priateľka, strýko, stará mama), z ktorých vyplýva, že budúsťažovateľovi finančne vypomáhať, uhrádzať mu lieky, resp. v prípade jeho priateľky, tátos ním bude žiť v spoločnej domácnosti ako družka s druhom. V žiadosti taktiež uvádza, že sabude snažiť získať nejaký „príspevok od štátu“, prípadne sa pokúsi zamestnať, keďže jehozdravotný stav mu to už umožňuje (skutočnosti uvedené v žiadosti prečítanej pri výsluchupred   sudkyňou   pre   prípravné   konanie   4.   decembra   2014,   pozn.).   Sťažovateľ   k žiadostipredložil   tiež   záruku   svojho   strýka   ako   dôveryhodnej   osoby,   ktorá   by   v   prípade   jehoprepustenia na slobodu dohliadala na jeho ďalšie konanie. Sťažovateľ poukazuje tiež nasvoje srdcové ochorenie a na skutočnosť, že v minulosti nebol trestaný. Sťažovateľ požiadaltiež   o   nahradenie   väzby   písomným   sľubom,   ktorý   predložil,   dohľadom   probačného   amediačného úradníka a zárukou dôveryhodnej osoby.

Keďže okresná prokuratúra nevyhovela žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzbyna slobodu, predložila vec na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd uznesením sp. zn.11 Tp 9/2014 zo 4. decembra 2014 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na sloboduzamietol,   pričom   zároveň   neprijal   písomný   sľub   sťažovateľa   a   väzbu   ním   nenahradil,rovnako nenahradil väzbu ponúknutou zárukou ⬛⬛⬛⬛ ako dôveryhodnej osobya nenahradil väzbu ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Obvinený   pri   výsluchu   pred   sudkyňou   pre   prípravné   konanie   prečítal   písomné vyhotovenie   svojej   žiadosti   o   prepustenie   –   dôvody.   V   skutočnosti   zopakoval   svoje stanovisko, ktoré uviedol aj v písomnej žiadosti.

Súd vypočul ⬛⬛⬛⬛, strýka obvineného, ktorý uviedol,   že ponúka záruku za ďalšie   správanie   obvineného,   aby   sa   vyvaroval   páchaniu   ďalšej   trestnej   činnosti. V prípade ak by bol prepustený na slobodu, by ho kontaktoval. Bude sa hlásiť u neho každý deň, alebo on ho navštívi.

Súd   konajúc   o   žiadosti   obvineného   dospel   k   záveru,   že   táto   nie   je   dôvodná. Od posledného rozhodnutia   súdu o väzbe obvineného, dôkazová situácia sa nezmenila. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že skutok sa stal a vykazuje všetky znaky skutkovej   podstaty   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b), písmeno j) Trestného zákona. Zo spáchania skutku je naďalej dôvodne podozrivý obvinený. Obvinený dlhšiu dobu mal zaobstarávať a viacerým osobám pravidelne distribuovať za peňažnú odplatu drogy a takto získavať zdroje svojej obživy, nakoľko legálny zdroj príjmu nemal. Podľa názoru súdu je naďalej daná dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia   na   slobodu   bude   opätovne   zabezpečovať   zdroj   príjmu   trestnou   činnosťou totožného charakteru. Dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku u obvineného sú naďalej dané. Preto súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Súd neprijal ani písomný sľub obvineného a nenahradil väzbu obvineného ani dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, nakoľko tieto nepovažoval za postačujúce na to, aby mohli zabrániť tomu, aby obvinený pokračoval v protiprávnom konaní.   Súd   neprijal   ani   ponúknutú   záruku   dôveryhodnej   osoby   za   ďalšie   správanie obvineného,   nakoľko   takúto   záruku   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   na   povahu   jeho trestnej činnosti nepovažoval za dostatočnú.“

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 4. decembra 2014 podal sťažovateľihneď po jeho vyhlásení sťažnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svojezistenie   z   príloh   sťažnosti,   podľa   ktorého   vyšetrovanie   v   trestnej   veci   sťažovateľa   boloukončené záverečným preštudovaním vyšetrovacieho spisu 5. decembra 2014 za osobnejúčasti sťažovateľa.

O sťažnosti   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodolkrajský   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   4   Tpo   79/2014   na   neverejnom   zasadnutíkonanom 18. decembra 2014 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: «Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej právomoci dospel k záveru, že súd I. stupňa po doručení návrhu prokurátora postupoval správne a zároveň postupom súdu I. stupňa   bolo   zachované   ustanovenie   §   72   odsek   2   Trestného   poriadku,   keď   pred rozhodnutím   o   väzbe   bol   obvinený   vypočutý;   o   čase   a mieste   výsluchu   boli   vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obvinený a jeho obhajca a bolo im umožnené položiť obvinenému   otázky   týkajúce   sa   rozhodnutia   o   väzbe.   Taktiež   boli   splnené   materiálne podmienky väzby a to, že skutkové okolnosti vzatia do väzby a doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní a to predovšetkým výpoveď obvineného a výpovede svedkov. K danému krajský súd navyše dodáva, že si uvedomuje, že „dôvodnosť“ podozrenia, na ktorom sa musí zakladať tak zatknutie obvinených osôb, ako i následné vzatie do väzby a ich následné trvanie väzby predstavuje   podstatnú   časť   záruk   proti   svojvoľnému   zatknutiu   a   väzbe   a   na   dôvodnosť podozrenia   musia   existovať   skutočnosti   alebo   informácie   a   následne   v   ďalšom   štádiu konania dôkazy, ktoré by presvedčili objektívneho pozorovateľa, že dotknuté osoby mohli spáchať   trestný   čin.   Dôkazy   doposiaľ   vykonané   v   priebehu   prípravného   konania   pred orgánmi činnými v trestnom konaní, sú aj podľa názoru krajského súdu dostatočné na to, aby založili „dôvodné podozrenie“ proti obvinenému.

Nadriadený súd vyššie uvedeným postupom taktiež dospel k záveru, že súd I. stupňa správne zistil, že u obvineného sú dané dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného   poriadku.   U   obvineného   naďalej   existujú   konkrétne   skutočnosti,   popísané v dôvodoch napadnutého uznesenia, ktoré odôvodňujú obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu konal spôsobom, ako to predpokladá vyššie uvedené ustanovenie Trestného poriadku. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na konkrétne skutočnosti tak, ako sa s nimi vysporiadal súd I. stupňa a na ktoré v konečnom dôsledku aj poukázal krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 4 Tpo/36/2014 z 25. 07. 2014. Preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, s ktorým sa v časti zistenia existencie dôvodov väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku u obvineného v plnom rozsahu stotožňuje.

Pokiaľ ide o nahradenie účelu väzby u obžalovaného niektorým z inštitútov na jej nahradenie,   konkrétne   uvedených   v   ustanovení   §   80   odsek   1   písmeno   a/,   písmeno   b/, písmeno   c/   Trestného   poriadku,   krajský   súd   poukazuje,   že   v   prípade   obvineného   ide o stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, a v tomto prípade možno nahradiť účel väzby iba v prípade existencie výnimočných okolností prípadu.

Je potrebné uviesť, že pri posudzovaní väzby obvineného s ohľadom na uvedené, krajský   súd   prihliadol   aj   na   povahu   a   závažnosť   trestného   činu,   taktiež   závažnosť usvedčujúcich dôkazov a očakávaný trest v prípade uznania viny. Je potrebné uviesť, že obvinený   je   stíhaný   pre   obzvlášť   závažný   úmyselný   trestný   čin   a   so   závažnosťou usvedčujúcich dôkazov sa už súd I. stupňa v dôvodoch napadnutého uznesenia vysporiadal. Taktiež   krajský   súd   poukazuje   na   to,   že   vzhľadom   na   závažnosť   spáchaného   skutku, pozbavenie osobnej slobody obvineného nie je neprimeraným opatrením v povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň mohol uložiť, vzhľadom na závažnosť spáchaného skutku je i krajský súd toho názoru, že žiadnym z inštitútov na nahradenie väzby navrhovaných obvineným nie je možné dosiahnuť predpokladaný účel väzby, pretože prijatie niektorého inštitútu na nahradenie jeho väzby neodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   výnimočné   okolnosti   prípadu   sa   posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a určitých okolností prípadu, pričom pri posudzovaní osoby páchateľa sa pozornosť venuje najmä jeho predchádzajúcemu životu (vek, recidíva, postoj ku skutku) a teda ani osoba páchateľa, a ani okolnosti prípadu (ide o obzvlášť závažný úmyselný   trestný   čin   pomerne   vysokej   miery   závažnosti)   neodôvodňujú   konštatovanie takýchto okolností.»

Podstata žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu je založená na jehotvrdení,   že   v   jeho   prípade   existujú   dostatočné   predpoklady   na   nahradenie   väzbyktorýmkoľvek zo zákonných inštitútov (s výnimkou peňažnej záruky). Sťažovateľ zastávanázor, že čestné vyhlásenia blízkych osôb o tom, že mu finančne budú pomáhať najmäs úhradou liekov, ktoré okresnému súdu predložil (priateľka, strýko a stará mama), zárukadôveryhodnej   osoby   (jeho   strýka)   a   písomný   sľub   samotného   sťažovateľa,   prípadnedohľad probačného a mediačného úradníka sú dostatočnou zárukou na nahradenie väzbya zabezpečenie   úkonov   a   účelu   trestného   konania   za   súčasného   pobytu   sťažovateľana slobode.

V zásade identickým spôsobom sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť adresovanúústavnému súdu, pričom poukazuje na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, žepri rozhodovaní o väzbe je potrebné brať zreteľ na zásadu primeranosti a zdržanlivosti,pričom vždy by mali byť uprednostnené opatrenia, ktoré budú najlepšie na dosiahnutie účelutrestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby,voči ktorej sa uplatňujú. Sťažovateľ zastáva názor, že odôvodnenia napadnutých uznesenísúdov   oboch   stupňov   sú   nedostatočné   a   ako   také   nepreskúmateľné   a nezohľadňujúceosobitosti jeho trestnej veci (osobitne poukazuje na prílohu č. 8 sťažnosti   lekárske správydiagnostikujúce   srdcové   ochorenie,   tzv.   srdcové   zlyhávanie   na   podklade   systolickejdysfunkcie ľavej komory NYHA II).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „porušovateľovi zakázal pokračovať v porušení práva alebo slobody, aby preskúmal skutočné dôvody väzby resp. aby prikázal súdu, aby riadne   hodnotil   dôkazy   a   nahradil   väzbu   s   iným   účinným   spôsobom,   ako   to   ukladajú zákonodarci v § 80 Tr. por. Žiadam tiež, aby Ústavný súd urobil predbežné opatrenie vo veci.“.

Sťažovateľ požiadal tiež o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na svojezastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde okrem iného vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať sťažnosť (čo ajvyužil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajskéhosúdu   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Vychádzajúc   z uvedeného,ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   sústredilna posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde totiž okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnomprerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlades konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keďnamietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovaťsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS 101/03,   IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).

Podstata   námietok   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   jezaložená na tvrdení, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s existenciou konkrétnychskutočností uvedených v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré mali podľajeho   názoru   odôvodňovať   nahradenie   väzby   niektorým   zo   sťažovateľom   navrhnutýchinštitútov (záruka dôveryhodnej osoby, písomný sľub, dohľad probačného a mediačnéhoúradníka). Rovnako tak sa krajský súd podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s tým, ževo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu preukázal (mal preukázať), že jehoživotné potreby sú financované jemu blízkymi osobami, a neprihliadol ani na špecifickéokolnosti jeho trestného stíhania.

Sťažovateľ   existenciu   materiálnych   dôvodov   väzby   v   odôvodnení   sťažnostinespochybňuje, nepopiera, že obvinenie je dôvodné, ani to, že nemá nijaký legálny zdrojpríjmu. Táto skutočnosť podľa záverov krajského súdu odôvodňuje obavu z pokračovaniav páchaní drogovej trestnej činnosti.

Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechaťobvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie zárukyza ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi,prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súduvzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konaniepovažuje   záruku   vzhľadom na   osobu   obvineného   a   na   povahu   prejednávaného   prípaduza dostatočnú a prijme ju,

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnejčinnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží   obmedzenia,   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebov prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobuobvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účelväzby   dosiahnuť   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným   aleboodovzdaním   dohľadu   nad   obvineným   do   iného   členského   štátu   Európskej   únie   podľaosobitného predpisu.

Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravnékonanie oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa odseku 1 písm. a) a spĺňapodmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujúväzbu;   obvineného   oboznámi   s   obsahom   záruky.   Súčasne   môže   obvinenému   súda v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinnostía dodržanie obmedzení.

Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebopodľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujúvýnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi,prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia(v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu) dal dostatočnú odpoveďna sťažovateľovu argumentáciu uvedenú v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.Ústavný súd sa stotožňuje so všetkými argumentmi uvedenými v napadnutom uzneseníkrajského   súdu,   pričom   každý   z   nich   považuje   za   ústavne   akceptovateľný,   v   nijakomprípade   nie   za   arbitrárny,   vrátane   argumentácie   týkajúcej   sa   nenahradenia   väzbypríslušnými inštitútmi Trestného poriadku, osobitne s prihliadnutím na fakt, že sťažovateľ jetrestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a to vzhľadom na to, že táto skutočnosť výraznev zmysle dikcie § 80 ods. 2 Trestného poriadku obmedzuje možnosť nahradenia väzbyzárukou, sľubom alebo dohľadom.

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   napadnutých   uznesení   okresného   súdua krajského súdu k sťažovateľom predloženým lekárskym správam uvádza (vzhľadom na to,že   sťažovateľ   v   rámci   svojej   argumentácie   zvýrazňuje   okolnosti   týkajúce   sa   jehozdravotného stavu ako výnimočné okolnosti prípadu, pre ktoré je potrebné jeho väzbunahradiť,   aj   keď   je   obvinený   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu,   pozn.),   žez poslednej   lekárskej   správy   predloženej   sťažovateľom   z 29.   októbra   2014   vyplýva,že u neho ide o srdcové zlyhávanie na podklade systolickej dysfunkcie ľavej komory NYHAII,   stav   po   myokarditíde,   pričom   lekárka   na   tomto   základe   odporúča „ľahký   pohyb, maximálne   prechádzky,   redukovaná   telesná   záťaž   6   mesiacov.   Racionálna   strava s redukciou   soli,   výživnú   diétu“ a   zároveň   medikamentóznu   liečbu   (6 druhov   liekov).Zohľadňujúc   uvedené,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   odporúčania   ošetrujúcej   lekárkymožno zabezpečiť a naplniť aj v režime väzby, z čoho možno urobiť záver, že sťažovateľneuviedol   také   výnimočné   okolnosti   svojho   trestného   stíhania,   ktoré   by   zakladalinespochybniteľné dôvody na záver, v zmysle ktorého by jeho väzba mala byť nahradenániektorým z na to určených inštitútov.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnostidospel k záveru, že medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu a obsahomsťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálnemohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015