znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 40/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 43/2008 z 30. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2010 doručená sťažnosť spoločnosti T. P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 43/2008 z 30. septembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v procesnom postavení navrhovateľky) bola účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   26   Cb   105/06,   v   ktorom   okresný   súd   rozsudkom z 10. septembra 2007 rozhodol, že S., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“), zastúpená Mgr. P. Ď., je povinná zaplatiť sťažovateľke sumu 238 000 Sk a uhradiť jej trovy tohto konania. Proti   prvostupňovému rozhodnutiu   bolo podané odvolanie spoločnosťou   M., s. r. o.,   B., zastúpenou rovnako ako odporkyňa Mgr. P. Ď., ktorá však nebola účastníčkou konania vedeného   okresným   súdom,   preto   odvolací   súd   –   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 Cob 5/2008 z 29. apríla 2008 odvolanie spoločnosti M., s. r. o., odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   5/2008   z   29.   apríla   2008   podala odporkyňa   dovolanie,   ktorým   sa   domáhala   zrušenia   tohto   rozhodnutia   a   vrátenia   veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 43/2008 uznesením z 30. septembra 2009 dovolaniu vyhovel a uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, ako aj čl. 144 ods. 1 ústavy, čo odôvodnila takto:

„Porušiteľ svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní na odvolacom Krajskom súde   v   Bratislave   došlo   k   procesnej   vade,   zakladajúcej   podľa   §   237   písm.   f)   O. s. p. prípustnosť dovolania a zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia.

V danom prípade však odvolací Krajský súd v Bratislave svojim postupom neodňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Krajský súd v Bratislave v konaní zistil a mal za preukázané, že:

-   účastníkovi   prvostupňového   konania   S.,   a. s.,(...)   bolo   rozhodnutie   prvostupňového Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 26 Cb 105/06 zo dňa 10. 09. 2007 riadne doručené a to aj s poučením o odvolaní v 15 dňovej lehote.

- účastník konania S., a. s.,(...) však odvolanie včas nepodal, čím zmeškal lehotu na jeho podanie,

- odvolanie podala neoprávnená osoba spoločnosť M., s. r. o.,(...), ktorá nebola účastníkom konania na prvom stupni a odvolanie bolo teda podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. (...)

Spoločnosť označená ako odvolateľ bola v písomnom odvolaní presne špecifikovaná a identifikovaná(...)

Všetky údaje o odvolateľovi boli v odvolaní uvedené úplne a správne v súlade so zápisom v príslušnom Obchodnom registri. (...)

V celom ďalšom texte odvolania nie je ani raz spomenutý účastník konania, ako odporca pred prvostupňovým Okresným súdom Bratislava III, spoločnosť S., a. s., B. (...) Z pohľadu obsahu odvolania a označenia odvolateľa toto odvolanie netrpí žiadnou neúplnosťou,   absenciou   náležitostí,   vadou   resp.   nedostatkom   ktorý   by   bolo   možné a potrebné odstraňovať postupom podľa § 209 ods. (1) prvá veta, resp. podľa § 211 ods. (1) O. s. p. Samotné odvolanie má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. (3) O. s. p. aj   všetky náležitostí podľa   §   205   ods.   (1)   a (2)   O.   s.   p.   a spĺňa   obsahové   podmienky a náležitosti riadne podaného odvolania.

Nemožno   sa   stotožniť   s   odôvodnením   porušiteľa,   ktorý   vyslovil   názor,   že   ak odvolanie spĺňa všetky náležitosti, obsahuje predpísané údaje a je preukázateľne podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, treba považovať rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo takéto odvolanie odmietnuté podľa § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. za procesnú vadu zakladajúcej podľa § 237 písm. f) O. s. p. prípustnosť dovolania a je dôvodom na zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Práve   naopak,   z   obsahu   odvolania   a   z   identifikácie   odvolateľa,   ako   subjektu spôsobilého na právne úkony, vyplýva jediný možný postup odvolacieho súdu a to v súlade s § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. a to aj vtedy, ak žalovaný, ktorý odvolanie nepodal a označený odvolateľ, ktorý odvolanie podal sú zastúpení tým istým právnym zástupcom, ktorý však nie je v postavení účastníka konania.

Porušiteľ v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že zo strany odvolateľa išlo o zrejmý odstrániteľný omyl. Týmto si porušiteľ neprípustné zamieňa pojmy omyl a vadu podania. Občiansky súdny poriadok však nepozná pojem odstrániteľný omyl a teda ani nespája s ním právne následky.

V   prípade   odstrániteľnej   vady   podania,   vzniká   súdu   povinnosť   vyzvať   účastníka konania k jej odstráneniu, avšak odvolanie vadou netrpelo a keďže v odvolaní označený odvolateľ nebol účastníkom konania a účastník konania odvolanie nepodal, súdu takáto povinnosť nevznikla. Odvolací súd ďalej postupoval v súlade s ustanoveniami § 214, ods. (2), písm. a) O. s. p. a § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. a odvolanie odmietol.

Porušiteľ v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že inak boli v odvolaní všetky ostatné údaje konkretizujúce predmetné podanie uvedené správne a umožňovali jeho identifikáciu ku konkrétnemu konaniu. S týmto názorom sa možno síce stotožniť, čo však v konaní neznemožňuje aplikáciu ustanovenia § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. a to v rámci tohto   konkrétneho   konania   ak   bolo   odvolanie   podané   niekým,   kto   na   odvolanie   nie   je oprávnený.

Krajský súd v Bratislave preto v konkrétnom konaní správne svojim rozhodnutím odmietol   konkrétne   odvolanie,   ktoré   podala   konkrétna   a   identifikovaná   spoločnosť   M. s. r. o., teda podal ho niekto, kto na odvolanie nie je oprávnený, a ktoré obsahovalo správne všetky ostatné údaje konkretizujúce predmetné podanie a umožňovali jeho identifikáciu ku konkrétnemu konaniu.

Ak by sme sa riadili právnym názorom porušiteľa, vylúčili by sme v praxi možnosť aplikácie samotného § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. aj keď sú dané dôvody na jeho použitie. Označený   odvolateľ   M.   s. r. o.   vo   veci   odvolania   postupoval   iniciatívne   a   podal odvolanie v konaní v ktorom bola na strane neúspešného žalovaného, ako účastník konania S. a. s. Možným dôvodom a pohnútkou takéhoto konania je personálna, resp. majetková prepojenosť týchto samostatných podnikateľských subjektov.

Nie je však úlohou žalobcu a ani súdov skúmať pohnútky a prípadné špekulatívne dôvody riadne označeného odvolateľa k podaniu odvolania, ak odvolanie obsahuje a má všetky náležitosti riadne podaného odvolania.

Keďže riadne podané odvolanie, ktoré obsahovalo všetky údaje a náležitosti v súlade s   §   205   ods.(l)   a   ods.(2)   O. s. p.,   odvolací   Krajský   súd   v   Bratislave   nemal   dôvod a nepovažoval za potrebné postupovať podľa § 211 ods. (1) O. s. p. a správne postupoval podľa § 214, ods. (2) O. s. p. v spojení s § 218 ods. (1) písm. b) O. s. p. a odvolanie odmietol.

Z uvedeného je zrejmé, že vo veci podaného odvolania postupovali ako prvostupňový Okresný súd Bratislava III tak aj odvolací Krajský súd v Bratislave správne a v súlade so zákonom(...)

Porušiteľ svojim rozhodnutím nesprávne posúdil vec, keď dospel k názoru, že došlo k procesnej   vade   zakladajúcej   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   prípustnosť   dovolania a odporcovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom s tým, že táto vada je zároveň dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie ako nesprávne vždy zrušiť.

Sťažovateľ vychádzajúc z posudzovania otázky ústavnosti interpretácie zákonných ustanovení   aplikovaných porušovateľom v   danej   právnej veci(...)   sa sťažovateľovi   javia skutkové a právne závery porušiteľa ako nesprávne, zjavne neodôvodnené až arbitrárne a preto   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   ako   také   majú   za následok porušenie ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý a nestranný proces podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy a porušenie ústavného práva o povinnosti výlučnej viazanosti sudcov   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5 a zákonom zakotvenej v Článku 144 ods. 1 Ústavy ako i porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn.: 5 Obdo/43/2008 zo dňa   30.   septembra   2009   porušil   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 5 Obdo/43/2008 zo dňa 30. septembra 2009 porušil povinnosť výlučnej viazanosti súdu zákonom zakotvenú v Článku 144, ods. l Ústavy Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 5 Obdo/43/2008 zo dňa 30. septembra 2009 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

Rozhodnutie porušiteľa, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Uznesenie sp. zn. 5 Obdo/43/2008 zo dňa 30. septembra 2009 sa ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.   Porušiteľovi   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa a prikazuje sa mu, aby obnovil stav pred porušením.

Zároveň sa porušiteľ zaväzuje k náhrade trov konania pred Ústavným súdom SR, k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 578,77 € všetko vrátane 90,19 € DPH a 13,90 € režijného paušálu za dva úkony právnej   pomoci   a   to   prevzatie   a   príprava   zastúpenia   v   konaní   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky a vypracovanie a zaslanie ústavnej sťažnosti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 43/2008 z 30. septembra 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   namieta   predovšetkým   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl. 6 ods. 1 dohovoru a tvrdí, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 5 Obdo 43/2008 z 30. septembra 2009 sú nesprávne, zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Z   takéhoto   pohľadu   pristúpil   najprv   ústavný   súd   aj   k   posúdeniu   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, z odôvodnenia ktorého okrem iného vyplýva:

„V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odmietol odvolanie odvolateľa. Dôvody prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú taxatívne uvedené v ustanovení § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   alebo,   ak   odvolací   súd   rozhodoval   vo   veci   postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. V ustanovení § 239   ods.   2   O. s. p.   sú   upravené   dôvody   zakladajúce   prípustnosť   dovolania   proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu. O žiaden z týchto prípadov v prejednávanej veci nejde, takže dovolanie podľa § 239 O. s. p. nie je prípustné.

Dovolanie je však prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p. Okrem iných zakladá prípustnosť dovolania aj postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/). Odňatím možnosti konať sa v zmysle tohoto ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom ide tiež vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.

V prejednávanej veci odvolací súd odmietol odvolanie ako podané neoprávnenou osobou,   pričom k tomuto   záveru dospel   na   základe   skutočnosti,   že v odvolaní   bol   ako žalovaný označená obchodná spoločnosť M., s. r. o., B., hoci žalovaným v tomto konaní je spoločnosť   S.,   a. s.,   B.   Odvolanie   inak   obsahovalo   všetky   zákonné   náležitosti,   bolo adresované súdu prvého stupňa s uvedením jeho správnej spisovej značky aj správnym označením žalobcu, celý obsah odvolania reagoval na výrok a odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci a podal ho advokát, splnomocnený na zastupovanie žalovaného v tomto   konaní.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   išlo   zo   strany   odvolateľa   o   zrejmý odstrániteľný omyl, ktorý aj odstránil pred rozhodnutím odvolacieho súdu podaním, ktoré mu bolo doručené 17. marca 2008. Vychádzal pritom najmä zo skutočnosti, že inak boli v odvolaní   všetky   ostatné   údaje   konkretizujúce   predmetné   podanie   uvedené   správne   a umožňovali jeho identifikáciu ku konkrétnemu konaniu.

So zreteľom na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade, zakladajúcej podľa § 237 písm. f) O. s. p. prípustnosť dovolania. Táto vada je zároveň tiež dôvodom,   pre   ktorý   musí   dovolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   vždy   zrušiť,   pretože rozhodnutie,   vydané   v   konaní,   postihnutom   takouto   procesnou   vadou,   nemôže   byť považované za správne.

Vzhľadom   na   to   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O. s. p.).“V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení nechýba odôvodnenie, prečo   najvyšší   súd   považoval   za   naplnený   zákonný   dôvod   upravený   v   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Zvlášť   vyzdvihol   aj   skutočnosť,   ktorú   mimochodom sťažovateľka v sťažnosti neuviedla, že k odstráneniu pochybenia zo strany „odvolateľa“ došlo ešte pred samotným rozhodnutím odvolacieho – krajského súdu, a to podaním, ktoré mu bolo doručené 17. marca 2008.

Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani právo na spravodlivé súdne konanie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Zjavne neopodstatnenou je sťažnosť aj v časti namietaného porušenia čl. 144 ods. 1 ústavy, pretože toto ustanovenie ústavy neupravuje základné práva alebo slobody, ktorých porušenie môže fyzická osoba alebo právnická osoba samostatne namietať v konaní pred ústavným súdom sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010