znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 40/06-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 6. decembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti spoločnosti H., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., Advokátska kancelária, s. r. o., B., namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti H., a. s., na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského súdu   v Žiline sp.   zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005 b o l o   p o r u š e n é.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005 s a z r u š u j e   a vec sa v r a c i a   Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti H., a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 8 682 Sk, ktoré jej je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie, s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   telefaxom 6. februára 2006 a následne poštou 8. februára 2006 doručená sťažnosť spoločnosti H., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. T. K., Advokátska kancelária, s. r. o., B., v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako prenajímateľka uzatvorila 12. septembra 1995 so spoločnosťou E., a. s., (ďalej len „odporkyňa“) ako nájomníčkou nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bola nehnuteľnosť hotel J. a hotel B. s príslušenstvom, na obdobie 30 rokov.

Podľa príslušných ustanovení zákona č. 220/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení zákona č. 378/1998 Z. z. (ďalej len „zákon č. 220/2000 Z. z.“) bola s účinnosťou od 21. júla 2000 pod sankciou zániku zmluvy ustanovená zmluvným stranám povinnosť dať uzatvorené nájomné zmluvy v lehote 6 mesiacov do súladu s § 3a ods. 1 až 3 citovaného zákona. Zároveň z neho vyplývala skutočnosť, že nájomné zmluvy, ktoré mali ku dňu jeho účinnosti trvať   viac   ako   päť   rokov,   podliehajú   súhlasu   Ministerstva   pre   správu   a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky.

Podľa   názoru   sťažovateľky   predmetná   nájomná   zmluva   márnym   uplynutím šesťmesačnej lehoty podľa zákona č. 220/2000 Z. z. zanikla 22. januára 2001 vzhľadom na to, že uvedený zákon bol v tom čase platný a účinný. Na tomto právnom základe podala sťažovateľka 5. februára 2001 Okresnému súdu   Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) návrh na vypratanie nehnuteľnosti a jej vydanie sťažovateľke.

Dňa   1.   februára   2002   bol   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „Zbierka zákonov“) uverejnený nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 25/00 zo 17. januára 2002, podľa ktorého nie je § 15a, § 15b a § 15c zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 189/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Fonde   detí   a mládeže“)   v súlade   s čl.   1   ods.   1   v spojení   s čl.   2   ods.   2,   čl.   46   ods.   1 a s čl. 141 ods. 1 ústavy. Následne okresný súd rozsudkom z 11. septembra 2002 žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie s odôvodnením, že rozsudok   je   založený   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   s poukazom   na   to,   že rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov majú výlučne účinky ex nunc, t. j. od okamihu ich   vyhlásenia v Zbierke zákonov, a nie spätne (ex tunc). Krajský súd rozsudkom z 15. júla 2003 rozsudok okresného súdu v plnom rozsahu potvrdil a zároveň pripustil vo veci dovolanie podľa § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

O dovolaní   sťažovateľky   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom č. k. 1 Cdo 225/04-278 z 28. apríla 2005 tak, že rozsudok druhostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   podaním   z 12.   septembra   2005   žiadala   rozšírenie   svojho   návrhu na určenie, že predmetná nájomná zmluva zanikla 22. januára 2001 a pre prípad, že by sa krajský   súd   s týmto   právnym   názorom   nestotožnil,   žiadala,   aby   pripustil   dovolanie   pre riešenie právnej otázky zásadného významu. Krajský súd návrh sťažovateľky na rozšírenie návrhu uznesením z 13. septembra 2005 zamietol a následne napadnutým rozsudkom sp. zn. 23   Co   263/05   z 13. septembra   2005   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu.   Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 5. decembra 2005.

Podľa   názoru   sťažovateľky   boli   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005 porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti prijal tento nález:„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 23 Co 263/05 zo dňa 13. 09. 2005, bolo porušené právo sťažovateľa   vlastniť   majetok   v zmysle   čl.   20 ods.   1 Ústavy   SR a právo sťažovateľa na spravodlivý proces garantované v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 23 Co 263/05 zo dňa 13. 09. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k. II. ÚS 40/06-26 z 22. februára 2006 ju

a) v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005 prijal na ďalšie konanie,

b) v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   263/05   z 13.   septembra   2005   odmietol   pre nedostatok právomoci.

Po prijatí (časti) sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľky   ústavnému   súdu   oznámil,   že   trvá   na   tom,   aby   sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. júna 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

„Nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v ústavnom a zákonnom   procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúce z Listiny základných   práv   a slobôd,   ako   i článku   I.   Ústavy   SR.   Jedným   z týchto   princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako i pojem právneho štátu vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je i povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (ust. § 157 ods. 1 O. s. p.), a to spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p..

Pokiaľ súd hodnotí podľa svojej úvahy dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, uvádza ich v odôvodnení svojho rozhodnutia tak, že poukáže na podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení riadil.

Ak podľa názoru sťažovateľa Krajský súd v Žiline vo svojom rozhodnutí sa dôsledne nemal zaoberať z hmotnoprávneho hľadiska,   prečo aplikoval ustanovenie ZOUS tak,   že nálezu Ústavného súdu SR prisúdil účinky ex tunc, hoci sťažovateľ na základe dostupnej literatúry rozsiahlo argumentoval opačne, nepochybne jeho práva na spravodlivý proces nemohli   byť   porušené,   ak   síce   stručne,   ale   jednoznačne   a jasne   krajský   súd   svoje rozhodnutie   i odôvodnil.   Ak   by   i sťažovateľ   sa   domnieval,   že   malo   byť   rozhodnutie odôvodnené   vo   väčšom   rozsahu,   alebo   bolo   nesprávne,   či   vôbec   právne   posúdenie nekorešpondovalo   s hmotným   právom,   nepochybne   tu   sťažovateľovi   vzniklo   oprávnenie alebo možnosť namietať toto v rámci dovolacieho konania (nesprávny právny záver – pod ktorý môžeme podradiť i prípadné neúplné odôvodnenie – je vždy dovolacím dôvodom proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu),   sťažovateľ   však   túto   možnosť   nevyužil   a podľa   nášho názoru   nevidíme   žiadny   iný   dôvod,   ktorým   by   sa   nezavdalo   v rámci   prejednania   veci sťažovateľa na odvolacom súde zásadám spravodlivého procesu vyplývajúceho z Listiny základných práv a slobôd.

Podľa   nášho   názoru   naviac   sťažovateľ   nevyčerpal   právne   prostriedky,   ktoré   mu zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje,   keď   nevyužil možnosť podania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Pokiaľ i odvolací súd   vo   svojom   výroku   nepripustil   možnosť   podania   dovolania,   takým   výrokom   nie   je dovolací súd viazaný, lebo otázku po právnej stránke zásadného významu rieši ako otázku predbežnú.“

Ústavný   súd   na   základe   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   že   trvá   na ústnom pojednávaní, nariadil verejné pojednávanie vo veci na 24. október 2006.

Na   verejnom   pojednávaní   24.   októbra   2006   sa   zúčastnil   len   právny   zástupca sťažovateľky, ktorý vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol: „… prejednávaná vec, má pre žalovaného   alebo   pre   sťažovateľa,   ako   aj   pre   všetky   zúčastnené   strany   v tomto   spore a podľa nášho názoru aj pre aplikáciu celého právneho poriadku v Slovenskej republike, ďalekosiahly   význam.   Sťažovateľ   vedie   v podobných   veciach   niekoľko   súdnych   konaní, ktoré   už   trvajú   od   roku   2000   a doteraz   je   toto   jediné   v zásade   právoplatne   skončené. Všetky   všeobecné   súdy   doposiaľ   sa   nestotožnili   s názorom   sťažovateľa,   ktorý   bol prezentovaný v podaniach na všeobecné súdy aj v tejto veci, ako je v sťažnosti podanej Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Máme za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné a neústavné jednak z otázky po stránke formálnej, to znamená odôvodnenie, ktoré obsahuje napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, je nedostatočné a nepredstavuje garanciu základných   práv   sťažovateľa.   Ústavný   súd   viackrát   judikoval,   že   súčasťou   práva   na spravodlivý   proces   je   aj   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   kde   sa   účastníci konania   jasne   a zrozumiteľne   dozvedia,   prečo   súd   aplikoval   použiteľné   právo   tým spôsobom, ktorým ho aplikoval, aké úvahy viedli súd k takejto aplikácii práva a prečo z tejto   aplikácie   práva   vyvodil   ten   záver,   ktorý   vyvodil.   Máme   za   to,   že   rozhodnutie krajského   súdu   toto   nespĺňa,   tým   pádom   je   v rozpore   s   §   157   Občianskeho   súdneho poriadku a predstavuje aj porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Čo   je   však   z našej   strany   podstatnejšie,   je   materiálna   stránka   sťažnosti   a materiálna stránka   neústavnosti   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Žiline   a podľa   nášho   názoru   aj všetkých predchádzajúcich rozhodnutí súdov v tejto veci. Rozhodnutie krajského súdu, ako aj   jemu   predchádzajúce   rozhodnutie   Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši,   sú   podľa nášho názoru arbitrárne a nemajú oporu v platnej právnej úprave. Krajský súd, ako aj Okresný súd v Liptovskom Mikuláši, nesprávne aplikovali právo a nesprávnym spôsobom pripísali nálezu ústavného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o nesúlade určitých ustanovení zákona   220/2000   účinky   ex   tunc,   a nie   účinky   ex   nunc   ako   v zmysle   ústavy   a v zmysle príslušných   právnych   predpisov   by   malo   mať.   Aplikácia   ustanovení   §   41a   zákona   o ústavnom súde a o konaní pred ním, ktorú použil krajský súd, nie je správna a nemôže byť správna.   Ak   by   bola   takáto   aplikácia   príslušného   ustanovenia   v súlade   s právnym poriadkom a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky malo by to ďalekosiahle následky pre stabilitu právneho poriadku a pre rozhodovania súdov v podobných veciach, ako aj vo veciach,   ktoré   súvisia   so   zákonmi   a inými   právnymi   predpismi,   ktorých   súlad   je preskúmavaný   ústavným   súdom.   Tá   argumentácia,   ktorá   je   obsiahnutá   v ústavnej sťažnosti,   je   v tejto   stránke   veľmi,   myslím,   obšírna   a dáva   tie   otázky,   na   ktoré   sme nedostali na všeobecných súdoch relevantné odpovede. Máme za to, že ak právny predpis, ktorý je v čase jeho aplikácie platný a účinný, založí určité práva a povinnosti stranám, a tieto   prakticky   vzniknú,   zaniknú   alebo   sa   zmenia   v dobe   platnosti   a účinnosti predmetného   zákona,   po   rozhodnutí   ústavného   súdu   o jeho   neústavnosti   tieto   už nadobudnuté práva a povinnosti už nezanikajú a nemôžu sa meniť. Z rozhodnutí súdov, všeobecných súdov v tejto veci, ako aj v podobných veciach, sme našli alebo aj z podstaty veci sme našli, asi tri spôsoby, ktorými súdy sa zaoberajú touto myšlienkou. Prvý spôsob je aplikácia ustanovení § 41a zákona o ústavnom súde na spätné účinky nálezu ústavného súdu o súlade právnych predpisov asi v nasledovnej forme. Ak nájomná zmluva, ktorá bola predmetom konania na všeobecnom súde zanikla márnym uplynutím lehoty ustanovenej zákonom,   na   jej   zosúladenie   s príslušnými   ustanoveniami   zákona   220/2000   nálezom ústavného súdu sa kvázi jej platnosť obnovuje od rozhodnutia ústavného súdu a nájomná zmluva   trvá   naďalej.   V tom   prípade   všeobecné   súdy   nemôžu   vyhovieť   sťažnosti   alebo žalobe sťažovateľa na vypratanie nehnuteľností a musia túto zamietnuť, nakoľko je daný právny titul pre užívanie nehnuteľností, pretože zmluva, ktorá na základe neskôr určeného neústavného   predpisu   zanikla,   bola   rozhodnutím   ústavného   súdu   kvázi   obnovená a konvalidovaná. Druhý prístup môžeme charakterizovať tak, že rozhodnutím ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   konkrétne   o nesúlade   určitých   ustanovení   zákona 220/2000   nastáva   situácia,   keď   sa   má   za   to,   že   nájomná   zmluva   ani   nikdy   nezanikla, pretože ten zákon, na základe ktorého mala ex lege zaniknúť, bol neskôr vyhlásený za neústavný. To znamená existuje nájomná zmluva, táto nájomná zmluva vždy existovala, a nie je dôvod na vyhovenie žalobe sťažovateľa o vypratanie nehnuteľností. Tretí prístup, ktorý podľa nášho názoru zodpovedá platnému právnemu poriadku v Slovenskej republike sa dá charakterizovať následovne. V roku 2001, v januári roku 2001 na základe platného a účinného zákona zanikla nájomná zmluva, ktorá nebola daná do súladu s príslušnými ustanoveniami zákona o Fonde detí a mládeže v znení novely č. 220/2000. O rok neskôr vo februári 2002 bol vyhlásený nález ústavného súdu, ktorým boli ustanovenia, na základe ktorých   nájomná   zmluva   stratila   platnosť,   resp.   zanikla,   vyhlásené   za   rozporné s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie ústavného súdu však môže mať   účinky   len   do   budúcnosti.   Toto   rozhodnutie   ústavného   súdu   nevytvára   alebo neobnovuje žiadnym spôsobom platnosť už skôr zaniknutých nájomných vzťahov, a nie je spôsobilé reštituovať titul pre nájomcu na užívanie nehnuteľností. V tomto prípade mali všeobecné   súdy,   konkrétne   Okresný   súd   v Liptovskom   Mikuláši   a Krajský   súd   v Žiline rozhodnúť tak, že žalobe sťažovateľa by vyhoveli a ak boli splnené iné zákonné náležitosti bol by žalovaný, teda spoločnosť E., a. s., povinný nehnuteľnosti vypratať. Tieto závery si dovoľujeme vyvodiť z aplikácie ustanovení zákona o ústavnom súde a o konaní pred ním z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako aj z princípov, na ktorých je právny   poriadok   Slovenskej   republiky   postavený.   Máme   za   to,   že   nie   je   úlohou   súdov a takúto úlohu nie je možné nájsť ani v ustanoveniach Ústavy Slovenskej republiky alebo Občianskeho súdneho poriadku, aby suplovali zákonodárnu moc, ktorá v tomto prípade porušila   určité   práva   nájomcov,   toto   porušenie   bolo   neskôr   deklarované   rozhodnutím ústavného súdu o nesúlade príslušného zákona a súdy sa tak povediac nemôžu dostať do pozície   pozitívneho   zákonodarcu,   keď   by   svojím   rozhodnutím   suplovali   rozhodnutie národnej rady, ktorá mala osobitným predpisom alebo nejakým iným spôsobom napraviť porušené práva. Mám za to, že tento názor si osvojuje aj ústavodarca, zákonodarca, keďže napríklad v konaní o súlade alebo po rozhodnutí o súlade zákona o sociálnom zabezpečení, nebolo okamžite všetkým nespravodlivo a neústavne preskúmaným invalidným dôchodcom vyplatené kvázi dlžné (plnenie), alebo neboli vyplatené kvázi dlžné invalidné dôchodky, ale zákonodarca, ústavodarca chce pristúpiť k tomu, že prijme osobitnú normu a myslím, že v súčasnosti   je   v legislatívnom   procese,   ktorou   by   reparoval   tie   porušenia,   tie nespravodlivosti,   ktoré   boli   spôsobené   nezákonným   a neústavným   zákonom   prijatým národnou   radou.   Pre   postup   všeobecných   súdov,   ktorý   som   napísal   v prvých   dvoch variantoch,   neexistuje   zákonný   podklad.   Z toho   mála   odôvodnenia,   ktoré   nám   bolo doručené v písomných vyhotoveniach rozsudkov, poprípade z tých odôvodnení, ktoré padli na ústnych vyhláseniach rozhodnutí vo veci, môžeme len dovodiť, že súdy používajú ako odôvodnenie svojho rozhodnutia ustanovenia § 41a ods. 3, to znamená stratou účinnosti prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených, ak však išlo len o ich zmenu a doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou. To je jedno z odôvodnení, ktoré sa vyskytuje v týchto rozhodnutiach. Takéto odôvodnenie nie je ani v najmenšom relevantné pre tú vec, ktorú súdy prejednávali. Žiadna zo strán, žiaden z účastníkov konania nespochybnil to, že platí   právny   stav   pred   novelou   zákonom   č. 220/2000,   to   znamená   súčasťou   právneho predpisu od vyhlásenia nálezu ústavného súdu v tejto veci nie sú ustanovenia 15a, 15b a 15c, nakoľko tieto sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Avšak toto ustanovenie nijako   nehovorí   o tom,   ako   sa   dotýka   rozhodnutie   ústavného   súdu   o súlade   už nadobudnutých práv a povinností pred rozhodnutím ústavného súdu. To, že platí skorší právny stav, neznamená, že sa obnovujú alebo zanikajú alebo sa nejakým spôsobom menia právne   úkony,   ktoré   vznikli,   zanikli   alebo   sa   zmenili   na   základe   neskôr   určeného neústavného   predpisu.   Druhým   odôvodnením,   ktorým   bolo   vlastne   zdôvodňované   aj konanie   o dovolaní   alebo   naliehavá   právna   otázka   v konaní   o dovolaní   v tejto prejednávanej   veci,   je   ustanovenie   §   41b   ods.   2   za   bodkočiarkou.   Povinnosti   uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Toto ustanovenie sa týka rozhodnutí orgánov štátnej moci, štátnej správy, ktoré boli spravené na základe zákona, ktorý neskôr bol   vyhlásený   za   neústavný.   V prejednávanej   veci   na   všeobecných   súdoch   však   nebol, neexistovalo, nebolo predmetom sporu žiadne rozhodnutie, žiadne konanie, ktoré by bolo vydané   na   základe   zákona,   ktorý   neskôr   stratil   svoju   platnosť,   poprípade   účinnosť. Sťažovateľ   sa   domáhal   vypratania   nehnuteľností   na   základe   príslušných   ustanovení Občianskeho   zákonníka   na   základe   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku.   Podľa   vedomostí   sťažovateľa   tieto   ustanovenia   nikdy   neboli   napadnuté   na ústavnom súde alebo nebol podaný žiaden návrh na preskúmanie súladu týchto ustanovení s Ústavou   Slovenskej   republiky   a nikdy   k takému   rozhodnutiu   ani   neprišlo.   To,   že prapodstatou veci je zánik nájomnej zmluvy ex lege, je iná vec. Na takéto, alebo na vznik a zánik   takéhoto   právneho   úkonu   nemožno   aplikovať   ustanovenie   §   41b   ods. 2 a odôvodnenie všeobecných súdov v tejto veci je zmätočné a postráda právnu relevanciu podľa názoru sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa   §   41   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nález, ktorým sa zistil   nesúlad   právnych   predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo s medzinárodnou   zmluvou,   vyhlási   sa   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v   niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z toho   vyplýva,   že ak   je   v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní,   ktoré   im   predchádzalo   alebo rozhodnutím   samotným, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, považuje ústavný súd najmä výklad ustanovení zákona o ústavnom súde.   V danom   prípade   ide   najmä   o výklad   tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde, z ktorých   možno   vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní o súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych veciach. Čo sa týka sťažnosti sťažovateľky, táto sa odvoláva práve na výklad ustanovení § 41a ods. 3 a § 41b ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami   na rozhodnutia,   resp.   rozhodovanie   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa už viackrát vysloveného právneho názoru ústavného   súdu   pri   kolízii   spomínaných   princípov   je   potrebné   uprednostniť   princíp zachovania   a ochrany   ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich z uplatnenia princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06, II. ÚS 72/06). V danom prípade bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či skutkové a právne okolnosti veci, ktorá tvorí predmet sťažnosti sťažovateľky, umožňujú uplatnenie tohto všeobecného východiska formulovaného v doterajšej judikatúre ústavného súdu (okrem I. ÚS 51/06, II. ÚS 72/06 tiež napr. II. ÚS 191/06, II. ÚS 192/06), alebo naopak je v danom prípade v dôsledku pôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu právnej istoty toto východisko nepoužiteľné, resp. či vôbec ide o situáciu, pri riešení ktorej je takýto prístup aktuálny.

V danom prípade sa sťažovateľka sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:«V prejednávanej veci je nepochybné, že vydaním nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 17. 1. 2002 sp. zn. PL. ÚS 25/00 zverejneného v Zbierke zákonov pod č. 44/2002 stratili platnosť ustanovenia § 15a, 15b, 15c zákona č. 220/2000 Z. z.

Podľa ust. § 41a ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. stratou účinnosti prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Vychádzajúc   z citovaného   zákonného   ustanovenia   vzhľadom   na   vyššie   uvedené skutočnosti prvostupňový súd postupoval správne, keď skúmal, či medzi účastníkmi došlo ku skončeniu   nájomného   vzťahu   a či   teda   odporca   bol   povinný   vydať   navrhovateľovi nehnuteľnosti v zmysle § 15a ods. 2 zák. č. 220/2000 Z. z.. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny právny záver, keď návrh navrhovateľa zamietol.

Pre   posúdenie   časovej   pôsobnosti   nálezu   ústavného   súdu   je   potrebné   vychádzať z každého   konkrétneho   prípadu,   pričom   nemožno   ponechať   bez   povšimnutia   i základné dôvody,   ktoré   ústavný   súd   k rozhodnutiu   viedli.   Keďže   jedným   zo   základných   dôvodov rozhodnutia ústavného súdu bolo porušenie zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty, ku ktorému došlo prijatím zákona č. 220/2000 Z. z. je nepochybné, že nález ústavného súdu musí mať v tomto prípade účinky „ex tunc“, lebo inak by vyhlásenie citovaného zákona za neústavný nemalo právny ani faktický význam. Skutočnosť, že neústavný právny predpis nesmie byť realizovaný vyplýva aj z ust. § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v zmysle ktorého ak by súd v občianskoprávnom konaní ešte pred vydaním nálezu ústavného súdu právoplatne   rozhodol   na   základe   právneho   predpisu,   ktorý   celkom   alebo   v niektorom ustanovení stratil účinnosť, tak rozhodnutie súdu by síce zostalo nedotknuté, ale nebolo by ho možné nútene vymáhať.

Pokiaľ teda navrhovateľ dôvodil svoj návrh ustanoveniami zákona, ktoré boli na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR vyhlásené za protiústavné (v čase rozhodnutia prvostupňového   súdu)   prvostupňový   súd   postupoval   správne,   keď   jeho   návrh   zamietol a preto odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.»

Sťažovateľka   v sťažnosti   vo   vzťahu   k právnym   účinkom   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 25/00 argumentuje nasledovne:

«Sme toho názoru, že uverejnenie nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov nespôsobuje, že právne účinky, ktoré vznikli pred uverejnením daného nálezu na základe   platného   právneho   predpisu   zanikajú.   Zotrvávame   na   názore,   že   uverejnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 25/00 zo dňa 17. 01. 2002 v Zbierke zákonov nedošlo   k   „obnoveniu“   tých   zmluvných   vzťahov,   ktoré   zanikli   v súlade   s v danom   čase platnými a účinnými ustanoveniami § 15a, § 15b a 15c zákona č. 183/1993 Z. z. o Fonde detí a mládeže (ďalej len „ZoFDaM“). Inými slovami povedané, právne účinky vyvolané zákonom neskôr posúdeným ako rozporným s Ústavou SR vydaním nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov nezanikajú, ale trvajú naďalej

Vo vzťahu k aplikácii § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného argumentuje nasledovne:

„Ustanovenie   §   41b   ods.   2   ZOÚS   sa   vzťahuje   len   na   subjektívne   práva,   ktoré právoplatným rozhodnutím zrušil, založil, zmenil alebo potvrdil všeobecný súd alebo orgán verejnej správy v občianskoprávnom alebo správnom konaní. Netýka sa teda subjektívnych práv, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli v čase pôsobnosti druhej novely zo zákona alebo v spojení s rozličnými právnymi úkonmi, na základe zmluvy alebo iných právnych úkonov, napr. jednostranným právnym úkonom notifikácie vypratania predmetu nájmu a pod., to znamená právnych úkonov uzavretých či vykonaných aj bez účasti orgánov aplikácie práva, realizovaných len medzi zmluvnými stranami alebo uzavretých či vykonaných s právnou pomocou advokáta alebo notára. Takéto subjektívne práva vzniknuté na základe platného práva a jeho realizácie aj bez účasti orgánov aplikácie práva zostávajú podľa nášho názoru tiež nedotknuté.“

Z citovaného   vyplýva,   že   prístup   krajského   súdu   a sťažovateľky   k predmetu namietaného konania sa líši v posúdení dvoch zásadných právnych otázok:

1. v posúdení   otázky   (ne)   aplikovateľnosti   ustanovenia   §   41a   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   na   rozhodovanie   predmetného   sporu   v nadväznosti   na   tvrdenie,   že nájomný   vzťah   medzi   účastníkmi   zo   zákona   zanikol   (tvrdenie   sťažovateľky),   resp.,   že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania nezanikol a stále trvá (právny názor krajského súdu),

2. v posúdení   otázky   (ne)   aplikovateľnosti   ustanovenia   §   41b   ods.   2   (text   za bodkočiarkou) zákona o ústavnom súde na riešenie právneho sporu medzi sťažovateľkou a odporkyňou v konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. sp. zn. 23 Co 263/05.

Ad 1. K otázke (ne) aplikovateľnosti § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde

Pri posudzovaní tejto otázky sa ústavný súd opieral o nasledovné skutkové a právne východiská:

1.1 V období od 21. júla 2000 do 31. januára 2002 platil a bol účinný § 15a zákona o Fonde detí a mládeže v znení zákona č. 220/2000 Z. z. v tomto znení:

„(1)   Nájomné   zmluvy   a   zmluvy   o   výpožičke   uzavreté   pred   dňom   nadobudnutia účinnosti tohto zákona sú účastníci zmluvy povinní dať do súladu s § 3a ods. 1, 2 a 3 do šiestich   mesiacov   odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   inak   tieto   zmluvy zaniknú po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.(2) Nájomca alebo vypožičiavateľ je povinný prenajatý majetok fondu alebo majetok fondu   vo   výpožičke   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   odseku   1   vypratať   a   vydať   fondu. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je povinný zaplatiť penále vo výške desaťnásobku mesačného   nájomného   za   každý,   aj   začatý   mesiac   neoprávneného   užívania   prenajatého majetku   fondu.   Fond   je   oprávnený   prenajatý   majetok   fondu   alebo   majetok   fondu vo výpožičke vypratať na náklady nájomcu.

(3) V prípade zániku nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke je fond povinný nahradiť nájomcovi alebo vypožičiavateľovi sumu zodpovedajúcu nákladom na zhodnotenie alebo na opravu prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, zníženú o výšku   odpisov   technického   zhodnotenia,   ktoré   nájomca   alebo   vypožičiavateľ   vykonal na vlastné náklady, ak fond s vynaložením nákladov súhlasil a na ich náhradu sa zaviazal, po vyprataní a vydaní prenajatého majetku fondu alebo majetku fondu vo výpožičke, a to najneskôr do šiestich mesiacov od vypratania a vydania.“

1.2   Z predloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   12.   septembra   1995 uzatvorila   ako   prenajímateľka   s odporkyňou   ako   nájomníčkou   nájomnú   zmluvu,   ktorej predmetom bola nehnuteľnosť hotel J. a hotel B. s príslušenstvom na obdobie 30 rokov. Je nepochybné, že táto nájomná zmluva bola platná aj v období od nadobudnutia účinnosti zákona č. 220/2000 Z. z. (21. júla 2000). Z toho vyplýva, že na odporkyňu sa vzťahovali s účinnosťou od 21. júla 2000 povinnosti vyplývajúce z vtedy platného a účinného znenia § 15a zákona o Fonde detí a mládeže, t. j. okrem iného povinnosť dať do 6 mesiacov odo dňa účinnosti novely tohto zákona vykonanej zákonom č. 220/2000 Z. z. nájomnú zmluvu do súladu s § 3a ods. 1, 2 a 3 zákona o Fonde detí a mládeže pod sankciou, že po márnom uplynutí šiestich mesiacov nájomná zmluva zo zákona zanikne.

1.3 Z predloženej dokumentácie zjavne vyplýva, že v danom prípade si odporkyňa povinnosť vyplývajúcu zo zákona v zákonom ustanovenej lehote nesplnila, čo spôsobilo podľa názoru ústavného súdu zánik nájomnej zmluvy (zánik nájomného vzťahu) priamo zo zákona   k 21.   januáru   2001.   V dôsledku   nesplnenia   zákonom   ustanovenej   povinnosti zároveň   nastali právne   účinky   vyplývajúce priamo z §   15a ods.   2   zákona o Fonde   detí a mládeže, podľa ktorých vznikla odporkyni povinnosť prenajatý majetok vydať Fondu detí a mládeže.

1.4   Je   nepochybné,   že   v prípade,   ak   odporkyňa   dobrovoľne   nesplnila   povinnosť vyplývajúcu   jej   z ustanovenia   §   15a   ods.   2   zákona   o Fonde   detí   a   mládeže   v znení novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   220/2000   Z.   z.,   vznikol   sťažovateľke   nárok   na vymáhanie   tejto   zákonnej   povinnosti   súdnou   cestou.   Sťažovateľka   si   toto   svoje   právo uplatnila podaním žaloby okresnému súdu 5. februára 2001.

1.5 Za daných okolností bolo z hľadiska predmetného súdneho sporu irelevantné, že s účinnosťou   od   1.   januára   2002   stratili   platnosť   a účinnosť   ustanovenia   §   15a   zákona o Fonde   detí   a mládeže   v znení   novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   220/2000   Z.   z. v dôsledku   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL. ÚS 25/00   zo   17.   januára   2002,   pretože nájomný   vzťah   zanikol   v čase,   keď   ustanovenia   § 15a   zákona   o Fonde   detí   a mládeže v znení novelizácie vykonanej zákonom č. 220/2000 Z. z. boli platné a účinné.

Ad 2. K otázke (ne) aplikovateľnosti ustanovenia § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde

Pri posudzovaní tejto otázky sa ústavný súd opieral o nasledovné skutkové a právne východiská:

2.1 Z textu § 41b ods.   2 zákona o ústavnom súde podľa názoru ústavného súdu nepochybne vyplýva, že prednostné pôsobenie princípu zachovania a ochrany ústavnosti pred princípom zachovania právnej istoty zákonodarca prostredníctvom neho síce na jednej strane   umožnil,   ale   zároveň   na   druhej   strane   jeho   pôsobenie   obmedzil,   a to   len   na nemožnosť   (zákaz)   nútene   vymáhať   povinnosti,   ktoré   boli   uložené   právoplatnými rozhodnutiami vydanými v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu,   ktorý   celkom,   sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   t.   j.   jeho pôsobenie sa nevzťahuje na povinnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona alebo z právnych vzťahov medzi spornými stranami (napr. zmluvy).

2.2   Z predloženej   dokumentácie   nesporne   vyplýva, že   v danom   súdnom   spore   sa sťažovateľka   nedomáhala   núteného   výkonu   rozhodnutia   súdu   vydaného   na   základe ustanovení zákona č. 220/2000 Z. z., ktoré stratili v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 25/00 zo 17. januára 2000 účinnosť (a po uplynutí 6 mesiacov od jeho publikovania v Zbierke zákonov i platnosť), ale domáhala sa svojho subjektívneho práva vyplývajúceho z §   15a   ods.   2   zákona   o Fonde   detí   a mládeže   v znení   novelizácie   vykonanej   zákonom č. 220/2000 Z. z., ktoré jej vzniklo v dôsledku toho, že odporkyňa si nesplnila povinnosť uloženú jej § 15a ods.   1 zákona o Fonde detí a mládeže v znení novelizácie vykonanej zákonom č. 220/2000 Z. z. v zákonom ustanovenej lehote, v dôsledku čoho nájomný vzťah medzi sťažovateľkou a odporkyňou zanikol.

2.3   Pretože   v danom   prípade   sa   žaloba nedotýkala   núteného výkonu   rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, ale subjektívneho práva, ktoré sťažovateľke vzniklo na základe právneho predpisu, ktorý bol v čase vzniku tohto práva platný a účinný, nebolo možné podľa názoru ústavného súdu na spor medzi sťažovateľkou a odporkyňou aplikovať ustanovenie § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   krajský   súd   v namietanom rozsudku sp. zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005 pochybil v posúdení otázky ďalšieho trvania nájomného vzťahu medzi sťažovateľkou a odporkyňou a v nadväznosti na to tiež v posúdení otázky aplikovateľnosti ustanovenia § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde na riešenie sporu medzi sťažovateľkou a odporkyňou, pričom právne názory krajského súdu uvedené   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   sú   v danom   prípade   podľa   názoru ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné   a neudržateľné,   keďže   vyvolali svojimi dôsledkami neprípustný zásah do ústavou garantovaného práva sťažovateľky na súdnu   ochranu,   a preto   ústavný   súd   uzavrel,   že   rozsudkom   sp.   zn.   23 Co 263/05 z 13. septembra 2005 krajský súd porušil základné právo sťažovateľky upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   bolo   zároveň   v danom   prípade   potrebné   v záujme efektívnej ochrany ústavou garantovaného práva sťažovateľky na súdnu ochranu tiež zrušiť podľa čl. 127 ods. 2 ústavy rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Co 263/05 z 13. septembra 2005 a vrátiť mu ho na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul, že podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní viazaný právnymi názormi ústavného súdu obsiahnutými v tomto rozhodnutí.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou nedomáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy,   preto   ústavný   súd   o týchto   otázkach nerozhodoval.

Čo sa týka úhrady trov konania, právny zástupca sťažovateľky ich vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2006 v celkovej sume 1 469 022 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume 8 682 Sk za tri úkony právnej pomoci urobené v roku 2006 po 2 730 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskorších predpisov a trikrát po 164 Sk režijný paušál, zvýšené o 19 % DPH.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006