znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 40/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť T. M. a L. M., rod. V., obaja bytom H. B., zastúpených advokátom JUDr. L. P., B., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16 C 105/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M. a L. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

T. M. a L. M., rod. V., obaja bytom H. B. (ďalej len „sťažovatelia“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 31. januára 2005 namietajú, že postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 105/04 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní o neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v ktorom navrhli aj vydať predbežné opatrenie.

Okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a príkazu, aby okresný súd konal bez zbytočných prieťahov, požadujú priznať im primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk a úhradu trov konania.

V odôvodnení sťažnosti sťažovatelia uviedli, že 26. mája 2004 podali okresnému súdu   žalobu   o neplatnosť   zmluvy   o zabezpečovacom   prevode   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti,   ktorou   zároveň   navrhli   vydať   predbežné   opatrenie.   Na   základe   výzvy okresného   súdu   zaplatili   súdny   poplatok   za   žalobu   a   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia 23. júla 2004. Na výzvu doručenú sťažovateľom 23. júla 2004, v ktorej okresný súd požadoval preukázanie skutočností opodstatňujúcich nariadenie predbežného opatrenia, sťažovatelia odpovedali podaním z 28. júla 2004, v ktorom odmietli splniť pokyny súdu s poukazom na obsah žaloby a účel predbežného opatrenia v občianskom súdnom konaní.

Sťažovatelia   podali   aj   sťažnosť   podľa   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších   predpisov,   na   ktorú   do   dňa   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   nedostali odpoveď.

V   konaní   podľa   sťažovateľov   dosiaľ   nebolo   rozhodnuté   o   predbežnom   opatrení a nebolo nariadené ani jedno pojednávanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných   prieťahoch,   a navyše   v predmetnej   veci   sa   na   doterajšom   trvaní   konania podieľajú   vychádzajúc z obsahu   sťažnosti   a   pripojených   listín   podstatným   spôsobom   aj sami sťažovatelia.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje aj to, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci samej. Môže teda konať len o porušení tých práv, ktoré označili sťažovatelia. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľov na ochranu pred konaním okresného súdu, ktorým sú spôsobované zbytočné prieťahy pri prejednávaní ich veci a v tomto prípade aj pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia. Takýto druh civilného procesu, akým je sporové konanie, kladie zvýšené nároky na účastníkov konania, najmä na žalobcov. Preto každé spomalenie postupu súdu v dôsledku úkonov alebo opomenutia účastníka v spore musia sa pričítať na vrub tomu účastníkovi, ktorý, hoci aj z objektívnych dôvodov, spôsobil takéto spomalenie postupu súdu.

V tejto spojitosti ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti, pripojených súdnych rozhodnutí   a ďalších   listín   vyplýva,   že   v konaní   sťažovatelia   odmietli   splniť   pokyn okresného   súdu   z   23.   júla   2004,   ktorým   okresný   súd   žiadal   doplnenie   dôkazov   pred rozhodovaním o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že z jeho stabilizovanej judikatúry vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní možno hodnotiť ako zbytočný, ktorý má za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   48/03, I. ÚS 154/03). V posudzovanej veci doba od podania žaloby, resp. od zaplatenia súdnych poplatkov nesignalizuje so zreteľom na to, že ide o sporové konanie, možnosť vyslovenia zbytočných prieťahov v konaní po prijatí veci na ďalšie konanie. Sťažovatelia nesplnením svojej povinnosti zaplatiť v kolkoch súdny poplatok už pri podaní žaloby napriek svojmu zastúpeniu   v namietanom   konaní   advokátom,   resp.   splnením   tejto   vecnej   podmienky konania až na výzvu súdu po viac ako dvoch mesiacoch od podania žaloby sami prispeli k predĺženiu nimi namietaného konania.

Vo vzťahu k návrhu na vydanie predbežného opatrenia treba uviesť, že okrem vyššie uvedeného nesplnenia svojej povinnosti zaplatiť súdny poplatok splatný podaním návrhu spomalili   postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia   aj   tým   že   odmietli   súčinnosť   s okresným   súdom   tvrdiac,   že   obsah   výzvy z 23. júla 2004 splnili už v žalobe.

Podľa § 75 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) návrh má okrem náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1   obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. Podľa § 75 ods. 3 OSP ak návrh nemá všetky náležitosti podľa odseku 2, súd postupuje podľa § 43 a v uznesení uvedie vady návrhu.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ak sťažovatelia odmietli rešpektovať pokyn okresného súdu, tak ako je obsiahnutý v úkone z 23. júla 2004, nemožno to pričítať na vrub okresnému súdu. V takom prípade by bolo v rozpore s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, ak by ústavný súd prijímal sťažnosť na zbytočné prieťahy pri rozhodovaní o návrhu na predbežné opatrenie v prípade,   v ktorom   sťažovatelia   sami   uvádzajú,   že   neposkytli   v   sporovom   konaní okresnému súdu potrebnú súčinnosť (§ 6 OSP), hoci okresný súd požadoval len to, na čo ho oprávňovalo znenie § 75 ods. 2 OSP.

V takej veci nemožno uprednostniť len formálny aspekt uplynutia lehoty, ktorú má okresný súd ustanovenú na to, aby rozhodol o návrhu na predbežné opatrenia. Táto lehota totiž vyjadruje len predstavu zákonodarcu o tom, aká je optimálna doba na rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie, tak aby sa dosiahol jeho účel (§ 74 OSP). Táto lehota nemôže okresný súd viazať v určenom rozsahu vtedy, ak návrh podľa názoru okresného súdu   trpí   neúplnosťami,   ktorých   odstránenie   okresný   súd   žiadal   odstrániť   na   právnom základe uvedenom v § 75 ods. 2 OSP.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, jej príloh a uvedených právnych názorov ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   prípade   nemožno považovať za taký postup, ktorý by po prijatí sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie signalizoval možnosť kvalifikovať ho ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a to ani čo sa týka konania vo veci samej, ani rozhodovania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005