znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 40/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., so sídlom Ž., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 NcC 44/03-241 z 31. októbra 2003, a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30.   januára   2004   doručená   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., so sídlom Ž., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „Dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 10 NcC 44/03-241 z 31. októbra 2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde v Bratislave (ďalej len „okresný súd“) prebieha pod sp. zn. 27 C 19/00 občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti žalobcu, ktorým je sťažovateľ, proti odporcovi PEREX, a.s., so sídlom Pribinova 25, Bratislava. Odporca uplatnil v rámci tohto konania námietku zaujatosti proti sudcovi JUDr. M. K., ktorý má vec podľa rozvrhu práce prejednať a rozhodnúť. Na základe tejto námietky krajský súd namietaným uznesením vylúčil sudcu JUDr. M. K. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 27 C 19/00. Namietané uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 24. januára 2004.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   namietaným   uznesením   boli   porušené   jeho   základné   práva upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny a právo upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Na podporu uvedeného tvrdenia sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že zásah do jeho práv namietaným uznesením krajského súdu „...nesleduje legitímny cieľ, nie je v súlade so zákonom a nie je nevyhnutný.“. Podľa názoru sťažovateľa z obsahu námietok odporcu „...jednoznačne vyplýva, že žalovaná strana namieta v podstate zaujatosť sudcu preto,   lebo   nerozhoduje   podľa   jeho   predstáv“. Sťažovateľ   v sťažnosti   zdôrazňuje,   že „...právo   na   spravodlivý   proces   vedený   nestranným   a nezávislým   tribunálom   má   každý účastník konania, teda nielen ten účastník konania, ktorý namieta zaujatosť sudcu. V tomto prípade   podľa   názoru   navrhovateľa   Krajský   súd   v Bratislave   opomenul,   že   právo   na zákonného sudcu nestranný a nezávislý súd, má rovnako žalobca ako účastník konania, ako i žalovaná strana, ktorá namietala zaujatosť sudcu.“.

V ďalšom   sťažovateľ   uvádza,   že   možnosť   vylúčenia   sudcov   z prejednávania a rozhodovania veci je podmienená existenciou zákonného dôvodu a s odkazom na dikciu § 14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   poukazuje   na   to,   že u namietaného   sudcu   nebol   zistený   taký   osobný   vzťah   k prejednávanej   veci   alebo   jeho vzťah k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, ktorý by spochybňoval jeho objektívny postoj   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   vo   veci. „Existencia   takéhoto   vzťahu   nevyplýva z rozhodnutia krajského súdu. Namietaný sudca existenciu takéhoto vzťahu neuznal a jeho existenciu   nepreukázal   ani   žalovaný.   Dôkazom   takého   vzťahu   nemôže   byť   tvrdenie žalovaného, v ktorom vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutiami sudcu.“.

Sťažovateľ   argumentuje   tiež   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   vyjadreným   v uznesení   sp.   zn.   Ns   1-2/97   z   5.   júna   1997,   podľa   ktorého „Dôvodom na vylúčenie sudcu... nie je skutočnosť, že sudca v inej obdobnej veci rozhodol spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí,ani samotná skutočnosť, že jeho rozhodnutia boli podrobené kritike v hromadných oznamovacích prostriedkoch. Meradlom pre hodnotenie objektivity   sudcov   nemôže   byť   subjektívne   hodnotenie   predchádzajúcich   rozhodnutí namietaného senátu (sudcu) alebo hodnotenie rozhodnutí iného senátu, ktorý konal v iných veciach... Vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu, že v inej veci vyslovili právny názor, s ktorým sa účastník konania nestotožňuje, a ktorý bol prípadne aj predmetom kritiky v hromadných oznamovacích prostriedkoch, preto nemožno považovať za žiadny z dôvodov pre vylúčenie sudcov podľa § 14 ods. 1 O. s. p.“.

Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Právo priznané JUDr. P. P. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave, č. k. 10 NcC 44/03-241 z 31. 10. 2003 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 NcC 44/03-241 z 31. 10. 2003 sa zrušuje a súdu sa prikazuje znovu vec prejednať a rozhodnúť.

Navrhovateľovi JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí odporca Krajský súd v Bratislave v lehote 1 mesiaca od doručenia vyhotovenia nálezu Ústavného súdu SR.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („...   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o tejto sťažnosti posúdiť,   či   boli   skutkové   a právne   názory,   o ktoré   sa   opieralo   namietané   uznesenie krajského súdu, ktorým vylúčil na základe námietky zaujatosti predloženej odporcom sudcu JUDr. Mariána Kurinca z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 27 C 19/00, z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné a či ním v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

Za   týmto   účelom   ústavný   súd   preskúmal   namietané   uznesenie   krajského   súdu, ktorého   kópiu   sťažovateľ   pripojil   k sťažnosti.   Z odôvodnenia   namietaného   uznesenia krajského   súdu   vyplýva,   že   odporca   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   sudcovi   M. K. z „dôvodu,   že   má   pochybnosti   o jeho   zaujatosti   pre   pomer   k navrhovateľovi,   pričom uviedol, že sudca „spolupracuje“ s navrhovateľom a vytyčuje termíny pojednávania vždy po konzultácii s ním, pri pojednávaní a rozhodovaní právnych vecí, v ktorých je účastníkom navrhovateľ,   nespráva   sa   nestranne   a svojím   konaním   prejudikuje   rozhodnutie   vo   veci samej,   čo   dokazuje   i fakt,   že   sudca   v konaní   vedenom   medzi   účastníkmi   pod sp. zn. 27 C 26/00 svojvoľne zmenil vo svojom rozhodnutí petit návrhu na začatie konania tak, aby uľahčil navrhovateľovi procesnú pozíciu, na čo poukázal vo svojom zrušujúcom uznesení   aj   odvolací   súd.   Poukázal   na   to,   že   sudca   v konaniach   sp.   zn.   27   C   11/00, 27 C 26/00,   27   C   32/00   a 27   C   56/00   priznal   navrhovateľovi   voči   odporcovi   náhradu nemajetkovej   ujmy   15.300.000,-   Sk...,   ktorá   suma   je   podľa   názoru   odporcu   prehnaná a odôvodňuje pochybnosti odporcu o nezaujatosti sudcu.“.

Z namietaného   uznesenia   tiež   vyplýva,   že   sudca   JUDr.   M.   K.   sa   necíti   byť v uvedenej veci zaujatý a nestotožňuje sa s dôvodmi uvedenými v námietkach odporcu.

Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd oprel svoje rozhodnutie   najmä   o právny   názor,   podľa   ktorého „...   Nestrannosť   sudcov   má   aspekty subjektívne (spočíva v nedostatku vnútorného, psychického vzťahu sudcu k prejednávanej veci,   prípadne   k účastníkom   konania   alebo   ich   zástupcom)   aj   objektívne   (ide   tu o neexistenciu okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o tom, že sudca zmienený subjektívny   vzťah   k veci   a účastníkom   nemá).   To   znamená,   že   k záveru   o nestrannosti- nezaujatosti   sudcu   nepostačuje,   že   sudca   subjektívne   nepociťuje   k veci   ani   účastníkom, prípadne ich zástupcom taký vzťah, ktorý by mohol ovplyvniť jeho rozhodovanie, ak zároveň v konaní objektívne nepostupuje a nespráva sa tak, aby o nedostatku jeho vzťahu nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti. V žiadnom prípade sudca nemôže dať najavo svoje názory, tie vysloví až v rozhodnutí o veci a v odôvodnení rozhodnutia...

...   Nestačí   teda,   že   sudca   je   subjektívne   nestranným,   ale   musí   sa   ako   taký   aj objektívne javiť v očiach strán – účastníkov konania...“.

Po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že   ho nemožno   považovať za   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne.   Bolo   nepochybne v právomoci   krajského   súdu   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku (§14 a nasl.) vyložiť. Aj pri zohľadnení právnych argumentov sťažovateľa nemožno dospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu, o ktorý oprel svoje rozhodnutie, z ústavného hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný   tak,   aby   jeho   následkom   došlo   k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2004