znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 4/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jaroslavom   Čollákom,   Advokátskakancelária   ČOLLÁK,   WEICZEN,   VANKO   & Partneri,   Floriánska   19,   Košice,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 381/2006a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 381/2006   p o r u š i lzákladné   právo ⬛⬛⬛⬛,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočnýchprieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   38 Er 381/2006p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500 €(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume518,67 € (slovom päťstoosemnásť eur a šesťdesiatsedem centov), ktorú j e   Okresný súdKošice II   p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. Jaroslava Čolláka, Advokátskakancelária ČOLLÁK, WEICZEN, VANKO & Partneri, Floriánska 19, Košice, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 4/2015-11   z 15.   januára   2015   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.38 Er 381/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) Sťažovateľka vystupovala ako žalovaná v spore o zaplatenie sumy 103 000 Sk s prísl. ktorý bol prejednávaný a rozhodovaný okresným súdom pod sp. zn. 44C/294/2005. Právoplatné rozhodnutie v tomto konaní bolo exekučným titulom, na základe ktorého sa uskutočňuje voči sťažovateľke exekúcia, kde konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 38Er 381/2006.

K pôvodnému sporovému konaniu vedenému pod sp. zn. 44C/294/2005 sťažovateľka stručne uvádza nasledovné skutočnosti:

O   uvedenom   občiansko-právnom   konaní   sťažovateľka   ako   žalovaná   nemala vedomosti, nakoľko sa zdržiavala na inej adrese, ako bola adresa jej trvalého pobytu. Sťažovateľka   sa   o   prebiehajúcom   konaní   dozvedela   až   po   jeho   skončení   od   samotnej žalobkyne, v dôsledku čoho nemohla na súde žiadať o zníženie zmluvnej pokuty z dôvodu jej neprimeranej   výšky.   Zmluvu   o   pôžičke,   ktorej   zaplatenie   bolo   predmetom   sporu sťažovateľka podpísala za veľmi nepriaznivých podmienok a vo finančnej tiesni.

V   rámci   exekučného   konania   podala   sťažovateľka   16.6.2010   návrh   na   čiastočné zastavenie   exekúcie   v   časti   príslušenstva   pohľadávky,   ktorý   bol   zamietnutý   uznesením okresného súdu zo dňa 26.10.2010. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie a žiadala, aby súd pri rozhodovaní prihliadol na to, že v konaní sp. zn.: 44C/294/2005 boli porušené jej práva zúčastniť sa pojednávania a vyjadriť sa k žalobe, predmetom ktorej bola Zmluva o pôžičke s takou výškou ročnej zmluvnej pokuty, ktorá presahuje výšku istiny. Istinu   sťažovateľka   postupne   uhrádzala   pravidelnými   zrážkami   zo   mzdy,   ale   po konečnom splatení úrok z omeškania predstavoval sumu vo výške 25.000,- €, pričom výška istiny bola 3.418,97 €. Výšku istiny a časť príslušenstva už sťažovateľka uhradila a žiadala, aby   súd   pri   rozhodovaní   prihliadol   na   všetky   okolnosti   prípadu   a   zastavil   exekúciu vo zvyšnej časti príslušenstva a s prihliadnutím na dôvody uvedené v odvolaní zo dňa 1.3.2011   zmenil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku,   ktorým   rozhodol,   že   návrh povinného na čiastočné zastavenie exekúcie zamieta a exekúciu zastavil.

Odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí návrhu na iastočné zastavenie exekúcie zo dňa 1.3.2011 sťažovateľka doplnila podaním zo dňa 18.6.2012.

V uvedenej veci do dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté. Za obdobie viac ako 4 rokov však exekútor vykonáva nepretržite zrážky zo mzdy sťažovateľky. Dňa 22.4.2014 podala   sťažovateľka   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   v   zmysle   §   62   a   nasl.   z. č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   pre   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   žiadala   predsedu   okresného   súdu,   aby   vykonal   opatrenia   na   odstránenie nedostatkov a vyvodil za vzniknuté nedostatky dôsledky voči zodpovedným osobám. Listom   zo   dňa   21.5.2014   predseda   okresného   súdu   podal   sťažovateľke   písomnú odpoveď s tým, že sťažnosť na porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je dôvodná, a že v konaní došlo k prieťahom. (...)

Sťažovateľka zásah do označených práv odôvodňuje tým, že nečinnosťou okresného súdu sa už viac ako štyri roky nachádza v stave právnej neistoty ohľadom jej návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie, pričom táto právna neistota je spôsobená výlučne zavinením okresného súdu. (...)

Pokiaľ ide o prvé kritérium zložitosti veci, sťažovateľka uvádza, že podľa jej názoru predmetná vec nevykazuje žiadnu zvýšenú skutkovú alebo právnu zložitosť. Rozhodovanie o návrhoch na zastavenie exekúcie tvorí štandardnú občiansko-právnu agendu všeobecných súdov. Správanie sa sťažovateľky, ako druhé kritérium na ktoré prihliada ústavný súd, počas celého konania bolo plne súčinnostné a nemožno jej pričítať žiadny podiel na dĺžke konania o jej procesnom návrhu.

Postup súdu, ako tretie kritérium na ktoré prihliada ústavný súd, bol však v prípade konania o právnej veci sťažovateľky taký, že zjavne nenaplnil záruky obsiahnuté v čl. 48 ods. 2 ústavy čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je nepredstaviteľné, že rozhodovanie o návrhu na čiastočné   zastavenie   exekúcie   a   o   nadväzujúcom   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu o zamietnutí návrhu na čiastočné zastavenie exekúcie trvá viac ako štyri roky.

(...) V súlade s § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľka odôvodňuje aj návrh na priznanie požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré požaduje priznať v sume 15 000 €. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľa (zbytočné   prieťahy   v   konaní)   už   nemožno   napraviť   či   odstrániť   (napr.   III. ÚS 97/09). Sťažovateľka poukazuje na to, že viac než štvorročné konanie na prvostupňovom súde o jednoduchom procesnom návrhu, ktoré je poznamenané dlhoročnou nečinnosťou okresného súdu,   viedlo   k   frustrácii   a   k   strate   jej   dôvery   v   schopnosť   okresného   súdu   rýchlo   a bezprieťahovo   vyriešiť   a   rozhodnúť   jej   exekučnú   vec.   Sťažovateľka   je   bez   vlastného zavinenia,   a   naopak   výlučne   z   dôvodov   na   strane   okresného   súdu   viac   než   štyri   roky vystavená právnej neistote ohľadom jej návrhu na zastavenie exekúcie. Keďže doposiaľ trvajúce zbytočné prieťahy už dnes nemožno napraviť či odstrániť, sťažovateľka vychádzajúc z   princípov   spravodlivosti,   z   potreby   zavŕšenia   ochrany   jej   práv   a zo zodpovednosti okresného súdu za zistené zbytočné prieťahy a neprimeranú dĺžku konania požaduje priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €. (...)

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom rozhodol takto:

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38Er 381/2006 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 38Er 381/2006 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 15 000 € (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť   na   účet   JUDr.   Jaroslava   Čolláka   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastnícikonania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   prípisom   sp.   zn.   1   SprV   107/2015z 20. februára 2015 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniuokresného súdu z 10. marca 2015.

2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danejveci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...)   S   poukazom   na(...)   chronológiu   vykonaných   úkonov   možno   konštatovať,   že v konaní   došlo   v   čase   od   podania   odvolania   zo   strany   povinnej   do   predloženia   veci odvolaciemu   súdu   k   obdobiu   nečinnosti,   posúdenie   dôvodnosti   nechávam   na   zváženie ústavnému súdu.

Konanie   v   prejednávanej   veci   podľa   môjho   názoru   vykazuje   znaky   skutkovej náročnosti,   v   konaní   som   nezistil   prekážky   postupu   konania   podľa   §   107   a   nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Vo veci bola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.   Sťažnosť   zo   dňa   22.04.2014   bola   vybavená   listom   zo   dňa   21.05.2014, evidovaným pod Spr. 57/2014, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.

Zároveň udávam, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predseduokresného súdu zaujal toto stanovisko:

„(...) Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení popísal priebeh konania pred okresným súdom v zhode s tým, ako rozhodné časové súvislosti identifikovala sťažovateľka už v podanej sťažnosti. Za rozhodujúce momenty absolútnej nečinnosti preto treba naďalej považovať najmä obdobie od 18.6.2012, kedy bolo okresnému súdu doručené doplnenie odvolania sťažovateľky ako povinnej do 26.5.2014, kedy bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Napokon aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu je zjavné, že sám je názoru, že konanie v exekučnej veci sťažovateľky nebolo bezprieťahové.

S   názorom   predsedu   okresného   súdu   o   skutkovej   náročnosti   exekučnej   veci sťažovateľky nesúhlasíme. Sťažovateľka je naopak názoru, že v jej prípade ide o bežnú exekučnú vec a štandardnú súčasť civilnej agendy všeobecných súdov, ktorá nevykazuje žiadnu zvýšenú skutkovú či právnu zložitosť.

Pokiaľ   ide   o   ústavnoprávnu   argumentáciu   sťažovateľky   obsiahnutú   v   sťažnosti, musíme konštatovať, že predseda okresného súdu neuviedol na obranu okresného súdu žiadnu okolnosť, ktorá by ho čo i len čiastočne zbavovala jeho zodpovednosti za porušenie označených práv sťažovateľky. Taktiež neuviedol   žiadnu okolnosť, ktorú by bolo možné vo vzťahu k doterajšej dĺžke konania pričítať na ťarchu sťažovateľke.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností a najmä z obsahu samotnej sťažnosti sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   v   súlade   so   sťažnostným   petitom a požadovanú náhradu trov konania navyšuje o odmenu za ďalší úkon právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom - replika k vyjadreniu okresného súdu z 10.3.2015 - vo výške 139,83 € + paušálna náhrada hotových výdavkov 8,39 € + 20 % DPH v sume 29,64 EUR, spolu požadovaná náhrada trov konania predstavuje sumu 518,76 €.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichstanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 38 Er 381/2006:

Dňa 14. februára 2006 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku 103 000 Sk s prísl., ako aj pretrovy konania voči sťažovateľke. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 38 Er 381/2006. Dňa 29. marca 2006 okresný súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi.Dňa   13.   júla   2010   súdny   exekútor   predložil   okresnému   súdu   spis   s podanímsťažovateľky zo 16. júna 2010 označeným ako „námietky“.

Dňa   30.   augusta   2010   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   preukázala   svoje   tvrdeniauvedené v námietkach o uhradení „celej istiny a ostatných poplatkov“.

Dňa   7.   októbra   2010 bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie zamestnávateľa,ktorým reagoval na ostatnú výzvu súdu.

Dňa   26.   októbra   2010   okresný   súd   uznesením   č.   k.   38   Er   381/2006-13   návrhsťažovateľky na čiastočné pozastavenie exekúcie zamietol.

Dňa 2. marca 2011 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu č. k.38 Er 381/2006-13.

Dňa 20. júna 2012 sťažovateľka doplnila svoje uvedené odvolanie.Dňa   26.   mája   2014   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.

Dňa 30. októbra 2014 krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 166/2014-39 napadnutéuznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 1. decembra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 10. februára 2015 zákonný sudca upravil kanceláriu okresného súdu, aby bolopožiadané o opravu uvedeného uznesenia krajského súdu v časti súdneho exekútora.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 381/2006 dochádza k porušovaniuzákladného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručenéhov čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osobyneodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenieústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   ažprávoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstráneniaprávnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľačl. 48 ods. 2 ústavy, je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieťnielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalejkonanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názorústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosťsúdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočnýchprieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavnýsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžkaposudzovaného   exekučného   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon   anipredseda okresného súdu neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali faktickejalebo právnej zložitosti napadnutého konania.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľkyv preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byťosobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlov tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   žeokresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   zákonných   alebo   iných   dôvodovnečinný od 20. júna 2012 do 26. mája 2014 (23 mesiacov). Okresný súd teda takmer dvaroky vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sasťažovateľka   ako   povinná   počas   napadnutého   exekučného   konania   nachádza,   čo   jezákladným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr.I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správaniaúčastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 pritom zaväzujepredovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúceprerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranejlehote.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil   porušenie základného právasťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výrokutohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochranysťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdupodľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bezzbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie, pričom „poukazuje na to, že viac než štvorročné konanie na prvostupňovom súde o jednoduchom procesnom návrhu, ktoré je poznamenané dlhoročnou nečinnosťou okresného súdu, viedlo k frustrácii a k strate jej dôvery v schopnosť okresného súdu rýchlo a bezprieťahovo vyriešiť a rozhodnúť jej exekučnú vec. Sťažovateľka je bez vlastného zavinenia, a naopak výlučne z dôvodov na strane okresného súdu viac než štyri roky vystavená právnej neistote ohľadom jej návrhu na zastavenie exekúcie. Keďže doposiaľ trvajúce zbytočné prieťahy už dnes nemožno napraviť či   odstrániť,   sťažovateľka   vychádzajúc   z   princípov   spravodlivosti,   z   potreby   zavŕšenia ochrany   jej   práv   a   zo   zodpovednosti   okresného   súdu   za   zistené   zbytočné   prieťahy a neprimeranú dĺžku konania požaduje priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznalza odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákonao ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnostizisteného porušenia jej práv považuje za primerané vo výške 1 500 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za triúkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 11. júna 2014, spísanie ústavnejsťažnosti z 23. júna 2014 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 10. marca2015). Za dva úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 € a režijnýpaušál dvakrát po 8,04 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume139,83 € a režijný paušál 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právnehozastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 432,23 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 %DPH, teda sumu 86,44 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovesumu 518,67 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania rozhodol tak, akoto je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015