znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 4/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   mesta   Levice,   Námestie   hrdinov   1, Levice,   právne   zastúpeného   LEGATE,   s.   r.   o.,   advokátska   kancelária,   Gunduličova   6, Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Peter Vrábel, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Levice   č.   k.   13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Levice o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2013 doručená sťažnosť mesta Levice, Námestie hrdinov 1, Levice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivý   súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 a navrhuje vydať tento nález:

„Okresný   súd   Levice   uznesením   č.   k.   13   Er/806/2011-352   zo   dňa   03.   09.   2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Levice č.   k.   13 Er/806/2011-352 zo dňa 03. 09. 2013 a vec vracia Okresnému súdu Levice na ďalšie konanie.

Okresný súd Levice je povinný uhradiť na účet sťažovateľa náhradu trov konania sťažovateľa do 15 dní od doručenia nálezu.“

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ bol rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp M-19/2009 zo 7. júna 2011 zaviazaný zaplatiť spoločnosti AMAZING CO. so sídlom Capital City, Independence Avenue P. O. Box 1312, Victoria, Mahé, Seychelská republika (ďalej len „žalobca“), spolu 1 055 139,20 € s príslušenstvom a nahradiť žalobcovi trovy konania   (ďalej   len   „rozhodcovský   rozsudok“),   všetko   do   troch   dní   od   právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. júla 2011 a vykonateľnosť 12. júla 2011.

Sťažovateľ žalobou z 8. júla 2011 doručenou Okresnému súdu Bratislava I žiadal vydať rozsudok, ktorým bude rozhodcovský rozsudok zrušený, a zároveň požiadal o odklad jeho   vykonateľnosti.   Žalobu   odôvodnil   tým,   že   jeden   z   rozhodcov   bol   predpojatý, v rozhodcovskom konaní došlo k porušeniu rovnosti účastníkov a sú dané dôvody obnovy konania. Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 33 Cb 80/2011-96 z 21. septembra 2011 vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložil do právoplatnosti rozhodnutia o žalobe sťažovateľa o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný,   avšak   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   č.   k.   3 Cob 449/2011-333 z 30. novembra   2011   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   33 Cb   80/2011-96 z 21. septembra 2011 potvrdil. Oba súdy vychádzali z toho, že začaté exekučné konanie by mohlo viesť k nenapraviteľnej ujme na strane sťažovateľa, pretože navrátenie do pôvodného stavu   pri   exekúcii   nie   je   možné.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k. 33 Cb 80/2011-96 z 21. septembra 2011 sa stalo vykonateľné 30. septembra 2011.

Na základe návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie pre vymoženie povinnosti podľa rozhodcovského   rozsudku   požiadal   súdny   exekútor   JUDr.   Boris   Sobolovský   (ďalej   len „súdny   exekútor“)   Okresný   súd   Levice   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie. Okresný   súd   Levice   uznesením   vyššieho   súdneho   úradníka   č.   k.   13   Er   806/2011-107 z 2. novembra 2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol s poukazom na to, že Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 33 Cb 80/2011-96 z 21. septembra 2011 odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, čoho dôsledkom je, že niet vykonateľného exekučného titulu. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie a namietol i zaujatosť vyššieho súdneho úradníka, ktorý vo veci rozhodoval.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 33 Cb 80/2011-500 z 20. septembra 2012 žalobu sťažovateľa o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   5.   októbra   2012 odvolanie, o ktorom koná Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Cob 435/2012.

Okresný   súd   Levice   uznesením   č.   k.   13   Er   806/2011-163   z   24.   septembra   2012 rozhodol   o   námietke   zaujatosti   tak,   že   vyššieho   súdneho   úradníka   z   prerokovania a rozhodovania veci vylúčil.

O odvolaní žalobcu proti uzneseniu č. k. 13 Er 806/2011-107 z 2. novembra 2011 rozhodol sudca Okresného súdu Levice uznesením č. k. 13 Er 806/2011-202 z 26. novembra 2012 tak, že odvolaniu vyhovel, súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie, avšak zároveň   povolil   odklad   exekúcie   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   pred Okresným   súdom   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   33   Cb   80/2011.   Okresný   súd   Levice   toto rozhodnutie odôvodnil tým, že „odklad vykonateľnosti neznamená, že rozhodnutie, ktoré vlastnosť vykonateľnosti už skôr nadobudlo, ju odkladom vykonateľnosti stratilo. Odklad vykonateľnosti   rozhodnutia   nepredstavuje   prekážku   pre   vyhovenie   žiadosti   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (rozhodnutie je aj naďalej vykonateľné), spôsobuje len dočasnú   nemožnosť   realizácie   exekúcie   a   je   dôvodom   na   súčasný   odklad   exekúcie. Odkladom   vykonateľnosti   exekučného   titulu   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I... exekučný titul vlastnosť vykonateľnosti, ktorú nadobudol 12. júla 2011 nestratil. Odklad vykonateľnosti   exekučného   titulu...   z   uvedeného   dôvodu   nebráni   vydaniu   poverenia na vykonanie exekúcie. Je však zároveň dôvodom na povolenie odkladu exekúcie.“.

Súdny   exekútor   doručil   sťažovateľovi   28.   januára   2013   upovedomenie   o   začatí exekúcie č. k. EX 13259/2011-5 z 22. januára 2013, v ktorom oznámil sťažovateľovi, že 18. júla   2011   sa   začalo   exekučné   konanie   na   vymoženie   povinnosti   uloženej rozhodcovským   rozsudkom   a   trov   exekúcie   (predbežne   vo   výške   40   832,70   €),   vyzval sťažovateľa   na   dobrovoľné   splnenie   povinnosti,   zakázal   sťažovateľovi   nakladať s majetkom,   ktorý   podlieha   exekúcii,   až   do   výšky   vymáhanej   pohľadávky   a   vyzval sťažovateľa na podanie vyhlásenia o jeho majetku.

Proti exekúcii a trovám podal sťažovateľ 31. januára 2013 námietky, ktoré odôvodnil tým, že súdny exekútor vydaním upovedomenia o začatí exekúcie marí účinky povoleného odkladu   exekúcie;   poukázal   na   exekučnoprávnu   imunitu   sťažovateľa,   ktorý   je   mestom; argumentoval znova neexistenciou vykonateľného exekučného titulu a poukázal i na to, že súdny exekútor postupuje neprimerane, pretože zablokoval sťažovateľovi tri bankové účty, na ktorých sa nachádzajú prostriedky spolu v sume až 3 628 619,29 €, ktorá presahuje vymáhanú   pohľadávku.   Osobitným   podaním   z   5.   februára   2013   sťažovateľ   navrhol exekúciu   zastaviť   (s   odôvodnením,   že   sa   vedie   exekúcia,   hoci   niet   vykonateľného exekučného titulu).

Okresný súd Levice uznesením vyššej súdnej úradníčky č. k. 13 Er 806/2011-298 z 25. marca 2013 námietky sťažovateľa proti exekúcii a trovám exekúcie, ako aj návrh sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie   zamietol.   Svoje   rozhodnutie   založil   na   zistení,   že sťažovateľ   neuviedol   v   námietkach   proti   exekúcii   dôvody,   z   ktorých   vyplýva,   že   by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo by bránili jeho vymáhateľnosti, či iné dôvody, pre ktoré by exekúcia bola neprípustná. Odklad   vykonateľnosti   exekučného   titulu   takýmto   dôvodom   nie   je,   ako   to   konštatoval Okresný súd Levice už v uznesení č. k. 13 Er 806/2011-202 z 26. novembra 2012. Pokiaľ sťažovateľ namieta zablokovanie svojich bankových účtov, ide o zabezpečovací úkon, ktorý je   súdny   exekútor   oprávnený   vykonať   v   prípade   odkladu   exekúcie,   ak   nejde   o   odklad exekúcie zo sociálnych dôvodov; ochrana povinného je zabezpečená tým, že počas trvania povolenia   odkladu   exekúcie   súdny   exekútor   nemôže   prikázať banke vykonať odpísanie zablokovaných finančných prostriedkov z účtu povinného. Námietkam sťažovateľa proti trovám exekúcie nevyhovel z dôvodu, že predbežné trovy exekúcie boli vyčíslené správne, a návrhu   na   zastavenie   exekúcie   z   dôvodu,   že   odklad   vykonateľnosti   rozhodcovského rozsudku nespôsobuje stratu vykonateľnosti exekučného titulu.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie   z   12.   apríla   2013,   o   ktorom rozhodol sudca Okresného súdu Levice uznesením č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 tak, že námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol a námietkam sťažovateľa proti trovám   exekúcie   čiastočne   vyhovel   v   časti   hotových   výdavkov   v   sume   300   € a v prevyšujúcej časti ich zamietol.

Uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 nadobudlo právoplatnosť 11. septembra 2013.

Sťažovateľ tvrdenia o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 odôvodnil tým, že Okresný súd Levice vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľa   rozhodcovský   rozsudok   nie   je   exekučným titulom, pretože nedisponuje vlastnosťou vykonateľnosti, keďže jeho vykonateľnosť bola Okresným súdom Bratislava I odložená. Odkladom vykonateľnosti rozhodnutia sa účinky jeho vykonateľnosti suspendujú a jeho nútený výkon nie je možný – odklad vykonateľnosti bráni vo výkone exekúcie. Ak niet vykonateľného rozhodnutia, nemožno vydať poverenie súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie   a   súdny   exekútor   nemôže   vydať   ani upovedomenie   o   začatí   exekúcie.   Skúmaním,   či   v   prebiehajúcej   exekúcii   neexistuje prekážka, pre ktorú v nej nemožno pokračovať, ktorá môže spočívať aj v okolnostiach, ktoré spôsobujú, že ani poverenie na vykonanie exekúcie nemalo byť vydané, sa exekučný súd musí zaoberať v každom štádiu exekučného konania. Vykonávanie exekúcie napriek právoplatne   odloženej   vykonateľnosti   titulu   popiera   zmysel   inštitútu   odkladu vykonateľnosti. Splnenie povinnosti uloženej exekučnej titulom sa vynucuje už aj tým, že je vydané   poverenie,   alebo   povinnému   je   uložená   povinnosť   so   svojím   majetkom podliehajúcim exekúcii nenakladať. Keďže vo veci sťažovateľa bolo jedným rozhodnutím udelené súdnemu exekútorovi poverenie a súčasne aj rozhodnuté o odklade exekúcie, súdny exekútor nebol oprávnený vydať upovedomenie o začatí exekúcie a s poukazom na § 56 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, že do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor   vykonávať len   úkony   smerujúce   k   zabezpečeniu   majetku   povinného,   nemohol vykonať   ani   zabezpečenie   majetku   sťažovateľa.   Už   len   samotné   zablokovanie   účtov sťažovateľa a zákaz nakladania s majetkom podliehajúcim exekúcii malo zvlášť nepriaznivé následky pre sťažovateľa, vyvolalo neproporcionálne následky vo vzťahu medzi účastníkmi konania. Napriek tomu, že súdny exekútor postupoval pri vydaní upovedomenia o začatí exekúcie   protizákonne   (porušil   §   56   ods.   5   Exekučného   poriadku),   exekučný   súd sťažovateľovi   neposkytol   ochranu.   Pokiaľ   je   súdny   exekútor   povinný   už   v   čase do rozhodnutia   súdu   o   návrhu   na   odklad   exekúcie   vykonávať   len   úkony   smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného, nepochybne aj po povolení odkladu nesmie postupovať tak,   aby   zmaril   účinky   povoleného   odkladu   exekúcie.   Odklad   exekúcie   znamená,   že exekútor   nemôže   vykonávať   inak   potrebné   úkony   pre   vymoženie   nároku,   a   teda   táto procesná   okolnosť   bráni   vymáhateľnosti   exekučného   titulu   a   odôvodňuje   aj   podanie námietok.   Rovnako   tak   aj   námietky   sťažovateľa   smerujúce   proti   procesnému   postupu súdneho exekútora mal exekučný súd posúdiť z pohľadu neprípustnosti úkonov exekútora – nezákonné   blokačné   úkony   súdneho   exekútora   odôvodňujú   vyhlásenie   exekúcie za neprípustnú   (čím   sa   exekučný   súd   nezaoberal vôbec).   Okresný   súd   Levice   sa   vôbec nezaoberal ani námietkou sťažovateľa zdôrazňujúcou osobitnú procesnú situáciu založenú súčasným   poverením   exekútora   a   odkladom   exekúcie,   za   ktorej   nemohlo   nastať arrestatorium. Sťažovateľ je presvedčený, že už len odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku musí viesť k zastaveniu exekúcie a z tohto dôvodu bol exekučný súd povinný exekúciu zastaviť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku.   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   by   právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   ujmu   jedného   z   účastníkov   súdneho konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdil,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces malo dôjsť uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 jednak jeho nedostatočným odôvodnením a jednak nesprávnym právnym posúdením veci.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Okresný   súd   Levice   uznesenie   č.   k.   13   Er   806/2011-352   z   3.   septembra   2013 odôvodnil takto:

«Námietky   proti   exekúcii   sú   procesnou   obranou   povinného   proti   neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. V § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. sa kategoricky ustanovuje, že povinný môže vzniesť proti exekúcii námietky vtedy, ak po vzniku exekučného titulu   nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku   alebo   bránia   jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva, ktorých spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Z obsahu námietok povinného vyplýva, že povinný v nich uvádza dôvody, pre ktoré považuje exekúciu za neprípustnú a ktoré považuje za dôvody brániace vymáhateľnosti nároku   oprávneného.   Povinný   tvrdí,   že   rozhodcovský   rozsudok   Rozhodcovského   súdu Slovenskej obchodnej a   priemyselnej komory v   Bratislave č.   k.   RspM-129/2009   zo   dňa 7. 6. 2011 nie je vôbec exekučným titulom, pretože nedisponuje vlastnosťou vykonateľnosti vzhľadom   k   tomu,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   odložil   vykonateľnosť   rozhodcovského rozsudku...

V predmetnej exekučnej veci oprávnený doručil s návrhom na vykonanie exekúcie súdnemu   exekútorovi   dňa   18.   7.   2011   rozhodcovský   rozsudok   Rozhodcovského   súdu Slovenskej obchodnej a   priemyselnej komory v   Bratislave č.   k.   RspM-129/2009   zo   dňa 7. 6. 2011 (ďalej len „exekučný titul“) na ktorom právoplatnosť a vykonateľnosť potvrdil rozhodcovský   súd,   ktorý   ho   vydal.   Podľa   potvrdenia   sa   rozhodcovský   rozsudok   stal vykonateľným dňom 12. 7. 2011.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21. 9. 2011 č. k. 33 Cb/80/2011-96 v   spojitosti   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   30.   11.   2011   č.   k. 3 Cob/449/2011-333   vyplýva,   že   súd   odložil   vykonateľnosť   rozhodcovského   rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave vydaného 12. 7. 2011 č. k. RspM-19/2009, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci. V konaní   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   33   Cb   80/2011   ide   o   odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom konaní, i keď dátum vydania tohto rozhodcovského rozsudku je vo výroku uznesenia, ktorým súd   rozhodol   o   odklade   jeho   vykonateľnosti   uvedený   nesprávne.   Zrejmá   nesprávnosť v uvedení dátumu rozhodcovského rozsudku nemá vplyv na identifikovateľnosť rozhodnutia, ktorého vykonateľnosť bola odložená, keďže z uznesenia vyplýva označenie rozhodcovského rozsudku, spisovej značky aj účastníkov konania. Zo žaloby podanej na Okresnom súde Bratislava I, ktorá je vedená pod sp. zn. 33 Cb/80/2011 vyplýva, že žalobca Mesto Levice, žiada o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 7. 6. 2011 Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave v konaní č. k. RsPM-19/2009. Pokiaľ povinný uvádza, že rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého sa oprávnený domáha vymoženia svojho nároku v exekučnom konaní, nie je exekučným titulom, pretože nedisponuje vlastnosťou vykonateľnosti, keď došlo k odloženiu jeho vykonateľnosti, k tomu súd uvádza, že odklad vykonateľnosti exekučného titulu neznamená, že exekučný titul, ktorý vlastnosť vykonateľnosti už skôr nadobudol, ju odkladom vykonateľnosti stratil. Exekučný titul sa stal vykonateľným dňom 12.   7.   2011.   Odklad vykonateľnosti exekučného titulu, o ktorom   bolo   rozhodnuté   v   konaní   na   Okresnom   súde   Bratislava   I,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 33 Cb/80/2011, spôsobuje len dočasnú nemožnosť realizácie exekúcie, ktorá je dôvodom pre odklad exekúcie. Okresný súd Levice uznesením zo dňa 26. 11. 2012 č. k. 13 Er/806/2011-202   práve   s   prihliadnutím   na odklad   vykonateľnosti   exekučného   titulu povolil podľa § 56 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. odklad exekúcie v tejto exekučnej veci do právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod spisovou značkou 33 Cb/80/2011. Proti uzneseniu súdu odvolanie podané nebolo. Od dňa povolenia odkladu exekúcie uznesením súdu súd poskytol povinnému právnu ochranu, aby po dočasnú dobu, v uznesení súdom stanovenú, nedošlo k realizácii exekúcie.

Pokiaľ povinný namieta procesný postup súdneho exekútora, vykonávanie úkonov súdneho   exekútora   napriek   povolenému   odkladu   exekúcie,   súd   poukazuje   na   to,   že vykonanie   procesných   úkonov   súdneho   exekútora,   jeho   procesný   postup   v   exekučnom konaní, ktorých oprávnenosť a zákonnosť povinný namieta, nie je dôvodom pre vznesenie námietok   povinného   proti   exekúcii   podľa   §   50   ods.   1   zák.   č.   233/1995   Z.   z.,   nakoľko nepredstavuje dôvod, ktorý by bránil vymáhateľnosti nároku oprávneného a nepredstavuje ani dôvod neprípustnosti exekúcie a dôvod pre jej zastavenie. Exekúcia môže postihnúť majetok povinného len v rozsahu judikovanej pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie. Povinný v námietkach proti exekúcii neuviedol dôvody, na základe ktorých by bolo možno dospieť k záveru o neprimeranom rozsahu exekúcie proti povinnému. Je na zvážení súdneho exekútora, vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, ktorý spôsob vykonania exekúcie je postačujúci a vhodný na vymoženie pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva, ako aj trov exekúcie, pričom súdny exekútor je povinný prihliadať na ustanovenia Exekučného poriadku. V súčasnosti, ako povinný uviedol, je blokovaný účet povinného č... do výšky 1,7 mil. eur, pričom povinný nepreukázal,   že   by   sa   blokácia   peňažných   prostriedkov   na   účte   týkala   aj   peňažných prostriedkov,   ktoré   nemôžu   byť   postihnuté   exekúciou.   Skutočnosť,   že   určitý   majetok   je z exekúcie   vylúčený,   nie   je   dôvodom   na   podanie   námietok   proti   exekúcii.   Procesnou obranou povinného v takom prípade je podanie návrhu na zastavenie konania.

Súd   námietky   povinného   z   vyššie   uvedených   dôvodov   zamietol,   keď   povinný nepreukázal,   že   po   vzniku   exekučného   titulu   nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik vymáhaného   nároku,   alebo   by   bránili   jeho   vymáhateľnosti   alebo   že   sú   tu   iné   dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Súd námietkam povinného proti trovám exekúcie vyhovel v časti, a to pokiaľ ide o námietky   proti   výške   predbežných   trov   exekúcie   v   časti   nákladov   hotových   výdavkov vo výške 250 eur s 20 % DPH zo sumy 250 eur, t. j. s DPH 50 eur, t. j. v časti nákladov hotových výdavkov vo výške 300 eur, nakoľko z upovedomenia o začatí exekúcie nevyplýva, za ktoré úkony a v akej výške jednotlivo si súdny exekútor hotové výdavky vyčíslil. Súdny exekútor len uviedol, že náklady hotových výdavkov sú 250 eur, k čomu prislúcha 20 % DPH.   V   časti   nákladov   hotových   výdavkov   je   upovedomenie   o   predbežných   trovách exekúcie nepreskúmateľné. V ostatnej časti súd námietkam povinného nevyhovel, nakoľko pokiaľ ide o výšku predbežných trov exekúcie v časti vyčíslenej odmeny súdneho exekútora, je vyčíslená v súlade s vyhl. č. 288/1995 Z. z. Odmena je vypočítaná ako 10 % z celkovej vymáhanej pohľadávky, ktorá predstavuje sumu 1.153.668,39 eur (bez úrokov z omeškania). Keďže 10 % (t. j. 50 % z 20 % odmeny z vymáhanej pohľadávky) z predmetnej pohľadávky predstavuje sumu vyššiu, ako je maximálna výška odmeny súdneho exekútora v zmysle § 5 ods.   1   Exekučného   poriadku,   predbežnú   odmenu   si   súdny   exekútor   vyčíslil   ako   50   % zo sumy   33.193,92   eur,   t.   j.   16.596,96   eur.   Nakoľko   je   súdny   exekútor   platcom   DPH, účtoval si aj 20 % DPH z odmeny 16.596,96 eur. Súdnemu exekútorovi vznikol nárok na predbežné trovy exekúcie vo vyčíslenej odmene už z dôvodu, že mu bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie.»

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia Okresného súdu   Levice dospel   vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že Okresný súd Levice dostatočne   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti sťažovateľa   neobstojí.   Okresný   súd   Levice   dal   dostatočnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní (proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky č. k. 13 Er 806/2011-298 z 25. marca 2013) nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že tu niet okolností, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránili jeho vymáhateľnosti, a niet tu ani iných dôvodov, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná.   Okresný   súd   Levice   neponechal   bez   povšimnutia   odvolacie   argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   uznesenie   Okresného   súdu   Levice   č.   k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 je založené na nesprávnom (neústavnom) právnom posúdení veci.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa tvrdení sťažovateľa porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces malo spočívať v ústavnej neakceptovateľnosti záveru Okresného súdu Levice, podľa ktorého odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku nespôsobuje zánik jeho spôsobilosti byť exekučným titulom. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že ak bolo rozhodnuté   Okresným   súdom   Bratislava   I   o   odklade   vykonateľnosti   rozhodcovského rozsudku,   je   ústavne   neakceptovateľné   na   podklade   takéhoto   rozhodcovského   rozsudku udeliť súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, hoci súčasne je rozhodnuté o povolení odkladu exekúcie (a pokiaľ sa tak už stalo, je nevyhnutné exekúciu bezodkladne zastaviť).

Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý   už   nemožno preskúmať podľa   §   37,   má pre   účastníkov   rozhodcovského   konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Podľa § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Súd,   ktorý   rozhoduje   o   žalobe,   môže   na   návrh   účastníka   konania   vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložiť.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu   aj   na   podklade...   d)   vykonateľných   rozhodnutí   rozhodcovských   súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   povinný   môže   vzniesť   u   exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú   právnymi   nástupcami   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a), b) a d) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným; b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo   neúčinným..., d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.

Ako   vyplýva   z   citovaných   zákonných   ustanovení   (§   35   a   §   40   ods.   2   zákona o rozhodcovskom konaní), ktoré sú podkladom pre rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, samotné podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá žiaden vplyv na jeho právoplatnosť a vykonateľnosť. Zmyslom a účelom právnej úpravy   umožňujúcej   súdu   na   návrh   účastníka   konania   vykonateľnosť   rozhodcovského rozsudku   odložiť   je   zabrániť   nútenému   vykonaniu   ním   uloženej   povinnosti   na   čas do rozhodnutia   vo   veci   samej   (o   žalobe   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku),   pretože v exekučnom konaní navrátenie do pôvodného stavu nie je možné. Pokiaľ je teda odložená vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku rozhodnutím súdu, tomuto inštitútu zodpovedá taký   ďalší   postup   exekučného   súdu,   ktorý   rešpektuje   takto   definovaný   účel   a   zmysel inštitútu odkladu vykonateľnosti.

Sudca Okresného súdu Levice uznesením č. k. 13 Er 806/2011-202 z 26. novembra 2012   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcie,   avšak   zároveň   povolil   odklad exekúcie do právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 80/2011. Tento jeho postup nenarúša zmysel a účel inštitútu odkladu vykonateľnosti, pretože pokiaľ je povolený odklad výkonu exekúcie, je vylúčené, aby došlo k   vytvoreniu   stavu,   ktorý   je   charakteristický   tým,   že   nenávratne   zmení   postavenie povinného.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že odkladom vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku   nastal   stav,   ktorý   je   charakteristický   absenciou   vykonateľného   rozhodnutia (exekučného) titulu, a musí preto viesť k zastaveniu exekúcie, ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným v uznesení Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-202   z   26.   novembra   2012,   podľa   ktorého „odklad   vykonateľnosti   neznamená,   že rozhodnutie, ktoré vlastnosť vykonateľnosti už skôr nadobudlo, ju odkladom vykonateľnosti stratilo. Odklad vykonateľnosti spôsobuje len dočasnú nemožnosť realizácie exekúcie a je dôvodom na súčasný odklad exekúcie.“. Pokiaľ preto Okresný súd Levice udelil súdnemu exekútorovi   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   za   súčasného   rozhodnutia   o   jej   odklade, rešpektoval účel a zmysel citovaných zákonných ustanovení a niet ani dôvodu, aby pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľa v dôsledku existencie rozhodnutia Okresného súdu Bratislava   I   o   odklade   vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku   mal   dospieť   k   záveru o neprípustnosti exekúcie a potrebe jej zastavenia. Neobstojí teda názor sťažovateľa, podľa ktorého   odklad   vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku   musel   viesť   k   zastaveniu exekúcie.

Sťažovateľ ďalej namietal, že postup súdneho exekútora, ktorý vydal upovedomenie o začatí exekúcie a zablokoval jeho bankové účty napriek tomu, že bol povolený odklad exekúcie,   je   okolnosťou,   ktorá   odôvodňuje   vyhovenie   námietkam   sťažovateľa   proti exekúcii, pretože ide o okolnosť, ktorá bráni jeho vymáhateľnosti alebo je iným dôvodom, pre ktorý je exekúcia neprípustná.

Tento názor sťažovateľa nemôže obstáť už len z toho dôvodu, že procesný postup súdneho exekútora nemôže založiť neprípustnosť exekúcie ako celku a nemôže spôsobiť ani zánik vymáhaného nároku, či brániť jeho vymáhateľnosti. Navyše, ako vyplýva aj z tvrdení samotného sťažovateľa, súdny exekútor v doterajšom priebehu exekúcie nevykonal žiadny úkon, ktorým by zbavil sťažovateľa jeho vlastníckeho práva alebo sťažovateľovi patriacej pohľadávky. Ústavný súd súhlasí so sťažovateľom, pokiaľ tento konštatoval, že rozhodnutie o odklade exekúcie z dôvodu   odkladu vykonateľnosti exekučného titulu je špecifickým prípadom   v   exekučnom   konaní.   Nemožno   však   iba   z   tejto   okolnosti   vyvodiť   závery, ku ktorým dospieva sťažovateľ. Špecifickosť danej situácie vyžaduje aj pri posudzovaní následkov   povolenia   odkladu   exekúcie   zohľadniť   účel   a   zmysel   inštitútu   odkladu vykonateľnosti   rozhodnutia.   Zákaz   nakladania   s   majetkom   sťažovateľa   podliehajúcim exekúcii je síce obmedzením výkonu jeho vlastníckeho práva, avšak nemá povahu nevratnú, nevytvára   situáciu   vylučujúcu   obnovenie   prechádzajúceho   stavu.   Nemožno   súhlasiť   ani s názorom   sťažovateľa,   ktorý   považuje   zákaz   nakladania   s   majetkom   podliehajúcim exekúcii vyslovený mu súdnym exekútorom za vynucovanie splnenia povinnosti. Takýto zákaz   má   zabezpečovaciu   funkciu,   pri   posúdení   proporcionality   je   potrebné   zohľadniť nielen jeho význam pre povinného, ale aj pre oprávneného, pretože dosiaľ je rozhodcovský rozsudok   naďalej   právoplatným   rozhodnutím,   ktoré   sťažovateľa   právoplatne   zaväzuje na plnenie.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom a postupom Okresného súdu Levice vyjadreným v napadnutom   uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok prijateľnosti ich sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014