znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 4/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012, a žiada vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   bolo   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 2 Sžf/62/2011 zo dňa 22. 08. 2012 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 2 Sžf/62/2011 zo dňa 22. 08. 2012 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania vo výške 269,58 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca domáhal pôvodne   proti   Colnému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky,   neskôr   proti   Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) v konaní pred Krajským súdom v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“)   vedenom   pod sp.   zn. 6 S 122/2009 preskúmania rozhodnutia   žalovaného   č.   9964/2009-1410   zo   17.   júna   2009,   ktorým   žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Colného úradu K. (ďalej len „colný úrad“) č. 766/2009-5631   z   2.   januára   2009   a   zamietol   odvolanie   sťažovateľa.   Colný   úrad   rozhodnutím č. 766/2009-5631 z 2. januára 2009 rozhodol podľa § 435 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. colný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „colný   zákon“)   o prepadnutí veci – vibračného   lisu   na   výrobu   terakotovej   dlažby   L.   (ďalej   len   „vibračný   lis“) – v prospech štátu. Podľa tohto ustanovenia ak vlastník veci alebo osoba, u ktorej sa zaistený tovar alebo vec v čase zaistenia nachádza, v lehote podľa § 434 ods. 3 colného zákona neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434 ods. 1 písm. a), d) – f) colného zákona, colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo zhabaní tovaru alebo veci v prospech štátu, ak takéto opatrenie nemožno uložiť v konaní o colnom   priestupku   alebo v   konaní o   colnom   delikte.   Colný   úrad mal   za   preukázané, že na vibračnom lise viazne colný dlh vo výške 96 121,52 € vymeraný rozhodnutím colného úradu č. 1307/2002/KE-M z 20. novembra 2002, ako aj to, že sťažovateľ si k vibračnému lisu v roku 2007 úspešne uplatnil vlastnícke právo.

Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   colného   úradu   o   prepadnutí   vibračného   lisu odvolanie. Poukázal na to, že dovozcom vibračného lisu bola spoločnosť K., s. r. o., ktorá jediná sa mohla dopustiť porušenia colného zákona, za ktoré jej mohla byť uložená sankcia (sťažovateľ nebol nikdy uznaný vinným zo spáchania colného deliktu). Keďže spoločnosť K.,   s.   r.   o.,   vstúpila   3.   augusta   1998   do   konkurzu,   mal   si   colný   úrad   uplatniť   svoju pohľadávku v konkurznom konaní a ak tak neurobil, pohľadávka zanikla a aj v prípade, ak by   nezanikla,   nárok   na   jej   vymáhanie   by   bol   premlčaný.   Navyše,   podľa   názoru sťažovateľa colný úrad rozhodol podľa colného zákona, ktorý bol v čase jeho rozhodovania zrušený zákonom č. 199/2004 Z. z. colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“), a v zmysle nového colného zákona   je   možné   uložiť   prepadnutie   tovaru   alebo   veci   len   fyzickej   osobe   (sťažovateľ je právnická osoba). Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 63/04 z 28. februára 2008, ako aj ustanovenie § 76 ods. 1 colného zákona, z ktorých vyplýva, že tam   uvedené   lehoty   uplynuli,   v   konaní   nie   je   možné   pokračovať,   a preto   je   nutné ho zastaviť.

Žalovaný   potvrdenie   rozhodnutia   colného   úradu   rozhodnutím   č.   9964/2009-1410 zo 17. júna 2009 odôvodnil tým, že colný úrad správne aplikoval na vec colný zákon z roku 2001, pretože konanie o zaistení tovaru bolo začaté za jeho účinnosti, dôvody zaistenia tovaru pretrvali až do vydania rozhodnutia colného úradu a takýto jeho postup zodpovedá prechodnému ustanoveniu § 91 ods. 1 nového colného zákona. Skutočnosť, že vibračný lis je stále pod colným dohľadom, je daná tým, že nezaplatením dovozných platieb nedošlo k zmene zahraničného tovaru na tovar so statusom slovenského tovaru a dôvody zaistenia uvedené v § 434 ods. 1 písm. a) a e) colného zákona trvajú naďalej bez ohľadu na to, kto je jeho   vlastníkom.   Dovozné   platby   neboli   zaplatené   ani   sťažovateľom.   Konanie o prepadnutie   tovaru   v   prospech   štátu   nesúvisí   s   konaním   vo   veci   porušenia   colných predpisov; prepadnutie tovaru v prospech štátu podľa § 435 ods. 1 colného zákona sa viaže na   inštitút   zaistenia   tovaru   a   neodstránenie   pochybnosti   alebo   dôvodov,   ktoré   viedli k zaisteniu.   Pokiaľ   sťažovateľ   poukazoval   na   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v tomto konaní neboli vydané žiadne rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými by bol viazaný.

Sťažovateľ svoju žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 9964/2009-1410 zo   17.   júna   2009   odôvodnil   tým,   že   clo   bolo   vymerané   ešte   v   roku   1992   spoločnosti K., s. r. o.,   ako   pôvodnému   vlastníkovi   tovaru,   colný   úrad   začal   proti   tejto   spoločnosti aj výkon rozhodnutia na základe výkazu nedoplatkov zo 14. marca 1996 postupom podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pričom však táto norma umožňuje výkon rozhodnutia najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty   na   splnenie   uloženej   povinnosti.   Ide   o   lehotu   prekluzívnu   a po jej   uplynutí (ak nedošlo k vymoženiu) došlo k zániku práva colného úradu vymáhať colný nedoplatok, čo   potvrdil   aj   najvyšší   súd   v   rozhodnutí   sp.   zn.   7 Sž   142/2001   zo 7. novembra   2001. Výkazom nedoplatkov bol vibračný lis prepustený do voľného obehu. Napriek tomu colný úrad rozhodnutím č. 1307/2002/KE-M z 20. novembra 2002 rozhodol znova o vymeraní colného   dlhu   spoločnosti   F.,   s. r. o.,   avšak   medzi   vecami,   na ktoré   bol   vymeraný, sa už vibračný   lis   nenachádzal.   Na tento   vibračný   lis,   ktorý   nadobudol   do   vlastníctva sťažovateľ na základe kúpnej zmluvy zaplatením kúpnej ceny 19. januára 2001, na tovar vo vlastníctve   sťažovateľa   už   clo   nebolo   vymerané   a   vibračný   lis   nebol   uvedený   ani v rozhodnutí colného úradu o zaistení veci (č. 1486/2002 z 20. augusta 2002). Sťažovateľ nebol nikdy vyzvaný na zaplatenie colného dlhu, nebola mu nikdy colným úradom uložená povinnosť colný dlh zaplatiť, nemal čo plniť a nebol povinný odstraňovať ani pochybnosti vedúce   k   zaisteniu   vibračného   lisu.   Vibračný   lis   bol   prepustený   do   voľného   obehu 14. marca   1996   a   pokiaľ   colný   úrad   vydal   17.   mája   2001   oznámenie   o oprave   chyby v písaní,   ktorým   tovar   vylúčil   z režimu   voľného   obehu,   postupoval   nezákonne,   pretože nešlo o omyl v písaní, ktorý takto možno opraviť, ale o nezákonnú zmenu rozhodnutia. Pretože tovar bol prepustený do režimu voľného obehu, právny predchodca sťažovateľa sa nestal colným dlžníkom, a preto ním nemôže byť ani sťažovateľ. Sťažovateľ v žalobe zopakoval   aj   svoje   tvrdenia   uvedené   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   colného   úradu o následkoch vyhlásenia konkurzu na spoločnosť K., s. r. o.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   S   122/2009-166   z   22.   septembra   2011   žalobu sťažovateľa   zamietol   a   náhradu   trov   konania   žalobcovi   nepriznal.   Z   obsahu administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že vibračný lis bol popri iných veciach zaistený v súlade s § 434 ods. 1 písm. a), e) colného zákona právoplatným rozhodnutím colného   úradu   č.   1486/2002   z   20.   augusta   2002.   Tovar,   ktorý   bol   právoplatne zaistený, podlieha   právnej   možnosti   postupu   podľa   §   435   ods.   1   colného   zákona   bez ohľadu na   vlastnícke   práva   k   nemu.   Zmena   v   osobe   vlastníka   tovaru   neprepusteného do režimu   voľného   obehu,   nemá   právny   význam   pre   postup   colných   orgánov. To, že vibračný lis nebol prepustený do režimu voľného obehu, konštatoval najvyšší súd v rozsudku   sp. zn. 2   Sž-o-KS   92/2004   z 15.   februára 2006   vo veci   žalobcu   spoločnosti F., s. r. o., K., proti žalovanému Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. V rovnakom rozsudku najvyšší súd uviedol i to, že rozhodnutiu žalovaného o vymeraní colného dlhu spoločnosti F., s. r. o., K., nebránila prekážka res iudicata. Pokiaľ najvyšší súd v rozsudkoch sp.   zn.   7 Sž   142/01   a   sp.   zn.   7   Sž   67/02   konštatoval,   že spoločnosť   F.,   s.   r.   o.,   K., nie je colným dlžníkom a nie je ani právnym nástupcom spoločnosti K., s. r. o., krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia v týchto veciach, t. j. vo veci vymerania colného dlhu F., s. r. o., sú vydané v samostatných konaniach, ktorých predmet nie je totožný s konaním a rozhodnutím colných orgánov vo veci vymerania colného dlhu spoločnosti K., s. r. o. K preklúzii   nároku   vymáhať   clo   nedošlo.   S   ohľadom   na   obsah   rozhodnutí   správnych orgánov nachádzajúcich sa v administratívnom spise za irelevantnú považoval krajský súd námietku   sťažovateľa,   podľa   ktorej   rozhodnutie   o   zaistení   tovaru   z   20.   augusta   2002 obsahuje iné označenie zaisteného tovaru, než rozhodnutie o jeho prepadnutí v prospech štátu. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé aj to, že výzva colného úradu zo 4. júna 2008 sťažovateľovi obsahuje aj konštatovanie, podľa ktorého colný úrad vydá sťažovateľovi tovar za predpokladu, že do 15 dní od jej doručenia za tovar uhradí colný dlh vo výške 96 121,52   €.   Sťažovateľ   bol   teda   na   úhradu   colného   dlhu   pred   vydaním   rozhodnutia o prepadnutí tovaru vyzvaný. Krajský súd ďalej uviedol, že spoločnosť K., s. r. o., nebola pôvodným vlastníkom vibračného lisu, bola iba deklarantom v colnom konaní a tovar bol vo vlastníctve talianskej spoločnosti. Colný dlh viazne na tovare, a preto colný úrad bol oprávnený   domáhať   sa   jeho   zaplatenia   aj   od   vlastníka   tovaru   F.,   s.   r.   o.,   a následne aj od sťažovateľa.   Tovar   má   stále   štatút   zahraničného   tovaru,   ktorý   bráni   z právneho hľadiska jeho používaniu a nakladaniu s ním. Podľa § 397 ods. 7 písm. c) colného zákona dlžníkom je aj osoba, ktorá získala alebo držala tovar podľa odseku 6 a vedela alebo mala vedieť v čase nadobudnutia alebo prijatia tovaru, že bol odňatý spod colného dohľadu. Za tovar,   ktorý   sťažovateľ   nadobudol   do   vlastníctva,   nebola   dosiaľ   v súlade   s colnými predpismi uhradená dovozná platba, išlo o tovar so zahraničným statusom, jeho vlastníctvo bolo   nadobudnuté   v   rozpore   s   právnymi   predpismi.   Prepojenie   osôb   L. P.   a V. K. a spoločnosti   T.,   s.   r.   o.   (V.   K.   ako   jej splnomocnený   zástupca),   nasvedčujú   tomu, že im musela byť jasná skutočnosť, že tovar bol pod colným dohľadom a viazol na ňom colný dlh.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   8. novembra 2011   odvolanie. Navrhol rozsudok   krajského   súdu   zmeniť   tak,   že   sa   zrušuje   rozhodnutie   žalovaného č. 9964/2009-1410   zo   17.   júna   2009   a   rozhodnutie   colného   úradu   č.   766/2009-5631 z 2. januára 2009 a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžf   62/2011 z 22. augusta   2012   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 122/2009-166 z 22. septembra 2011 v spojení s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   62/2011   z   22.   augusta   2012   nadobudol právoplatnosť 27. septembra 2012.

Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012 sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému   súdu   odôvodnil   tým,   že   mu   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   bola   odňatá možnosť konať pred ním, jeho rozhodnutie považuje sťažovateľ za arbitrárne a svojvoľné. Najvyšší súd sa nevysporiadal s jednotlivými argumentmi sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní a potvrdil správnosť a zákonnosť rozhodnutia žalovaného napriek tomu, že bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože na vydanie rozhodnutia o prepadnutí veci v prospech štátu neboli splnené zákonné podmienky. Tým došlo k porušeniu všetkých sťažovateľom označených   základných   práv,   najmä   bol   sťažovateľ   zbavený   majetku   bez   splnenia zákonných   podmienok.   Najvyšší   súd   sa   najmä   nevysporiadal   s   odvolacou   námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa rozhodnutie o zaistení a rozhodnutie o prepadnutí vecí týkajú dvoch rôznych vecí, a námietkou, že rozhodnutie o zaistení nebolo sťažovateľovi nikdy doručené. Odvolací súd svojím rozhodnutím poprel zmysel ustanovenia § 434 ods. 3 a § 435 ods. 1 colného zákona, neposkytol ochranu porušeným právam sťažovateľa napriek tomu, že   nikdy   nebolo   vydané   platné   a   účinné   rozhodnutie   o   zaistení   veci   ako   podmienka rozhodnutia o prepadnutí veci v prospech štátu. Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené – vyčíta najvyššiemu súdu, že nereagoval na jeho argumentáciu   týkajúcu   sa   samotnej   oprávnenosti   vymáhania   colného   dlhu   a   duplicity colného dlhu. Najvyšší súd navyše rozhodol odlišne, ako vo svojich skorších rozhodnutiach týkajúcich sa rovnakého colného dlhu, čím bol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.   K   odňatiu   možnosti   sťažovateľovi   konať   pred   súdom   došlo   tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   na   porušenie   týchto   jeho   základných   práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012 je tvrdenie, podľa ktorého   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil,   najmä   z   dôvodu, že nereagoval na všetky odvolacie argumenty sťažovateľa, svojím výkladom dotknutých ustanovení colného zákona (najmä § 434 ods. 3 a § 435 ods. 1) poprel ich účel a zmysel, pretože na vydanie rozhodnutia o prepadnutí vibračného lisu vo vlastníctve sťažovateľa v prospech štátu neboli splnené zákonné podmienky.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 2 Sžf 62/2011 z 22. augusta 2012 odôvodnil takto:„Podľa § 435 ods. 1 colného zákona, ak vlastník tovaru alebo veci alebo osoba, u ktorej sa zaistený tovar alebo vec v čase zaistenia nachádzali, v lehote podľa § 434 ods. 3 neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434 ods. 1 písm. a), d) až f), colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo zhabaní tovaru alebo   veci   v   prospech   štátu,   ak   takéto   opatrenie   nemožno   uložiť   v   konaní   o   colnom priestupku alebo v konaní o colnom delikte. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Podľa   §   245   ods.   1   OSP,   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   správneho orgánu   posúdi   súd   i   zákonnosť   prv   urobeného   správneho   rozhodnutia,   o   ktoré sa preskúmavané   rozhodnutie   opiera,   ak   bolo   preň   prv   urobené   rozhodnutie   záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

Odvolací súd sa stotožnil s preskúmavaným rozhodnutím krajského súdu v celom rozsahu a na jeho doplnenie považuje za potrebné uviesť len toľko, že predmetom súdneho prieskumu   je   rozhodnutie   žalovaného,   ktorým   rozhodol   o   prepadnutí   zaisteného   tovaru v prospech   štátu,   ktorý   bol   zaistený   z   dôvodu,   že   nezaplatením   príslušných   dovozných platieb a neprepustením tovaru do colného režimu voľný obeh nedošlo k zmene statusu zahraničného tovaru na status slovenského tovaru a súčasne platby colného dlhu, ktoré mali byť vykonané, sa v stanovenej lehote neposkytli.

Z § 435 ods. 1 colného zákona vyplýva, že ak sa dôvody, ktoré viedli k zaisteniu v lehote 15 dní neodstránia, colný úrad musí vydať rozhodnutie o prepadnutí lebo zhabaní tovaru alebo vec v prospech štátu. Zo spisového materiálu nepochybne vyplýva, že dôvody zaistenia   tovaru   v   čase   vydania   predmetného   rozhodnutia   naďalej   trvali   bez   ohľadu na skutočnosť, kto bol vlastníkom tovaru.

Žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že dôvody zaistenia tovaru pominuli. Jeho argumenty uvádzané v žalobe ako aj v odvolaní, sa týkali spochybňovania dôvodov zaistenia tovaru, ktoré však v tomto konaní nebolo možne preskúmavať, nakoľko tovar bol   zaistený   na základe   právoplatného rozhodnutia,   ktoré bolo   možné   preskúmať v samostatnom konaní.

Podľa § 245 ods. 1 OSP síce môže súd posúdiť i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia,   o   ktoré   sa   preskúmavané   rozhodnutie   opiera,   ak   bolo   preň   prv   urobené rozhodnutie   záväzné,   avšak   len   v   tom   prípade,   ak   nie   je   na   jeho   preskúmanie   určený osobitný postup.

V danom prípade bolo rozhodnutie no zaistení tovaru predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 2 S 19/2003, a preto v tomto konaní už nie je možné opätovne skúmať zákonnosť rozhodnutia o zaistení tovaru. Toto je právoplatné a pre všetkých záväzné.

Napriek   týmto   skutočnostiam   krajský   súd   nad   rámec   svojich   povinností sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach, ktoré síce s predmetnou vecou súviseli, ale opätovne sa týkali skutočností, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia o zaistení tovaru, t. j. skutočností iných, než sú tie, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia o zhabaní veci.

Tvrdenie   žalobcu,   že   rozhodnutie   o   zaistení   predmetného   tovaru   je   voči   nemu nevykonateľné, nakoľko nebol účastníkom konania, nemá oporu v spisovom materiáli ani v colnom zákone, nakoľko toto rozhodnutie sa týka predmetného tovaru a žalobca, ako jeho vlastník   bol   zákonným   spôsobom   vyzvaný   na   odstránenie   dôvodov,   pre   ktoré   bol   tovar zaistený – zaplatenie colného dlhu.

Z   obsahu   spisového   materiálu,   súčasťou   ktorého   je   i   administratívny   spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydane na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho organu   nedošlo   k   porušeniu   zákonu   a   chránených   záujmov   žalobcu,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie za správny.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový tav veci a vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutia krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca   namietal   už   v   prvostupňovom   konaní   a   s   ktorými   sa   krajský   súd   náležite vysporiadal.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa   neobstojí. Najvyšší   súd   dal   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   pre   vec   relevantné   otázky nastolené   sťažovateľom,   vysvetlil,   z   akého   dôvodu   považuje   prvostupňový   rozsudok krajského   súdu   za   vecne   správny   a   z   akého   dôvodu   odvolacie   tvrdenia   sťažovateľa neobstoja.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní uplatnil viacero argumentov, avšak tieto je v podstate možné zhrnúť tak, že jednak namietal postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia colného úradu   o   zaistení   tovaru,   jeho   obsah   a   spôsob   jeho   doručovania   a   jednak   tvrdil, že rozhodnutím   o   zaistení   bol   zaistený   iný   tovar,   než   ktorého   sa   týka   rozhodnutie o prepadnutí veci v prospech štátu.

V   prípade   postupu   odvolacieho   súdu   podľa   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je potrebné posudzovať aj povinnosť všeobecného súdu riadne odôvodniť   svoje   rozhodnutie   v   kontexte   rozhodnutí   súdov   oboch   stupňov   (rozhodnutie odvolacieho   súdu   odkazuje   na   dôvody   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   s   ktorými sa odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad, t. j. v celom rozsahu, stotožňuje).

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysvetlil, z akého dôvodu sa nemohli všeobecné súdy   vo   veci   sťažovateľa   zaoberať   jeho   námietkami   proti   rozhodnutiu   o   zaistení   veci a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a   vysvetlil   i   účinky   jeho   právoplatnosti. Najvyšší súd totiž uviedol, že argumenty uvádzané v žalobe, ako aj v odvolaní týkajúce sa „spochybňovania dôvodov zaistenia tovaru“ v konaní pred správnymi súdmi v zmysle § 245 ods.   1 OSP „nebolo možné preskúmavať, nakoľko tovar bol zaistený na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo možné preskúmať v samostatnom konaní“. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutie o zaistení predmetného tovaru je voči nemu nevykonateľné, keďže nebol účastníkom konania, najvyšší súd uviedol, že toto tvrdenie „nemá oporu v spisovom materiáli ani v colnom zákone, nakoľko toto rozhodnutie sa týka predmetného   tovaru   a   žalobca,   ako   jeho   vlastník   bol   zákonným   spôsobom   vyzvaný na odstránenie dôvodov, pre ktoré bol tovar zaistený – zaplatenie colného dlhu“. Vo vzťahu k tvrdeniu   sťažovateľa   o   tom,   že   vibračný   lis,   ktorý   bol   predmetom   rozhodnutia o prepadnutí veci v prospech štátu, nebol predmetom zaistenia, všeobecné súdy uviedli, že toto tvrdenie neobstojí s ohľadom na obsah administratívneho spisu (ako na to poukázal už krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd).

Najvyšší   súd teda   neponechal bez povšimnutia   odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ však ďalej tvrdil, že k porušeniu ním označených základných práv došlo rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžf   62/2011   z   22.   augusta   2012   aj   z   dôvodu, že najvyšší   súd   svojím   výkladom   dotknutých   ustanovení   colného   zákona   (najmä   §   434 ods. 3 a § 435 ods. 1) poprel ich účel a zmysel, keďže na vydanie rozhodnutia o prepadnutí vibračného   lisu   vo   vlastníctve   sťažovateľa   v   prospech   štátu   neboli   splnené   zákonné podmienky.

Podľa   §   435   ods.   1   colného   zákona   ak   vlastník   tovaru   alebo   veci   alebo   osoba, u ktorej sa zaistený tovar alebo vec v čase zaistenia nachádzali, v lehote podľa § 434 ods. 3 neodstráni pochybnosti alebo dôvody, ktoré viedli k zaisteniu tovaru alebo veci podľa § 434 ods. 1 písm. a), d) až f), colný úrad vydá rozhodnutie o prepadnutí alebo zhabaní tovaru alebo   veci   v   prospech   štátu,   ak   takéto   opatrenie   nemožno   uložiť   v   konaní   o   colnom priestupku alebo v konaní o colnom delikte. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať.

Ako   vyplýva   z   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   tieto   vychádzali   z   preukázanej skutočnosti, že vibračný lis bol popri iných veciach zaistený podľa § 434 ods. 1 písm. a) a e) colného zákona právoplatným rozhodnutím colného úradu č. 1486/2002 z 20. augusta 2002 a tovar má stále štatút zahraničného tovaru, pričom zdôraznili, že zmena v osobe vlastníka tovaru neprepusteného do režimu voľného obehu nemá právny význam pre postup colných orgánov a colný dlh viazne na tovare. Preukázaná bola aj skutočnosť, že za tovar, ktorý sťažovateľ nadobudol do vlastníctva, nebola dosiaľ v súlade s colnými predpismi uhradená dovozná platba, z čoho vyplýva, že „dôvody zaistenia tovaru v čase vydania rozhodnutia o jeho prepadnutí naďalej trvali bez ohľadu na skutočnosť, kto bol vlastníkom tovaru“. Z uvedeného vyplýva, že vibračný lis bol zaistený právoplatný rozhodnutím colného úradu o jeho zaistení a zaistenie trvalo aj v čase vydania rozhodnutia o jeho prepadnutí v prospech štátu.   Sťažovateľ   pritom   mohol   v   lehote   podľa   § 434   ods.   3 colného zákona odstrániť dôvody, ktoré viedli k jeho zaisteniu, avšak neurobil tak a dovozné platby neuhradil.

Ústavný súd sa stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého v správnom súdnictve nebolo možné preskúmavať zákonnosť samotného rozhodnutia o zaistení tovaru a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal (tieto otázky nemohol posudzovať ani ústavný súd), a preto neostalo správnym súdom iné, než z neho vychádzať (§ 245 ods. 1 OSP). Keďže   dôvody   zaistenia   trvali aj v čase   vydania rozhodnutia   o prepadnutí veci,   postup colného   úradu   a   posúdenie   splnenia   podmienok   ustanovených   v § 435   ods.   1   colného zákona nemožno označiť za taký, ktorý   by bol   v rozpore so   zmyslom   a účelom   tohto ustanovenia.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil potvrdenie rozsudku krajského súdu, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení colného zákona, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z   rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutým   rozhodnutím dovolacieho súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na vlastníctvo. Pokiaľ k zbaveniu vlastníctva sťažovateľa k vibračnému lisu došlo postupom súladným s ustanoveniami colného zákona,   nemohlo ním   dôjsť   ani k   porušeniu   základného práva sťažovateľa na vlastníctvo.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. januára 2013