SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 4/2012-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno a jeho uznesením č. k. 4 Er 225/2008-27 zo 16. augusta 2011 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 4 Er 225/2008-27 zo 16. augusta 2011.
2. Sťažovateľ uviedol: «Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný poriadok“). Exekučný poriadok poskytuje legálnu definíciu exekútora keď v ust. § 2 ods. 1 stanoví, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Popritom v ust. § 5 Exekučného poriadku sa ustanovuje, že v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci... Spoločnosť P., s. r. o. v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe: M. M. (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. r., a. s. (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Komárno, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa, pričom tento rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné) podala formou zápisnice sťažovateľovi podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie (návrh bol nepochybne podaný, ako to vyplýva z uznesenia Okresného súdu Komárno, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa, pričom tento návrh je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné). V návrhu spoločnosť požiadala sťažovateľa ako súdneho exekútora, aby vymáhal jej finančnú pohľadávku s využitím všetkých relevantných zákonných spôsobov exekúcie, tak aby bola čo najskôr uspokojená. Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ viazaný návrhom na vykonanie exekúcie pridelil v rámci registrácie exekúcii číslo EX 1583/2008 a požiadal Okresný súd Komárno, ktorý je vo veci podľa ust. § 45 Exekučného poriadku miestne a vecne príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011, sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 (ďalej aj „Uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie, vyhovel námietkam povinného proti ďalším trovám exekúcie, zastavil exekučné konanie a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv.
Sťažovateľ tvrdí, že Okresný súd Komárno svojím postupom v konaní 4 Er 225/2008- 27 a rozhodnutím - Uznesením zo dňa 16. 08. 2011, ktoré bolo logickým následkom tohto konania, porušil jeho základné práva, konkrétne:
A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené č1. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené č1. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené č1. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený č1. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený č1. 14 Dohovoru. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu namietaného porušenia svojich základných práv. Tvrdí, že
„a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. r., a. s.»
3. Sťažovateľ ďalej uvádza: „Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o. Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé ani to, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľovi nepatrí náhrada trov exekúcie za obdobie jej legálneho výkonu na základe poverenia vydaného exekučným súdom... Porušením princípu rovnosti zbraní bol sťažovateľ uvedený okresným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení... Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu...
Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... V danej veci je významné to, že sťažovateľ je fyzickou osobou -podnikateľským subjektom, ktorého predmetom podnikania je výkon exekučnej činnosti na základe osobitných predpisov, najmä Exekučného poriadku, pričom celá táto jeho činnosť je usmerňovaná rozhodnutiami exekučného súdu. Exekučný súd, ktorý je príslušný poveriť exekútora vykonaním exekúcie a konať ďalej ako exekučný súd (§ 45 ods. 1 Exekučného poriadku) rozhoduje nie len o právach a povinnostiach oprávneného a povinného, ale aj o právach a povinnostiach exekútora. Exekútor má z vyššie uvedených dôvodov postavenie strany v exekučnom konaní a osobitne podľa ust. § 37 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku má postavenie účastníka konania, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie. Ak sa konania pred všeobecným súdom zúčastnili povinný a oprávnený, mal rozhodne v záujme dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu byť stranou konania aj sťažovateľ...
Všeobecný súd svojím rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... Všeobecný súd postupom, ktorý zahájil bez návrhu podaného fyzickou osobou podľa ust. § 30 Exekučného poriadku prejednal vec bez dokazovania, vypočutia strán a aplikácie relevantného práva. Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu.
Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:
„1) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
2) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
3) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
4) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
5) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
6) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.
7) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom:B.
8) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
9) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 porušil zákaz diskriminácie ustanovený č1. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
10) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
11) Uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008- 27 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
12) JUDr. R. K., trvalé bytom: B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré sú jej Okresný súd Komárno povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
13) Okresný súd Komárno je povinný uhradiť JUDr. R. K., trvalé bytom: B. trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F., s. r. o. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
5. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
6. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
9. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
1. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že postupom okresného súdu a napadnutým uznesením č. k. 4 Er 225/2008-27 zo 16. augusta 2011 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku, zákaz diskriminácie. Predmetným uznesením okresný súd rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcie; vyhovel námietkam povinného proti ďalším trovám exekúcie; zastavil exekučné konanie v predmetnej veci a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozhodovaním o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a o zastavení exekučného konania
2. Ústavný súd konštatuje, že o návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.
3. Ústavný súd už vo viacerých veciach sťažovateľa (napr. I. ÚS 491/2011, II. ÚS 592/2011, II. ÚS 480/2011) konštatoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok); ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj vykonávacie konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.
4. K argumentácii sťažovateľa, že ako súdny exekútor vykonáva exekúciu ako svoje slobodné povolanie, ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o rozhodovanie exekučného súdu o vylúčení exekútora z výkonu exekúcie, prevažuje verejnoprávny rozmer jeho činnosti, teda jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej verejnú moc. Práve verejnoprávny rozmer činnosti exekútora akcentuje požiadavku nestranného výkonu jeho činnosti, pričom pochybnosti o nezaujatosti exekútora vedú k rozhodovaniu exekučného súdu o jeho vylúčení z výkonu exekúcie.
5. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k označeným námietkam sťažovateľ ako súdny exekútor, ako súčasť súdnej moci, nie je účastníkom exekučného konania a nie je nositeľom žiadnych základných práv, ktoré by mohli byť (vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv rozhodnutím o vylúčení z výkonu exekúcie a rozhodnutím o zastavení exekúcie) postupom okresného súdu a namietaným uznesením porušené.
6. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že v tejto časti bola sťažnosť podaná zjavne neoprávnenou osobou, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím o vyhovení námietkam povinného proti ďalším trovám exekúcie a rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania
7. Sťažovateľ tvrdí, že v rámci rozhodovania okresného súdu o námietkach povinného proti ďalším trovám exekúcie a rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov exekučného konania boli porušené jeho základné práva. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou v tejto časti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom okresného súdu vysloveným v napadnutom uznesení, a to najmä z dôvodu zásadného vplyvu napadnutého uznesenia na právne postavenie sťažovateľa ako podnikateľského subjektu a zásahu do jeho majetkových práv.
8. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté.
9. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
10. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).
11. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa malo dôjsť okrem uvedeného aj rozhodovaním okresného súdu o trovách exekučného konania. Namietaným uznesením bolo exekučné konanie zastavené podľa § 57 Exekučného poriadku. V súlade s ustanovením § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách exekučného konania, Exekučný poriadok priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania (druhá veta § 37 Exekučného poriadku).
12. Sťažovateľ teda mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorým je odvolanie, o ktorom prináleží rozhodnúť krajskému súdu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
13. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
14. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v období, kedy podal ústavnému súdu túto sťažnosť pre namietané porušenie jeho základných práv v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, podal na ústavnom súde viacero sťažností s podobným (nie však vo všetkých veciach totožným) obsahom. Vzhľadom na skutočnosť, že nie všetky sťažnosti sťažovateľa majú rovnaký obsah, výroky jednotlivých rozhodnutí ústavného súdu sa v jednotlivých právnych veciach sťažovateľa môžu líšiť, reflektujúc vždy obsah konkrétnej sťažnosti.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012