znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 4/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Komárno a jeho uznesením č. k. 4 Er 225/2008-27 zo 16. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a   jeho   uznesením   č. k. 4 Er 225/2008-27 zo 16. augusta 2011.

2. Sťažovateľ uviedol: «Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný poriadok“). Exekučný poriadok poskytuje legálnu definíciu exekútora keď v ust. § 2 ods. 1 stanoví, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.   Popritom   v   ust.   §   5   Exekučného   poriadku   sa   ustanovuje,   že   v   súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci... Spoločnosť P., s. r. o. v záujme vymoženia jednej   zo   svojich   finančných   pohľadávok,   ktorá   vznikla   na   základe   poskytnutej   pôžičky fyzickej osobe: M. M. (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. r., a. s. (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Komárno, ktorým došlo k nelegitímnym   a   nelegálnym   zásahom   do základných   práv   sťažovateľa,   pričom   tento rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné) podala formou   zápisnice   sťažovateľovi   podľa   ust. § 38   a   nasl.   Exekučného   poriadku   návrh   na vykonanie exekúcie (návrh bol nepochybne podaný, ako to vyplýva z uznesenia Okresného súdu Komárno, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa, pričom tento návrh je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné). V návrhu spoločnosť požiadala sťažovateľa ako súdneho exekútora, aby vymáhal jej finančnú pohľadávku s využitím všetkých relevantných zákonných spôsobov exekúcie, tak aby bola čo najskôr uspokojená. Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ viazaný návrhom na vykonanie exekúcie pridelil v rámci registrácie exekúcii číslo EX 1583/2008 a požiadal Okresný súd Komárno, ktorý je vo veci podľa ust. § 45 Exekučného poriadku miestne a vecne príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011, sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 (ďalej aj „Uznesenie“   alebo   „napadnuté   uznesenie“)   ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa z vykonávania   exekúcie,   vyhovel   námietkam   povinného   proti   ďalším   trovám   exekúcie, zastavil exekučné konanie a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie. Práve označené uznesenie   a   postup   všeobecného   súdu,   ktorý   viedol   k   jeho   vydaniu,   sťažovateľ   napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv.

Sťažovateľ tvrdí, že Okresný súd Komárno svojím postupom v konaní 4 Er 225/2008- 27 a rozhodnutím - Uznesením zo dňa 16. 08. 2011, ktoré bolo logickým následkom tohto konania, porušil jeho základné práva, konkrétne:

A. právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   č1.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené č1. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené č1. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené č1. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený č1. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený č1. 14 Dohovoru. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu namietaného porušenia svojich základných práv. Tvrdí, že

„a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b) bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c) bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky   do   budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   vykonávať   teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. r., a. s.»

3. Sťažovateľ ďalej uvádza: „Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o. Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé ani to, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne   k   tomu,   že   sťažovateľovi   nepatrí   náhrada   trov   exekúcie   za   obdobie   jej legálneho výkonu na základe poverenia vydaného exekučným súdom... Porušením princípu rovnosti zbraní bol sťažovateľ uvedený okresným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení...   Sťažovateľ   namieta,   že   nemal   možnosť   reagovať   na   akékoľvek   tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný   súd,   navyše   dával   povinnému   dodatočnú   príležitosť,   aby   bez existencie akýchkoľvek   obáv   z   reakcie   sťažovateľa,   došlo   k   mareniu   exekúcie   a   to   aj   vylúčením sťažovateľa z jej výkonu...

Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... V danej veci je významné to, že sťažovateľ je fyzickou osobou -podnikateľským subjektom,   ktorého   predmetom   podnikania   je   výkon   exekučnej   činnosti   na   základe osobitných   predpisov,   najmä   Exekučného   poriadku,   pričom   celá   táto   jeho   činnosť   je usmerňovaná rozhodnutiami exekučného súdu. Exekučný súd, ktorý je príslušný poveriť exekútora vykonaním exekúcie a konať ďalej ako exekučný súd (§ 45 ods. 1 Exekučného poriadku) rozhoduje nie len o právach a povinnostiach oprávneného a povinného, ale aj o právach a povinnostiach exekútora. Exekútor má z vyššie uvedených dôvodov postavenie strany   v exekučnom   konaní a osobitne   podľa   ust.   § 37 ods.   1 veta   druhá Exekučného poriadku má postavenie účastníka konania, ak exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie. Ak   sa   konania   pred   všeobecným   súdom   zúčastnili   povinný   a   oprávnený,   mal   rozhodne v záujme   dodržania   zásad   spravodlivého   súdneho   procesu   byť   stranou   konania aj sťažovateľ...

Všeobecný   súd   svojím   rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom bez dodržania   zásad   spravodlivého   súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je   nezlučiteľný   s   článkom   č.   20   ods.   1   Ústavy   SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova   zmysle...   Všeobecný   súd   postupom,   ktorý   zahájil   bez   návrhu   podaného   fyzickou osobou podľa ust. § 30 Exekučného poriadku prejednal vec bez dokazovania, vypočutia strán a aplikácie relevantného práva. Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež   došlo   k   zmareniu   jeho   legitímneho   očakávania,   že   ak   bude   postupovať   podľa záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu.

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.

2) Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.

3) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.

4) Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.

5) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného   súdu   Komárno zo   dňa 16.   08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.

6) Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   na   pokojné   užívanie   majetku zaručené   čl.   1   Protokolu   č.   1   k Európskemu   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Komárno   zo   dňa   16.   08.   2011   sp.   zn.: 4 Er 225/2008-27 bolo porušené.

7) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 porušil   všeobecný   zákaz   diskriminácie   ustanovený   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom:B.

8) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

9) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 porušil zákaz diskriminácie ustanovený č1. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

10) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008-27 porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

11) Uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 08. 2011 sp. zn.: 4 Er 225/2008- 27 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

12) JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré sú jej Okresný súd Komárno povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

13) Okresný súd Komárno je povinný uhradiť JUDr. R. K., trvalé bytom: B. trovy konania,   tak   ako budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   na   účet   jej   právneho zástupcu F., s. r. o. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

5.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

6. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

9. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

10.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

1. Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   (súdneho   exekútora),   že   postupom okresného súdu a napadnutým uznesením č. k. 4 Er 225/2008-27 zo 16. augusta 2011 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku, zákaz diskriminácie. Predmetným uznesením okresný   súd   rozhodol   o vylúčení   sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora   z vykonávania exekúcie; vyhovel námietkam povinného proti ďalším trovám exekúcie; zastavil exekučné konanie v predmetnej veci a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového   protokolu   rozhodovaním   o vylúčení   súdneho   exekútora   z vykonávania exekúcie a o zastavení exekučného konania

2.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   o   návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.

3.   Ústavný   súd   už   vo   viacerých   veciach   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   491/2011, II. ÚS 592/2011, II. ÚS 480/2011) konštatoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok); ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou   a splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj vykonávacie konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby,   avšak   táto   skutočnosť   má   význam   len   právne   technický   či   organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu.   Preto,   ak   exekútor   vykonáva   funkcie,   ktoré   by   inak   bol   povinný   vykonať   štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

4. K argumentácii sťažovateľa, že ako súdny exekútor vykonáva exekúciu ako svoje slobodné povolanie, ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o rozhodovanie exekučného súdu o vylúčení   exekútora   z výkonu   exekúcie,   prevažuje verejnoprávny rozmer   jeho činnosti, teda jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej verejnú moc. Práve verejnoprávny rozmer činnosti   exekútora   akcentuje   požiadavku   nestranného   výkonu   jeho   činnosti,   pričom pochybnosti   o nezaujatosti   exekútora   vedú   k rozhodovaniu   exekučného   súdu   o jeho vylúčení z výkonu exekúcie.

5. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k označeným námietkam sťažovateľ ako súdny exekútor, ako súčasť súdnej moci, nie je účastníkom exekučného konania a nie je nositeľom   žiadnych   základných   práv,   ktoré   by   mohli   byť   (vo   vzťahu   k namietanému porušeniu   základných   práv   rozhodnutím   o vylúčení   z výkonu   exekúcie   a rozhodnutím o zastavení exekúcie) postupom okresného súdu a namietaným uznesením porušené.

6. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že v tejto časti bola sťažnosť podaná zjavne neoprávnenou osobou, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím o vyhovení námietkam povinného proti ďalším trovám exekúcie a rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov konania

7. Sťažovateľ   tvrdí,   že   v rámci   rozhodovania   okresného   súdu   o námietkach povinného   proti   ďalším   trovám   exekúcie   a rozhodnutím   o nepriznaní   náhrady   trov exekučného konania boli porušené jeho základné práva. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou   v tejto   časti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnym   názorom   okresného   súdu vysloveným v napadnutom uznesení, a to najmä z dôvodu zásadného vplyvu napadnutého uznesenia na právne postavenie sťažovateľa ako podnikateľského subjektu a zásahu do jeho majetkových práv.

8. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   pokiaľ   ide   o postavenie   súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté.

9. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

10. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

11.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   okrem uvedeného aj rozhodovaním okresného súdu o trovách exekučného konania. Namietaným uznesením bolo exekučné konanie zastavené podľa § 57 Exekučného poriadku. V súlade s ustanovením   §   58   ods.   5   Exekučného   poriadku   proti   výroku   o náhrade   trov   konania v rozhodnutí   podľa   §   57   je   odvolanie   prípustné.   Pokiaľ   ide   o rozhodovanie   o trovách exekučného   konania,   Exekučný   poriadok   priznáva   súdnemu   exekútorovi   postavenie účastníka konania (druhá veta § 37 Exekučného poriadku).

12.   Sťažovateľ   teda   mal   k dispozícii   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorým   je odvolanie,   o   ktorom   prináleží   rozhodnúť   krajskému   súdu.   Právomoc   krajského   súdu rozhodnúť o odvolaní v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

13. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

14. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v období, kedy podal ústavnému súdu túto sťažnosť pre namietané porušenie jeho základných práv v súvislosti s rozhodovaním   exekučného   súdu   o jeho   vylúčení   z vykonávania   exekúcie,   podal na ústavnom súde viacero sťažností s podobným (nie však vo všetkých veciach totožným) obsahom.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nie   všetky   sťažnosti   sťažovateľa   majú   rovnaký obsah, výroky jednotlivých rozhodnutí ústavného súdu sa v jednotlivých právnych veciach sťažovateľa môžu líšiť, reflektujúc vždy obsah konkrétnej sťažnosti.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012