znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 4/2011-53

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   2.   júna   2011   v   senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom Mgr. R.   T., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať   sa   ochrany   svojho   práva   zákonom ustanoveným postupom na inom orgáne Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl. 46 ods.   1   a   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 GPt 153/10 tým, že o opakovanom podnete   a   o   ďalšom   opakovanom   podnete   nerozhodol   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. IV/1 GPt 153/10   p o r u š i l a   základné práva M. M. domáhať sa ochrany svojho práva zákonom   ustanoveným   postupom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky   a   na   obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   z a k a z u j e   pokračovať v porušovaní označených základných práv M. M.

3. M. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 191,58 € (slovom   tisícstodeväťdesiatjeden   eur   a   päťdesiatosem   centov),   ktorú j e   Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   p o v i n n á   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu Mgr. R. T., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti M. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 4/2011-16 z 13. januára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. M., P. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného   práva domáhať sa ochrany   svojho   práva   zákonom   ustanoveným   postupom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v   konaní   vedenom   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pod   sp.   zn.   IV/1   GPt   153/10   tým,   že   o   ďalšom opakovanom   podnete   nerozhodol   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“).

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 13. júla 2009 bol sťažovateľ obvinený   zo   spáchania   prečinu   krivej   výpovede   a krivej   prísahy   podľa   §   346   ods.   1 Trestného   zákona.   Dozor   nad   zákonnosťou   prípravného   konania   vykonáva   prokurátor Okresnej   prokuratúry   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   pod   sp.   zn. Pv 1174/2007. Podnetom podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) sťažovateľ žiadal preskúmať postup okresnej prokuratúry.   Podnet   vybavila   Krajská   prokuratúra   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) upovedomením sp. zn. 1 KPt 2048/2009 z 9. decembra 2009. Opakovaným podnetom   zo   4.   apríla   2010   doplneným   podaniami   z 10.   apríla   2010,   13.   apríla   2010, 28. apríla 2010, 9. mája 2010, 4. júna 2010 a 6. júna 2010 na základe nových dovtedy neuvádzaných skutočností sa sťažovateľ domáhal preskúmania vybavenia podnetu krajskou prokuratúrou.   Tento   opakovaný   podnet   vybavil   prokurátor   generálnej   prokuratúry upovedomením č. k. IV/1 GPt 153/10-12 z 11. júna 2010 so záverom, že sťažovateľove námietky   uvedené   v opakovanom   podnete   nie   sú   nové,   a preto   sa   nimi   generálna prokuratúra   nezaoberala.   Upovedomenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   24. júna   2010. Vzhľadom na skutočnosť, že opakovaný podnet nebol vybavený v súlade s ustanovením § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre generálnym prokurátorom, ktorý je príslušným na vybavenie   podnetu   na   preskúmanie   postupu   prokurátora   krajskej   prokuratúry,   a že prokurátor   generálnej   prokuratúry   ako   nepríslušný   prokurátor   nepostupoval   v súlade s ustanovením § 35 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet neprešetril, podal sťažovateľ 26.   júna   2010   ďalší   opakovaný   podnet,   v ktorom   sa   domáhal   preskúmania   postupu prokurátora   generálnej   prokuratúry   a vybavenia   opakovaného   podnetu.   Tento   ďalší opakovaný   podnet   sťažovateľa   bol   vybavený   opäť   totožným   prokurátorom   generálnej prokuratúry   upovedomením   č.   k.   IV/1   GPt   153/10-23   z 30.   júla   2010,   pričom   bol   ako nedôvodný odložený. Upovedomenie bolo sťažovateľovi doručené 9. augusta 2010.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedeným   postupom   generálnej   prokuratúry   došlo k porušeniu označených článkov ústavy, a to v dvoch súvislostiach:

a)   Opakovaný   podnet   mal   byť   vybavený   generálnym   prokurátorom   v súlade s ustanovením § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre. Napriek tomu však bol vybavený v rozpore so zákonom nepríslušným prokurátorom.

b) Opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet obsahovali nové skutočnosti, ktoré v podnete uvádzané neboli. Povinnosťou príslušného prokurátora podľa § 34 ods. 1 a 2 a § 54   ods.   2   písm.   a)   zákona   o prokuratúre,   teda   generálneho   prokurátora,   bolo   tieto podnety   riadne   prešetriť   v zmysle   ustanovenia   §   35   zákona   o prokuratúre.   Opakovaný podnet   a ďalší   opakovaný podnet   však   boli   nepríslušným prokurátorom   ako nedôvodné odložené.

Odložením   podnetov   bez ich   riadneho vybavenia príslušným   prokurátorom   došlo k odopretiu   spravodlivosti   (denegationis   iustitiae)   zo   strany   generálnej   prokuratúry,   čím bolo   zároveň   porušené   aj   základné   právo   sťažovateľa   ako   obvineného   na   obhajobu vyplývajúce z čl. 50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v konaní   vedenom   generálnou   prokuratúrou   pod   sp.   zn. IV/1 GPt   153/10   s tým,   aby   sa   jej   zakázalo   pokračovať   v porušovaní   ním   označených základných práv. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 153/10-56 z 22. februára 2011 doručeného ústavnému súdu 3. marca 2011 vyplýva, že porušenie práva sťažovateľa je možné skúmať z hľadiska dvoch rovín. Prvou rovinou, ktorú sťažovateľ nespochybňuje, je obsahové   vybavenie sťažnosti.   Sťažovateľ   napáda   iba   skutočnosť,   že   jeho opakovaným podnetom sa nezaoberal generálny prokurátor, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 54 ods. 2 písm.   a)   zákona   o   prokuratúre,   ale   prokurátor   generálnej   prokuratúry.   Jeho   podanie v podstate   smeruje len proti   aprobačnej   doložke   na vybavení opakovaného podnetu, čo predstavuje   druhú   rovinu   preskúmania   porušenia   práv   sťažovateľa.   Je   pravdou,   že ustanovenie   §   54   ods.   2   písm.   a)   zákona   o   prokuratúre   jednoznačne   vymedzuje nadriadeného prokurátora pre účely vybavovania opakovaných podnetov podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Ak ide konkrétne o opakovaný podnet vo vzťahu k prokurátorovi krajskej prokuratúry, je ním generálny prokurátor. V praxi však vzhľadom na množstvo oprávnení   generálneho   prokurátora   uplatňuje   tento   svoju   pôsobnosť   prostredníctvom organizačných zložiek generálnej prokuratúry [§ 40 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre], ktoré   sú   definované   v   „Príkaze   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky“ z 18. februára 2010 pod por. č. 3/2010, ktorým sa vydáva úplné znenie Príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 2/2004 z 27. februára 2004 o organizácii a riadení práce   na   prokuratúre.   Z   článku   7   vyplýva,   že   úlohy   pri   vykonávaní   dozoru   nad zachovávaním   zákonnosti   v   predsúdnom   konaní   plní   trestný   odbor.   Medzi   ne   patrí i vybavovanie podnetov v trestných veciach. Aprobačné oprávnenie prokurátora trestného odboru je možné a contrario vymedziť z článkov 2, 3, 4, 5 a 10, ktorými sa upravuje aprobačné   oprávnenie   na   generálnej   prokuratúre.   Uvedené   články   pozitívne   vymedzujú aprobačné   oprávnenia   generálneho   prokurátora   a   oprávnenia   prvého   námestníka, námestníkov   a   riaditeľa   trestného   odboru.   V tomto   kontexte   treba   zdôrazniť,   že kompetencie, ktoré generálny prokurátor nezveril uvedeným zložkám, realizujú prokurátori trestného odboru. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti generálna prokuratúra dospela k záveru, že vybavením a s tým spojeným signovaním vybavenia opakovaného podnetu prokurátorom   trestného   odboru   generálnej   prokuratúry   nebolo   žiadnym   spôsobom zasiahnuté do práv sťažovateľa garantovaných ústavou.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 22. marca 2011 doručenej ústavnému súdu   25.   marca   2011   vyplýva,   že   nie   je   možné   stotožniť   sa   so   záverom   generálnej prokuratúry, pretože signovanie vybavenia opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu prokurátorom trestného odboru generálnej prokuratúry bolo v rozpore so zákonom. Z ustanovenia § 16 zákona o prokuratúre je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, ktorú časť svojej pôsobnosti vykonáva generálny prokurátor osobne a ktorú časť svojej pôsobnosti môže preniesť poverením na iného prokurátora, aby konal v jeho mene. Medzi pôsobnosti generálneho prokurátora, ktoré nie sú viazané na osobný výkon, patrí i kontrolná činnosť všetkých   prokuratúr.   V   rámci   tejto   kontrolnej   činnosti   je   ustanovená   aj   pôsobnosť generálneho prokurátora pri vybavovaní opakovaných podnetov. Z už uvedeného je zrejmé, že vybavením opakovaného podnetu môže generálny prokurátor poveriť iného prokurátora, avšak poverený prokurátor koná v mene generálneho prokurátora, nie v mene vlastnom. Právny zástupca sťažovateľa napokon vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia na sumu 462,95 €.

Z podania právneho zástupcu sťažovateľa z 2. júna 2011 doručeného ústavnému súdu toho   istého   dňa   vyplýva   vyčíslenie   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa.   Sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 1 191,58 €. Ide o odmenu za dva úkony právnych služieb v roku 2010, za dva úkony právnych služieb v roku 2011, režijné paušály, náhradu cestovných výdavkov za použitie motorového vozidla v súvislosti s cestou B. – K. a späť 2. júna 2011 vo výške 211,99 €, ako aj náhradu za stratu času cestou z B. do K. a späť 2. júna 2011 vo výške 271,70 € a napokon daň z pridanej hodnoty vo výške 198,60 €.

Ústavný súd vec prerokoval na ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľa, ako aj zástupkyňa generálnej prokuratúry zotrvali na svojich už uvedených stanoviskách. Zástupkyňa generálnej prokuratúry uviedla prehľad relevantnej judikatúry ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že aprobačné oprávnenie prokurátorov akceptuje. Inak by všetko musel podpisovať   samotný   generálny   prokurátor   a potom   by   už   neexistoval   subjekt,   ktorý   by mohol jeho postup preskúmať. V súvislosti s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu podotýka, že sťažovateľ sa mohol, resp. môže domáhať nápravy porušenia označených práv   v konaní   pred   trestným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojej   replike zdôraznil,   že   trestný   súd   môže   poskytnúť   ochranu   vecným   námietkam   sťažovateľa týkajúcim sa vyšetrovania v jeho trestnej veci, nemôže však napraviť pochybenia v postupe generálnej prokuratúry v súvislosti s námietkou, že na generálnej prokuratúre rozhodoval o podaniach sťažovateľa nepríslušný prokurátor.

II.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 153/10-12 z 11. júna 2010 vyplýva, že opakovaný podnet sťažovateľa zo 4. apríla 2010 doplnený ďalšími podaniami z 10. apríla 2010, 13. apríla 2010, 28. apríla 2010, 9. mája 2010, 4. júna 2010 a 6. júna 2010 bol ako nedôvodný odložený s tým, že námietky uvádzané v opakovanom podnete a jeho doplnkoch nie   sú   nové,   lebo   sťažovateľ   ich   uvádzal   v priebehu   vyšetrovania   v sťažnostiach a početných   podnetoch   adresovaných   rôznym   orgánom.   Krajská   prokuratúra   sa   nimi podrobne   zaoberala,   reagovala   na   ne   a bez   námietok   sa   s nimi   vyrovnala.   Prípis   je podpísaný prokurátorom JUDr. L. H.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 153/10-23 z 30. júla 2010 vyplýva, že podanie sťažovateľa z 26. júna 2010 bolo posúdené podľa jeho obsahu ako ďalší opakovaný podnet vo vzťahu k prípisu z 11. júna 2010. Vzhľadom na to, že tento podnet neobsahuje žiadne   podstatné   nové   skutočnosti   ako   tie,   ktoré   boli   predmetom   predchádzajúceho vybavenia,   je   potrebné   ďalší   opakovaný   podnet   bez   ďalších   opatrení   ako   nedôvodný odložiť. Prípis je podpísaný prokurátorom JUDr. L. H.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva… v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   o   jeho   opakovanom   podnete,   ako   aj   o   ďalšom opakovanom podnete mal rozhodnúť generálny prokurátor, resp. malo sa rozhodnúť v mene generálneho prokurátora.

Generálna   prokuratúra   je   tej   mienky,   že   prokurátor   trestného   odboru   generálnej prokuratúry   bol   v   okolnostiach   daného   prípadu   oprávnený   rozhodnúť   o   podaniach sťažovateľa vo svojom vlastnom mene.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   konštatovať,   že   ani   z   prípisu generálnej prokuratúry z 11. júna 2010 (reakcia na opakovaný podnet), ale ani z ďalšieho prípisu z 30. júla 2010 (reakcia na ďalší opakovaný podnet) nevyplýva žiadna argumentácia, ktorá by objasňovala právomoc prokurátora JUDr. L. H. podnety sťažovateľa meritórne vybaviť. Obzvlášť markantné je to v prípade prípisu z 30. júla 2010, keďže sťažovateľ v reakcii   na   prípis   z   11.   júna   2010   výslovne   namietal   nedostatok   právomoci   tohto prokurátora opakovaný podnet vybaviť s tým, že táto právomoc prináleží podľa jeho názoru generálnemu prokurátorovi.

Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi   a   dôkaznými   návrhmi   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie (mutatis mutandis Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ výslovne namietal okolnosť, že podľa jeho názoru konajúci   prokurátor   generálnej   prokuratúry   nebol   oprávnený   rozhodovať   o jeho opakovanom   podnete,   bolo   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   sa   touto   námietkou zaoberať a svoj postup náležitým spôsobom vysvetliť, resp. právne zdôvodniť. Nesplnenie tejto povinnosti má za následok zjavnú neodôvodnenosť postupu generálnej prokuratúry.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedených skutočností treba konštatovať, že došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ   zástupkyňa   generálnej   prokuratúry   na   ústnom   pojednávaní   spochybnila vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   konať   o tejto   veci,   keďže sťažovateľ mal, resp. prípadne ešte aj má možnosť dožadovať sa nápravy označených práv pred trestným súdom, treba uviesť, že ústavný súd posudzoval otázku svojej právomoci v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti,   pričom   dospel   k záveru   o existencii   tejto právomoci. Inak by nebol mohol prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Súčasná argumentácia právnej zástupkyne generálnej prokuratúry nemohla nič zmeniť na právnom názore, podľa ktorého právomoc ústavného súdu   je daná. Treba totiž prisvedčiť   právnemu zástupcovi sťažovateľa v tom, že namietané pochybenia v postupe prokurátora generálnej prokuratúry v rámci konania o podnete podľa zákona o prokuratúre trestný súd skúmať, a tým menej naprávať nemôže.

Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zakázal generálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške 1 191,58 €, keďže po preverení uplatnených a podrobne vyčíslených trov v spojení s dokladmi preukazujúcimi nároky na cestovné a daň z priadnej hodnoty dospel k záveru o správnosti uplatnenej sumy náhrady (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 € (bod 4 výroku nálezu).

Podľa   názoru   ústavného súdu   vyslovením   porušenia označených práv generálnou prokuratúrou a zákazom pokračovať v porušení práv je ujma spôsobená sťažovateľovi už napravená, a preto neprichádza do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011