znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 4/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 v spojení s čl. 35 a čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 v spojení s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práv podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a práv podľa čl. 55 a čl. 56 Charty OSN postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/03 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 101/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2009 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 v spojení s čl. 35 a čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 v spojení s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   práv   podľa   čl.   14   a   čl.   26 Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“),   práv   podľa   čl.   5, čl.   6   a čl.   9 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv (ďalej   len „všeobecná   deklarácia“) a práv podľa   čl. 55 a čl. 56 Charty OSN (ďalej len „charta“) postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 52/03 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 101/2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ po zániku Okresného národného výboru Bardejov (ďalej len „bývalý zamestnávateľ“) 27. mája 1996 podal okresnému súdu návrh „o nároky súvisiace so skončením pracovného pomeru“, ktorý bol pôvodne vedený pod sp. zn. 4 C 451/96. Dňa 30. mája 2001 okresný súd rozhodnutím žalobu v časti zamietol a žalobu v časti o odstupné, vydanie písomného potvrdenia o zamestnaní a pracovného posudku vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 4 C 52/03. Dňa 18. marca 2009 okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   4   C   52/03-131   žalobu   v celom   rozsahu   zamietol.   Proti predmetnému rozsudku sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 101/2009 z 20. augusta 2009 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Podľa sťažovateľa okresný súd i krajský súd v namietaných konaniach porušili jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 v spojení s čl. 35 a čl. 36 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 v spojení s čl. 13 a čl. 14 dohovoru, právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, právo podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, právo podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 všeobecnej deklarácie a právo podľa čl. 55 a čl. 56 charty.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil   porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 52/03 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 101/2009, zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   101/2009   z   20.   augusta   2009   v   spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 52/03-131 z 18. marca 2009, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   52/03   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   101/2009   došlo   k   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom,   medzinárodným   paktom, všeobecnou deklaráciou a chartou.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že na konanie o časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/03, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (rozsudok č.   k. 4 C 52/03-131 z 18. marca 2009) rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (rozsudok sp. zn. 7 Co 101/2009 z 20. augusta 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označený postup okresného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   po predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   aj   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 101/2009 a jeho rozsudkom z 20. augusta 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 52/03-131 z 18. marca 2009.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva: „Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   vec   prejedná   bez   nariadenia   pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach   nič   nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil   náležité   a   presvedčivé   odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

V   danom   prípade   predmetom   konania   je   spor   o   uloženie   povinnosti   žalovanému vyplatiť žalobcovi odstupné a vydať mu pracovný posudok, ako aj potvrdenie o zamestnaní. Tento spor spolu s ďalšími nárokmi sa pôvodne viedol na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.   4 C   451/96.   Následne   po   vylúčení   nárokov   uplatňovaných   z   titulu   vyplatenia odstupného,   vydania   pracovného   posudku   a   vydania   potvrdenia   o   zamestnaní   na samostatné konanie sa tieto nároky v súčasnosti vedú pod sp. zn. 4 C 52/03 Okresného súdu Bardejov.

Pokiaľ   ide   o   povinnosť   vyplatiť   odstupné,   vydať   pracovný   posudok   a   vydať potvrdenie   o   zamestnaní,   túto   je   možné   uložiť   iba   zamestnávateľovi   žalobcu,   resp. právnemu nástupcovi takéhoto zamestnávateľa.

V žalobe zo dňa 27. 5. 1996 pôvodne zapísanej pod sp. zn. 4 C 451/96 žalobca ako žalovaného označil Okresný úrad Bardejov a nie Slovenskú republiku. Za takejto situácie tvrdenie   žalobcu   o   tom,   že   vo   veci   sa   konalo   s   ním   neoznačeným   žalovaným   sa   nedá považovať za pravdivé.

Žalobcovým   zamestnávateľom   v   minulosti   bol   Okresný   národný   výbor   Bardejov. Postavenie národných výborov ako orgánov socialistickej štátnej moci a správy upravoval zákon č. 69/1967 Zb. o národných výboroch v znení neskorších predpisov. K zrušeniu tohto právneho predpisu došlo prijatím zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, čo je zrejmé z ust. § 31. Zákon č. 369/1990 Zb. nadobudol účinnosť dňom volieb do orgánov samosprávy obcí v roku 1990 (§ 32 zákona č. 369/1990 Zb.). Voľby do orgánov samosprávy obcí sa konali   v   dňoch   23.   a   24.   11.   1990.   Dňom   vykonania   volieb,   teda   dňa   24.   11.   1990 nadobudol účinnosť zákon č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy (§ 17 zákona č. 472/1990 Zb.). Novými orgánmi miestnej štátnej správy sa podľa ust. § 1 zákona č. 472/1990 Zb. stali okresné a obvodné úrady. Okresné a obvodné úrady sa zriadili dňom 1. 1. 1991 (§ 13 ods. 1 zákona č. 472/1990 Zb.), pričom do doby zriadenia okresných a obvodných úradov ich úlohy   plnili odbory a   komisie národných   výborov   jednotlivých druhov a stupňov (§ 13 ods. 2 veta prvá zákona č. 472/1990 Zb.). V tejto dobe úlohy súvisiace   s likvidáciou   a   prevodom   majetku   národných   výborov   a   s   pracovnoprávnymi vzťahmi   pracovníkov   národných   výborov   plnil   likvidátor   vymenovaný   ministrom   vnútra a tento   mal   v   pracovnoprávnych   veciach   pracovníkov   postavenie   vedúceho   organizácie (§ 13 ods. 2 písm. b) zákona č. 472/1990 Zb.). Na okresné a obvodné úrady v zmysle ust. § 14 zákona č. 472/1990 Zb. prešla len pôsobnosť bývalých národných výborov a nie aj práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov. Likvidácia národných výborov v súlade s uznesením vlády SR zo dňa 24. 11. 1990 bola ukončená dňa 31. 7. 1991. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 251 Zákonníka práce účinného v čase likvidácie národných výborov, podľa ktorého, ale sa zrušuje organizácia, určí orgán, ktorý organizáciu zrušuje, ktorá organizácia je povinná uspokojiť nároky pracovníkov zrušenej organizácie, prípadne uplatňovať jej nároky. Ale sa však vykonáva pri zrušení organizácie jej likvidácia, má túto povinnosť orgán vykonávajúci likvidáciu, prípadne štát.

S prihliadnutím   na vyššie uvedené,   žalobcom uplatnené nároky tvoriace predmet tohto konania neprešli z bývalého ONV Bardejov na Okresný úrad Bardejov, nakoľko ONV Bardejov zanikol likvidáciou bez toho, aby práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov prešli na novovytvorený orgán miestnej štátnej správy. Žalobcom označený žalovaný teda nebol nositeľom povinností tvoriacich predmet sporu, a preto nemohol byť vo veci pasívne legitimovaný. Zákonným dôsledkom nedostatku pasívnej legitimácie je zamietnutie žaloby. Uvedený záver sa vzťahuje aj na právnych nástupcov Okresného úradu Bardejov, a to preto, lebo títo právni nástupcovia nemohli prevziať na seba viac povinností, než ako mal ich právny predchodca. Okresné úrady boli totiž zrušené zákonom č. 515/2003 Z. z. o krajských   úradoch   a   obvodných   úradoch   (§   7).   Právnym   nástupcom   Okresného   úradu Bardejov s prihliadnutím na charakter žalobcom uplatnených nárokov sa stal Krajský úrad v Prešove. Aj tento subjekt bol zrušený (§ 1 zákona č. 254/2007 Z. z. o zrušení krajských úradov), pričom jeho právnym nástupcom je terajší žalovaný, t. j. Obvodný úrad Prešov. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok potvrdil....“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   výklad   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   v časti   sťažnosti   namietajúcej porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   v spojení   s čl.   35   a čl.   36   ústavy, základného   práva   zaručeného   v   čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 v spojení s čl. 13 a čl. 14 dohovoru, práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a práva zaručeného   v   čl.   14   a čl. 26   medzinárodného   paktu   nevyhovel,   pretože   nezistil   medzi označenými článkami ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a medzinárodného paktu a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť. Z tohto dôvodu rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti, pokiaľ ide o uvedenú časť sťažnosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv podľa čl. 5, čl. 6 a čl. 9 všeobecnej deklarácie a práv   podľa   čl.   55   a   čl.   56   charty,   ústavný   súd vo   svojej   judikatúre   už   vyslovil,   že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená spôsobom upraveným v čl. 7 ods. 5 ústavy a v § 1 a § 4 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej   republiky v znení   neskorších   predpisov,   teda   má   len   povahu   politického dokumentu. Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca porušenie práva priznaného všeobecnou deklaráciou a chartou (mutatis   mutandis   II.   ÚS   28/96,   II.   ÚS   18/97,   III.   ÚS   16/06).   Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti musel odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010