znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 4/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a vo veci porušenia jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Cdo 91/2006 z 18. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2007 podaná a následne poštou 8. novembra 2007 doručená sťažnosť M. P.j, B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a vo veci porušenia jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 91/2006 z 18. júna 2007.

Sťažovateľka   nesúhlasí   so   závermi   najvyššieho   súdu   uvedenými   v napadnutom rozhodnutí,   ktorým   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   v časti,   ktorou   bolo napadnuté rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vo   veci   samej,   zamietol   a   vo   zvyšku   dovolanie   ako neprípustné odmietol.

Podstatou sporu vedeného pred všeobecnými súdmi bol spor o určenie neplatnosti rozdeľovacej, kúpnej a darovacích zmlúv týkajúcich sa nehnuteľností. Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 17 C 139/98-532 z 25. marca 2004 určil, že predmetné zmluvy sú neplatné. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že sťažovateľka ako navrhovateľka v tomto konaní osvedčila naliehavosť požadovaného určenia neplatnosti uvedených zmlúv podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tým, že bez takéhoto určenia je výkon jej   vlastníckych   práv   k dotknutým   nehnuteľnostiam   obmedzený,   a určením   neplatnosti predmetných zmlúv sa jej právne postavenie stane istým.

Krajský   súd   Trnava   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   10   Co   251/04 z 30. novembra 2005 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že návrh zamietol. Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   nepreukázala   v konaní naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti   predmetných   zmlúv.   Podľa   názoru odvolacieho súdu   bolo   v otázke existencie   naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení   potrebné   posúdiť,   či   rozhodnutím   o podanom   návrhu   by   sa   odstránila   neistota v právnom postavení sťažovateľky. Odvolací súd dospel k záveru, že vyhovením návrhu by sa   stav   objektívnej   právnej   neistoty   medzi   účastníkmi   neodstránil,   pretože   na   základe rozsudku súdu o platnosti, resp. neplatnosti zmlúv by nemohlo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva navrhovateľky do katastra nehnuteľností, prípadne k obnoveniu pôvodných zápisov, pretože   v danom   prípade   boli   práva   k nehnuteľnostiam   dotknuté   ďalšími   právnymi zmenami, a to uzavretím ďalších nadväzujúcich zmlúv a smrťou dvoch účastníčok týchto zmlúv. Jediným prostriedkom na odstránenie neistého právneho postavenia navrhovateľky bola podľa názoru odvolacieho súdu žaloba o určenie vlastníckeho práva, v rámci konania o ktorej   by   bola   posúdená   platnosť   uzavretých   zmlúv   a na   základe   ktorej   by   mohlo v prípade   kladného   rozhodnutia   o veci   dôjsť   k zmene   zápisov   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka   sa   s takýmto   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožnila a dovolaním   sa   domáhala   uznania   svojho   naliehavého   právneho   záujmu   na   žalovanom určení neplatnosti predmetných zmlúv.

O podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 1/06 z 18. júna 2007 tak, ako už bolo uvedené. Svoje rozhodnutie o zamietnutí dovolania v časti, ktorou sa napádalo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   odôvodnil   tým,   že   sa   stotožnil   s názorom odvolacieho súdu „o neexistencii naliehavého právneho záujmu na žalovanom určení na strane sťažovateľky. Určovacia žaloba vznikla ako doplnok žaloby na plnenie, aby bolo možné poskytnúť aj nepriamu ochranu právnym pomerom tam, kde sú ohrozené. Určovacie žaloby majú len preventívnu funkciu, smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Z tohto dôvodu žaloba na určenie nie je spravidla opodstatnená tam, keď je možné domáhať   sa   ochrany   žalobou   na   plnenie.   Rozsudkom   pritom   nemožno   zásadne   určiť existenciu právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú, pre rozsudok teda nemôže byť rozhodujúci stav, ktorý tu už v čase jeho vyhlásenia nie je.

Základnou   podmienkou   dôvodnosti   určovacej   žaloby   je   existencia   naliehavého právneho   záujmu,   ktorá   je   charakterizovaná   dvoma   základnými   aspektami:   odporcom popieraná existencia práva, teda existencia medzi účastníkmi sporného právneho vzťahu na jednej strane a stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak ako určovacím výrokom na strane druhej.

NS SR v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že súdna prax rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem (rozs. NS SR 3   Cdo   98/04).   Ten   je   v   takomto   prípade   daný   na   samotnom   určení   práva.   Určenie neplatnosti nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo   mu   mohlo   zaniknúť   na   základe   inej   právnej   skutočnosti,   resp.   by   ho   mohol nadobudnúť iným spôsobom. V prípade nehnuteľností potom z uvedeného vznikajú ťažkosti, keď treba riešiť zložité otázky dôsledkov neplatnosti zmluvy, na čo ale správa katastra nie je oprávnená. Autoritatívnym spôsobom môže o týchto otázkach rozhodnúť opäť iba súd, čo znamená, že určením neplatnosti zmluvy sa spor obvykle nevyrieši, len sa posunie do inej roviny   a   len   žaloba   na   určenie   vlastníckeho   práva,   prípadne   žaloba   na   určenie,   že nehnuteľnosť patrí   do dedičstva po   poručiteľovi povedie   k základnému cieľu sporového konania,   ktorým   je   úplné   odstránenie   sporu.   Novelou   katastrálneho   zákona   č.   25/2001 vyriešil uvedený problém zákonodarca novým znením ustanovenia § 34 ods. 2 kat. zák., podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti   právneho   úkonu,   sa   do   katastra   nezapíše,   ak   právo   k   nehnuteľnosti   bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Správa katastra teda v zmysle spomenutého ustanovenia katastrálneho zákona nemôže zapísať zmenu práv k predmetným nehnuteľnostiam, ohľadom ktorých sa viedol spor a preto neexistuje naliehavý právny záujem sťažovateľky na určení neplatnosti predmetných zmlúv“.

Sťažovateľka je toho názoru, že ak „žalobca preukáže, že má právny záujem na tom, aby   bolo   určené   určité   právo   alebo   právny   pomer,   hoci   by   mohol   žalovať   priamo   na splnenie povinnosti, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len na zbytočné rozmnožovanie sporov. Ak sa určením, že tu právny vzťah alebo právo je, či nie je vytvorí pevný právny základ pre riešenie právnych vzťahov v budúcnosti (a predíde sa tak žalobe na plnenie), je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu,   že je možná tiež žaloba na splnenie povinnosti podľa § 80 písm.   b)   Osp.   Preto naliehavý právny záujem na určení môže byť daný i v prípade, kedy by bolo možno žalovať na plnenie, ak sa určovacou žalobou môže predísť prípadným ďalším sporom o plnenie, pretože účastníci sa určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho donucovania.

Sťažovateľka je toho názoru, že tak z dokazovania ako aj z podaného dovolania vyplýva, že v danom prípade podaná určovacia žaloba rieši vytvorenie pevného právneho základu pre riešenie vzťahov vzniknutých z neplatných zmlúv a rozhodnutím o merite veci sa nepochybne predíde zbytočným súdnym sporom, v ktorých ako už bolo vyššie uvedené by sa riešila platnosť predmetných zmlúv ako otázka predbežná. Vlastnícke vzťahy totiž možno riešiť aj inak ako súdnou cestou, a to napríklad prostredníctvom uznania formou spísania notárskej zápisnice. Sťažovateľka je presvedčená, a zo skutkového stavu to aj nepochybne vyplýva, že vyslovením neplatnosti napadnutých zmlúv by sa právne postavenie účastníkov konania zmenilo tak zásadným spôsobom, že k vyporiadaniu vlastníckych vzťahov by došlo aj mimosúdnou cestou.

Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade sa súdne konanie o určenie neplatnosti sporných zmlúv ťahá už od roku 1992 (v roku 1998 sa iba menilo číslo súdneho spisu). Preto aj keby ostatné okolnosti svedčili v prospech neexistencie právneho záujmu, s prihliadnutím na uvedenú skutočnosť a zásadu hospodárnosti konania zakotvenú v § 6 O. s. p., podľa ktorej „postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná", bolo podľa sťažovateľky potrebné a vhodné, aby súd uznal jej naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv. V novom konaní, na ktoré   sťažovateľku   dovolací   súd   odkazuje,   totiž   bude   musieť   rozhodujúci   súd   opätovne vykonať všetky dôkazy, už raz vykonané. Pokiaľ aj odvolací súd trval na určovacej žalobe na   určenie   vlastníckeho   práva,   mal   sťažovateľku   vyzvať   na   zmenu   petitu   a   následne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nie rovno rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zmeniť.   Preto   dovolací   súd   pochybil,   keď   akceptoval postup odvolacieho súdu a dovolanie zamietol.

Sťažovateľka sa tiež domnieva, že Najvyšší súd SR pochybil, keď jej dovolanie v časti trov konania odmietol. Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu k výroku o trovách konania sťažovateľka netvrdila existenciu vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a vada tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo. Sťažovateľka k tomu predovšetkým uvádza, že na str. 13 svojho dovolania v bode 3.3 doslova uviedla nasledovné: „Keďže rozsudok Krajského súdu v Trnave bol vyhotovený 30. 11. 2005 a trovy konania vyčíslené podaním právneho zástupcu odporcov dňa 02. 12. 2005, je zrejmé, že som nemala možnosť na ich výšku a primeranosť reagovať". Z citovaného textu jasne vyplýva, že sťažovateľka namietala vadu podľa § 237 písm. f) O. s. p. a zo skutočností uvedených v bode 3.3 jej dovolania je potom zrejmá aj dôvodnosť tejto námietky. Pokiaľ dovolací súd sám nezistil existenciu vád podľa § 237 O. s. p., je tomu tak preto, že nevenoval dostatočnú pozornosť tak podanému dovolaniu, ako aj skutkovému stavu a priebehu konania.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, prípadne v priebehu konania pred ústavným súdom doplneného, vydal nález o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. júna 2007 sp. zn. 1 Cdo 91/2006 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Súčasne   sťažovateľka   žiada,   aby   jej   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk, nakoľko ako z vyššie uvedeného vyplýva, postup a rozhodovanie všeobecných súdov, ktorým upierajú občanovi právo na súdne konanie, a to najmä konanie a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý by mal by garantom zákonného rozhodovania súdnictva a ktorý sa podľa sťažovateľky účelovým   výkladom   právneho   predpisu   vyhol   zákonnej   povinnosti   chrániť   je   základné právo, nepochybne vedomý si toho, že v zmysle vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu porušuje ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, spochybnili v očiach sťažovateľky dôveryhodnosť súdov Slovenskej republiky, vieru v spravodlivosť, ako aj dôveru v platnosť a záväznosť právnych noriem Slovenskej republiky, dokonca noriem najvyššej právnej sily. Sťažovateľka sa domnieva, že ujmu, ktorú jej postup súdov spôsobil vo sfére právnej istoty a z toho vyplývajúcej psychickej traumy, nemožno vyčísliť, preto sa domnieva, že nemožno namietať proti primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd   rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   reálne   uplatnenie   a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (m.   m.   IV.   ÚS   340/04, IV. ÚS 184/05, II. ÚS 64/06).

Obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), a preto sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   ani   nepreskúmava   úvahy   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   a neprislúcha   mu   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z postavenia   ústavného   súdu   založeného   na   subsidiárnej   právomoci   ochrany základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods.1 ústavy totižto vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:„Dovolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením odvolacieho súdu v otázke, či jestvuje   naliehavý   právny   záujem   navrhovateľky   na   určení   neplatnosti   štyroch   na   seba nadväzujúcich (po sebe nasledujúcich) zmlúv (§ 80 písm. c/ O. s. p.). Posúdenie vychádza zo zistenia, že na základe takéhoto určenia- ak by k nemu aj došlo - nebolo by možné vykonať záznam do katastra nehnuteľnosti (zaevidovať vlastnícky stav), lebo tomu bráni úprava   zakotvená   v   §   34   ods.   2   Katastrálneho   zákona   naliehavý   právny   záujem navrhovateľky   na   požadovanom   určení   neplatnosti   predmetných   zmlúv   preto   chýba.   Zo zistenia obsiahnutého v rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že rozdeľovacia zmluva z 5.

2. 1974 (účastníčkami ktorej boli navrhovateľka, pôvodná odporkyňa 1/ a ich matka) sa vzťahuje   k   nehnuteľnostiam,   ktorých   práva   boli   dotknuté   ďalšími   dvoma   zmluvami   (z nasledujúcich troch napadnutých zmlúv) a to kúpnou zmluvou zo 4. 7. 1980 (účastníkmi boli navrhovateľka, pôvodná odporkyňa 1/ a terajší odporca 1/) a darovacou zmluvou z 20. 2. 1991 (jej účastníčkami bola pôvodná odporkyňa 1/ a jej matka). Odvolací súd vychádzal aj z toho, že účastníčky zmlúv M. B. (matka navrhovateľky a pôvodne odporkyne 1/) a. W. (pôvodná odporkyňa 1/) zomreli. Dotknutie práv k nehnuteľnostiam, ohľadom ktorých sa viedol spor o určenie neplatnosti prevodov nehnuteľností, uvedenými zmenami § 34 ods. 2 Katastrálneho   zákona),   dovolateľka   nielenže   nespochybňuje,   v   dovolaní   (porovnaj   jeho stranu 5 a 6) naopak poukazuje na možné ešte ďalšie (iné) zmeny - prevod vymenovaných nehnuteľností (darovanie pôvodnou odporkyňou 1/ jej deťom, terajším odporcom 2/ a 3/). Zjavne si neuvedomuje dosah ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona, teda že ak právo   k   nehnuteľnosti   bolo   dotknuté   ďalšou   právnou   zmenou   (stačí   jedna,   nie   je   však vylúčený   ich   vyšší   počet),   vytvára   sa   pre   prípad   súdneho   rozhodnutia   o   neplatnosti právneho úkonu prekážka brániaca záznamu do katastra nehnuteľností.

Neobstojí vo svojom dôsledku ani argumentácia dovolateľky, ktorá poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný v tejto právnej veci 30. októbra 1997 pod sp. zn. 5 Cdo 49/97. Dovolateľka upozorňuje, že otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení dovolací súd sa v tomto rozsudku nezaoberal, a venoval sa vecnej stránke sporu, z čoho správne dovodzuje, že zjavne mal dovolací súd za doložený jej naliehavý právny záujem. Dovolateľka však prehliada rozhodujúce súvislosti. Záväznosť, resp. viazanosť právnym názorom vyššieho súdu pre nižší súd (§ 243d ods. 1 druhá veta, § 226 O. s. p.), ktorá sa môže dotýkať ako otázok procesného, tak hmotného práva, má svoje limity. Pokiaľ ide o viazanosť v otázkach hmotného práva, táto platí iba potiaľ, pokiaľ skutkové   zistenia   vykonané   nižším   súdom   neprinesú   takú   dôležitú   zmenu,   že   sa   ukáže potreba   na   zmenený   skutkový   stav   aplikovať   iný   hmotnoprávny   predpis.   Pokiaľ   ide   o procesné predpisy, konkrétne o otázku splnenia procesnej podmienky prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p. spočívajúcej v existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení, k tejto otázke v uvedenom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadny právny názor nevyslovil (túto otázku neriešil). Prípadný právny názor na takúto otázku - ak by bol vyslovený - mal by svoje ohraničenie v tom zmysle, že pre posúdenie takéhoto záujmu by vždy bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.), t. j. či v tom čase jestvujúce konkrétne okolnosti prípadu (vrátane platného právneho poriadku) takýto záujem opodstatňujú alebo nie. Dovolateľka opomenula, že v čase rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Cdo 49/97 (30. októbra 1997) nebola ešte ani prijatá, tobôž nie účinná úprava § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona v znení zákona č. 255/2001 Z. z. S ohľadom práve na tento právny stav - platné znenie   Katastrálneho   zákona   -   posudzoval   odvolací   súd   otázku   naliehavosti   právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení. Keďže tento záujem nenašiel, správne návrh zamietol bez toho, aby vecne spor riešil teda aby skúmal platnosť namietaných zmlúv, ku ktorej   platnosti   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   rozsudku   sp.   zn.   5   Cdo   49/97 vyjadroval. Preto odvolací súd napadnutým rozsudkom nemohol porušiť požiadavku zákona o záväznosti právneho názoru dovolacieho súdu (§ 243 ods. 1 druhá veta O. s. p.).

Navrhovateľka v dovolaní namietala, že odvolací súd jej odmietol súdnu ochranu, čím zjavne treba rozumieť, že jej v konaní odňal možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie zákonu sa priečiaci procesný postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky súdny poriadok. O vadu v zmysle uvedeného ustanovenia ide pritom len vtedy, ak išlo o procesný postup nesprávny, ktorý sa prejavil v priebehu konania. Názor dovolateľky, že   odvolací   súd   sa   dopustil   vady   tejto   povahy   a   to   tak,   že   pre   svoj   právny   názor   o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti zmlúv jej neposkytol súdnu ochranu,   je mylný. Právnym názorom odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý - ako už bolo v predošlom texte vysvetlené - je správny, nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred súdom. Právo na súdnu ochranu vyplýva nielen z ústavných záruk, ale tiež občianskoprávnych predpisov (hmotných a procesných); právo na súdnu ochranu treba preto chápať aj ako dodržanie zákonom predpísaného procesného postupu. Uplatnenie práva podlieha v konaní pred súdom procesným pravidlám, ktoré nemožno prehliadať alebo opomínať. Uplatnenie práva je úzko spojené s procesným postupom, ktorý si účastník konania zvolil a za ktorý nesie sám zodpovednosť (napr. prejavujúcu sa v neúspechu jeho žalobného návrhu). Ak súd zamieta návrh na určenie podľa § 80 písm. c/ O. s. p. pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, je vylúčené, aby súčasne takýto návrh preskúmal po vecnej stránke.   Odvolací   súd   tým,   že   neskúmal   vecnú   stránku   žalobného   návrhu,   keď   sa   jeho rozsudkom návrh zamietol pre chýbajúci naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.), neporušil právo na súdnu ochranu navrhovateľky. Dovolací súd nezistil žiadnu z vád uvádzaných v § 237 O. s. p.

Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nieje v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád   taxatívne   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.   nezakladá   zmätočnosť   rozhodnutia.   Jej dôsledkom   je   vecná   nesprávnosť,   ktorej   základom   je   porušenie   procesných   ustanovení upravujúcich   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní.   Dovolateľka   procesnú   vadu konania takejto povahy v dovolaní síce namietala, avšak nedôvodne. Vytýkala, že odvolací súd sa nezaoberal dôvodmi odvolania, ale posudzoval len otázku existencie jej naliehavého právneho   záujmu   na   určení   neplatnosti   zmlúv,   ktorú   ako   doplňujúci   dôvod   odvolania prezentoval právny zástupca odporcov až na pojednávaní dňa 19. 10. 2005, t. j. v čase, kedy lehota na podanie odvolania uplynula. Tiež mala výhradu, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil na základe ustanovenia § 220 ods. 1 O. s. p., ktoré v čase konania odvolacích pojednávaní, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku neexistovalo (zákonom č. 341/2005 Z. z. súčinnosťou od 1. 9. 2005 ustanovenie § 220 O. s. p. bolo zmenené).

Dovolací súd dáva do pozornosti, že oba nižšie súdy, t. j. odvolací súd aj súd prvého stupňa skúmali otázku existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle   §   80   písm.   c/   O.   s.   p.   Zákonodarca   v   citovanom   ustanovení   ako   predpoklad uplatnenia tohto určovacieho žalobného návrhu stanovil, že na tomto určení musí byt" naliehavý právny záujem. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto   záujmu,   inak   (a   to   bez   skúmania   vecnej   stránky   návrhu)   musí   žalobný   návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Nie je teda potrebné pre skúmanie súdu, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napr. v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nebola dôvodná ani námietka navrhovateľky, ktorá odvolaciemu súdu ako chybu vytýkala, že aplikoval § 220 ods.   1   O.   s.   p.   Odvolací   súd   správne   toto   ustanovenie   aplikoval,   pretože   rešpektoval príslušné   intertemporálne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   3721   ods.   2), hovoriace   o   tom,   že   začaté   konanie   o   odvolanú   o   ktorom   odvolací   súd   nerozhodol   do 31. augusta   2005   (čo   bol   prípad   tohto   odvolacieho   konania),   sa   dokončí   podľa   práva platného do 31. augusta 2005 (ktoré obsahovalo aj ustanovenie § 220 ods. 1 O. s. p.).

Pokiaľ   dovolateľka   namieta   nesprávnosť   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu   o trovách konania, treba uviesť, že dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce   súčasťou   rozsudku   odvolacieho   súdu,   má   však   povahu   uznesenia   a   túto   povahu nestráca, hoci rozhodnutie o trovách s rozhodnutím o veci súvisí a je v ňom zahrnuté (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania je treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie (§ 239 ods. 1 O. s. p.) alebo uznesenie, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 však neplatia, ak ide okrem iného o uznesenie o trovách konania.   Ustanovenie   §   239   ods.   3   O.   s.   p.   teda   vylučuje   prípustnosť   dovolania navrhovateľky proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Keďže vo vzťahu k tomuto výroku dovolateľ netvrdil existenciu vady konania v zmysle § 237 O. s. p. a vada tejto   povahy   v   dovolacom   konaní   nevyšla   najavo,   nieje   dovolanie   proti   tomuto   výroku prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dovolanie navrhovateľky proti výroku rozsudku Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2005 sp. zn. 10 Co 251/04, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, zamietol (§ 243b ods. 1 časť vety pred bodkočiarkou O. s. p.) a vo zvyšku dovolanie ako neprípustné odmietol podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“.

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   hodnotenie   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   je   dostatočne   odôvodnený, nevykazuje   znaky   svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti,   a je   ústavne   akceptovateľný,   a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť. V nadväznosti na toto rozhodnutie sa už ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008