znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 4/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. D., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. I., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trebišov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 177/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2006 doručená sťažnosť E. D., K., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 177/05.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 177/05   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu   28.   marca   2002   sťažovateľka, v procesnom postavení žalobkyne, domáhala náhrady mzdy v sume 30 082,40 Sk a prísl. z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre nevyplatenie mzdy. Podľa tvrdenia sťažovateľky   konanie   v jej   veci   bolo   aj   napriek   opakovaným   sťažnostiam   na   prieťahy neúmerne zdĺhavé, a to aj v dôsledku riešenia kompetenčného konfliktu, ktorý „(...) medzi súdmi o príslušnosť v tejto právnej veci trval od 30. 4. 2003 do 21. 9. 2005 teda približne dva a pol roka“.

Sťažovateľka na jednej strane konštatuje, že „Stav právnej neistoty je odstránený až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci samej“, pričom rozsudok, ktorým okresný súd v plnom rozsahu vyhovel   jej žalobe nadobudol   právoplatnosť 9. novembra 2006, avšak na strane druhej zastáva názor o dôvodnosti svojej sťažnosti, keďže ju podala „v zákonnej dvojmesačnej lehote“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Dňa 28. 3. 2002 som na Okresný súd Trebišov podala návrh na začatie konania proti žalovanému JUDr. P. J. správcovi konkurznej   podstaty   úpadcu PD V K.   Po   uplynutí   takmer   jedného   roku   nečinnosti   súdu žalovaný dňa 19. 2. 2003 doručil Okresnému súdu Trebišov vyjadrenie k veci a námietku, že tento súd nie je vecne príslušný. Okresný súd Trebišov až po viac ako dvoch mesiacoch dňa 30. 4. 2003 vec postúpil Krajskému súdu v Košiciach ako súdu vecne príslušnému. Krajský súd v Košiciach po takmer dvoch rokoch dňa 11. 3. 2005 vec predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky s oznámením, že nesúhlasí s prenesením príslušnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 1 Ndob 24/2005 zo dňa 19. 5. 2005 rozhodol, že na konanie je vecne príslušný Okresný súd Trebišov.

Toto   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   doručené   Krajskému súdu   v   Košiciach   dňa   13.   6.   2005.   Následne   Krajský   súd   v   Košiciach   postúpil   spis Okresnému súdu Trebišov listom zo dňa 5. 9. 2005, avšak doručený bol až dňa 21. 9. 2005. Na   to   bol   dňa   28.   11.   2005   nariadený   termín   pojednávania   na   20.   1.   2006. Na pojednávanie   sa   nedostavil   žalovaný   z   dôvodu   zmeny   osoby   správcu   konkurznej podstaty. Preto moja právna zástupkyňa predniesla návrh na zmenu v označení účastníka konania na strane žalovaného. Súd túto zmenu pripustil a pojednávanie odročil na termín 10. 3. 2006 a následne na termín 23. 6. 2006. Žalovaný správca konkurznej podstaty (...) predvolania   na   obidve   tieto   pojednávania   riadne   prevzal,   avšak   na   pojednávania sa nedostavil (...). Ďalší termín bol určený na 4. 9. 2006. Na tomto pojednávaní bola vec skončená   rozsudkom,   ktorý   bol   mojej   právnej   zástupkyni   doručený   dňa   23.   10.   2006. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9. 11. 2006. (...)

Vyššie uvedeným postupom súdu, ktoré je možné identifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní, mi bola spôsobená aj nemajetková ujma. Od podania žaloby do právoplatnosti rozsudku uplynulo takmer päť rokov, počas ktorých som nemala žiadny príjem. V intenciách rozhodnutí národného úradu práce som nemohla byť zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie a poberať podporu v nezamestnanosti. Nemohla som sa ani zamestnať, lebo potenciálni zamestnávatelia, u ktorých som sa uchádzala o zamestnanie žiadali odo mňa doklad, že som nezamestnaná. (...) bolo poškodené moje dobré meno nesprávnym postupom (...) správcu konkurznej podstaty a následne aj Okresným súdom Trebišov, keď vo veci konal 4 roky a 11 mesiacov s neprimeranými a bezdôvodnými prieťahmi trvajúcimi 2 roky a 6 mesiacov.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil: „porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   zaručenej   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trebišov   pod sp. zn. 13 C 177/2005 a prizná náhradu nemajetkovej ujmy v sume 200 000.- Sk a náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru možno hovoriť aj vtedy, keď namietané porušovanie označených práv v konaní pred všeobecným súdom už skončilo právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda stav právnej neistoty sťažovateľa bol odstránený.

V súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06)   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému   porušeniu označených práv došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   (4.   septembra   2006)   a   jeho   doručením (9. novembra 2006) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty sťažovateľky   skončila   vyhlásením   rozhodnutia   vo veci   samej   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z ústavným súdom vyžiadaných materiálov (zápisnica z pojednávania 4. septembra 2006) týkajúcich sa konania vedeného pod sp. zn. 13 C 177/05 ústavný súd zistil,   že okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   zo   4.   septembra 2006, ktorým   žalobnému   návrhu   sťažovateľky   vyhovel   v plnom   rozsahu   a ktorý   nadobudol právoplatnosť   9.   novembra   2006,   t. j.   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu 15. decembra 2006 (ústavnému súdu doručenej 18. decembra 2006).

Z   uvedeného vyplýva, že   okresný   súd v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému súdu už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom (napr. II. ÚS 1/05). K odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky došlo už vyhlásením   rozsudku   (na   pojednávaní,   na   ktorom   boli   sťažovateľka   a jej   právna zástupkyňa   prítomné)   4.   septembra   2006,   ktorý   navyše   nadobudol   právoplatnosť 9. novembra 2006, teda pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (m. m. II. ÚS 31/03).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažnosti na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáha ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007