znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 4/04-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2004 v senáte zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána Mazáka prerokoval sťažnosť P. H., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. S., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 437/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 437/93   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 437/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   50   000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť P. H. trovy právneho zastúpenia vo   výške   8   000   Sk   (slovom   osemtisíc   slovenských   korún)   na   účet   jeho   advokátky JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. H., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdil, že postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 437/93 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právo   na   prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   požadoval,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 15 C 437/93 ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti,   z   vyjadrenia   okresného   súdu   z   5.   februára 2004   a z obsahu   spisu   tento   stav konania pred okresným súdom od podania žaloby, t. j. od 2. júla 1992, až do rozhodovania ústavného súdu o veci samej:

Konanie začalo 2. júla 1992, keď bol podaný návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po ich rozvode. Vo veci sa od 9. októbra 1992 do 17. januára 2003 vykonalo dvadsať pojednávaní. Podstatnejšie obdobia nečinnosti ústavný súd zistil v štyroch prípadoch. Od 25. marca 1997 do 26. februára 1998 t. j. celý rok sa neurobil vo veci žiaden úkon. Rovnako okresný súd nekonal v období od 22. apríla 1998 do 18. júna 1999, keď vykonal pojednávanie. Tretím zisteným obdobím nečinnosti je rok nečinnosti od 23. februára 2000 do 7. februára 2001, keď sa uskutočnilo pojednávanie, avšak na ňom sa iba opakovali úkony, ktoré už boli vykonané, najmä svedecké výsluchy. Od 23. mája 2001 do 25. júla 2002, keď došlo len k ustanoveniu znalca, okresný súd bol úplne nečinný. Od 17.   januára   2003   sa   nekonalo   vo   veci,   pretože   vo   veci   nebolo   zastavené   konanie a navrhovateľka   sa   proti   tomu   odvolala.   Spis   sa   z Krajského   súdu   Košice   vrátil 10. septembra 2003. Odvtedy sa vo veci nekonalo.

Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že vo viacerých prípadoch okresný súd opakoval nadbytočne procesné úkony (napríklad na pojednávaní 23. februára 2000, 7. februára 2001) najmä pokiaľ išlo o dokazovanie. Konanie sa   predĺžilo aj tým,   že účastníci   prejavovali ochotu zmieriť sa a k zmieru napokon nedošlo.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   ústavy   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, b) správania účastníka konania, c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a)   K   právnej   a   skutkovej   zložitosti   sporu,   v   ktorom   je   sťažovateľ   žalovaným účastníkom,   treba   uviesť,   že   spory   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   sú   vo   všeobecnosti   skutkovo   zložité.   Súvisí   to   s   princípom   komplexnosti vyporiadania   celého   majetku   bývalých   spoluvlastníkov   a   s   potrebou   znaleckého dokazovania. Právna zložitosť je v priamej spojitosti s princípom tejto komplexnosti, ktorý je zvýraznený povinným uplatnením zásad vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 150 Občianskeho zákonníka. Uplatňovanie tejto právnej úpravy je však stabilizované v rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje aj   jednoznačnú metodiku prípravy a prejednania takých majetkových sporov. Okresný súd sa vo svojom vyjadrení osobitne nebránil skutkovou a právnou zložitosťou prejednávaného sporu.

b)   Sťažovateľ   ako   žalovaný   účastník   konania   sa   nezúčastnil   na   viacerých pojednávaniach,   čo   súviselo   v   niektorých   prípadoch   aj   s   nemožnosťou   doručiť   mu predvolanie. Sťažovateľ doručil vyjadrenie k žalobe až 30. novembra 1994, t. j. viac ako po dvoch rokoch od začatia sporu. Zrejme pod vplyvom svojho správania v konaní v podaní z 23. januára 2003 uviedol, že je spokojný s doterajším konaním a aj keď je dlhé, považuje ho   za   spravodlivé.   Inak   ústavný   súd   nezistil   také   správanie,   úkony   alebo   nedostatok súčinnosti,   ktoré   by   významnejšie   spomalili   konanie,   resp.   mali   za   následok   zbytočné prieťahy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   správanie   sťažovateľa   možno   hodnotiť   ako   také,   ktoré z istej nie úplne bezvýznamnej časti spolupôsobilo pri vzniku zbytočných prieťahov.

c)   Postup   okresného   súdu   je   poznačený,   ako   to   vyplýva   zo   zisteného   počtu pojednávaní, úkonov a rozhodnutí, v prvom rade štyrmi obdobiami nečinnosti v celkovom rozsahu   takmer   piatich   rokov,   aj   keď   neexistovali   žiadne   procesné   prekážky   (§   107 a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku).   Napriek   dvadsiatim   nariadeným   pojednávaniam treba uviesť, že priebeh ich prípravy, ich vykonanie a najmä dokazovanie vykonávané na týchto   pojednávaniach   obsahuje   množstvo   neefektívnych   postupov,   opakovanie dokazovania,   úkonov,   ktoré   už   boli   uskutočnené,   a napokon   aj   úkonov,   ktoré   sa   mali vykonať   s   väčšou   mierou   sústredenosti,   než   sa   vykonali   (predovšetkým   ide   o listinné dôkazy a vykonanie znaleckého dokazovania). Napokon na zbytočné prieťahy malo vplyv aj zastavenie   konania   okresným   súdom   na   základe   späťvzatia   žaloby   žalobkyňou,   hoci konštantná   judikatúra   k   §   149   ods.   4   Občianskeho   zákonníka   ukazuje,   že   v prípade nesúhlasu   žalovaného   so zastavením   konania,   ktorým   by   nastala   zákonná   domnienka vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   podľa   citovaného   ustanovenia Občianskeho zákonníka, sa konanie zásadne nezastavuje, pretože také rozhodnutie zbavuje žalovaného možnosti brániť sa proti dôsledkom uvedenej zákonnej domnienky.

V doterajšom konaní nebol vynesený žiadny rozsudok a podľa stavu veci sa ukazuje, že spor ešte nie je pripravený na rozhodnutie vo veci samej.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 15 C 437/93 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru, že stav konania v jeho veci je taký, že sťažovateľ oprávnene má pocit nielen právnej, ale aj faktickej neistoty. Na tomto mieste však ústavný súd pripomína, že sťažovateľ ešte v roku 2003 bol spokojný s priebehom konania ako „spravodlivého“. Súčasne treba poukázať aj na podiel sťažovateľa na spomalení konania.

Zistenú dlhodobejšiu nečinnosť a málo efektívny a nesústredený postup okresného súdu napriek podielu sťažovateľa na prieťahoch nemožno podľa názoru ústavného súdu úplne   ospravedlniť.   Preto   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   50   000   Sk   ako   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vyjadruje dôsledky porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 8 000 Sk za dva právne úkony v hodnote po 3 900 Sk (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie   podania   a odstránenie   nedostatkov   podania).   Ústavný   súd   súčasne   priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004