znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 4/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní   o sťažnosti   D.   K.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   Z.,   B.,   vo   veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 497/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 497/01   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 497/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,-- Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II   j e   p o v i n n ý   nahradiť   D.   K.   do   15   dní   od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   trovy   konania   vo   výške   12 400,--   Sk   (slovom dvanásťtisícštyristo slovenských korún) na účet advokáta JUDr. P. Z., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. decembra 2002 doručené podanie D. K. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Z., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd“. Sťažovateľka   ním   namietala   zbytočné   prieťahy   v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   II (ďalej len „okresný súd“) o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, náhradu mzdy   a vyplatenie mzdy   vedenom pod sp.   zn. 16 C 497/01.   Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po uskutočnenom konaní rozhodol, že postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 16 C 497/01 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Svojou sťažnosťou   sa   sťažovateľka   ďalej domáhala, aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu konať   v označenej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   finančné   zadosťučinenie v sume 300 000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia a uložil okresnému súdu nahradiť trovy právneho zastúpenia tak, ako budú vyčíslené právnym zástupcom.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 15. januára 2003 a rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Dňa 20. 11. 2001 som podala na Okresnom súde Bratislava II, návrh na začatie konania o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru, náhradu mzdy a vyplatenie mzdy proti spoločnosti Z. S., s. r. o. so sídlom B., ktoré sa vedie na tomto súde pod spis. zn. 16 C 497/01....

Odporcom   v predmetnom   konaní   je   spoločnosť   Z.   S.,   s.   r.   o.   so   sídlom   B. Všeobecným súdom odporcu je teda Okresný súd Bratislava II. V zmysle vyššie uvedeného Okresný súd Bratislava II. je vecne a miestne príslušný konať v predmetnej veci.... Po uplynutí troch mesiacov od podania návrhu som sa informovala na príslušnom súde, či bol vykonaný nejaký úkon zo strany súdu. Zistila som, že v tom čase došlo iba k prideleniu veci sudkyni, ktorá bola dlhodobo PN, a následne mala nastúpiť na materskú dovolenku. Z tohto dôvodu som dňa 20. 02. 2002 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala   sťažnosť   pre   prieťahy   v konaní   a zároveň   som   žiadala   o pridelenie   veci   inému zákonnému sudcovi.

Moju sťažnosť porušovateľ označil v odpovedi zo dňa 15. 03. 2002, mne doručenej dňa   21.   03.   2002,   za   dôvodnú.   Zároveň mi oznámil,   že   zákonná   sudkyňa   nastúpila   na materskú   dovolenku.   Uviedol,   že   po   vyriešení   personálneho   obsadenia   súdu   bude   spis pridelený na vybavenie inému sudcovi.

Napriek tomu, že porušovateľ uznal moju sťažnosť za dôvodnú, nedošlo k náprave, a preto som dňa 04. 04. 2002 znovu podala sťažnosť pre prieťahy konaní. Keďže som na túto sťažnosť žiadnu odpoveď nedostala, dňa 08. 10. 2002 som podala ďalšiu sťažnosť. Dňa 21. 10. 2002 mi bola doručená odpoveď, v ktorej mi predsedníčka Okresného súdu Bratislava II. oznamuje, že oddelenie 16 C nebolo obsadené zákonným sudcom od novembra 2001 z dôvodu odchodu sudkyne na materskú dovolenku. Zároveň ma ubezpečila, že do konca októbra bude moja vec pridelená zákonnému sudcovi. Podľa mojich informácií do dnešného dňa nebola však vec pridelená žiadnemu sudcovi.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol nasledovne:

„1. Základné právo D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v znení   protokolov   bolo   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod spisovou značkou 16 C 497/01 porušené.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava II, aby v konaní vedenom pod spisovou značkou 16 C 497/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd priznáva D. K. primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk   (slovom   tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Ústavný   súd   ukladá   Okresnému   súdu   Bratislava   II   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia, tak ako budú vyčíslené právnym zástupcom.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   16.   januára   2003   obrátil   na   predsedu okresného   súdu   so   žiadosťou   o písomné   vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti.   JUDr.   M.   Š. poverená zastupovaním predsedníčky okresného súdu vo svojom vyjadrení z 23. januára 2003 (Spr. 2008/03) uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti ako aj s obsahom predmetného spisu si dovoľujem uviesť, že vo veci sp. zn. 16 C 497/01 sa nekonalo z dôvodu nástupu zákonnej sudkyne Mgr. A. Č. na materskú dovolenku (riziková gravidita) od novembra 2001. Zároveň   si   dovoľujem   uviesť,   že   vzhľadom   na   opakované   personálne   zmeny tunajšieho súdu nebolo možné vec prideliť na vybavenie inému sudcovi.“

Žiaden z účastníkov konania netrval na ústnom pojednávaní ústavného súdu.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva priznaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka   zároveň   namietala   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, pričom pri posudzovaní otázky, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru, zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

V danom prípade ústavný súd ako z podanej sťažnosti, tak aj vyjadrenia okresného súdu zistil, že vo veci sp. zn. 16 C 497/01 neboli od podania žalobného návrhu uskutočnené žiadne   úkony.   Bolo   preto   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   týmito   kritériami podrobnejšie, keďže k prieťahom v konaní došlo v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Z predloženého   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   497/01,   ako   aj   dokladov predložených sťažovateľkou ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 20. novembra 2001 na okresný   súd návrh   na začatie konania o neplatnosť okamžitého zrušenia   pracovného pomeru, náhradu mzdy a vyplatenie mzdy proti spoločnosti Z. S., spol. s r. o., B. Vec bola pridelená zákonnej sudkyni, ktorá však v čase pridelenia bola dlhodobo práceneschopná (rizikové tehotenstvo) a očakával sa jej nástup na materskú dovolenku. Dňa 13. februára 2002   podal   právny   zástupca   JUDr.   P.   Z.   v mene   sťažovateľky   sťažnosť   predsedovi okresného súdu, v ktorej namietal prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 16 C 497/01 a žiadal o jej pridelenie inému zákonnému sudcovi. V odpovedi na uvedenú sťažnosť ju predseda okresného súdu uznal za dôvodnú, právnemu zástupcovi sťažovateľky oznámil, že zákonná sudkyňa Mgr. A. Č., ktorej bola vec pridelená, nastúpila na materskú dovolenku a vec bude pridelená inému sudcovi na vybavenie (pridelenie však podmienil vyriešením personálneho obsadenia súdu).

Opakovanou   sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní   sa   na   okresný   súd   obrátil   právny zástupca sťažovateľky znovu 4. apríla 2002 a následne 8. októbra 2002, pretože v konaní nedošlo k žiadnej zmene. Predsedníčka súdu v odpovedi Spr. 2019/02 z 15. októbra 2002 oznámila   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   že   vec   bude   pridelená   na   vybavenie zákonnému sudcovi v priebehu októbra 2002. Nahliadnutím do spisu okresného súdu sp. zn. 16   C   497/01,   ktorý   bol   ústavnému   súdu   zaslaný   30.   januára   2003,   ako   aj   následným overením v súdnej kancelárii okresného súdu 3. marca 2003 bolo zistené, že spis ani do uvedeného času   nebol pridelený zákonnému sudcovi   a vo veci   sp.   zn. 16   C 497/01 od podania   žaloby   20.   novembra   2001   do   3.   marca   2003   nebol   za   obdobie   15   mesiacov vykonaný žiadny úkon.

Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   základným   ľudským   právom   a jedným   z procesných   princípov,   ktoré   majú garantovať širšie ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu a odstrániť stav právnej neistoty.   Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), pričom „Stav neistoty ohľadne trvania   pracovného   pomeru   závažne   ovplyvňuje   zabezpečovanie   životných   potrieb účastníka konania. Ústavný súd spor o trvanie pracovného pomeru hodnotí ako predmet konania, ktorý je právne významný pre rozhodnutie ústavného súdu o tom, či v konaní pred všeobecným súdom došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy... Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty“ (II. ÚS 52/99).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (II. ÚS 64/99). V danom prípade však okresný súd vec po odchode zákonnej sudkyne na materskú dovolenku nepridelil ďalšiemu sudcovi, v dôsledku čoho doteraz nebola pridelená zákonnému sudcovi a od podania žalobného návrhu nebol vo veci vykonaný jediný úkon. Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   nedochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní (I. ÚS 64/00).

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 497/01 je konaním, v ktorom došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opomenutím   alebo   iným   zásahom,   príp.   nečinnosťou,   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy   ústavný súd   môže   zároveň   na žiadosť   osoby,   ktorej   práva   boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 16 C 497/01 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie vo výške 300 000,-- Sk, pričom jeho výšku odôvodnila nasledovne: „Prebiehajúce konanie má dopad na moje majetkové pomery   a iné   právne   vzťahy,   nakoľko   táto   nečinnosť   trvá   už   12   mesiacov.   Keďže   do dnešného   dňa   nemám   žiadne   iné   zamestnanie,   nemám   žiadny   stály   zdroj   príjmov. Zamestnanie – pracovný pomer pre mňa predstavuje istotu, že mám zabezpečený zdroj príjmov, z ktorých môžem uhrádzať náklady na zabezpečenie svojich životných potrieb. Iné zamestnanie   si   neviem   nájsť   práve   z dôvodu   existencie   právneho   sporu   a z toho vyplývajúcej   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   momentálne   nachádzam.   Pri   hľadaní   iného zamestnania sa stretávam z odmietavým postojom zamestnávateľa zamestnať ma, práve po tom ako uvediem, že som v pracovnoprávnom spore zo svojim bývalým zamestnávateľom, a že sa súdim o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Do dnešného dňa sa mi nepodarilo získať prácu ani na dobu určitú. Keďže som cvičiteľkou aerobiku je pre mňa veľmi   dôležité   byť   neustále   v dobrej   kondícii,   psychickej   pohode   a v stálom   kontakte s predcvičovaním. Nakoľko však nemám prácu a ani neviem či ju budem mať do skončenia pracovno-právneho   sporu,   som mimo kontakt   s predcvičovaním   z tohto   dôvodu   klesá   aj moja výkonnosť. Nakoľko mám obmedzený zdroj príjmov nemám finančné prostriedky na to, aby   som   bola   schopná   udržiavať   sa   v kondícii   ani   cvičením   vo   fittness-centrách.   Ak nastúpim späť do zamestnania budem musieť vynaložiť veľké úsilie, aby som sa dostala naspäť do formy. O čo dlhšie nebudem pracovať ako cvičiteľka o to dlhšie mi bude trvať pokiaľ budem podávať také výkony ako predtým. Pre moju ďalšiu kariéru je veľmi potrebné začať precvičovať a cvičiť čo najskôr. Tým, že už rok nepracujem prichádzam o potrebnú prax, a tým aj o klientov.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   ktoré   uplatňuje   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 497/01, berúc   do   úvahy,   že   sťažovateľka   sa   o jej   dĺžku   nijakým   spôsobom   nepričinila, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky   sprevádzanej pocitom   neistoty   a nedostatku   finančných   prostriedkov   na   zabezpečenie   každodenných potrieb, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. Z., ktoré vyčíslil sumou 12 400,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony vykonané v roku 2002 po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál. Za II. polrok 2002 bola mesačná mzda pracovníka národného hospodárstva 12 811,-- Sk, náhrada bola priznaná za jeden úkon vykonaný v roku 2003 v čiastke 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2003