znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 399/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. D., J. F., a mal. A. D., zastúpeného zákonným zástupcom M. D., právne zastúpených advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou, Advokátska   kancelária,   Antona   Bernoláka   51,   Žilina,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 40 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení čl. 12 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní vedenom   pod sp. zn. 20 P 120/09 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012, ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 114/2012 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. a mal. A. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2013 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), a mal. A. D. (ďalej len „maloletý sťažovateľ“), zastúpeného zákonným zástupcom M. D. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 40 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v spojení čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa   čl. 3   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 P 120/09 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 40 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 dohovoru postupom Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 CoP 114/2012   a jeho   rozsudkom   zo 16. januára   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 120/09 okresný súd o návrhu matky maloletého sťažovateľa na zvýšenie výživného na maloletého sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 20 P 120/09-164 z 20. apríla 2010, ktorým zaviazal sťažovateľa prispievať mesačne na výživu maloletého sťažovateľa pravidelnou sumou 250 € (ďalej len „bežné výživné“), z toho 200 € mal sťažovateľ platiť k rukám matky maloletého sťažovateľa a 50 € mal zasielať na účet maloletého sťažovateľa zriadený jeho matkou na tvorbu úspor. Okresný súd týmto rozsudkom súčasne povolil splácať sťažovateľovi dlžné výživné v mesačných splátkach po 30 € mesačne, z toho 20 € ako splátku na dlžné výživné a 10 € ako splátku dlžných úspor na účet maloletého sťažovateľa.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7 CoP   65/2010   z   10.   novembra   2010   tak,   že označený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že „Okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie o zvýšení výživného je tak predčasné“, pričom v tejto súvislosti uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie tak, aby pri skúmaní majetkových pomerov   sťažovateľa   boli   zohľadnené   aj   jeho   tzv.   potenciálne   príjmy,   ktoré   by   mohol dosahovať, ako aj jeho podiel na priamom zabezpečovaní potrieb maloletého sťažovateľa. Krajský   súd   tiež   uložil   okresnému   súdu,   aby   doplnil   dokazovanie   aj   na   strane   matky maloletého sťažovateľa v tom smere, aby preukázala ako vynakladá prostriedky na výživné poskytované k jej rukám sťažovateľom na účely výchovy a výživy maloletého, keďže podľa zistenia krajského súdu matka odmietla hradiť maloletému sťažovateľovi náklady na jeho jazykové vzdelávanie, hoci finančné prostriedky na tento účel jej mal sťažovateľ poskytnúť, a   napokon   aby   doplnil   dokazovanie   aj   v súvislosti   so zistením   skutočných   potrieb maloletého sťažovateľa.

Okresný súd po vrátení veci rozhodol vo veci opätovne rozsudkom č. k. 20 P 120/09-469 z 29. júna 2012, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť prispievať na bežné výživné maloletého   sťažovateľa   sumou   mesačne   190   €   a   povolil   mu   splácať   dlžné   výživné v splátkach po 25 € mesačne spolu s bežným výživným, pričom vo zvyšku návrh matky maloletého sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp.   zn.   7   CoP   114/2012   zo   16.   januára   2013   potvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu a v odvolaním nenapadnutej časti, t. j. v časti, v ktorej bol návrh matky zamietnutý, ho ponechal bez zmeny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením sp. zn. 3 Cdo 177/2013 zo 6. augusta 2013 tak, že sťažovateľom podané dovolanie odmietol ako neprípustné.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť   záverov obsiahnutých v napadnutých rozsudkoch okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom jeho námietky smerujú najmä k porušeniu základného práva na zákonného sudcu v konaní pred   okresným   súdom,   a k nedostatkom   v   dokazovaní   vykonávanom   v konaniach   pred oboma   všeobecnými   súdmi.   Podľa   sťažovateľa   totiž   o   úprave   výživného   k maloletému sťažovateľovi   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   20   P   120/09   konala a rozhodovala sudkyňa (JUDr. Marčeková), ktorú nemožno považovať za zákonnú sudkyňu, pretože podľa neho mala byť vec pridelená menovanej sudkyni na základe písomnej žiadosti matky maloletého sťažovateľa z 15. októbra 2007. Pokiaľ ide o nedostatky v dokazovaní v danej veci, sťažovateľ tvrdí, že okresný súd a stotožniac sa s ním aj krajský súd rozhodli na základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu.   Podľa   sťažovateľa   označené   súdy neprihliadli na listinné dôkazy, ktoré si od neho vyžiadal sám okresný súd na pojednávaní 29.   júna   2012   a   ktoré   sťažovateľ   aj   predložil   (dôkazy   o   výdavkoch   na   maloletého, oznámenie o ukončení podnikania sťažovateľa a pod.). Okrem toho keďže tieto dôkazy neboli   riadne   žurnalizované   v   spise,   ale mali   byť   len „zviazané“ a   k   spisu   pripojené, sťažovateľ   zastáva   názor,   že   zákonní   sudcovia   tieto   dôkazy   neštudovali,   a teda   ich   pri svojom rozhodovaní ani nezohľadnili. Podľa sťažovateľa okresný súd nevykonal náležité dokazovanie v súvislosti s vynakladaním súm výživného, ktoré na maloletého sťažovateľa poukazoval   k   rukám   jeho   matky,   ktorá   mala   toto   výživné   zneužívať   vo   svoj   osobný prospech,   konkrétne   okresný   súd   podľa   neho   neskúmal,   prečo   je   na   sporiacom   účte maloletého   sťažovateľa   menšia   finančná   hotovosť   než   akú   na   tento   účet   poukázal sťažovateľ,   pričom   tento   nedostatok   nenapravil   ani   krajský   súd.   Napokon   sťažovateľ namietal aj to, že predmetom dokazovania v danej veci nebola ani ním tvrdená nedostatočná starostlivosť   matky   o   maloletého   sťažovateľa,   ktorá   mu   nemala   zo sťažovateľom poskytovaných súm výživného poskytovať dostatočnú a jeho zdravotnému stavu adekvátnu výživu.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Porušenie práva sťažovateľov na rozhodovanie veci zákonným sudcom a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie postupom aj rozhodnutiami napadnutých súdov je dané v tom, že:

- odvolací súd - Krajský súd v Žiline sa odmietol zaoberať zákonnosťou postupu Okresného súdu v Martine pri vydávaní preskúmavaného rozhodnutia,

- odvolací súd - Krajský súd v Žiline nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, okrem iného tiež tým, že odobril stav, keď okresný súd rozhodoval na základe dôkazov, ktoré v čase jeho rozhodovania údajne podľa tvrdenia samotného Okresného súdu v Žiline neboli v súdnom spise....

Odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   tak   krajského   súdu   ako   i   Okresného   súdu v Martine sú podľa nášho názoru teda nedostatočné a arbitrárne, pretože hlavne krajský súd sa dôsledne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v časti odvolania, týkajúcej sa nezažurnalizovaných listinných dôkazov, o ktorých v čase rozhodovania súdu prvého stupňa zjavne konajúca sudkyňa ani nevedela, že sú v spise, že súdy oboch stupňov nepostupovali dôsledne v zmysle zaväzujúceho právneho názoru z predchádzajúceho rozhodnutia súdu (o nevyhnutnosti   vykonať   ďalšie   dokazovanie,   o   nutnosti   vyzvať   matku   na   preukázanie nakladania s úsporami mal. A., na jej preukázanie skutočného spotrebúvania výživného v záujme a na blaho mal. A., čo je zvýraznené podrobne v špecifikovanom skutkovom stave v čl. I. tejto sťažnosti. Podľa nášho názoru došlo v takej intenzite k zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie, že napadnuté rozhodnutia tak krajského súdu ako i okresného súdu v Martine pri uplatnení ustanovení OSP neposkytujú v tejto veci jasnú odpoveď, ako súd komplexne zhodnotil dokazovanie, dôsledne zvážil zistený a preukázaný skutkový stav vo svojom odôvodnení v intenciách zákonnej aplikácie ustanovení OSP...“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľov na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012-501 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľov na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dna 29. júna 2012 sp. zn. 20 P/120/2009-469 porušené bolo.

3. Právo sťažovateľa v rade 1/ na rozhodovanie veci zákonným sudcom podľa čl. 48 ods.   1   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky,   rozsudkom   a   postupom   Okresného   súdu v Martine zo dňa 29. júna 2012 sp. zn. 20 P/120/2009-469 porušené bolo.

4. Právo sťažovateľa v rade 2/ na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012-501 porušené bolo.

5. Právo sťažovateľa v rade 2/ na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky,   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Martine   zo   dňa   29.   júna   2012   sp.   zn. 20P/120/2009-469 porušené bolo.

6. Právo sťažovateľa v rade 2/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012-501 porušené bolo.

7. Právo sťažovateľa v rade 2/ na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, rozsudkom Okresného súdu v Martine zo dňa 29. júna 2012 sp. zn. 20 P/120/2009-469 porušené bolo.

8. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.1.2013 sp. zn. 7 CoP 114/2012- 501   v spojení   s rozhodnutím   Okresného súdu v   Martine   zo   dňa 29.   júna   2012 sp.   zn. 20P/120/2009-469 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

9.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie za nametané porušenie jeho práv v sume 30 000 Eur sťažovateľovi v rade 1/ a v sume 2 000,- Eur sťažovateľovi v rade 2/.

10. Okresný súd v Martine je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 275,94 € za dva právne úkony a režijný paušál... na účet právneho zástupcu... všetko v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, predmetom konania pred ústavným súdom by malo byť posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 120/09 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 114/2012 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

1. K namietanému porušeniu označených práv maloletého sťažovateľa

Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou   (napr.   I.   ÚS   181/2012,   II.   ÚS   667/2013)   konštatuje,   že   sťažovateľ, kvalifikovane   zastúpený   advokátkou,   nepreukázal   (nedoložil)   aktívnu   legitimáciu maloletého sťažovateľa, ktorého by vzhľadom na stret jeho záujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal zastupovať kolízny opatrovník (a nie jeho otec, pozn.), pričom rovnaká výhrada sa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletého dieťaťa (maloletého sťažovateľa) by mal podpísať kolízny opatrovník, a nie otec (sťažovateľ) maloletého. Navyše (a predovšetkým) z priloženého splnomocnenia k sťažnosti zjavne vyplýva, že bolo udelené len sťažovateľom za neho samého, nie však za a v mene maloletého sťažovateľa, pričom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde kvalifikované   splnomocnenie   na   zastupovanie   (každého)   sťažovateľa   tvorí   obligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietaného porušenia   práv maloletého sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 P 120/09 a jeho rozsudku z 29. júna 2012

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, čo aj využil, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   v danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že v jeho veci rozhodovala na úrovni okresného súdu nezákonná sudkyňa, ústavný súd navyše zdôrazňuje, že námietku porušenia základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl. 48 ods.   1 ústavy   sťažovateľ neuplatnil vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a preto krajský súd   v odvolacom   konaní   ani   nemal   dôvod   sa   s touto   námietkou   vysporadúvať,   keďže sťažovateľ ju (v rozpore s princípom subsidiarity, pozn.) prvýkrát uplatnil až v konaní pred ústavným   súdom.   V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).

3. K namietanému   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 CoP 114/2012 a jeho rozsudku zo 16. januára 2013

V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol: „... Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Krajský súd sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia

Odvolanie otca nie je dôvodné. Väčšina odvolacích námietok otca smeruje k tvrdeniu o nedostatočnej starostlivosti o maloletého A. zo strany matky, nezabezpečovanie potrebnej zdravotnej starostlivosti s tým súvisiacej výživy, liekov a podobne súdov. Tieto skutočnosti sa stali už predmetom skúmania súdov v iných právoplatne skončených konaniach, tak ako správne na tieto právoplatné rozhodnutia   okresný   súd   poukázal   v   odôvodnení   svojho   rozsudku.   Opakovane   súdy konštatovali, že zo strany matky nebolo zistené zanedbávanie riadnej výchovy maloletého. Predmetom daného konania je rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie výživného. Ako okresný súd správne uviedol, dôvodom zmeny už raz určeného výživného je podstatná zmena pomerov, ktorá nastala na strane maloletého alebo jeho rodičov. V danom prípade možno zhodne s vysloveným záverom okresného súdu konštatovať, že v danej veci takáto zmena pomerov nastala.

Okresný súd sa podrobne zaoberal odôvodnenými potrebami   maloletého A.   Kým v čase pôvodnej úpravy išlo o trojročné dieťa, v súčasnosti maloletý A. absolvuje povinnú školskú dochádzku v 1. stupni. V súvislosti s nástupom školskej dochádzky došlo k nárastu jeho   potrieb,   ktoré   okresný   súd   správne   zistil   predovšetkým   v   súvislosti   s   potrebou zakupovať školské pomôcky a potreby, ako aj k nárastom výdavkov spojených s vyšším vekom dieťaťa, kedy sú prirodzene vyššie výdavky naj stravu, obliekanie, školské potreby a záujmovú   činnosť.   Okresný   súd   správne   prihliadol   aj   na   nárast   životných   nákladov vo všeobecnosti, na tuto skutočnosť, je súd povinný prihliadnuť s úradnej povinnosti. Je nepochybné, že k zmene pomerov došlo aj na strane matky. Táto však zabezpečuje dieťaťu   osobnú   starostlivosť   a   bytovú   potrebu,   čo   sú   plnenia   postavené   na   roveň finančnému plneniu. Napriek tomu, že na strane matky nastalo zvýšenie jej príjmu, matka má   na   rozdiel   od   otca   ďalšiu   vyživovaciu   povinnosť   k   dcére   N.   Jej   celkové   majetkové pomery   sú   neporovnateľne   horšie   ako   majetkovej   pomery   otca   s   prihliadnutím   na vlastníctvo nehnuteľného majetku a hnuteľných vecí väčšej hodnoty. Nemožno vychádzať len zo samotnej výšky príjmu,   ale z celkovej komplexnej majetkovej situácie povinného rodiča.

Hoci na strane otca ako povinného rodiča nemožno konštatovať zvýšenie príjmu od času poslednej úpravy výživného, pokiaľ ide o schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca,   súd   vychádza   z   tzv.   zásady   potencionality   príjmov   povinného.   Pri   zhodnotení skutočných   možností   a   schopností   otca   možno   konštatovať,   že   je   v   jeho   možnostiach a schopnostiach prispievať na výživu mal. A. určeným zvýšeným výživným.

V priebehu konania došlo na strane otca k viacerým skutočnostiam, z ktorých možno vyvodiť záver, že otec dostatočne nevyužíva svoje schopnosti a možnosti na dosiahnutie príjmu. Otec v priebehu konania dohodou skončil pracovný pomer v spoločnosti A. Zo strany okresného súdu bol konštatovaný ako dôvod skončenia pracovného pomeru otca v tomto zamestnaní návrh zamestnávateľa pre neuspokojivé plnenie pracovných povinností a   dlhodobé   neuspokojivé   plnenie   predajných   výsledkov,   čo   vyplýva   zo   správy zamestnávateľa otca. Hoci otec takýto stav popiera, zisťovanie tohto dôvodu by presiahlo potreby konania. Nespornou skutočnosťou je, že pracovný pomer bol skončený dohodou, t.j. na báze dobrovoľnosti. Pokiaľ potom otec dobrovoľne skončil zamestnanie kde v roku 2009 dosahoval priemernú čistú mzdu vo výške 1629,27 Eur, zbavil sa majetkového prospechu, na   ktorý   je   súd   povinný   pri   zvýšení   výživného   prihliadať.   Hoci   sa   otec   zamestnal v spoločnosti   B.,   kde   dosahoval   nižší   príjem,   postačujúci   však   na   platenie   zvýšeného výživného,   pracovný pomer v tejto   spoločnosti   skončil   okamžitým zrušením pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov. Otec síce ako dôkaz predložil lekárske správy ošetrujúcich lekárov, nemajúce však charakter pracovného posudku, z ktorého by súd mohol konštatovať zníženie pracovného potenciálu otca. Krajský súd nezistil nutnosť skončenia uvedeného pracovného pomeru, keď nie je zrejmé, či pracovné ťažkosti u otca boli dočasného alebo trvalého   charakteru,   nebolo   preukázané,   že   otec   nemohol   pre   tieto   zdravotné   ťažkosti vykonávať   svoje   zamestnanie,   ktoré   spočívalo   v pracovnej   pozícii   medicínskeho reprezentanta.   Výkon   tohto   povolania   nie   je   spojený   s pravidelným   dvíhaním   ťažkých bremien, pokiaľ aj otec poukazoval na to, že trikrát do roka musí stavať výstavný stánok a dvakrát do roka presúvať pneumatiky na aute, ide skôr o náhodnú a sprievodnú činnosť spojenú   s   výkonom   tohto   zamestnania,   ktorá   sa   dala   zabezpečiť   po   dohode   so zamestnávateľom aj iným spôsobom, o čo sa otec nepokúsil. Nemožno prehliadnuť, že otec mal   uzavreté   obchodné   zmluvy   na   základe   živnosti,   ktorú   prevádzkoval,   s   viacerými obchodnými spoločnosťami, z ktorých mu plynuli príjmy. Viaceré tieto zmluvy v priebehu konania vypovedal. Uvedené konanie zo strany otca sa javí súdu ako účelové, motivované snahou zbaviť sa príjmu na uspokojovanie vyživovacej povinnosti. Takéto správanie sa otca nemôže byť na ťarchu maloletého dieťaťa.

Pokiaľ otec tvrdí, že okresný súd nesprávne vypočítal dávku v nezamestnanosti, ktorú poberal vo výške 16,487 Eur denne, táto námietka otca je dôvodná. Nie je však spôsobilá ovplyvniť   výsledok   konania   na   zmenu   výživného,   ktoré   je   otec   povinný   poukazovať maloletému A.

Vyššie uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že je v možnostiach a schopnostiach otca   zabezpečiť   si   vyšší   príjem   ako   tvorí   uvedená   dávka   v   nezamestnanosti,   a   to   aj s poukazom na vysokoškolské vzdelanie v odbore veterinárna medicína.

Zvýšené výživné, ktoré je otec povinný poukazovať mal. A. D., počnúc od 1.9.2009 zodpovedá potrebám mal. dieťaťa ako aj možnostiam a schopnostiam otca. Rozhodnutie okresného súdu je preto vecne správne a krajský súd ho potvrdil, vrátane výrokov o dlžnom výživnom,   zmene   rozsudku   Okresného   súdu   Martin   č.   k.   20   P/21/2005-101   zo   dňa 11.10.2005 a výroku o trovách konania.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými   zásadnými   odvolacími   námietkami   sťažovateľa,   pričom   svoje   skutkové a právne   závery   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil.   Z uvedeného   dôvodu považuje   ústavný   súd   námietku   sťažovateľa   o jeho   nedostatočnom   odôvodnení za neopodstatnenú.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   arbitrárny z dôvodu, že krajský súd rovnako ako pred ním okresný súd podľa jeho tvrdenia neprihliadli na to, že v spise neboli žurnalizované sťažovateľom predložené listinné dôkazy, v dôsledku čoho ich podľa sťažovateľa pri svojom rozhodovaní ani nezohľadnili. V súvislosti s touto námietkou   ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazuje   na   tvrdenie   samotného sťažovateľa v sťažnosti podanej ústavnému súdu, podľa ktorého „Krajský súd v Žiline nedostatočne odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   okrem   iného   tiež   tým,   že   odobril   stav,   keď   okresný   súd rozhodoval na základe dôkazov, ktoré v čase jeho rozhodovania údajne podľa tvrdenia samotného Okresného súdu v Žiline neboli v súdnom spise.“.

Z citovaného podľa ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v skutočnosti rozhodol aj   na   základe   sťažovateľom   predložených   dôkazov,   resp.   zohľadnil   ich   pri   svojom rozhodovaní, teda v skutočnosti by podľa sťažovateľa podstata problému mala spočívať v tom,   že   okresný   súd   rozhodol   (aj)   na   základe   v spise   nezažurnalizovaných   dôkazov. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že samotné tvrdenie o nezažurnalizovaní listinných dôkazov bez uvedenia konkrétneho (potenciálneho) dopadu, resp. konkrétneho vplyvu týchto dôkazov na výrok rozhodnutia samo osebe nepostačuje na záver o porušení sťažovateľom označeného základného práva.

Navyše   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti,   že   nezohľadnenie,   resp.   neprihliadnutie súdom, resp. ignorácia dôkazov niektorého z účastníkov konania, by mohla v konečnom dôsledku   mať za   následok   odňatie   práva   tohto   účastníkovi   konania konať pred   súdom, čo predstavuje podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolací dôvod, ktorý sťažovateľ   síce   vo   svojom   dovolaní   uplatnil,   avšak   v   konaní   pred   ústavným   súdom uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o odmietnutí   dovolania   nenamieta, čo vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vylučuje,   aby   sa   touto námietkou ústavný súd meritórne zaoberal.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sumarizujúc vyslovené predbežné závery, ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd konštatuje,   že   z ústavnoprávneho   hľadiska   niet   žiadneho   dôvodu   spochybňovať   závery napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   a   preto   nie   je   oprávnený   a   ani   povinný   jeho odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014