znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 399/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   10.   júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5 Er 260/04 z 21. marca 2012 (sp. zn. Rvp 14435/2012) a sp. zn. 3 Er 1045/07 z 11. júna   2012   (sp. zn.   Rvp 14436/2012),   ako   aj   vo veci   namietaného   porušenia   základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 108/2012 z 2. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14435/2012) a sp. zn. 20 CoE 141/2012 z 2. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14435/2012 a sp. zn. Rvp 14436/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14435/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra 2012   doručené   dve   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 260/04 z 21. marca 2012 (sp. zn. Rvp 14435/2012) a sp. zn. 3 Er 1045/07 z 11. júna 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   20 CoE 108/2012   z   2.   augusta   2012   (sp. zn. Rvp 14435/2012) a sp. zn. 20 CoE 141/2012 z 2. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok dojednaných v úverových   zmluvách. Na zabezpečenie úverov dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak ten-ktorý dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplní, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka   na   podklade   splnomocnení   udelených   v   úverových   zmluvách   zabezpečila u notára spísanie notárskych zápisníc o uznaní dlhov dlžníkov a následne na základe týchto exekučných titulov (notárske zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom,   čo   v   začatých   exekučných   konaniach   okresný   súd   poveril   sťažovateľkou zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučných   konaní   napádanými   uzneseniami sp. zn. 5 Er 260/04 z 21. marca 2012 (sp. zn. Rvp 14435/2012) a sp. zn. 3 Er 1045/07 z 11. júna 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012), tieto exekučné konania ex offo zastavil.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam okresného   súdu   tieto   svojimi   uzneseniami   sp. zn.   20   CoE   108/2012   z   2.   augusta   2012 (sp. zn.   Rvp 14435/2012)   a   sp. zn.   20   CoE   141/2012   z   2.   augusta   2012   (sp. zn. Rvp 14436/2012) ako vecne správne potvrdil.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho   exekučného   konania,   na   vykonanie ktorého   okresný   súd   už   raz   udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej   úpravy   v   interakcii   s   výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa   sťažovateľky   súdy   nerešpektovali   ani   jej   návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave, dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie po 600 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 14435/2012 a sp. zn. Rvp 14436/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,   aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   a   uzneseniami okresného súdu sp. zn. 5 Er 260/04 z 21. marca 2012 (sp. zn. Rvp 14435/2012) a sp. zn. 3 Er 1045/07 z 11. júna 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012), ako aj postupom a uzneseniami krajského   súdu   sp. zn.   20   CoE   108/2012   z   2.   augusta   2012   (sp. zn.   Rvp 14435/2012) a sp. zn. 20 CoE 141/2012 z 2. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 5 Er 260/04 z 21. marca 2012 (sp. zn. Rvp 14435/2012)

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   a   postupom   okresného   súdu   ústavný   súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   5   Er   260/04   z   21.   marca   2012   (sp. zn. Rvp 14435/2012),   a   to   podaním   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania),   ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 108/2012 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 20 CoE 108/2012 z 2. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14435/2012)

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutím   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   piatich základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec   svojich   kompetencií   vecne   preskúmaval   exekučný   titul   potom,   čo   už   raz   tento exekučný   titul   preskúmal   pri   vydávaní   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie. Okrem   tohto   sťažovateľka   namieta,   že   (2.2)   krajský   súd   nenapravil   ani   pochybenie okresného   súdu,   ktorý   pri   vecnom   prieskume   exekučného   titulu   (notárska   zápisnica) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka   namieta,   že   (2.3)   krajský   súd   a   tiež   pred   ním   okresný   súd   hoci   mali, neprerušili   exekučné   konanie   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, prečo splnomocnenie udelené   v   zmluve   o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v danej veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom. Napokon sťažovateľka namieta (2.5), že krajský súd porušil jej práva aj tým, že nevyhovel jej návrhu, aby prerušil konanie   a   aby   podal   návrh   ústavnému   súdu   na   začatie   konania   o   súlade   §   44   ods.   2 Exekučného poriadku s prvou vetou čl. 1 ods. 1 ústavy.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v tejto   sťažnosti   je v   podstate   identická   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie č. k. II. ÚS 79/2013-13 zo 7. februára 2013.

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by   sa   tento   právny   prostriedok   z   materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keď   sa   na   ústavný   súd   opakovane   obracia so sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý,   že   nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich vybavenia   v   predošlom   období,   úspešné,   a   ktorých   spracovanie   z   hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného   súdu   sp. zn.   3   Er   1045/07   z   11.   júna   2012   a   postupom   a   uznesením krajského súdu sp. zn. 20 CoE 141/2012 z 2. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012)

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er 1045/07 z 11. júna 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012), ako aj postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 20 CoE 141/2012 z 2. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 14436/2012) sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu vedeného   na   ústavnom   súde   pod   sp. zn.   IV.   ÚS   258/2013   a   zistil,   že   uznesením   č.   k. IV. ÚS 258/2013-14   z   23.   mája   2013   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol vo vzťahu k označenému postupu a rozhodnutiu okresného súdu pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a vo vzťahu k označenému postupu a uzneseniu krajského súdu ju odmietol pre neprípustnosť (z dôvodu podaného dovolania, pozn.).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle judikatúry ústavného súdu rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté konanie a rozhodnutie, ktoré   bolo   napadnuté   v   predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol   odmietnutý   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu (vo vzťahu k okresnému súdu, pozn.). Obdobne v prípade, že nenastala   zmena   v   skutkových   okolnostiach   (vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu,   pozn.),   je skoršie   rozhodnutie   o   odmietnutí   pre   neprípustnosť   prekážkou   pre   opätovné   konanie a rozhodnutie o tej istej veci.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti neprípustná a túto na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013