znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 399/09-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. I.,   G., zastúpeného advokátom JUDr. E.   Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn.   4 Cb   6/04   a Najvyšším   súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obo 20/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. I.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2009 doručená sťažnosť Ing. V. I., G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Cb 6/04 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 20/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. októbra 2009 a bola doplnená podaním z 19. októbra 2009 doručeným ústavnému súdu faxom 20. októbra 2009 a poštou 23. októbra 2009.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ 27. februára 2002 doručil Ú. (ďalej   len   „ÚKSÚP“)   deväť prihlášok   v zmysle   §   15   ods.   2   zákona   č.   291/1996   Z.   z. o odrodách a osivách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odrodách“), ktorými požiadal o uznanie množiteľských porastov pšenice letnej¬ozimnej osiatych množiteľským materiálom odrôd pšenice ozimnej Balada, Boka, Brea a Bruta. Dňom doručenia prihlášok sa začalo deväť správnych konaní v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 30 písm. d) a § 38 zákona o odrodách v znení účinnom do 31. decembra 2002. Rozhodnutím ÚKSÚP sp. zn. 382/III/02 z 27. mája 2002 bolo všetkých deväť správnych konaní   zastavených.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   z 12.   júna   2002   rozhodnutím Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   č.   k. 5856/2002-510 z 18. júna 2002 bolo rozhodnutie ÚKSÚP potvrdené. Sťažovateľ 10. marca 2003   požiadal   o preskúmanie   rozhodnutia   ministerstva   mimo   odvolacieho   konania. Rozhodnutím ministerstva č. k. 5856/02-420 z 11. júla 2003 bolo sťažovateľovi vyhovené. Ministerstvo tým vlastne potvrdilo, že pôvodné správne konanie bolo zastavené protiprávne, čím došlo k nesprávnemu úradnému postupu konajúcich správnych orgánov a k vydaniu nezákonných rozhodnutí. Sťažovateľovi tým už vznikla škoda, lebo množiteľské porasty založené   v roku   2002   boli   už   zlikvidované,   a preto   v roku   2003   už   ich   nebolo   možné uznávať, lebo vzhľadom na agrotechnické termíny zberu obilnín sa zber musel vykonať ešte v lete 2002. Ministerstvo teda rozhodnutím z 11. júla 2003 uznalo svoju zodpovednosť za škodu   spôsobenú   vydaním   nezákonných   rozhodnutí,   čím   došlo   k splneniu   zákonnej podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“).

Vydaním   nezákonných   rozhodnutí   a nesprávnym   úradným   postupom   bola sťažovateľovi   spôsobená škoda,   lebo množiteľské porasty   neboli uznávané v roku   2002 a následne nemohlo byť vykonávané ani uznávanie vyrobených množiteľských materiálov (osív). Sťažovateľ listom z 28. júna 2004 uplatnil na ministerstve nárok na náhradu škody v celkovej výške 135 644 850 Sk s 19 % úrokmi z omeškania. Zároveň vyzval ministerstvo na   predbežné   prerokovanie   nároku   podľa   §   9   zákona   o zodpovednosti   štátu.   Listom ministerstva č. k. 1936/2004-100 z 22. decembra 2004 mu bolo oznámené, že ministerstvo uplatnený nárok na náhradu škody neuznáva.

Sťažovateľ 8. februára 2005 doručil Okresnému súdu Bratislava I žalobu proti S. (ďalej len „žalovaná“), resp. ÚKSÚP o náhradu škody 24 434 608,80 Sk (811 080,43 €) spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   a nesprávnym úradným postupom   orgánu   verejnej správy,   za   ktorý   zodpovedá   štát   reprezentovaný   ministerstvom   a ÚKSÚP.   Právnym základom uplatneného nároku bol zákon o zodpovednosti štátu. Vec bola postúpená miestne príslušnému krajskému súdu, ktorý napokon o nej aj konal.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Cb 6/04-249 zo 6. októbra 2008 bola žaloba sťažovateľa   zamietnutá.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   podľa   sťažovateľa neuviedol   ani   jedinú   právne   relevantnú   skutočnosť,   ktorá   by   preukazovala   dôvody zamietnutia žaloby. Nesprávne sa v rozsudku tvrdí, že sťažovateľ odvodzuje svoj nárok z ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka. Nedôvodne sa zaoberá iba otázkou, či mal sťažovateľ   súhlas   na   využívanie   odrôd   MORSTAR   a či   zmluva   z 2.   januára   1994   je mandátna   alebo   iná,   a vôbec   sa   nezaoberá   skutočnosťou,   či   zákonnou   podmienkou vykonávania   uznávacieho   konania   je,   alebo   nie   je   súhlas   majiteľa   šľachtiteľského osvedčenia. Tým došlo aj k tomu, že príčinnú súvislosť neposudzoval vo vzťahu medzi nevykonaním   uznávacieho   konania   a vznikom   škody,   ale   v súvislosti   s niečím,   čo z odôvodnenia nie je zrejmé. Rozsudok je absolútne nekvalifikovaný a porušuje označené práva sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 20/2009 z 18. júna 2009 bol rozsudok krajského   súdu   potvrdený,   pričom   ani   najvyšší   súd   neuviedol   čo   len   jedinú   právne relevantnú   skutočnosť   pre   takéto   rozhodnutie.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je neakceptovateľný aj záver, podľa ktorého sťažovateľovi nič nebránilo po zastavení konania opätovne   podať   prihlášky,   pretože   najvyšší   súd   si   musel   byť   vedomý,   že   množiteľské porasty   sa   fyzicky   na   poli   zlikvidovali   začiatkom   júla   2002,   a preto   po   právoplatnosti rozhodnutia o zastavení konania ich už nebolo možné opakovane prihlasovať na uznávanie v roku 2003. Nemožno totiž uznávať to, čo reálne neexistuje. Neobstojí ani argument, podľa ktorého sťažovateľovi nič nebránilo podať žalobu pre nečinnosť správneho orgánu, lebo tým by nič nedosiahol. Množiteľské porasty sa dajú uznávať prakticky iba počas troch až štyroch   mesiacov.   Keďže   škoda   vznikla   v príčinnej   súvislosti   s tým,   že   ÚKSÚP a ministerstvo nevydali pozitívne rozhodnutie, ktorým by množiteľské porasty uznali alebo neuznali, neobstojí ani argument, že sťažovateľ nedoložil do spisu pozitívne rozhodnutie. Súhlas alebo nesúhlas majiteľa šľachtiteľského osvedčenia nie je zákonnou podmienkou na vykonanie   uznávacieho   konania,   čo   konštatovalo   už   aj   ministerstvo   v rozhodnutí   č.   k. 5856/02-420   z 11.   júla   2003,   a preto   je   neakceptovateľné   argumentovať tým,   že   súhlas majiteľa osvedčenia nebol sťažovateľovi daný.

K porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru došlo podľa sťažovateľa aj v rámci   procesného   postupu   všeobecných   súdov.   Krajský   súd   po   vyhlásení   uznesenia o ukončení   dokazovania   prijal   od   žalovanej   písomnú   záverečnú   reč,   ktorá   však   nebola zhrnutím   jej   návrhov   a vyjadrením   sa   k dokazovaniu   a k právnej   stránke   veci   v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, ale obsahovala nové právne skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania a ku ktorým sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa. Krajský súd však pri rozhodovaní na toto podanie prihliadal. Túto skutočnosť uviedol sťažovateľ ako   jeden   z odvolacích   dôvodov   vyplývajúci   z ustanovenia   §   221   ods.   1   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku, avšak najvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní vôbec na to neprihliadol. Keďže záverečná reč žalovanej obsahovala nové právne skutočnosti, krajský súd mal sťažovateľovi poskytnúť možnosť vyjadriť sa k nim, lebo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo jeho základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Za ďalšie porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   treba   považovať   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, teda v neprítomnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ   ďalej   v podanom   odvolaní   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   veci vzhľadom na to, že krajský súd v rozpore so skutočnosťou   posúdil nárok podľa § 373 Obchodného zákonníka. Ani na tento odvolací dôvod najvyšší súd vôbec neprihliadal.

Napokon   sťažovateľ   listom   zo 17.   júna 2009 požiadal najvyšší   súd o pripustenie dovolania   podľa   §   238   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   pre   prípad   potvrdenia rozsudku krajského súdu. Napriek tomu najvyšší súd nevyslovil, či dovolanie pripúšťa alebo nepripúšťa.

Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený poštou 18. augusta 2009 a toho istého dňa sa stal aj právoplatným. Sťažnosť je preto podaná v zákonnej lehote.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Cb 6/04 a najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Obo 20/2009 s tým, aby boli rozsudky zo 6. októbra 2008 (v znení opravného uznesenia z 19. januára 2009) a 18. júna 2009   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   finančné   zadosťučinenie 1 000 € a náhradu trov konania vo výške 4 107,28 €.

Z rozhodnutia   ÚKSÚP   sp.   zn.   382/III/02   z 27.   mája   2002   vyplýva,   že   konanie vo veci sťažovateľa o prihlásenie množiteľských porastov do uznávacieho konania v Českej republike podľa § 15 zákona o odrodách zastavuje. Podľa odôvodnenia ÚKSÚP 19. apríla 2002   prerušil   konanie   a vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   podania,   a   to   o predloženie správne   vyplnenej   prihlášky   na   množenie   osiva   v zahraničí   (vrátane   pečiatky   a podpisu zmluvného zástupcu zahraničného majiteľa šľachtiteľského osvedčenia). Keďže sťažovateľ 22. mája 2002 zaslal ÚKSÚP predmetné prihlášky znova nedoplnené o požadované údaje, nemožno v konaní pokračovať.

Z rozhodnutia ministerstva č. k. 5856/2002-510 z 18. júna 2002 vyplýva, že ním bolo potvrdené rozhodnutie ÚKSÚP sp. zn. 382/III/02 z 27. mája 2002 o zastavení konania vo veci   prihlásenia   množiteľských   porastov   do   uznávacieho   konania   v Českej   republike z rovnakých dôvodov, aké boli uvedené v rozhodnutí ÚKSÚP.

Z rozhodnutia ministerstva č. k. 5856/02-420 z 11. júla 2003 vyplýva, že na základe podnetu   sťažovateľa   v rámci   mimoodvolacieho   konania   bolo   zrušené   rozhodnutie ministerstva   č.   k.   5856/2002-510   z 18.   júna   2002,   ako   aj   rozhodnutie   ÚKSÚP   sp.   zn. 382/III/02 z 27. mája 2002 a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Podľa názoru ministerstva došlo k porušeniu ustanovenia § 30 Správneho poriadku, lebo nesprávne bolo zastavené konanie bez zisťovania skutočného stavu veci a bez podkladov potrebných pre rozhodnutie. Najmä sa neskúmalo, či došlo, alebo nedošlo k zániku práva sťažovateľa na dokončenie   množiteľského   cyklu   u zastupovaných   odrôd   po   ukončení   platnosti   zmluvy z 2. januára   1994,   a teda   či   sťažovateľ   má,   alebo   nemá   právo   na   obchodné   využívanie predmetných   odrôd.   Úlohou   ÚKSÚP   bude   posúdiť   každé   začaté   konanie   samostatne, vyhodnotiť jednotlivo predložené dôkazy a po preskúmaní dispozičného práva sťažovateľa k súhlasu majiteľa šľachtiteľského osvedčenia podľa čl. V ods. 5 zmluvy z roku 1994 a po vyžiadaní súhlasu od majiteľa šľachtiteľského osvedčenia na obchodné využívanie odrody opäť o podaných žiadostiach rozhodnúť.

Z rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S 128/2005-54 z 29. septembra 2005 vyplýva, že ním boli zrušené rozhodnutia ministerstva sp. zn. 2887/2005, sp. zn. 2888/2005, sp.   zn.   2889/2005,   sp.   zn.   2890/2005,   sp.   zn.   2891/2005,   sp.   zn.   2892/2005,   sp.   zn. 2894/2005, sp. zn. 2896/2005 a sp. zn. 2898/2005 z 27. januára 2005 a vec bola vrátená na ďalšie   konanie.   Z predloženého   administratívneho   spisu   Krajský   súd   v Trnave   zistil,   že potom,   ako   rozhodnutím   ministerstva   č.   k.   5856/02-420   z 11.   júla   2003   v rámci mimoodvolacieho konania došlo k zrušeniu rozhodnutí ministerstva č. k. 5856/2002-510 z 18. júna 2002 a ÚKSÚP sp. zn. 382/III/02 z 27. mája 2002 o zastavení konania a o vrátení veci   na   nové   konanie,   novými   rozhodnutiami   ÚKSÚP   sp.   zn.   ÚVSÚ   327/04,   328/04, 329/04, 330/04, 331/04, 332/04, 333/04, 334/04 a 335/04 z 19. júla 2004 v spojení s novými rozhodnutiami ministerstva sp. zn. 2887/2005, sp. zn. 2888/2005, sp. zn. 2889/2005, sp. zn. 2890/2005, sp. zn. 2891/2005, sp. zn. 2892/2005, sp. zn. 2894/2005, sp. zn. 2896/2005 a sp. zn.   2898/2005   z 27.   januára   2005   bolo   konanie   o prihláškach   sťažovateľa   opätovne zastavené. Proti týmto novým zastavujúcim rozhodnutiam podal sťažovateľ žalobu o ich preskúmanie   súdom.   Podľa   názoru   Krajského   súdu   v Trnave   ÚKSÚP   a ministerstvo postupovali   a rozhodli   v rozpore   s právnym   názorom   vyjadreným   ministerstvom   v jeho rozhodnutí sp. zn. 5856/02/420 z 11. júla 2003 v rámci mimoodvolacieho konania. Pokiaľ sťažovateľ   27.   februára   2002   podal   deväť   prihlášok,   ktorými   žiadal   o uznanie množiteľských porastov pšenice letnej–ozimnej, ktoré boli osiate množiteľským materiálom odrôd Balada, Boka, Brea a Bruta, podal žiadosť o začatie správneho konania podľa § 18 ods.   1   Správneho   poriadku.   Z ustanovenia   §   15   zákona   o odrodách   nevyplýva,   že   by prihláška   o uznanie   množiteľských   porastov   pšenice   mala   obsahovať   nejaké   ďalšie náležitosti sťažovateľom neuvedené, resp. nepriložené. Bolo preto povinnosťou ÚKSÚP konať o veci v merite a neboli splnené zákonné dôvody pre výzvu na doplnenie podania a na následné zastavenie správneho konania podľa § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku. Povinnosťou ÚKSÚP bolo vykonať potrebné dokazovanie a rozhodnúť v merite veci.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Cb 6/04-249 zo 6. októbra 2008 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti žalovanej o zaplatenie sumy 24 434 608,80 Sk s prísl.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   vydaním   nezákonných   rozhodnutí   a nesprávnym   úradným postupom mu vznikla škoda, ktorej náhradu požaduje podľa zákona o zodpovednosti štátu. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že sťažovateľ odvodzuje právo na náhradu škody z ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ten, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo   spôsobené   okolnosťami   vylučujúcimi   zodpovednosť.   Medzi   zmluvnými   stranami MORSTAR a sťažovateľom bola 2. januára 1994 uzavretá zmluva o výhradnom práve na zastupovanie,   obchodné   využívanie   a ďalšie   množenie   odrôd   MORSTAR-u,   pričom MORSTAR   splnomocnil   sťažovateľa   byť   nositeľom   výhradného   práva   na   skúšanie, prihlasovanie na registráciu a na právnu ochranu, množeniu a obchodnému využívaniu osív svojich   odrôd   v Slovenskej   republike   za   podmienok   uvedených   v zmluve.   Zo   zmluvy nevyplýva, že by MORSTAR ako majiteľ šľachtiteľského osvedčenia dal sťažovateľovi súhlas   na   množenie   a prihlasovanie   množiteľských   materiálov   do   uznávacieho   konania v zmysle   zákona   o odrodách.   Zmluva   z 2.   januára   1994   je   obchodnou   zmluvou,   ktorou nebol sťažovateľovi udelený súhlas majiteľa šľachtiteľských osvedčení na príslušné úkony. Vzhľadom   na to,   že   sťažovateľ   nemal s majiteľom   šľachtiteľského   osvedčenia   uzavretú licenčnú   zmluvu,   nemá   ani   nárok   na   ukončenie   množiteľského   cyklu   ako   jedného z osobitných   práv   spojených   s obchodným   využívaním   odrody.   Preto   mu   ani   nemohla vzniknúť škoda, ktorú si uplatňuje.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 20/2009 z 18. júna 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 4 Cb 6/04-249 zo 6. októbra 2008. Rozsudok sa stal právoplatným 18. augusta 2009. Predmetom odvolacieho konania bolo zaplatenie sumy   24 434 608,80   Sk   z titulu   náhrady   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím a nesprávnym   úradným   postupom   ÚKSÚP   a ministerstva,   ktorú   si   sťažovateľ   uplatnil v zmysle   zákona   o zodpovednosti   štátu.   Sťažovateľ   svoj   nárok   opiera   o rozhodnutie ministerstva č. k. 5856/02-420 z 11. júla 2003, ktorým vyhovel podnetu na preskúmanie vlastného   rozhodnutia   č.   k.   5856/2002-510   z 18.   júna   2002   mimoodvolacieho   konania a zrušil   rozhodnutie   ÚKSÚP,   ako   aj   svoje   potvrdzujúce   rozhodnutie   vydané   v rámci odvolacieho konania. Z predložených rozhodnutí vyplýva, že začaté konania o prihláške k uznaniu   porastov   boli   zastavené   z dôvodu,   že   nebol   predložený   súhlas   majiteľa šľachtiteľského osvedčenia, ktorý sa vyžaduje v prípade, ak ide o odrodu právne chránenú. Podľa rozhodnutia ministerstva z 11. júla 2003 protiprávne bolo deväť správnych konaní zastavených bez zisťovania skutočného stavu a zaobstarania potrebných dokladov. Najmä sa   neskúmalo,   či   došlo,   alebo   nedošlo   k zániku   práva   sťažovateľa   na   dokončenie množiteľského   cyklu   u zastupovaných   odrôd   po   ukončení   platnosti   zmluvy   z 2.   januára 1994. Neskúmalo sa ani to, či sťažovateľ má, alebo nemá právo na obchodné využívanie odrôd.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ministerstvo   vo   svojom   zrušujúcom   rozhodnutí   vytklo formálne pochybenie. Toto formálne pochybenie však nie je v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľ nedosiahol zisk a nespôsobilo mu ani inú škodu. Sťažovateľovi nič nebránilo, aby po právoplatnom zastavení konania opätovne podal prihlášky, a nič mu nebránilo ani žalovať   správny   orgán   pre   nečinnosť.   Navyše   sťažovateľ   nedoložil   do   spisu   pozitívne rozhodnutie, ale len rozhodnutie o formálnom pochybení správneho orgánu. Krajský súd preto správne uzavrel, že rozhodnutie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom   je   závislé   od   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   takýmto   postupom a vzniknutou škodou. Z obsahu spisu sa dá ďalej zistiť, že sťažovateľ mal v konaní možnosť predkladať návrhy na dokazovanie, vyjadrovať sa na pojednávaní k výsledkom dokazovania a až po vyhlásení účastníkov, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, vyhlásil krajský súd dokazovanie za skončené. Sťažovateľovi preto nebolo znemožnené uplatnenie jeho procesných práv a nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 20/2009 z 18. júna 2009 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Cb 6/04 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak neposkytujú ochranu týmto právam všeobecné súdy. Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a preto   poskytnutie   ochrany označeným   právam   sťažovateľa   v súvislosti   s konaním   vedeným   krajským   súdom prislúchalo v odvolacom konaní najvyššiemu súdu. Tým je vylúčená právomoc ústavného súdu.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa, podľa ktorých došlo k porušeniu označených práv v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Obo 20/2009 tým, že nemal už možnosť vyjadriť sa k písomnej záverečnej reči,   ktorú   žalovaná predložila po ukončení dokazovania (a), najvyšší súd rozhodol v odvolacom konaní bez nariadenia pojednávania, teda   v neprítomnosti   sťažovateľa   (b),   vyjadrenie   žalovanej   k odvolaniu   nebolo sťažovateľovi doručené (c) a najvyšší súd nerozhodol o pripustení, či nepripustení dovolania podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (d), treba uviesť, že v tomto rozsahu je sťažnosť neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Všetky   uvedené   námietky   sťažovateľa   (pod   písmenom   a,   b,   c   a   d)   sú   vlastne námietkami, podľa ktorých postupom všeobecných súdov mala byť sťažovateľovi odňatá možnosť ako účastníkovi konania pred súdom konať, keďže mu mali byť ním tvrdeným spôsobom odňaté určité zákonné procesné práva. Vzhľadom na to mohol sťažovateľ podať dovolanie,   čo   však   podľa   zistenia   ústavného   súdu   neurobil.   To   zároveň   znamená,   že sťažovateľ nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu označených práv účinne   poskytol   a na   ktorého   použitie   bol   oprávnený.   Táto   skutočnosť   zakladá neprípustnosť sťažnosti a je dôvodom na jej odmietnutie v uvedenej časti.

Sťažovateľ ani len netvrdil   (tým menej preukazoval), že k nevyužitiu   opravného prostriedku došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto z pohľadu ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zvyšnú časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru sťažovateľa v konaní dostatočným spôsobom preukázal, že mu bola spôsobená škoda nezákonným rozhodnutím ÚKSÚP a ministerstva, resp. ich nesprávnym úradným   postupom   podľa   zákona   o zodpovednosti   štátu.   Nezákonné   rozhodnutie o zastavení   konania   o prihláškach   sťažovateľa   bolo   ministerstvom   v rámci mimoodvolacieho konania zrušené a sťažovateľ potom už nemal reálnu možnosť zamýšľané obchodné transakcie uskutočniť, čím mu vznikla škoda. Všeobecné súdy preto jeho vec posúdili   spôsobom,   ktorým   sú   porušené   označené   práva.   Navyše   krajský   súd   v rozpore so žalobnou požiadavkou právne kvalifikoval sťažovateľov nárok ako nárok na náhradu škody podľa Obchodného zákonníka, k čomu najvyšší súd žiadne stanovisko nezaujal.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že existencia nezákonného rozhodnutia ÚKSÚP a ministerstva bola nesporne preukázaná, lebo ich rozhodnutia o zastavení konania z 27.   mája 2002   a 18.   júna 2002   boli ďalším   rozhodnutím   ministerstva   z 11.   júla 2003 v rámci mimoodvolacieho konania zrušené. Vydaním týchto nezákonných rozhodnutí však sťažovateľovi bez ďalšieho škoda ešte nemohla vzniknúť. Tá by mu vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami iba za podmienky, keby bol oprávnený zamýšľané obchodné transakcie (viazané na priaznivé rozhodnutie o jeho prihláškach) uskutočniť, teda keby mal potrebný súhlas majiteľa šľachtiteľského osvedčenia. Inými slovami, aj keby boli ÚKSÚP a ministerstvo včas a v prospech sťažovateľa rozhodli o jeho prihláškach, nebol by sťažovateľ   mohol   dosiahnuť   plánované   výnosy,   pokiaľ   nemal   oprávnenie   od   majiteľa šľachtiteľského osvedčenia. Právne závery krajského súdu, podľa ktorých sťažovateľ takéto oprávnenie nemal, sa nejavia ani ako arbitrárne ale ani ako zjavne neodôvodnené. Ani najvyšší súd týmto záverom krajského súdu nič nevytkol. Preto niet dôvodu, aby ústavný súd do nich zasiahol.

K dosiaľ   uvedenému   treba   ešte   dodať,   že   zisťovanie   vzájomného   vzťahu   medzi sťažovateľom a majiteľom   šľachtiteľského osvedčenia mali vykonať správne orgány, čo však   neurobili.   Práve   túto   skutočnosť   im   vytklo   jednak   ministerstvo   v rámci mimoodvolacieho konania, ako aj Krajský súd v Trnave v rámci preskúmania neskorších rozhodnutí   o opätovnom   zastavení   konania.   Vzhľadom   na   to,   že   správne   orgány   tieto skutočnosti   nezisťovali,   museli   si   o   nich   utvoriť   mienku   všeobecné   súdy,   keďže   ich posúdenie bolo vlastne predbežnou otázkou pre ustálenie, či sťažovateľovi mohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami.

Napokon treba uviesť, že najvyšší súd zaujal jednoznačné stanovisko, podľa ktorého sťažovateľom   uplatnený nárok   treba   právne   kvalifikovať podľa   zákona o zodpovednosti štátu (teda nie podľa Obchodného zákonníka). Túto námietku sťažovateľa teda akceptoval.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009