znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 399/06-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho, sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcu   Ladislava   Orosza   na   neverejnom   zasadnutí 22. marca 2007   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   V.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 322/2005 z 23. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   sp. zn.   2 Cob 322/2005   z   23. mája 2006 p o r u š i l   základné právo spoločnosti V., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   2 Cob 322/2005   z   23. mája 2006 z r u š u j e   a vec   mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Bratislave   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   obchodnej   spoločnosti V., s. r. o.,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   6 887,72 Sk   (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských   korún,   sedemdesiatdva   halierov)   na   účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. II. ÚS 399/06   z   22. novembra 2006   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   V.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského súdu   v   Bratislave (ďalej   len „krajský   súd“)   sp. zn. 2 Cob 322/2005 z 23. mája 2006.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   v podaní z 29. decembra 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 11. decembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto vo svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 322/2005 z 23. mája 2006 s tým, aby bol   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie,   a zároveň   žiada   uhradiť   trovy   svojho právneho zastúpenia.

Sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca v tejto veci členom IV. senátu ústavného súdu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti   sťažovateľky   rozhodoval   IV. senát   ústavného   súdu   v   zložení   uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   požadovala   od   žalovaného zaplatenie istiny 1 074 039,75 Sk s príslušenstvom z dôvodu poplatku z omeškania, pričom vychádzala zo sadzby poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za každý deň omeškania s úhradou faktúr vyúčtovaných žalovanému sťažovateľkou za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky   pre   poistencov   žalovaného.   Pri   uplatnení   nároku   vychádzala   sťažovateľka z ustanovenia   § 38   ods. 4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 273/1994   Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom poistení“),   podľa   ktorého   bol   poplatok   z omeškania   za   každý   deň   omeškania   0,1 %. Žalovaný namietal, že k omeškaniu s platbami za faktúry došlo až po 1. júni 2003, keď už platilo   novelizované   ustanovenie   § 38   ods. 4   zákona   o zdravotnom   poistení,   podľa ktorého bol poplatok z omeškania už iba vo výške 0,01 % denne. Sťažovateľka s právnym názorom žalovaného nesúhlasila a poukázala na nález ústavného súdu zo 17. mája 2004, ktorý   bol   uverejnený   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“) pod č. 396/2004 s tým, že uvedeným nálezom bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v novelizovanom znení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavný súd teda vyslovil nesúlad novelizovaného ustanovenia účinného od 1. júna 2003, ktorým sa výška poplatku z omeškania znížila z 0,1 % (denne) na 0,01 % denne. V dôsledku nálezu ústavného súdu stratilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom   poistení účinnosť 15.   júla 2004, keď bol nález uverejnený v Zbierke zákonov. To znamená, že v čase podania žaloby sťažovateľkou 18. decembra 2004 nebolo toto ustanovenie účinné a v čase vynesenia rozsudku krajského súdu nebolo už ani platné. Krajský súd však vo svojom rozhodnutí vychádzal napriek tomu z neústavnej právnej normy a zaujal stanovisko, podľa ktorého sťažovateľke za omeškanie žalovaného s platením faktúr po 1. júni 2003 priznal poplatok z omeškania iba v dennej výške 0,01 %.Podľa názoru sťažovateľky uvedeným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu tým, že krajský súd rozhodol vo veci podľa takej právnej normy, o ktorej ústavný súd rozhodol, že nie je v súlade s ústavou, pričom rozsudok krajského súdu bol vydaný v čase, keď už aplikovaná právna norma stratila tak účinnosť, ako aj platnosť. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 22. júna 2006.

Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti z 11. decembra 2006 doručenom ústavnému súdu 15. decembra 2006 okrem iného uviedol:

„Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   skutočnosť,   že   Krajský   súd   v   Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 322/2005, svojím rozhodnutím porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čím porušil jeho ústavne zakotvené základné právo na súdnu ochranu,   keď   pri   rozhodovaní   v predmetnej   veci   aplikoval   právny   predpis   (zákon č. 138/2003 Z. z., ktorým, okrem iného, bolo novelizované i ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.), o ktorom bolo Nálezom Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 38/03-89 zo dňa 17. 05. 2004 rozhodnuté, že toto ustanovenie nie je v súlade s článkom 20 ods. 1, veta druhá, v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

K tejto sťažnosti si dovolím uviesť niekoľko faktov. Sťažovateľka si svoje právo, dané jej   ustanovením   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   v znení   neskorších   predpisov, t. j. právo   na   poplatok   z omeškania   za   oneskorenú   úhradu   faktúr,   ktorými   žalovanému vyúčtovala poskytnutie liekov a zdravotníckych pomôcok poistencom žalovaného, uplatnila na príslušnom Okresnom súde Bratislava II. žalobou, a to v sadzbe 0,1 % z oneskorene uhradených súm za každý deň omeškania. Medzi takto uplatneným nárokom boli faktúry, ktoré boli splatné po 01. 06. 2003, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z. až do Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 05. 2004, publikovaného v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   dňa   15.   07.   2004,   kedy   bol   vyslovený   nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 138/2003 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky.

Súd   prvého   stupňa,   vychádzajúc   z   ustanovenia   čl. 125   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky,   rozhodol   rozsudkom   tak,   že   žalobe   čiastočne   vyhovel   a   vo   zvyšku   žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a proti výroku o trovách konania podal odvolanie sťažovateľ. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutej časti tento rozsudok ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdil.

Rovnako   súd   prvého   stupňa   i   konajúci   senát   odvolacieho   súdu   pri   svojom rozhodovaní   bral   zreteľ   na   čl. 125   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj na ustanovenie   § 41a   ods. 3   zákona   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov a dospel k rovnakým právnym záverom, a to takým, že v čase od nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z. až do uverejnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky,   prináležalo   sťažovateľovi   právo na poplatok z omeškania v sadzbe 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania bez ohľadu na   to,   kedy   si   toto   právo   uplatnil,   teda   či   až   po   zverejnení   Nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Túto svoju úvahu oprel aj o tú skutočnosť (aj keď ju vo svojom rozhodnutí neuviedol), že právo žalobcu na účtovanie poplatku   z   omeškania   vzniklo   už   prvým   dňom   omeškania   so   zaplatením   faktúr,   kedy v súdnom konaní sa mohol domáhať svojho práva nielen na zaplatenie istiny spočívajúcej vo vyúčtovaní hodnoty liekov a zdravotníckych pomôcok poistencom žalovaného, ale aj poplatku   z   omeškania,   kedy   bola   zákonom   č. 138/2003   Z. z.   ustanovená   sadzba   tohto poplatku vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Naviac je senát toho právneho názoru, že účinky rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky majú účinky ex nunc, teda až po ich publikácii v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a nie spätne, teda ex tunc. Tento náš právny názor vychádza aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý proklamuje právnosť štátu Slovenskej republiky, a z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorých rovnako vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny predpis.“

K vyjadreniu   podpredsedu   krajského   súdu   zaujala   29. decembra 2006   stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľky, ktorá s ním vyslovila nesúhlas z dôvodov, ktoré tvoria podstatnú časť argumentácie jej sťažnosti ústavnému súdu. Navyše dodala, že: „... aj môj právny   názor   vychádza   z čl. 1   Ústavy   SR,   ktorý   proklamuje   právnosť   štátu   Slovenskej republiky a z judikatúry Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že princípom právnej istoty musí   byť   dôvera   v účinný   a platný   právny   predpis.   Preto   poukazujem   na   to,   že   v čase vynesenia   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   2 Cob 322/2005-55   zo   dňa   23.   5. 2006, nebolo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona 273/94 Z. z. v znení novely 138/2003 Z. z. ani účinné ani platné.

Preto považujem rozsudok Krajského súdu v tejto veci za protiústavný a súčasne porušujúci základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR.“

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 322/2005 z 23. mája 2006 vyplýva, že ním bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) z 8. novembra 2005 sp. zn. 42 Cb 130/2005, pričom žalovanej nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:„Odvolací   súd   preskúmal   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   podľa   §-u 212   ods. 1 O. s. p., s nariadením pojednávania podľa §-u 214 ods. 1 O. s. p., oboznámil sa s dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa, ako aj s dôvodmi uvedenými v odvolaní odporcu a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd je názoru, že podľa ust. čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR ústavný súd rozhoduje o súlade úkonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými   vyslovila   súhlas   NS   SR   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom stanoveným zákonom.

Ak ústavný súd svojim rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v   odseku   1   je   nesúlad,   strácajú   príslušné   predpisy,   ich   časti,   prípadne   niektoré   ich ustanovenia   účinnosť.   Orgány,   ktoré   tieto   predpisy   vydali,   sú   povinné,   do   6   mesiacov od vyhlásenia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do   súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi a s medzinárodnými   zmluvami   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Ak   tak   neurobil,   také predpisy,   alebo   ich   časti,   alebo   ich   ustanovenia   strácajú   platnosť   po   6   mesiacoch od vyhlásenia.

Podľa ust. §-u 41a ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, v konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov,   stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe Nálezu ÚS sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených, ak však išlo len o ich zmenu alebo doplnenie, platí starší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   teda   je   možné   konštatovať,   že   pokiaľ   išlo   len o zmenu alebo doplnenie zákona, o ktorej zmene alebo doplnení Ústavný súd SR v náleze vyslovil nesúlad s Ústavou SR, stráca účinnosť a účinnosť nadobúda starší právny predpis pred touto zmenou alebo doplnením.

Zákon č. 138/2003 Z. z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 273/1994 Z. z., nadobudol účinnosť 1. 6. 2003 a stratil ju 15. 7. 2004. V čase jeho účinnosti činil podľa ust. §-u 38 ods. 4   zák.   138/2003   Z. z.   poplatok   z   omeškania   0,01 %   za   oneskorenú   úhradu   faktúr za každý deň omeškania.

Takýto názor vyslovil ústavný súd aj vo svojom rozhodnutí III ÚS 24/06-9 zo dňa 11. 1. 2006.

Preto je odvolací súd názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vyvodil správny právny záver a preto v napadnutej časti rozsudok podľa §-u 219 O. s. p. potvrdil.“

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd   okrem   iného   vyslovil   aj   nesúlad   ustanovenia   § 38   ods. 3   a 4   zákona   o zdravotnom poistení   s čl. 20   ods. 1   druhou   vetou   v spojení   s čl. 13   ods. 3   a 4   ústavy.   Nález   bol uverejnený v Zbierke zákonov 15. júla 2004 pod č. 396/2004 Z. z.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom (...).

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa   čl. 125   ods. 6   ústavy   rozhodnutie   ústavného   súdu   vydané   podľa   odsekov 1, 2 a 5   sa   vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stratou   účinnosti,   prípadne   platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   § 41b   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Za   výnimku   z princípu,   podľa   ktorého   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným   súdom,   treba   považovať   viaceré   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde. V danom prípade ide o ustanovenia, z ktorých vyplývajú účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov.

Podľa právneho názoru sťažovateľky povinnosťou všeobecného súdu je aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená,   že hmotnoprávne   účinky   nesúladného   ustanovenia   sa   uverejnením   nálezu   ústavného   súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti   tomu   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   treba   hmotnoprávne   účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty   sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti,   a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   skončené   (judikované).   Ďalej   sú   to   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne skončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia   § 41b   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú síce nedotknuté,   avšak   povinnosti   uložené   takýmito   rozhodnutiami   nemožno   nútene vymáhať.   Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok   mu   vzhľadom   na   aplikáciu   nesúladného   právneho   predpisu   nebol   priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Možno konštatovať, že hmotnoprávne účinky   nálezu o nesúlade pôsobia ex tunc. Aj keď   nedochádza   k obnove   právoplatne   skončeného   konania,   kým   povinný   subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2. Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo   veciach   judikovaných   právoplatne   pred   uverejnením   nálezu,   potom   a fortiori   musí to tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v tejto   súvislosti   pripomenúť,   že   podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v konkrétnej prerokúvanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu tohto nesúladného právneho predpisu prostredníctvom ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude   pri   rozhodovaní   veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd, nemalo   by   oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   vyslovenie   nesúladu   žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte   v čase,   keď   bol   tento   predpis   platný   a účinný   a vzťahovala   sa   naň   prezumpcia ústavnosti.

Vzhľadom   na   to   možno   konštatovať,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov nálezu   ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd, je arbitrárna. Je totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Takýto   názor   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   sp. zn. PLz. ÚS 1/06   z 11. októbra 2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odlišným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č. k.   PL. ÚS 38/03-89   zo   17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.

Z tohto nálezu vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný pri rozhodovaní aplikovať znenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok sp. zn. 2 Cob 322/2005 z 23. mája 2006 o také znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom   poistení,   ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   platné   ani   účinné, t. j. rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 322/2005 z 23. mája 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 322/2005 z 23. mája 2006, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti)   v súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších   predpisov, a to 2 x 2 730 Sk a 2 x 164 Sk režijný paušál, t. j. spolu 5 788 Sk. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 %, t. j. o 1 099,72 Sk, podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky   a podľa   § 27   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   boli   priznané   v celkovej   sume 6 887,72 Sk.

Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 4. januára 2007 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007