SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 398/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2014 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 4291/2014, Rvp 4292/2014,Rvp 4293/2014, Rvp 4294/2014, Rvp 4295/2014, Rvp 4296/2014, Rvp 4297/2014,Rvp 4298/2014, Rvp 4299/2014, Rvp 4300/2014, Rvp 4301/2014, Rvp 4302/2014,Rvp 4303/2014, Rvp 4304/2014, Rvp 4305/2014, Rvp 4306/2014, Rvp 4307/2014,Rvp 4308/2014, Rvp 4309/2014, Rvp 4310/2014, Rvp 4311/2014, Rvp 4312/2014,Rvp 4313/2014, Rvp 4314/2014, Rvp 4315/2014, Rvp 4316/2014, Rvp 4317/2014,Rvp 4318/2014, Rvp 4319/2014, Rvp 4320/2014, Rvp 4321/2014, Rvp 4322/2014,Rvp 4323/2014, Rvp 4324/2014, Rvp 4325/2014, Rvp 4326/2014, Rvp 4327/2014,Rvp 4328/2014 a Rvp 4329/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 8 Co 345/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4291/2014), sp. zn.8 Co 349/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4292/2014), sp. zn. 16 Co 343/2013z 20. januára 2014 (Rvp 4293/2014), sp. zn. 16 Co 340/2013 zo 14. januára 2014(Rvp 4294/2014), sp. zn. 8 Co 357/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 4295/2014),sp. zn. 8 Co 343/2013 z 18. decembra 2013 (Rvp 4296/2014), sp. zn. 8 Co 344/2013z 18. decembra 2013 (Rvp 4297/2014), sp. zn. 16 Co 339/2013 zo 14. januára 2014(Rvp 4298/2014), sp. zn. 16 Co 321/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4299/2014),sp. zn. 16 Co 153/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4300/2014), sp. zn. 16 Co 155/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 4301/2014), sp. zn. 16 Co 309/2013 zo 14. januára 2014(Rvp 4302/2014), sp. zn. 16 Co 294/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4303/2014), sp. zn.16 Co 299/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4304/2014), sp. zn. 16 Co 311/2013zo 14. januára 2014 (Rvp 4305/2014), sp. zn. 16 Co 302/2013 z 20. januára 2014(Rvp 4306/2014), sp. zn. 16 Co 301/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4307/2014), sp. zn.16 Co 304/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4308/2014), sp. zn. 16 Co 296/2013z 20. januára 2014 (Rvp 4309/2014), sp. zn. 16 Co 305/2013 z 11. decembra 2013(Rvp 4310/2014), sp. zn. 16 Co 300/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4311/2014), sp. zn.16 Co 298/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4312/2014), sp. zn. 16 Co 293/2013zo 14. januára 2014 (Rvp 4313/2014), sp. zn. 16 Co 313/2013 zo 14. januára 2014(Rvp 4314/2014), sp. zn. 16 Co 307/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4315/2014), sp. zn.16 Co 295/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4316/2014), sp. zn. 16 Co 297/2013 z 20. januára2014 (Rvp 4317/2014), sp. zn. 16 Co 306/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4318/2014), sp. zn.16 Co 308/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4319/2014), sp. zn. 16 Co 209/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 4320/2014), sp. zn. 16 Co 219/2013 z 11. decembra 2013(Rvp 4321/2014), sp. zn. 16 Co 211/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4322/2014),sp. zn. 16 Co 220/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4323/2014), sp. zn. 16 Co 210/2013z 11. decembra 2013 (Rvp 4324/2014), sp. zn. 16 Co 221/2013 z 11. decembra 2013(Rvp 4325/2014), sp. zn. 5 Co 315/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4326/2014), sp. zn.5 Co 316/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4327/2014), sp. zn. 17 Co 798/2013z 27. novembra 2013 (Rvp 4328/2014) a sp. zn. 16 Co 245/2013 z 29. januára 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 4291/2014, Rvp 4292/2014, Rvp 4293/2014, Rvp 4294/2014,Rvp 4295/2014, Rvp 4296/2014, Rvp 4297/2014, Rvp 4298/2014, Rvp 4299/2014,Rvp 4300/2014, Rvp 4301/2014, Rvp 4302/2014, Rvp 4303/2014, Rvp 4304/2014,Rvp 4305/2014, Rvp 4306/2014, Rvp 4307/2014, Rvp 4308/2014, Rvp 4309/2014,Rvp 4310/2014, Rvp 4311/2014, Rvp 4312/2014, Rvp 4313/2014, Rvp 4314/2014,Rvp 4315/2014, Rvp 4316/2014, Rvp 4317/2014, Rvp 4318/2014, Rvp 4319/2014,Rvp 4320/2014, Rvp 4321/2014, Rvp 4322/2014, Rvp 4323/2014, Rvp 4324/2014,Rvp 4325/2014, Rvp 4326/2014, Rvp 4327/2014, Rvp 4328/2014, Rvp 4329/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4291/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 4291/2014, Rvp 4292/2014,Rvp 4293/2014, Rvp 4294/2014, Rvp 4295/2014, Rvp 4296/2014, Rvp 4297/2014,Rvp 4298/2014, Rvp 4299/2014, Rvp 4300/2014, Rvp 4301/2014, Rvp 4302/2014,Rvp 4303/2014, Rvp 4304/2014, Rvp 4305/2014, Rvp 4306/2014, Rvp 4307/2014,Rvp 4308/2014, Rvp 4309/2014, Rvp 4310/2014, Rvp 4311/2014, Rvp 4312/2014,Rvp 4313/2014, Rvp 4314/2014, Rvp 4315/2014, Rvp 4316/2014, Rvp 4317/2014,Rvp 4318/2014, Rvp 4319/2014, Rvp 4320/2014, Rvp 4321/2014, Rvp 4322/2014,Rvp 4323/2014, Rvp 4324/2014, Rvp 4325/2014, Rvp 4326/2014, Rvp 4327/2014,Rvp 4328/2014 a Rvp 4329/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach vedených Okresným súdom Trenčín a Okresným súdom v Bánovciachnad Bebravou (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škodya nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodua nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjdek vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému súduv obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresnýchsúdov“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jejfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 4291/2014, Rvp 4292/2014, Rvp 4293/2014, Rvp 4294/2014,Rvp 4295/2014, Rvp 4296/2014, Rvp 4297/2014, Rvp 4298/2014, Rvp 4299/2014,Rvp 4300/2014, Rvp 4301/2014, Rvp 4302/2014, Rvp 4303/2014, Rvp 4304/2014,Rvp 4305/2014, Rvp 4306/2014, Rvp 4307/2014, Rvp 4308/2014, Rvp 4309/2014,Rvp 4310/2014, Rvp 4311/2014, Rvp 4312/2014, Rvp 4313/2014, Rvp 4314/2014,Rvp 4315/2014, Rvp 4316/2014, Rvp 4317/2014, Rvp 4318/2014, Rvp 4319/2014,Rvp 4320/2014, Rvp 4321/2014, Rvp 4322/2014, Rvp 4323/2014, Rvp 4324/2014,Rvp 4325/2014, Rvp 4326/2014, Rvp 4327/2014, Rvp 4328/2014 a Rvp 4329/2014a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnostismerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené vbode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré májú v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobilsťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možnomať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov.Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“, pričom veci ústavne akceptovateľným spôsobom právne posúdili podľapríslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzanésťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiachposudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považujezákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahyprichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebenezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu jepodstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovalia aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákonao súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľaktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samejnemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beianv. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľaústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013).Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľkyuvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovalipríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015