znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 398/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2014 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   jej   konateľ   a   advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 4291/2014, Rvp 4292/2014,Rvp   4293/2014,   Rvp   4294/2014,   Rvp   4295/2014,   Rvp   4296/2014,   Rvp   4297/2014,Rvp 4298/2014,   Rvp   4299/2014,   Rvp   4300/2014,   Rvp   4301/2014,   Rvp   4302/2014,Rvp 4303/2014,   Rvp   4304/2014,   Rvp   4305/2014,   Rvp   4306/2014,   Rvp   4307/2014,Rvp 4308/2014,   Rvp   4309/2014,   Rvp   4310/2014,   Rvp   4311/2014,   Rvp   4312/2014,Rvp 4313/2014,   Rvp   4314/2014,   Rvp   4315/2014,   Rvp   4316/2014,   Rvp   4317/2014,Rvp 4318/2014,   Rvp   4319/2014,   Rvp   4320/2014,   Rvp   4321/2014,   Rvp   4322/2014,Rvp 4323/2014,   Rvp   4324/2014,   Rvp   4325/2014,   Rvp   4326/2014,   Rvp   4327/2014,Rvp 4328/2014 a Rvp 4329/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Trenčíne   sp.   zn.   8   Co   345/2013   z 18.   decembra   2013   (Rvp 4291/2014),   sp.   zn.8 Co 349/2013   z 8.   januára   2014   (Rvp   4292/2014),   sp.   zn.   16   Co   343/2013z 20. januára 2014   (Rvp   4293/2014),   sp.   zn.   16   Co   340/2013   zo   14.   januára   2014(Rvp 4294/2014),   sp.   zn.   8   Co   357/2013   z 8.   januára   2014   (Rvp   4295/2014),sp. zn. 8 Co 343/2013   z 18.   decembra   2013   (Rvp   4296/2014),   sp.   zn.   8   Co   344/2013z 18. decembra   2013   (Rvp   4297/2014),   sp.   zn.   16   Co   339/2013   zo   14.   januára   2014(Rvp 4298/2014),   sp.   zn.   16   Co   321/2013   zo   14.   januára   2014   (Rvp   4299/2014),sp. zn. 16 Co 153/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4300/2014), sp. zn. 16 Co 155/2013z 11. decembra   2013   (Rvp   4301/2014),   sp.   zn.   16   Co   309/2013   zo   14.   januára   2014(Rvp 4302/2014), sp. zn. 16 Co 294/2013 zo 14. januára 2014 (Rvp 4303/2014), sp. zn.16 Co   299/2013   z 11.   decembra   2013   (Rvp   4304/2014),   sp.   zn.   16   Co   311/2013zo 14. januára   2014   (Rvp   4305/2014),   sp.   zn.   16   Co   302/2013   z 20.   januára   2014(Rvp 4306/2014), sp. zn. 16 Co 301/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4307/2014), sp. zn.16 Co   304/2013   z 11.   decembra   2013   (Rvp   4308/2014),   sp.   zn.   16   Co   296/2013z 20. januára   2014   (Rvp   4309/2014),   sp.   zn.   16   Co   305/2013   z   11.   decembra   2013(Rvp 4310/2014), sp. zn. 16 Co 300/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4311/2014), sp. zn.16 Co   298/2013   z   11.   decembra   2013   (Rvp   4312/2014),   sp.   zn.   16   Co   293/2013zo 14. januára   2014   (Rvp   4313/2014),   sp.   zn.   16   Co   313/2013   zo   14.   januára   2014(Rvp 4314/2014), sp. zn. 16 Co 307/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4315/2014), sp. zn.16 Co 295/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4316/2014), sp. zn. 16 Co 297/2013 z 20. januára2014 (Rvp 4317/2014), sp. zn. 16 Co 306/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4318/2014), sp. zn.16   Co   308/2013   z   20.   januára   2014   (Rvp   4319/2014),   sp.   zn.   16   Co   209/2013z 11. decembra   2013   (Rvp   4320/2014),   sp.   zn.   16   Co   219/2013   z   11.   decembra   2013(Rvp 4321/2014),   sp.   zn.   16   Co   211/2013   z   11.   decembra   2013   (Rvp   4322/2014),sp. zn. 16 Co 220/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4323/2014), sp. zn. 16 Co 210/2013z 11. decembra   2013   (Rvp   4324/2014),   sp.   zn.   16   Co   221/2013   z   11.   decembra   2013(Rvp 4325/2014), sp. zn. 5 Co 315/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 4326/2014), sp. zn.5 Co   316/2013   z   11.   decembra   2013   (Rvp   4327/2014),   sp.   zn.   17   Co   798/2013z 27. novembra 2013 (Rvp 4328/2014) a sp. zn. 16 Co 245/2013 z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp 4291/2014,   Rvp   4292/2014,   Rvp   4293/2014,   Rvp   4294/2014,Rvp 4295/2014,   Rvp 4296/2014,   Rvp   4297/2014,   Rvp   4298/2014,   Rvp   4299/2014,Rvp 4300/2014,   Rvp 4301/2014,   Rvp   4302/2014,   Rvp   4303/2014,   Rvp   4304/2014,Rvp 4305/2014,   Rvp 4306/2014,   Rvp   4307/2014,   Rvp   4308/2014,   Rvp   4309/2014,Rvp 4310/2014,   Rvp 4311/2014,   Rvp   4312/2014,   Rvp   4313/2014,   Rvp   4314/2014,Rvp 4315/2014,   Rvp 4316/2014,   Rvp   4317/2014,   Rvp   4318/2014,   Rvp   4319/2014,Rvp 4320/2014,   Rvp 4321/2014,   Rvp   4322/2014,   Rvp   4323/2014,   Rvp   4324/2014,Rvp 4325/2014, Rvp 4326/2014, Rvp 4327/2014, Rvp 4328/2014, Rvp 4329/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4291/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“),   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   4291/2014,   Rvp   4292/2014,Rvp 4293/2014,   Rvp 4294/2014,   Rvp   4295/2014,   Rvp   4296/2014,   Rvp   4297/2014,Rvp 4298/2014,   Rvp 4299/2014,   Rvp   4300/2014,   Rvp   4301/2014,   Rvp   4302/2014,Rvp 4303/2014,   Rvp 4304/2014,   Rvp   4305/2014,   Rvp   4306/2014,   Rvp   4307/2014,Rvp 4308/2014,   Rvp 4309/2014,   Rvp   4310/2014,   Rvp   4311/2014,   Rvp   4312/2014,Rvp 4313/2014,   Rvp 4314/2014,   Rvp   4315/2014,   Rvp   4316/2014,   Rvp   4317/2014,Rvp 4318/2014,   Rvp 4319/2014,   Rvp   4320/2014,   Rvp   4321/2014,   Rvp   4322/2014,Rvp 4323/2014,   Rvp 4324/2014,   Rvp   4325/2014,   Rvp   4326/2014,   Rvp   4327/2014,Rvp 4328/2014   a   Rvp 4329/2014,   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcuv konaniach   vedených   Okresným   súdom   Trenčín   a   Okresným   súdom   v   Bánovciachnad Bebravou (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škodya nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodua nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjdek vylúčeniu   okresných   súdov   a   spory   budú   prikázané   inému   vecne   príslušnému   súduv obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi   uzneseniami   špecifikovanými   v   sťažnostiach   (ďalej   len   „uznesenia   okresnýchsúdov“)   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesené   námietkyzaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenieo   nepodaní   námietky   zaujatosti,   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdilprvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto   podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté vpodaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvéhostupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   prizná   jejfinančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami:   Rvp 4291/2014,   Rvp   4292/2014,   Rvp   4293/2014,   Rvp   4294/2014,Rvp 4295/2014,   Rvp 4296/2014,   Rvp   4297/2014,   Rvp   4298/2014,   Rvp   4299/2014,Rvp 4300/2014,   Rvp 4301/2014,   Rvp   4302/2014,   Rvp   4303/2014,   Rvp   4304/2014,Rvp 4305/2014,   Rvp 4306/2014,   Rvp   4307/2014,   Rvp   4308/2014,   Rvp   4309/2014,Rvp 4310/2014,   Rvp 4311/2014,   Rvp   4312/2014,   Rvp   4313/2014,   Rvp   4314/2014,Rvp 4315/2014,   Rvp 4316/2014,   Rvp   4317/2014,   Rvp   4318/2014,   Rvp   4319/2014,Rvp 4320/2014,   Rvp 4321/2014,   Rvp   4322/2014,   Rvp   4323/2014,   Rvp   4324/2014,Rvp 4325/2014,   Rvp 4326/2014,   Rvp   4327/2014,   Rvp   4328/2014   a   Rvp   4329/2014a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnostismerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené vbode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky   zaujatosti, porušil   ňou   označené   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   20   ods.   1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, pretože ako vyplýva z jej písomných   podaní   v konaniach   pred   okresnými   súdmi,   ako   aj   z odvolaní   proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatokza námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona   č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniampodala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   májú   v jej   právnych   veciachrozhodovať a súčasne sú orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobilsťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, akso   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možnomať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súduzrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagovalna námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaniach   proti   uzneseniam   okresných   súdov.Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych poplatkov“,   pričom   veci   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   právne   posúdili   podľapríslušných   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon   o   súdnych   poplatkoch“).   Okresné   súdy   a krajský   súd   tvrdenia   uvádzanésťažovateľkou   v odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   vyhodnotili   tak,   že   v okolnostiachposudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považujezákonný   a ústavne   akceptovateľný,   pretože   miera   interpretácie   a aplikácie   do úvahyprichádzajúcich   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevybočuje   z limitovzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinuinterpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebenezakladá   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv.   Z pohľadu   ústavného   súdu   jepodstatné   to,   či   okresné   súdy   a krajský   súd   ústavne   súladným   spôsobom   interpretovalia aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákonao súdnych poplatkoch.

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisias tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajskýsúd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľaktorého   právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté   v   rozhodnutiach   vo   veci   samejnemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobnýchveciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovenév analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istotyani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beianv. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okreminých priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV. ÚS   267/05).   Práveplénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonova   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   tak,   aby   sa   chránili   okrem   iného   ajlegitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nieje súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a inýchvšeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ichvýklad   vyznačuje   svojvôľou   a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažovalv danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolomožné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   akoodvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúcez limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľaústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne I. ÚS 446/2013).Bolo preto už bez právneho významu   zaoberať sa   ďalšími návrhmi   sťažovateľkyuvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a do   právana ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdyv posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovalipríslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015