znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 398/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   v   konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti DOPRAVNÁ   SPOLOČNOSŤ   s.   r.   o.   Rožňava,   Šafárikova   473,   Rožňava,   zastúpenej ADVOKÁT PIRČ, s. r. o., kpt. Nálepku 17, Košice, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta   JUDr.   Jána Pirča,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 65/2014 a jeho uznesením z 24. apríla 2014, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   DOPRAVNÁ   SPOLOČNOSŤ   s.   r.   o. Rožňava,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 65/2014 a jeho uznesením z 24. apríla 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 65/2014 z 24. apríla 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ s. r. o. Rožňava, trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu ADVOKÁT PIRČ, s. r. o., kpt. Nálepku 17, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ s. r. o. Rožňava, Šafárikova 473, Rožňava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej ADVOKÁT PIRČ, s. r. o., kpt. Nálepku 17, Košice, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Pirča, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cob   65/2014   a   jeho   uznesením z 24. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“ a „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Sťažovateľ   splnomocnil   dňa   14.   02.   2014   advokátsku   kanceláriu   Advokát   Pirč, s. r. o. (ďalej len AK), k právnemu zastupovaniu v súdnom konaní o vydanie predbežného opatrenia a náhradu škody proti E. D..., ktorá je konateľkou DOPRAVNEJ SPOLOČNOSTI s. r. o. Rožňava.

AK dňa 14. 02. 2014, v mene sťažovateľa vypracovala návrh na vydanie predbežného opatrenia,   o   určenie   povinnosti   zdržať   sa   udeľovania   generálnej   plnej   moci,   o   ktorom Okresný súd Rožňava rozhodol uznesením sp. zn. 10 Cb/3/2014-23, zo dňa 18. 03. 2014 tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Dňa 24. 03. 2014, AK v mene sťažovateľa vypracovala a odoslala Okresnému súdu Rožňava, odvolanie sa navrhovateľa/terajšieho sťažovateľa proti spomínanému uzneseniu súdu prvého stupňa, o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

O   odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením,   v   ktorom   odvolanie odmietol a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.“ (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.)

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu „bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu ochranu tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“, z týchto dôvodov:

1. „Okresný   súd   Rožňava   rozhodol   o   sťažovateľovom   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia tak, že ho po preskúmaní uznesením zamietol ako neopodstatnený. Z tohto postupu je možné vyvodiť záver, že prvostupňový súd mal za to, že boli splnené všetky   procesné   podmienky,   vrátane   aktívnej   legitimácie   navrhovateľa/terajšieho sťažovateľa preto, aby sa predmetným návrhom zaoberal.

Navrhovateľ/terajší   sťažovateľ   voči   tomuto   prvostupňovému   uzneseniu   podal odvolanie a ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd sa odvolaním vôbec nezaoberal, keďže   ho   uznesením   odmietol   z   dôvodu,   že   podľa   jeho   názoru   odvolanie   podala neoprávnená osoba...

Máme   za   to,   že   účastník   ktorý   bol   aktívne   legitimovaným   na   podanie   návrhu na vydanie predbežného opatrenia, nutne musí byť aktívne legitimovaným aj na podanie odvolania voči uzneseniu o zamietnutí jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia...“

2. „Napadnuté uznesenie krajského súdu v Košiciach podľa nás nie je odôvodnené, preto je podľa nášho názoru nepreskúmateľné, arbitrárne, nepresvedčivé a nespĺňa ani zákonné požiadavky stanovené v § 169 OSP, v spojení s § 157 ods. 2 OSP...

Krajský   súd...   nijako   neodôvodnil,   prečo   sa   odchýlil   od   názoru   Okresného   súdu Rožňava a neuznal aktívnu legitimáciu navrhovateľa/terajšieho sťažovateľa, ktorá dovtedy nebola spochybnená.“

3. «Ďalej poukazujeme na skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach - ako odvolací súd odmietol   odvolanie   z   dôvodu,   že   splnomocnenie   AK   na   zastupovanie   sťažovateľa   bolo podpísané   „len“   M.   P.   spoločníkom,   a   podľa   spôsobu   konania   DS   s.   r.   o.   Rožňava, zapísaného   v   Obchodnom   registri,   konajú   v   mene   spoločnosti   dvaja   konatelia   (M.   P. a E. D.) spoločne...

Avšak,   ak   bol   odvolací   súd   toho   názoru,   že   splnomocnenie   udelené   AK   nespĺňa všetky   náležitosti   k   tomu,   aby   advokátska   kancelária   mohla   navrhovateľa/terajšieho sťažovateľa   zastupovať,   ide   o   odstrániteľný   nedostatok   v   zmysle   §   103   OSP.   Zistenie odstrániteľného nedostatku má za následok, že súd je povinný vyzvať osobu oprávnenú na jeho odstránenie, v danom prípade na predloženie vyhovujúceho splnomocnenia.

... Krajský súd v Košiciach tým, že nesplnil svoju povinnosť vyzvať na odstránenie odstrániteľného nedostatku účastníka konania, odňal mu možnosť konať pred súdom.»

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „vzhľadom   na   skutočnosti   uvádzané v predchádzajúcich   častiach,   považuje...   za   primerané,   aby   mu   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie v celkovej výške 2.000,- Eur“.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 24. 04. 2014, sp. zn. 2 Cob/65/2014, právoplatné dňa 05. 05. 2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 Eur.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   na   účet   jeho   právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 340,90 eur s DPH, ktorá bude vyplatená na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Uznesením č. k. II. ÚS 398/2014-12 z 23. júla 2014 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   v   rozsahu   namietaného porušenia   jej   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 65/2014 a jeho uznesením z 24. apríla 2014. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu   krajského súdu na vyjadrenie k sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagoval   predseda   krajského   súdu   v   prípise   sp.   zn. 1 SprV/663/2014 z 8. augusta 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

«Podľa   výpisu   z   obchodného   registra   obchodnej   spoločnosti   DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ   s.   r.   o.   Rožňava,   Šafárikova   473.   Rožňava,   za   uvedenú   obchodnú spoločnosť konajú dvaja konatelia M. P. a E. D., ktorí konajú v mene spoločnosti tak, že písomnosti, ktoré zakladajú práva a povinnosti spoločnosti podpisujú vždy dvaja konatelia spoločne a to tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripoja svoj vlastnoručný podpis. Konatelia musia konať spoločne, aby išlo o platný právny úkon spoločnosti.

V spise je založené splnomocnenie pre zastupovanie žalobcu v konaní pred súdom, ktoré podpísal len jeden z konateľov M. P.

Ak prejav vôle smerujúci k zastupovaniu obchodnej spoločnosti podpísal len jeden z jej   konateľov,   a   to   napriek   tomu,   že   v   rozhodujúcej   dobe   bolo   v   obchodnom   registri v súlade s obsahom spoločenskej zmluvy napísané, že: „Písomnosti, ktoré zakladajú práva a povinnosti spoločnosti podpisujú vždy dvaja konatelia spoločne a to tak, že k písanému alebo   tlačenému   obchodnému   menu   spoločnosti   pripoja   svoj   vlastnoručný   podpis“, nemožno takýto prejav vôle považovať za prejav vôle obchodnej spoločnosti, lebo nebol urobený   spôsobom,   ktorým   koná   štatutárny   orgán   spoločnosti   (rozsudok   NS   ČR zo dňa 20. 8. 2002, sp. zn. 29 Odo/198/2002 uvedený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk, ročník 2004).

Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo   zánik   práv   a   povinnosti.   Absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu   nastáva   priamo zo zákona (ex lége), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Súd musí na túto neplatnosť prihliadať,   resp.   musí   z   nej   vyvodzovať   dôsledky   aj   bez   návrhu   (ex   officio)   z   úradnej povinnosti.

Takto v konaní postupoval aj odvolací súd. Bolo pochybením zo strany súdu prvého stupňa, že tento na absolútnu neplatnosť právneho úkonu neprihliadol.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Z   horeuvedených   dôvodov   považujem   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   za   vecne správne.

Z obsahu ústavnej sťažnosti nie je možné ani dospieť k záveru, že ADVOKÁT PIRČ, s. r. o., kpt. Nálepku 17, Košice bol vôbec splnomocnený k podaniu ústavnej sťažnosti. Považujeme za potrebné uviesť, že sa jedná o súkromnú obchodnú spoločnosť a je len   vecou   uvedenej   obchodnej   spoločnosti   ako   si   táto   upravila   svoje   vnútorné   pomery vrátane konania menom spoločnosti.

Z horeuvedených dôvodov považujem ústavnú sťažnosť za neopodstatnenú. Zároveň oznamujeme ústavnému súdu, že netrváme na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na verejnom pojednávaní a súhlasíme s upustením od neho (§ 30 ods. 2 zák. o ústavnom súde).»

Označené   vyjadrenie   krajského   súdu   ústavný   súd   zaslal   na   vedomie   a   prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   sťažovateľky   konalo   ústne   pojednávanie.   V   stanovisku právneho zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Vo vyjadrení KS KE, zo dňa 08. 08. 2014 (ďalej len vyjadrenie), sa opakujú dôvody, ktoré   boli   už   uvedené   v   odôvodnení   uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn. 2 Cob/65/2014, zo dňa 24. 04. 2014 a ktorým bolo odmietnuté odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 10 Cb/3/2014, zo dňa 18. 03. 2014, ktorým bol zamietnutý návrh na nariadenie predbežného opatrenia...

Z podanej ústavnej sťažnosti, ako aj z odôvodnenia súdu prvého stupňa je dostatočne zrejmé, že sťažovateľka bola zastúpená spoločníkom, ktorý si v mene spoločnosti mienil uplatniť náhradu škody, podľa ustanovenia § 122 ods. 3 OBZ. Uvedené vyplýva aj zo znenia ústavnej   sťažnosti,   kde   je   M.   P.   označený   ako   spoločník   konajúci   v   mene   obchodnej spoločnosti   -   sťažovateľky.   Ide   o   špecifickú   situáciu,   kedy   sa   sťažovateľka   domáhala ochrany   práv   voči   svojej   konateľke.   Práve   takýto   prípad   sa   snažil   zákonodarca   riešiť ustanovením § 122 ods. 3 OBZ, keď v mene obchodnej spoločnosti výnimočne nebudú konať konatelia - voči ktorým si spoločnosť uplatňuje určité nároky, ale v týchto prípadoch bude za obchodnú spoločnosť konať ktorýkoľvek jej spoločník. Takáto formulácia predmetného ustanovenia je úplne logická, keďže nemožno reálne požadovať, aby obchodná spoločnosť, ktorá sa chystá žalobou uplatniť nároky voči svojmu konateľovi, bola nútená získať jeho súhlas k takémuto postupu.

Ak mal KS KE zato, že sťažovateľka - predtým navrhovateľka, nie je od počiatku aktívne   legitimovaným   subjektom   konania,   mal   zrušiť   rozsudok   súdu   prvého   stupňa. Odmietnutím odvolania bez toho, aby súčasne bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa má   za   následok,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   sa   stáva   právoplatnými   a vykonateľným, hoci podľa názoru KS KE sa od počiatku nemalo v tejto veci konať a vec mala   byť   odmietnutá,   keďže   sťažovateľka   -   vtedajšia   navrhovateľka   nebola   aktívne legitimovaným subjektom.

Postup a rozhodnutie KS KE vytvára stav právnej neistoty, keďže na prvom stupni podľa súčasného stavu boli všetky procesné náležitosti splnené a bolo vydané meritórne rozhodnutia ktoré sa fakticky stalo právoplatným a vykonateľným, avšak za nezmeneného procesného stavu nebolo umožnené totožnému subjektu - vtedajšej navrhovateľke, dnešnej sťažovateľke, konať v totožnej veci pred druhostupňovým - odvolacím súdom...“

Právny   zástupca   sťažovateľky   uviedol,   že súhlasí   s rozhodnutím   ústavného   súdu bez nariadenia ústneho pojednávania.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd môže podľa svojej stabilizovanej judikatúry zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria   podstatu   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne konanie.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musí   mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   primeraným   spôsobom odôvodnené.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutému uzneseniu, najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich jej z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva aplikovateľnou na posudzovanú vec.

Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd pochybil v tom, že:

-   odmietol   jej   odvolanie   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   z dôvodu,   že   bolo podané neoprávnenou osobou, keďže ho podal právny zástupca sťažovateľky splnomocnený len jedným z dvoch konateľov (a spoločníkov) pričom poukázal na to, že podľa výpisu z obchodného registra má sťažovateľka „dvoch konateľov... ktorí konajú v mene spoločnosti tak, že písomnosti, ktoré zakladajú práva a povinnosti spoločnosti podpisujú vždy dvaja konatelia spoločne a to tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripoja svoj vlastnoručný podpis“,

- ju nevyzval na odstránenie nedostatku podmienok konania, ktorý podľa jeho názoru spočíval v právne „závadnom“ splnomocnení na zastupovanie v napadnutom konaní, keďže bolo udelené advokátovi len jedným z konateľov,

-   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nedostatočne   odôvodnil,   keďže   z neho nevyplýva,   z akého   dôvodu   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   súdu   prvého stupňa v otázke aktívnej legitimácie navrhovateľky (sťažovateľky).

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:„Podľa   v   spise   založeného   výpisu   z   obchodného   registra   žalobca   DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ s. r. o. Rožňava, Šafárikova 473, 048 01 Rožňava, IČO: 36 187 569 má dvoch konateľov: M. P. a E. D., ktorí konajú v mene spoločnosti tak, že písomnosti, ktoré zakladajú práva a povinnosti spoločnosti podpisujú vždy dvaja konatelia spoločne a to tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripoja svoj vlastnoručný podpis. Konatelia musia konať spoločne, aby išlo o platný právny úkon spoločnosti. Preto odvolanie, ktoré bolo podané a podpísané advokátskou kanceláriou Advokát Pirč,   s.   r.   o.,   kpt.   Nálepku   17,   040   01   Košice,   zast.   JUDr.   Jánom   Pirčom,   konateľom

-advokátom, pričom splnomocnenie podpísal len M. P. ako spoločník, nie je odvolaním žalobcu.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Odvolací súd preto odvolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol ako podané osobou, ktorá nebola sama na podanie odvolania oprávnená.“

Vychádzajúc   z citovaného   v konfrontácii   s námietkami   sťažovateľky   vyjadrenými v jej sťažnosti, bolo podľa názoru ústavného súdu kľúčovou úlohou vo veci konajúcich všeobecných súdov zistiť, či jeden z dvoch spoločníkov a zároveň konateľov spoločnosti s ručením   obmedzeným   (sťažovateľka)   mohol   konať   v mene   obchodnej   spoločnosti samostatne   napriek   tomu,   že   z výpisu   obchodného   registra   (vložka   č. 10646/V,   pozn.) vyplýva, že písomnosti, ktoré zakladajú práva a povinnosti spoločnosti, podpisujú vždy dvaja   konatelia   spoločne,   a   to   tak,   že   k   písanému   alebo tlačenému   obchodnému   menu spoločnosti pripoja svoj vlastnoručný podpis.

Právne   situácie   popísané   v sťažnosti   upravuje   v právnom   poriadku   Slovenskej republiky   §   122   ods.   3   Obchodného   zákonníka,   podľa   ktorého   každý   spoločník   je oprávnený v mene spoločnosti uplatniť nároky na náhradu škody alebo iné nároky, ktoré má spoločnosť voči konateľovi, alebo uplatniť nároky na splatenie vkladu proti spoločníkovi, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, prípadne nároky na vrátenie plnenia vyplateného spoločníkovi v rozpore so zákonom. To neplatí, ak spoločnosť už tieto nároky uplatňuje. Iná osoba   ako   spoločník,   ktorý   žalobu   podal,   alebo   ním   splnomocnená   osoba   nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene spoločnosti.

Ústavný súd považuje za všeobecne akceptovateľný prístup k ústavne konformnej interpretácii a aplikácii citovaného ustanovenia Obchodného zákonníka prístup obsiahnutý v komentári Wolters Kluwer s. r. o. (IURA EDITION spol. s r. o.), publikovanom v systéme ASPI (ďalej len „Komentár“), z ktorého okrem iného vyplýva, že na rozdiel od spoločníkov osobných   spoločností,   spoločníkovi   spoločnosti   s ručením   obmedzeným nepatrí ex   lege právo konať v mene spoločnosti ani oprávnenie stať sa členom jej obchodného vedenia. Obchodným   vedením   sú   priamo   zo   zákona   poverení   konatelia   bez   ohľadu   na   to,   či konateľom je spoločník alebo tretia osoba.

Podľa označeného Komentára „právo uplatňovať nároky v mene spoločnosti voči konateľovi   alebo   spoločníkovi   v prípade,   keď   nedôjde   k   uplatneniu   uvedených   nárokov zo strany   spoločnosti   samej   patrí   nepochybne   medzi   práva   spoločníkov   spoločnosti s ručením obmedzeným.

Ide pritom o špeciálnu konštrukciu zákonného zastúpenia spoločnosti ktorýmkoľvek z jej spoločníkov. Jej účelom je spoločníkom umožniť, aby v záujme spoločnosti zasiahli z vlastnej   iniciatívy   vtedy,   keď   orgány   spoločnosti   zostávajú   nečinné.   V   zmysle   tohto ustanovenia sú spoločníci oprávnení v mene spoločnosti uplatňovať nasledovné nároky:

a) nároky spoločnosti voči konateľom, ku ktorým patria najmä

- nárok na náhradu škody,

- nároky, ktoré vzniknú spoločnosti z dôvodu porušenia zákazu konkurencie zo strany konateľa (napr. nárok požadovať od konateľa, aby vydal prospech z obchodu, pri ktorom porušil   zákaz   konkurencie,   alebo   previedol   tomu   zodpovedajúce   práva   na   spoločnosť a pod.),

- ďalšie   nároky,   o   ktorých   tak   ustanoví   zákon   alebo   spoločenská   zmluva (o povinnostiach, ktoré zákon ukladá konateľom pozri výklad k § 135; o zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú výkonom ich pôsobnosti pozri výklad k § 135a);

b) nároky spoločnosti voči spoločníkom, predovšetkým

- nárok na splatenie vkladu, ku ktorému sa spoločník zaviazal,

- nárok   na   splnenie   príplatkovej   povinnosti   v   súlade   s   rozhodnutím   valného zhromaždenia,

- nárok na vrátenie plnenia poskytnutého spoločníkovi v rozpore so zákonom alebo spoločenskou zmluvou,

- nároky, ktoré vzniknú spoločnosti z dôvodu porušenia zákazu konkurencie zo strany niektorého   spoločníka,   ak   spoločenská   zmluva   rozširuje   zákaz   konkurencie   aj na spoločníkov,

- ďalšie   nároky   spoločnosti   vyplývajúce   jej   voči   spoločníkom   zo   zákona   alebo spoločenskej zmluvy.

Zákon   doplnil   úpravu   inštitútu   žaloby   spoločníka,   to   znamená,   že   spoločníci   sú oprávnení uplatňovať tieto nároky v mene spoločnosti súdnou cestou, pričom v súdnom konaní už za spoločnosť nemôže konať iná osoba ako spoločník, ktorý uvedenú žalobu podal.

Týmto zákonným obmedzením pôsobnosti, ktorú za obvyklých okolností vykonávajú konatelia,   a   zákonným   delegovaním   práva   konať   v   mene   spoločnosti   na   spoločníka (navrhovateľa) zákon účinne garantuje možnosť presadenia práv a právom chránených záujmov spoločnosti v prípade, ak konatelia vo vzťahu k ochrane práv a presadzovaniu právom   chránených   záujmov   spoločnosti   zostávajú   nečinní.   Efektivitu   tohto   zákonného riešenia navyše umocňuje skutočnosť, že v prípade podania žaloby spoločníkom konatelia počas   celej   doby   trvania   súdneho   sporu   strácajú   právo   disponovať   návrhom   (nemajú možnosť vziať uvedený návrh späť, nie sú oprávnení podávať opravné prostriedky alebo vzdávať sa ich a pod.). V ktoromkoľvek štádiu súdneho konania je oprávnený konať v mene spoločnosti   iba   ten   spoločník,   ktorý   žalobu   podal,   prípadne   iná   ním   splnomocnená osoba...“.

Vychádzajúc   aj   z citovanej   časti   Komentára,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že pri konštruovaní textu § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka zákonodarca sledoval záujem zamedziť   tomu,   aby   konateľ   ako   štatutárny   orgán   spoločnosti,   ktorý   zo   subjektívnych dôvodov   nechce konať za   spoločnosť   vo   veciach,   ktoré sa   ho priamo dotýkajú, mohol pokračovať   vo   svojej   deštruktívnej   činnosti. Na   základe   podaného   návrhu   sa   konajúci spoločník,   ktorý   nie   je   súčasne   konateľom,   stáva   v   danej   veci   jediným   oprávneným subjektom, ktorý môže vo veci ďalej konať.

Z už citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že odvolací   súd   pri   posudzovaní   aktívnej   procesnej   legitimácie   sťažovateľky   nezohľadnil špecifický charakter nároku, ktorý v jej mene v napadnutom konaní uplatňoval jeden z jej spoločníkov voči druhému, využívajúc ustanovenie § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, prostredníctvom splnomocnenej advokátskej kancelárie. Svoj právny názor a úvahy, ktoré ho k nemu viedli, krajský súd bližšie neodôvodnil.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka, v mene ktorej konal jeden z jej spoločníkov, sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v konaní pred súdom prvého   stupňa   domáhala,   aby   bola   odporcovi   (druhému   z   jej   spoločníkov   a   zároveň konateľov) predbežným opatrením uložená povinnosť zdržať sa udeľovania generálnej plnej moci, pričom vo veci samej sa proti nemu mienila domáhať náhrady škody. Keďže súd prvého stupňa návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, podala sťažovateľka proti   tomuto   rozhodnutiu   prostredníctvom   svojho   splnomocneného   právneho   zástupcu odvolanie. Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že v splnomocnení zo 14. februára 2014 sťažovateľka uviedla, že udelená „plná moc sa vzťahuje k všetkým procesným úkonom, vrátane   riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov“.   Ak   za   uvedenej   procesnej situácie   v okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci   krajský   súd   odmietol   jej   odvolanie z dôvodu,   že   bolo   podané   neoprávnenou   osobou,   tak   podľa   názoru   ústavného   súdu nerešpektoval   príslušnú   právnu   úpravu,   resp.   nesprávne   aplikoval   príslušné   ustanovenia Obchodného   zákonníka   a Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   preto   sa   jeho   napadnuté uznesenie javí ako arbitrárne a svojvoľné, ako aj nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v uvedených súvislostiach poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05), v ktorej zdôrazňuje, že do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že vo veci sťažovateľky tieto požiadavky neboli naplnené, a preto ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.

S   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   postupu   krajského   súdu,   že   mal   vyzvať účastníka konania na odstránenie nedostatku splnomocnenia (ak bol toho názoru, že udelená plná moc trpí takouto vadou), sa ústavný súd nestotožnil, keďže sťažovateľka bola v konaní pred všeobecnými súdmi kvalifikovane právne zastúpená a všeobecným súdom neprislúcha poučovať účastníkov konania o ich právach a povinnostiach hmotnoprávneho charakteru.

Vzhľadom na uvedené došlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým uznesením krajského súdu k zásadnému procesnému excesu, ktorý odôvodňuje záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti   a   neudržateľnosti.   Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 tohto nálezu).

III.

V   zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na to, že ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu   sp. zn. 2 Cob 65/2014 z 24. apríla 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní účastníka konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   ďalej   navrhuje,   aby   ústavný   súd   uložil   krajskému   súdu   povinnosť zaplatiť jej aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že deklarovanie porušenia práv sťažovateľky,   zrušenie   napadnutého   uznesenia   a vrátenie veci   na ďalšie konanie je pre ňu dostatočným zadosťučinením, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym   zastupovaním   Advokátskou   kanceláriou   Advokát Pirč, s. r. o. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu   za   písomné   vyjadrenie   z 19.   septembra   2014   ústavný   súd,   prihliadajúc na jeho obsah (opakovanie argumentácie uvedenej v sťažnosti), nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2014